Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoE/78/2013

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karpatská č. 18, IČO: 35 940 875, proti povinnému: P. P., nar. XX.X.XXXX, bytom U., M. č. XXX, o vymoženie 1.159,42 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. -15 zo dňa 16. decembra 2011, takto

rozhodol:

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa Exekučného poriadku a o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“) v nadväznosti na ustanovenia o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „“)žiadosť súdneho exekútora JUDr. Mgr. Vladimíra Zachara o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že právny predchodca oprávneného - banka a povinný uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru, a preto je na daný právny vzťah potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Poukázal na znenie rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve, z ktorej vyplynulo, že v prípade nedosiahnutia dohody sa zmluvné strany podriadia rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdu. Túto doložku považoval okresný súd za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, z ktorej vyplýva, že vopred stanovená podmienka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. V danej veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Oprávnenie exekučného súdu preskúmať prijateľnosť rozhodcovskej doložky vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-40/08.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol prvostupňové rozhodnutie zmeniť tak, že sa návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, resp. toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že z ustanovení , zákona o rozhodcovskom konaní a Exekučného poriadku vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, disponuje atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku zákonodarca viaže na plnenie rovnakých podmienok ako vykonateľnosť rozsudku všeobecného súdu - týmito podmienkami sú právoplatnosť a uplynutie lehoty určenej na plnenie. Mal za to že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Odvolateľ poukázal na potrebu deľby úloh v rámci rôznych štádií občianskeho súdneho konania - predovšetkým medzi nachádzacím konaním a exekučným konaním, v ktorom už nemožno preskúmavať exekučný titul. Namietal, že v exekučných konaniach spravidla rozhoduje vyšší súdny úradník, ktorému v žiadnom prípade neprislúcha rozhodovať spory. Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Na podporu svojej argumentácie oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Súdny dvor EÚ vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať, či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, je alebo nie je nekalou zmluvnou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Exekučný súd teda v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá, smie preskúmavať práve tú okolnosť, ktorá sa bezprostredne dotýka právomoci rozhodcovského súdu, nie hmotnoprávnych aspektov uplatnenia tejto právomoci. Považoval za nelogické, ak právna úprava priznáva súdu konajúcemu o zrušení rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní užší rozsah prieskumnej právomoci, ako má exekučný súd podľa argumentácie prezentovanej v napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutím súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím oprávnenému spôsobil ujmu. Ďalej v odvolaní oprávnený namietal použitie ustanovení účinného v čase uzavretia zmluvy týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa na zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Zdôraznil, že nie je namieste nahrádzať vôľu spotrebiteľa, ak tento nemal záujem uplatňovať svoje práva. Je absurdné, aby túto vôľu nahrádzal súd, a to nezákonným zásahom do práv oprávneného. Odvolateľ tiež upriamil pozornosť na zavádzajúci a nesprávny preklad Prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS, bodu 1 písm. q/, ktorého zmysel spočíva v skutočnosti v tom, že spotrebiteľ nesmie byť nútený predkladať spor osobitným druhom arbitráže neupravenej právnymi predpismi. Tiež poukázal na názor Vrchného súdu v Olomouci, ktorý vo svojom rozhodnutí uzavrel, že rozhodcovské doložky nie sú v spotrebiteľských zmluvách paušálne zakázané; vždy je nutné individuálne skúmať okolnosti ich uzavretia. Rozhodcovský súd nepochybil pri svojom postupe, nezasiahol do práv povinného, postupoval v súlade so zákonom. V odvolaní bol tiež popísaný spôsob výberu rozhodcov, ktorí rozhodovali spor. Každá zo zmluvných strán mohla vybrať jedného rozhodcu zo zoznamu, pričom títo následne určili predsedajúceho rozhodcu. Spor bol tak následne riešený trojčlenným senátom. Na záver odvolateľ odkázal na rozsudok Najvyššieho súd ČR sp. zn. , v ktorom bolo okrem iného citovaného rozhodnutie Ústavného súdu ČR (sp. zn. ), podľa ktorého rozhodca nenachádza právo, ale tvorí záväzkový vzťah v zastúpení strán, pričom jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. Uvedené rozhodnutie sa ďalej zaoberalo podstatou rozhodcovského konania i princípmi, na základe ktorých možno rozhodnutie vydané v takom konaní zrušiť. NS ČR uzavrel, že „nedovolenosť plnenia“ je spojená s predmetom záväzku (s plnením žalovanej strany) a nie s okolnosťami, pre ktoré by mal byť výkon práva na požadované plnenie odopretý (pre rozpor s dobrými mravmi).

