Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Co-171-2012.pdf
PDF · 104.16 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/171/2012
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu LONLER, s.r.o., so sídlom Sabinov, Nezábudova 31, IČO: 36 454 729, proti žalovanému E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., F. XX, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 17. 5. 2012 č. k. 25C 37/07-235 takto jednohlasne
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec sa v r a c i a súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vypratať a odovzdať žalobcovi nebytové priestory č. XXX o výmere 101 m2 nachádzajúce sa na prízemní v budove na ul. F. č. orientačné XX, číslo súpisné XXX, kat. úz. J., mesto J., okr. J., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX, Správa katastra Sabinov ako iný nebytový priestor a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 99,58 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalovaný obýva nebytový priestor žalobcu bez právneho dôvodu. V konaní 10C 573/2000 bola poskytnutá žalovanému ochrana, keďže súd zistil, že tu síce je dôvod na vypratanie, avšak z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, by bolo vypratať žalovaného spolu s jeho rodinou. Od doby rozhodnutia v konaní 10C 573/2000 však došlo k značnej zmene pomerov. Žalovaný v predmetom byte býva len so svojou manželkou. Jeho syn spolu s deťmi a manželkou v predmetnom byte nebýva. Dňa 09.05.2007 bola doručená výzva na vypratanie žalovanému, čo aj osobne podpísal. Napriek tejto výzve k vyprataniu predmetných priestorov nedošlo. V priebehu konania súd prvého stupňa zistil, že vo vzťahu k žalovanému, ktorý robil úkony smerujúce k poškodeniu svojho veriteľa, teda žalobcu bolo rozhodnuté, že právne úkony, ktoré mali za účel poškodiť veriteľa vo vzťahu k žalobcovi sú neúčinné. Išlo o darovaciu zmluvu zo dňa 29.03.2007, ktorej predmetom boli rôzne nehnuteľnosti, dovtedy vo vlastníctve žalovaného, ktoré previedol na svojich plnoletých synov. Predmetom darovacej zmluvy bola aj nehnuteľnosť v kat. úz. Z., pričom žalovaný uviedol, že predmetná nehnuteľnosť je neobývaná od roku 2003 a je obývateľná, vhodná nanajvýš pre bývanie starých ľudí.
Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosti, ktoré sú zrejmé z výpovede žalovaného, že v predmetnej nehnuteľnosti žil do roku 2003 jeho otec a hoci má žalovaný vedomosť o neoprávnenom užívaní priestorov žalobcu už od roku 2001, teda od rozhodnutia súdu 1. stupňa v konaní 10C 573/2000, nepodnikol žiadne kroky na zabezpečenie si vlastného bývania a prípadnú opravu, alebo rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa zistil, že žalovaný na takúto prípadnú opravu finančné prostriedky mal, keďže v roku 2008 zložil akontáciu vo výške viac ako 14 000 Eur na kúpu osobného motorového vozidla, pričom mesačné splátky splácal vo výške viac ako 380 Eur. Tvrdenie žalovaného o neobývateľnosti v súčasnosti daného priestoru, je podľa súdu prvého stupňa len účelové a spôsobené práve konaním, resp. nekonaním žalovaného, teda nulovou starostlivosťou o daný priestor. Taktiež argumentácia žalovaného, že na danej nehnuteľnosti viaznu exekučné záložné práva a v prípade vypratania si žalobca prostredníctvom exekútora uplatní svoju pohľadávku práve výkonom tohto
exekučného záložného práva, podľa súdu prvého stupňa neobstojí, keďže žalovaný mal vedomosť, že je v množstve sporov so žalobcom, pričom rozhodnutia okresného súdu potvrdzuje aj krajský súd a množstvo vecí prešlo aj najvyšším súdom. Napriek tomu žalobca nijakým spôsobom sa nesnaží znižovať pohľadávku žalobcu vo vzťahu k sebe, ale dokonca pripustil, aby na jeho dôchodok bola uvalená exekúcia.
