Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-392-2012.pdf
PDF · 86.7 KB
Case nature
Subarea
13CoE/392/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: U. poisťovňa, a.s., R.: XX XXX XXX, so sídlom v Z., Y. XX proti povinnému: W. S., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, naposledy so sídlom v N., L. XX o vymoženie 770,76 eura s prísl. a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. O. Z., N. XX, N., o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 11.7.2012, č.k. XEr/XXX/XXXX- XX, takto
rozhodol:
Odvolanie súdneho exekútora proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a proti výroku o zastavení exekúcie o d m i e t a.
Uznesenie vo výroku o náhrade trov exekúcie p o t v r d z u j e.
Náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 11.7.2012, č.k. XEr/XXX/ XXXX-XX (ďalej len „uznesenie“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 9.3.2001, exekučného titulu, ktorým je platobný rozkazu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8.8.2000, č.k. XXRob XXX/XX-XX a poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 12.4.2001 bol exekúciou poverený súdny exekútor JUDr. O. Z.. Dňa 13.1.2011 doručil súdny exekútor súdu podnet na zastavenie exekúcie s odôvodnením, že povinný bol dňa 6.5.2006 vymazaný z obchodného registra, teda zanikol bez právneho nástupcu. Súčasne si uplatnil trovy exekučného konania vo výške 54,37 eura. Súd prvého stupňa v zmysle § 20a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 19, § 103, § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Uviedol, že zánik právnickej osoby bez právneho nástupcu je takým neodstrániteľným nedostatkom konania, pre ktorý súd nemôže v konaní ďalej pokračovať. Súd prvého stupňa ďalej citoval ustanovenia § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203 Exekučného poriadku účinného do 31.1.2002, podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd ďalej uviedol, že povinného, ktorý ako právny subjekt zanikol bez právneho nástupcu, nie je možné zaviazať na úhradu trov exekúcie, a preto vo väzbe na § 203 Exekučného poriadku skúmal, či oprávnený svojím konaním zavinil zastavenie exekúcie a mohol predvídať jej zastavenie. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS XXX/XXXX-XX, podľa ktorého
samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Ďalej súd poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS XXX/XXXX a II. ÚS XXX/XXXX ako aj na závery Európskeho súdu pre ľudské práva. V závere uznesenia súd uviedol, že v prejednávanom prípade nemožno konštatovať zavinenie oprávneného na zastavenie exekúcie, nakoľko ten si len uplatňoval svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu. Oprávnený žiadnym úkonom nezavinil zastavenie exekúcie, nakoľko zánik povinného nezávisí od konania oprávneného v exekučnom konaní. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne, nakoľko v čase jeho podania povinný mal právnu subjektivitu a v tom čase oprávnený nemohol vedieť ani pri vynaložení náležitej opatrnosti, že povinný stratí spôsobilosť mať práva a povinnosti výmazom z obchodného registra dňa 6.5.2006, teda viac ako 5 rokov po začatí exekúcie. Nakoľko súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie sú splnené predpoklady stanovené zákonom na to, aby mohol oprávneného zaviazať na úhradu trov exekúcie, rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, ktorým žiadal uznesenie zmeniť tak, že súd uloží oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie oprávnenému.
Súdny exekútor uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil. Exekučné konanie začalo na návrh oprávneného, ktorý vo veci neuhradil žiaden preddavok na trovy exekúcie a všetky hotové výdavky spojené s exekučným konaním uhrádzal súdny exekútor. Keďže štát preniesol časť svojich mocenských oprávnení, ktoré inak prislúchali všeobecným súdom, na neštátny orgán a fyzickú osobu a zároveň jej obmedzil ústavné právo na slobodnú voľbu povolania ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, má exekučný súd pri svojom rozhodovaní dbať aj na predpoklady splnenia zákonného nároku exekútora na trovy exekúcie osobou, na ťarchu ktorej povinnosť ich náhrady uloží. Súdny exekútor poukázal na § 196 Exekučného poriadku, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých súdny exekútor vykonáva činnosť - nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorá inak prináleží štátu. Pri výkone exekučnej činnosti exekútor nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva činnosť, ktorá mu je zverená štátom, predpismi verejného práva. Ďalej súdny exekútor uviedol, že mu patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Súd preto nemá priestor na uváženie ani zužujúci výklad právnej normy. Nie je spravodlivé na jednej strane žiadať od súdneho exekútora vykonávanie exekúcie, príp. mu uložiť povinnosť konať zákonom a na druhej strane pri jeho požiadavke na náhradu trov exekúcie od oprávneného, keďže ich nebolo možné vymôcť od povinného a náhrada trov od štátu v tomto prípade nie je možná, mu ich náhradu nepriznať. Nepriznaním trov exekúcie súdnemu exekútorovi dochádza nielen k porušeniu základných práv exekútora ale aj nezákonnému odňatiu základných práv rozhodnutím súdu, pretože štát prichádza o značnú časť príjmov, ktoré by inak mal. Podľa názoru súdneho exekútora je rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der W. proti Z. pri rozhodovaní všeobecných súdov i Ústavného súdu neaplikovateľné na činnosť vykonávanú súdnymi exekútormi. Profesia súdneho exekútora prináša so sebou aj riziko nezaplatenia odmeny a hotových výdavkov súdnemu exekútorovi, avšak len v prípade zániku oboch účastníkov exekučného konania - oprávneného i povinného. Na záver odvolania súdny exekútor namietol, že dôvodom na zastavenie exekúcie je nemajetnosť povinného, a preto exekučný súd mal rozhodnúť o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a nie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a v dôsledku toho zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie.