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia toto rozhodnutie podľa ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením v spojení s Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( ).

Podľa sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie zákona o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného - bankou a povinným zmluvou o úvere zo dňa 4.7.2006 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení v znení účinnom do 31.12.2007. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme( zákona spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom ( ). Podľa veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o úvere zo dňa 4.7.2006bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase uzavretia zmluvy poskytovala (a aj v súčasnosti poskytuje) úvery, a fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinný mal v zmysle ustanovení v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v tejto súvislosti zaručovalo aj znenie o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj , ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy výslovne vymedzené v až j) . Práve naopak, neprijateľnou podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú charakteristiku zadefinovanú v . Odsek 4 uvedeného ustanovenia sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

V zmysle uvedeného následne považoval krajský súd za súladné s právnou úpravou preskúmať, či dojednaná rozhodcovská doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola dôvodom

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zo všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli pripojené k predmetnej zmluve o úvere krajský súd zistil, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa všetky spory z danej zmluvy mali riešiť dohodou alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Miestom rozhodcovského konania mala byť Bratislava.

Rozhodcovská doložka dojednaná medzi oprávneným a povinným je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy (dokonca je obsiahnutá len v časti všeobecných obchodných podmienok), ktorú právny predchodca oprávneného v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom, v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle neplatná. Okresný logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje. Zároveň je nutné pripomenúť, že dojednaná rozhodcovská doložka mala výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi účastníkmi určený rozhodcovský súd. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl. . Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.

Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený rozhodcovský súd.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Európskeho súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi, odsek 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa sa primárne neopieralo o ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS a o jej spornú slovenskú verziu, z ktorého dôvodu nepovažoval krajský súd námietky v tomto smere vznesené za opodstatnené. Ochrana spotrebiteľa a možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku vyplýva z vyššie uvedených ustanovení, z čoho vyplýva, že aplikácia danej smernice nebola na mieste (jej priama aplikovateľnosť navyše nie je podľa princípov európskeho práva prípustná, z dôvodu jej horizontálnej záväznosti - zaväzuje len štáty).

Je pravdou, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorá okolnosť však neuprela odvolateľovo právo na prístup k súdu obsadenému zákonným sudcom. Po podaní odvolania sa totiž sudca okresného súdu obsahom opravného prostriedku zaoberal a nakoľko mu nemienil v plnom rozsahu vyhovieť ( ), vec predložil súdu druhého stupňa, ktorý vec rozhodol v trojčlennom senáte.

Námietky odvolateľa, ktorý poukazoval na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. C-40/08 Asturcom, neboli vyhodnotené ako relevantné. Uvedené rozhodnutie dáva odpoveď na otázky týkajúce sa možnosti preskúmania rozhodcovského rozhodnutia v exekučnom konaní a či takéto preskúmanie možno odvodiť zo znenia vyššie spomínanej smernice Rady EÚ. Rozhodnutie riešilo predbežnú otázku nastolenú vnútroštátnym súdom vo vzťahu k výkladu smernice Rady č. 93/13/EHS a týkalo sa konkrétneho prípadu. Z tohto dôvodu argumentácia v ňom uvedená v žiadnom prípade nemôže viesť k reštriktívnemu výkladu §

45 zákona o rozhodcovskom konaní, ako na to poukazoval odvolateľ. Každopádne je nutné konštatovať, že možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou za prípustné.

Ďalšia argumentácia odvolateľa, ktorý poukazoval na rôzne rozhodnutia súdov Českej republiky, Slovenskej republiky i Súdneho dvora EÚ nemali podstatný význam pre posúdenie prejednávanej veci, pretože buď neriešili špecifiká spotrebiteľských vzťahov alebo ich oprávnený použil len čiastkovo na podporu svojho právneho názoru, a to bez zreteľa na aktuálne ustálenú judikatúru spotrebiteľského práva na Slovensku.

Pre úplnosť je tiež vhodné poukázať na skutočnosť, že na základe ustanovenia o bankách v znení účinnom do 31.12.2006 malo byť dojednanie rozhodcovskej doložky výsledkom individuálneho rokovania medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, a nie produktom nanútenia vo forme zakomponovania rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení zmluvy, resp. všeobecných obchodných podmienok. Krajský súd v tejto súvislosti nespochybňuje význam rozhodcovského konania a jeho stabilné miesto v našom právnom poriadku, jeho použite však v danom prípade nebolo súladné so spotrebiteľsko-právnou úpravou.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a ), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.