V konaní 10C 573/2000 súd prvého stupňa poskytol žalovanému ochranu, napriek tomu, že mal povinnosť vypratať predmetné priestory, na základe dobrých mravov, keďže podľa súdu by bolo v rozpore s nimi vypratať rodinu žalovaného. Súd prvého stupňa však poukázal, že v súčasnosti žalovaný žije len s manželkou, má k dispozícii rodinný dom v obci Z., a teda podľa súdu prvého stupňa má vhodné a primerané bývanie na svoj ďalší život aj s poukazom na skutočnosť, že tak manželka, ako ani žalovaný nevykonávajú žiadnu prácu, a teda nie je potrebné zabezpečovať dennodenný presun z obce Z. do miesta výkonu práce.
Čo sa týka dobrých mravov, v Občianskom zákonníku sa neuvádza definícia, avšak dobré mravy vo všeobecnosti sú pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn vžitých etických a kultúrnych noriem v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. Podľa súdu prvého stupňa konanie žalovaného od pôvodného rozsudku krajského súdu v konaní 10C 573/2000 je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaný všemožne sťažuje postup žalobcu vo vzťahu k zabezpečeniu starostlivosti o dané priestory a tak, ako už bolo konštatované v predchádzajúcom rozsudku, žalobcu úplne odmieta vpustiť do predmetných priestorov, hoci takúto povinnosť mu uložil aj súd. Žalovaný je zaviazaný súdom na úhradu finančných prostriedkov z titulu bezdôvodného obohatenia, prípadne ďalších nárokov, tieto však nerešpektuje. Svoj majetok, ktorý mohol použiť na úhradu svojich dlhov žalobcovi, prípadne na zveľadenie rodinného domu, ktorý by bol ešte vhodnejší na bývanie, ľahkovážne a úmyselne previedol ako akontáciu na leasingovú spoločnosť.
Podľa súdu prvého stupňa dobromyseľnosť, ktorú požíval žalovaný na začiatku užívania „podnikového bytu“ v predmetných priestoroch už dávno stratil práve konaním proti dobrým mravom, konaním absolútne nezodpovedajúcim všeobecným princípom správania sa v demokratickej spoločnosti. Žalovaný túto dobromyseľnosť stratil absolútnym nerešpektovaním ani jedného z množstva rozsudkov, či už okresného alebo krajského súdu.
S poukazom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa mal za to, že je na mieste vypratať žalovaného z predmetných priestorov. Súd mal za to, že napriek vyjadreniu žalovaného, že rodinný dom v obci Z. je neobývateľný, žalovaný uviedol, že je vhodný pre starých ľudí. Súd má za to, že žalovaný má kde bývať a takéto konanie súdu je primerané v demokratickej spoločnosti a nijako ho nepripraví o obydlie. Vzhľadom k okolnostiam, je podľa súdu prvého stupňa vypratanie žalovaného nanajvýš primerané a nevyhnutné. Týmto konaním súdu sa nijako nenaruší ústavné právo na obydlie žalovaného.