Vo vyjadrení zo dňa 12.10.2012 k odvolaniu oprávnený uviedol, že k odvolaniu nemá žiadne výhrady a rozhodnutie ponecháva na súd.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal súdny exekútor v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p., ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Súdny exekútor podal jednak odvolanie proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a proti výroku o jej zastavení a jednak proti výroku, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov nepriznáva.
Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Čo sa týka prvých dvoch napadnutých výrokov (výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a výrok o zastavení exekúcie), odvolací súd poukazuje na znenie § 37 ods. l Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor je účastníkom konania, iba ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Keďže súdny exekútor podľa uvedeného ustanovenia nie je účastníkom konania o zastavení exekúcie, podľa § 201 O.s.p. nie je osobou oprávnenou na podanie odvolanie. Preto odvolací súd odvolanie súdneho exekútora proti uvedeným výrokom podľa § 218 ods. l písm. b) O.s.p. odmietol a prejednal iba jeho odvolanie proti výroku o trovách exekúcie.
Odvolanie podané proti výroku o náhrade trov exekúcie súdny exekútor odôvodnil tým, že nesúhlasí s tým, aby mu súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov exekúcie len z dôvodu, že je povinný vymazaný z obchodného registra, nakoľko súdny exekútor má podľa § 196, § 197, § 200, § 203 Exekučného poriadku právo na náhradu trov exekúcie.
Predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 13.3.2001 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku), a preto sa naň vzťahujú ustanovenia Exekučného poriadku účinného do 31. januára 2002 (§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku).
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Z obsahu spisu vyplýva, že po začatí exekučného konania došlo dňa 6.5.2006 k výmazu povinného z Obchodného registra Okresného súdu Košice I na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach, spis. zn. 4K XX/XXXX-15 zo dňa 14.3.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8.4.2006 a ktorým návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka zamietol pre nedostatok majetku.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 203 Exekučného poriadku účinného do 31. januára 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
K namietanému nepriznaniu náhrady trov exekúcie odvolací súd uvádza, že v zmysle citovaného § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1.2.2002, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, pričom však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
V predmetnej veci bola exekúcia zastavená pre výmaz povinného z obchodného registra na základe rozhodnutia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa § 68 ods. 4 Obchodného zákonníka, nakoľko Krajský súd v Košiciach zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok povinného pre nedostatok majetku. Odvolací súd k tomu uvádza, že v danej situácii oprávneného nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, nakoľko tento v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie ani počas exekúcie nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, teda že povinný zanikne. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku ustanovuje taxatívne prípady, kedy je možné oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Toto ustanovenie nie je možné vykladať natoľko extenzívne, že oprávnený bude povinný platiť trovy každej zastavenej exekúcie len preto, že súdny exekútor nemôže niesť trovy exekúcie sám.
Keďže nie sú dané dôvody na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku a zároveň povinného, ktorý zanikol výmazom z obchodného registra, nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, neexistuje subjekt, ktorému by bolo možné uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie povereného súdneho exekútora a je potrebné vysloviť, že tomuto náhrada trov exekúcie neprislúcha.
Ústavný súd Slovenskej republiky už v niekoľkých rozhodnutiach konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré súdny exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v O. (O. der W. proti Z., rozsudok zo dňa 23.11.1983 séria A, č. 70 mutatis-mutandis aj I. ÚS XXX/XX), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko výkonu určitej profesie (v danom prípade advokáta) kam spadá i riziko neuhradenej odmeny za uvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS XX/ XX z 24.1.2008).
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 224 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Súdny exekútor nemal v odvolacom konaní úspech a oprávnenému preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.