Čo sa týka prípadnej bytovej náhrady, ktorú žiadal žalovaný, súd poukázal na skutočnosť, že je viazaný zákonom. Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov neukladá súdu povinnosť ani právo prideliť, resp. rozhodnúť o povinnosti žalobcu v prípade vypratania žalovaného, zabezpečiť mu náhradný byt, ubytovanie, alebo prístrešok. Takéto právo zákon ukladá len osobe, ktorá je povinná vypratať byt. V tomto prípade sa však o byt nejedná, súd teda nemohol v žiadnom prípade rozhodovať o pridelení náhradného bytu, ubytovania alebo prístrešia, keďže by rozhodoval v absolútnom rozpore s platnou legislatívou Slovenskej republiky, čo je neprípustné. S poukazom na všetky tieto skutočnosti, súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
O trovách prvostupňového konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil z dôvodu prekážky právoplatne skončenej veci, prípadne zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalobu zamietol a priznal náhradu trov konania žalovanému. Odvolateľ v odvolaní okrem iného uviedol, že s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 6. 2011 v predmetnej veci, že nie je chronickým neplatičom za užívanie predmetných priestorov, ktoré mu boli
pridelené ako byt platí, podľa svojich schopností a možností. Uvedené potvrdil aj žalobca na pojednávaní dňa 23.2.2012, kedy uviedol, že žalovaný uhrádza mesačne platbu vo výške asi 105 Eur, a že predtým uhrádzal po 74 Eur mesačne. Teda možno dospieť k záveru, že žalovaný platí žalobcovi o 31 Eur mesačne viac ako v predchádzajúcom období. Záver o dobromyseľnosti žalovaného v snahe uhrádzať adekvátnu sumu za nájom bytu, ktorý mu bol pridelený je nesporný. Žalovaný listom z 21.3.2012 zastúpený Centrom právnej pomoci žiadal o vykonanie dôkazu - informácie o zdravotnom stave M. T., manželky žalovaného a na pojednávaní dňa 17.5.2012 zotrval prostredníctvom právneho zástupcu na vyžiadaní takejto lekárskej správy a tiež o doplnenie dokazovania o zdravotný stav žalovaného. Súd návrh na takéto doplnenie dokazovania zamietol, bez udania dôvodu. Uvedené doplnenie dokazovania žiadal žalovaný v kontexte posúdenia dispozičných možností svojich a svojej manželky zabezpečovať si finančné prostriedky vo výške žiadanej žalobcom, s ohľadom na vek, nízky príjem titulom dôchodkov, invalidity a podlomené zdravie žalovaného a jeho manželky. Takéto dokazovanie považuje odvolateľ za potrebné aj v súvislosti s relevantnosťou posúdenia, či obývaný priestor je v kontexte dobrých mravov vhodné, resp., nevhodné vypratávať a tiež v súvislosti s aplikáciou faktického stavu užívania podnikového bytu - nakoľko priestor bol žalovanému pridelený ako byt (nie nebytový priestor), čo súvisí s následným právnym posudzovaním bytových náhrad. Žalovaný žiadal znalecké dokazovanie, vo vzťahu k posúdeniu adekvátnosti požadovanej výšky nájmu žalobcom, a teda či daný byt je náležité vykurovaný, či teplá voda dosahuje teplotu ľudského tela, poukázal na to, že teplota v byte v zimnom období je 9 stupňov Celzia. Súd bez odôvodnenia aj tento návrh na doplnenie dokazovania prednesený na pojednávaní dňa 17.5.2012 zamietol. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o nedodávaní elektrickej energie žalobcom, žalobca na pojednávaní dňa 17.5.2012, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, uviedol, že ak vlastník (žalobca) súhlas nedá, dodávku energie nie je možné zabezpečiť. Žalovaný bol preto, vzhľadom na absentujúci súhlas žalobcu bez dodávok elektrickej energie 5 rokov. Prvostupňový súd uviedol, že zo spisu 14C 319/08 zistil, že darovacia zmluva zo dňa 29.3.2007, ktorú uzatvoril žalovaný so svojimi synmi H. a H. T. je vo vzťahu k žalobcovi právne neúčinná, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť 5.10.2010. Touto darovacou zmluvou daroval žalovaný svojim synom garáž zapísanú na LV XXXX v kat. úz. J.. Ďalej poukázal na to, že súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu 29C 113/2009 zistil, že súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 29.3.2007 uzatvorená medzi žalovaným a jeho synmi je vo vzťahu k žalobcovi právne neúčinná. Jej predmetom bola nehnuteľnosť v kat. území Z., zapísaná na LV XXX, XXXX kat. úz. J. a LV č. XX v kat. úz. Z.. Rozsudok taktiež nadobudol právoplatnosť 7.4.2010. Ďalej poukázal na to, že vyššie uvedené zohľadňoval Krajský súd v Prešove v odvolacom konaní, v ktorom rozhodnutie súdu prvého stupňa z 17.6.2010 zrušil z iných dôvodov, než tých, na ktoré opätovne odkazuje prvostupňový súd. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že z pripojených spisov, ako aj z výpovede žalovaného súdu zistil, že v mesiaci október 2008, zakúpil formou leasingu osobné auto Kia Sportage a ako akontácia bolo zložených 425.000,- Sk, teda 14.107,42 Eur. Mesačná splátka bola vo výške 11.500 Sk, teda 381,73 Eur. Poukázal na to, že na pojednávaní dňa 23.2.2012 uviedol, že motorové vozidlo bral za účelom podnikania, neskôr podnikanie skončil, vzhľadom na zdravotné problémy, leasing prevzal syn, ktorý ho aj spláca. Odvolateľ má za to, že uvedené preukazuje dostatočne vôľu žalovaného získať finančné prostriedky vlastným podnikaním a plniť záväzky, avšak zlý zdravotný stav, ktorého odborné posúdenie bolo súdom ako navrhovaný dôkaz zamietnuté, zabránil žalovanému v ďalšom podnikaní. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že žalovaný uvádzal, že rodinný dom, ktorý daroval svojim synom, je obývaný jeho otcom, až do jeho smrti, v súčasnosti je v zlom stave. Je tam zavedená elektrina a nie je tam sociálne zariadenie, dom je neužívaný od r. XXXX, odkedy zomrel otec žalovaného. Prvostupňový súd uzavrel, že v konaní 10C 573/2000 bola poskytnutá žalovanému ochrana, keďže súd zistil, že tu síce je dôvod na vypratanie, avšak z dôvodu rozporu s dobrými mravmi by bolo vypratať žalovaného spolu s jeho rodinou. Od doby rozhodnutia v konaní 10C 573/2000 však, podľa názoru prvostupňového súdu, došlo k značnej zmene pomerov: 1) Žalovaný v predmetnom byte býva len so svojou manželkou. 2) Jeho syn spolu s deťmi a manželkou v predmetnom byte nebýva.
V tomto odvolateľ poukázal na to, že žalovaný má dvoch synov H. T. a H. T. a nie je zrejmé, ktorého zo synov žalovaného má súd prvého stupňa na mysli. Súd uviedol, že dňa 9.5.2007 bola doručená výzva na vypratanie žalovanému, čo aj osobne podpísal. Napriek tejto výzve k vyprataniu nedošlo. Ďalej poukázal na to, že podľa vyjadrenia žalovaného, výzva na vypratanie nehnuteľnosti žalovanému doručená nebola a už vôbec nie dňa 9.5.2007. Žalobca sám vo svojej žalobe v predmetnom konaní podanej na OS Prešov, dňa 31.7.2007, v bode 4. uviedol, že na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku č.k. 7Co 204/05 žalobca listom zo dňa 27.4.2007. ktorý žalovaný prevzal dňa 9.5.2007 vyzval žalovaného o vydanie bezdôvodného obohatenia - úhradu sumy v celkovej výške 225.022,- Sk. Ďalším listom zo dňa
27.4.2007, ktorý žalovaný prevzal dňa 9.5.2007, žalobca vyzval žalovaného o vypratanie nebytového priestoru. Z uvedeného vyplýva, že podľa vyjadrení žalobcu existujú dva listy s dátumom 27.4.2007 a obidva by mali byť prevzaté žalovaným dňa 9.5.2007, a teda by mali existovať i dve doručenky k obom listom. Nemožno posúdiť, z akej doručenky súd vychádzal, keďže žalovaný naďalej potvrdzuje, že list titulom vypratania mu žalobcom do dnešného dňa doručený nebol. Preto má za to, že neexistuje ani právny titul na vypratanie dotknutej nehnuteľnosti. Taktiež poukázal, že dôkaz doručenkou o prevzatí listiny žalovaným mal byť žalobcom predložený najneskôr do vyhlásenia rozsudku vo veci samej, a to do dňa 17.6.2010, kedy súd meritórne prvýkrát rozhodol, preto po tomto dátume, a teda v ďalšom konaní nemožno na dôkaz doručenkou prihliadať. Uvedené potvrdzuje i skutočnosť, že ide o dôkaz korešpondujúci s listinou doručenou žalobcom súdu v prílohe návrhu na začatie konania. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že sám prvostupňový súd na jednej strane uvádza, že titulom výkonu exekučného záložného práva na nehnuteľnosti - rodinnom dome v obci Z., žalovaný stratí možnosť bývania v prospech uspokojenia pohľadávky žalobcu, na strane druhej, paradoxne, udáva, že „v súčasnosti žije žalovaný len s manželkou, má k dispozícii rodinný dom v obci Z., a teda podľa súdu má vhodné a primerané bývanie pre svoj ďalší život." Preto vyznieva rozporuplne konštatovanie súdu prvého stupňa, že konanie žalovaného od pôvodného rozsudku Krajského súdu v Prešove v konaní 10C 573/2000 je v absolútnom rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalobcovi a že dobromyseľnosť, ktorú požíval na začiatku užívania podnikového bytu v predmetných priestoroch, už dávno stratil práve konaním proti dobrým mravom, túto dobromyseľnosť stratil absolútnym nerešpektovaním ani jedného z množstva rozsudkov, či už okresného alebo krajského súdu. Ešte paradoxnejšie však vyznieva záver súdu, že je na mieste vypratať žalovaného, pretože rodinný dom v obci Z. má byť, podľa vyjadrenia žalovaného, neobývateľný ale vhodný pre starých ľudí, preto má žalovaný kde bývať a takéto konanie súdu ho nepripraví o obydlie. aj keď ho v konečnom dôsledku o obydlie pripraví exekúcia vedená v prospech žalobcu. Čo sa týka prípadnej bytovej náhrady, ktorú žiadal žalovaný, súd poukázal na to, že takéto právo zákon ukladá len osobe, ktorá je povinná vypratať byt. V tomto prípade sa nejedná o byt a súd preto nemohol v žiadnom prípade rozhodovať o pridelení náhradného bytu, ubytovania, alebo prístrešia. V uvedenom sa súd prvého stupňa odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu vyslovenom v uznesení z 14.6.2011 na strane 6 ods. 4. Rovnako súd prvého stupňa popiera faktický stav, a to skutočnosť, že aj keď v kolaudačnom rozhodnutí nie je uvedené, že na prízemí predmetnej nehnuteľnosti sa nachádza aj bytová jednotka, toto však nemôže byť na ujmu žalovaného, ktorý danú skutočnosť nespôsobil. Tiež z kúpnej zmluvy z 24.7.1998, ktorou žalobca odkúpil predmetnú nehnuteľnosť, z bodu III. na str. 3 vyplýva, že žalobca bol oboznámený s existenciou nájomného vzťahu na služobný byt na prízemí, ktorého nájomcom je E. T., a že byt mu bol pridelený na základe rozhodnutia vedenia právneho predchodcu predávajúceho zo dňa 2.6.1986. Žalobca zároveň prehlásil, že preberá všetky práva a povinnosti z tohto nájomného vzťahu. O spôsobe užívania nehnuteľnosti bol žalobca preto vyrozumený v súvislosti s kúpou nehnuteľnosti. Ťarchu, ktorú prevzal, mal zohľadnenú aj v kúpnej cene, nakoľko so zmluvnými podmienkami súhlasil. Nemôže ho preto žalobca obmedzovať v užívaní nehnuteľnosti, keď sám s podmienkami nájmu bytu súhlasil. Preto nie je pravdou, čo uvádza žalobca vo svojej žalobe, že uvedený priestor užíva žalovaný bez akéhokoľvek právneho titulu. Odvolateľ zastáva právny názor, že dôkazy, o ktoré je možné relevantne sa oprieť v predmetnom konaní, už boli vykonané a posudzované v konaní 10C 573/2000, žiadne iné nové dôkazy neboli žalobcom predložené, a v tomto prípade sa jedná aj o prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Preto naďalej zotrval na stanovisku, že nemá žiaden právny význam zaoberať sa obsahom spisu 10C 573/2000 tak, že v ňom uvádzané dôkazy posudzuje opätovne prvostupňový súd. Navyše ich posudzuje v rozpore s právoplatne skončenou vecou 10C 573/2000. Toto konanie nie je konaním o obnove konania vedeného na OS Prešov pod č. 10C 573/2000. Uvážením výpovednej hodnoty zabezpečených dôkazov, teda zo stránky hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej, má takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa nesporne ústavnoprávny dosah z hľadiska neoprávneného zásahu do základných ľudských práv a slobôd, a teda práva žalovaného na nedotknuteľnosť obydlia.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu podľa obsahu, aby napadnutý rozsudok potvrdil s tým, že má za to, že právny titul, resp. morálny titul dobré mravy odpadol na strane žalovaného, nakoľko žalovaný konal v rozpore s týmito dobrými mravmi a neplatí za užívanie priestoru sumu, ktorú mu uložil súd a ktorú sám prisľúbil sumu, že platiť bude aj v budúcnosti.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku ani na jeho zmenu.
Prvostupňový súd pre nesprávne právne posúdenie veci (neaplikoval správny predpis; § 3 ods. 1 OZ) nedostatočne zistil skutkový stav a rozsudok je nepreskúmateľný.
Podľa prvostupňového súdu by sa mal žalovaný do troch dní vypratať zo svojho súčasného obydlia. Pritom bolo zistené, že žalovaný s manželkou sú v staršom veku s podlomeným zdravím. Zdá sa, že podľa prvostupňového súdu im náhradu má poskytnúť stavba v obci Z., pretože mali možnosť si ju dobudovať a pre starých ľudí je postačujúca. Dom v Z. je neobývateľný, údajne nemá sociálne zariadenie, vyžaduje úpravy a prebieha jeho exekúcia, ktorej výsledkom môže byť zmena vlastníka.
Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že žalovaný nemá žiadny zmluvný vzťah k predmetným priestorom. Z hľadiska práva na obydlie a súkromie je však dôležité, či je naozaj nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby tieto priestory vypratal (porov. Stanková v. SR), ak predstavuje od roku 1986 ich jediné ľudsky dôstojné bývanie.
Nemali by byť žiadne pochybnosti o význame práva na majetok a odvolací súd chápe žalobcu, že uvedené právo chce do dôsledkov využiť. Odvolací súd však nemôže ustúpiť z dôležitých principiálnych pozícii o favorizovaní práva na obydlie starých a chorých ľudí pred v skutočnosti biznisom žalobcu (kúpa nehnuteľnosti a následne speňažovanie tohto majetku, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co 36/2011 zo dňa 18. 10. 2011, strana 11, 12 rozsudku). Je pritom zarážajúce, že od žalovaného si žalobca uplatnil náhradu za užívanie nie ako pri bytových vzťahoch, ale ako trhové nájomné pri nebytových priestoroch, ktoré bežne nájomcovia nemôžu zvládať a ktoré je skôr určené podnikateľom. Ak sa teda poukazuje na porušovanie povinnosti žalovaného pri platení, musí sa brať do úvahy, aké podmienky náhrady má žalovaný podľa predstav žalobcu zvládať za užívanie predmetných priestorov. V rozsudku totiž rezonuje porušovanie povinnosti zo strany žalovaného.
Z hľadiska dobromyseľnosti a právnej istoty žalobca už v čase kupovania nehnuteľnosti musel dobre vedieť, že v nehnuteľnosti bývajú ľudia a majú v nej obydlie Podstatu obydlia môže plnohodnotne poskytnúť aj predmetný priestor (porov. obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba býva...; rozsudok Gillow verzus Spojené kráľovstvo z 24. 11. 1986, rozsudok Niemec verzus Nemecko z 16. 12. 1992).
V uznesení Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 6. 2011 6Co 122/2010 je zrejmá okrem iného aj úloha pre súd prvého stupňa zistiť, či je v možnostiach žalovaného zadovážiť si právo na dôstojné obydlie, najmä vo vzťahu k zriadenému vecnému bremenu notárskou zápisnicou N 60/2007, Nz 12420/2007, NCR1S 12427/2007 (č. l. 37 spisu).
Prvostupňový súd sa však s touto úlohou vyporiadal značne povrchne. Odvolací súd dosť dobre nerozumie konštatovaniu, že dom v Z. postačuje starým ľuďom. Odhliadnuc od zjavne diskriminačných prvkov v posudzovaní vecí nemožno uznať priestor za ľudsky dôstojné bývanie, ak nie je vhodný na bývanie pre ľudskú bytosť bez rozdielu vo veku. Rovnako nepochopiteľný je záver súdu o relevancii prostriedkov určených na zadováženie si motorového vozidla, čo je v 21. storočí absolútne pochopiteľná požiadavka jednotlivca a jeho rodiny. Pritom potreba motorového vozidla zostala zo strany prvostupňového súdu nevysvetlená s dopadom aj na preskúmateľnosť rozsudku.
Vo vzťahu k dôstojnosti bývania žalovaného prvostupňový súd nevysvetlil, prečo nemal výhrady k rodinnému domu v obci Z., ak je vhodný pre žalovaného len z dôvodu jeho vyššieho veku. Z uvedených dôvodov je preto rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný aj z tohto dôvodu.
Prvostupňový súd na pojednávaní 17. 5. 2012 uznesením zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a vyzval účastníkov na záverečné reči. Avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku súd žiadnym spôsobom nevysvetlil a neodôvodnil zamietnutie návrhov na doplnenie dokazovania, čím rozsudok je nepresvedčivý v zmysle požiadavky upravenej v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom nevyrovnal s judikatúrou o ochrane obydlia. „V tejto súvislosti súd opakuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia (rozsudok Cosič verzus Chorvátsko z 5. 6. 2009). Takýto stav (strata obydlia) hrozí aj v prípade žalovaného a jeho rodiny. Niet pritom istoty, o aké priestory sa jedna v obci Z. (neobývané od roku 2003, bez sociálneho zariadenia, len pre starých ľudí a pod.). Len ťažko si možno predstaviť, čo by
pre žalovaného a jeho zdravie znamenalo presadenie rozsudku prvostupňového súdu v prípade jeho právoplatnosti aj v zmysle prebiehajúcej exekúcie na dom, ktorý má byť ich perspektívou ľudsky dôstojnej existencie. Exekúcia je proces, v ktorom sa nehnuteľnosť exekuuje a jej dôsledkom je aj zmena vlastníka.
Akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým súdom vo svetle relevantných princípov podľa čl. 8 Dohovoru, a to napriek tomu, že podľa vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri McCann verzus Spojené kráľovstvo č. 19009/04, Paľa 50, 13. mája 2008).
Neudelenie práva nájomníkovi odvolávať sa na čl. 8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri McCann verzus Spojené kráľovstvo citovaný vyššie, ods. 28 a 54 /rozsudok Paulič verzus Chorvátsko z 1. 5. 2010/). Podľa rozsudku Novoseletskyi verzus Ukrajina cit.: „Je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek so zreteľom na všetky okolnosti prípadu toto nepostačuje na nápravu porušenia (obnovenie) sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia a jeho súkromného rodinného života“.
Z rozsudku nemožno zistiť, ako sa súd prvého stupňa vyrovnal s otázkou práva na dôstojné obydlie žalovaného tak, ako to bolo prvostupňovému súdu nariadené v skoršom uznesení o zrušení prvostupňového rozsudku. Inými slovami povedané súd nepresvedčil svojím rozsudkom, že priestory za opísaného stavu predstavujú ľudsky dôstojnú náhradu za obydlie, ktoré žalovaný dlhodobo využíva spolu so svojou manželkou. Argumenty prvostupňového súdu ako odsťahovanie sa detí ako nový dôvod na vypratanie a že ide už len o starých ľudí, ktorí môžu bývať v Z. v nezistiteľných pomeroch je vo svetle princípov súkromného práva pre odvolací súd zásadne neprijateľné. Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok a vec sa vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p.).
Úlohou prvostupňového súdu bude zistiť, či náhrada bývania v obci Z. je tou náhradou, ktorá sa vyžaduje pre ľudsky dôstojnú existenciu človeka a či bude nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, aby sa žalovaný s manželkou vypratal (Stanková v. SR). Prvostupňový súd použije ustanovenie § 3 ods. 1 O.s.p. V závislosti od výsledku dokazovania opätovne rozhodne. Je pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) a rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.