Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-72-2022.pdf
PDF · 118.53 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/72/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov senátu JUDr. Evy Vékonyovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcov 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, 2/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, oboch bytom C. D. E., F. G. H. XXX/XX, oboch zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., so sídlom v Považskej Bystrici, Šoltésovej 346/1, IČO: 36 860 654, proti žalovanej Slovenskej sporiteľni, a.s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpenej Advokátskou kanceláriou AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom v Martine, P. O. Hviezdoslava 10625/23B, IČO: 36865036, o určenie, že byt s príslušenstvom nie je zaťažený záložným právom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 17C/6/2021-181 zo dňa 10. mája 2022, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu. Vo výroku II. zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 17C/6/2021 zo dňa 27.08.2021. Vo výroku III. žalovanej priznal proti žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že dňa 01.03.2021 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobcov, ktorou sa proti žalovanej domáhajú rozsudku, ktorým by súd určil, že nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/ v podiele 1/1-ina - byt č. 51, nachádzajúci sa na I. poschodí, vo vchode č. 10 bytového domu súp. č. XXX, stojaci na parc. XXXX/XXX a podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve o veľkosti 82/10395- in, zapísané na LV č. XXXX katastrálne územie C. D. E. v časti C: ťarchy pod por. č. XX - Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova, ako záložné právo Slovenská sporiteľňa, a.s. B. XX, XXX XX I., IČO: 00 151 653 - záložné právo na nehnuteľnosti, byt č. XX na X. poschodí, vchod XX v dome s. č. XXX, podiel XX/XXXXX zo spoločných častí a zariadení domu s. č. XXX na poz. p.č. H. XXXX/XXX na základe záložnej zmluvy zo dňa 23.05.2014 - V XXXX/XXXX.XXXX/XXXX a spoluvlastnícky podiel o veľkosti XX/XXXXX-XX v parc. KNC XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2 zapísané na LV č. XXXX katastrálne územie C. D. E. v časti C: ťarchy pod por. č. XX - Slovenská sporiteľňa a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 - záložné právo na nehnuteľnosti, podiel XX/XXXXX z poz. p. č. KN XXXX/XXX vlastníka A. B., XX.XX.XXXX a C. B., J. I. XX.XX. XXXX na základe záložnej zmluvy zo dňa 23.05.2014 - E. XXXX/XXXX.-XXXX/XXXX, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej tak, ako to bolo zavkladované na Okresnom úrade Ilava, katastrálny odbor pod č. E. XXXX/XXXX. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Žalovaná ako veriteľ uzatvorila dňa 23.05.2014 s dlžníkom K. B., narodeným dňa XX.XX.XXXX, úverovú zmluvu, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver na bývanie v sume 35.000,- eur za účelom
vyplatenia existujúcich úverov. Konečná splatnosť celého úveru bola dohodnutá na deň 20.06.2044. Bolo dohodnutých 360 mesačných splátok splatných k 20. dňu v mesiaci, počnúc dňom 20.07.2014. V rovnaký deň, teda dňa 23.05.2014, uzatvorila žalovaná so žalobcami Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo k bytu vo vlastníctve žalobcov ako záložcov. Zabezpečená bola pohľadávka žalovanej voči K. B. z predmetnej úverovej zmluvy, ktorú tvorí istina vo výške 35.000,- eur, úroky, úroky z omeškania a všetky poplatky a náklady spojené s úverovou zmluvou. Vklad záložného práva bol povolený Okresným úradom Ilava, číslo vkladu E. XXXX/XX dňa 17.06.2014. V súčasnosti je na liste vlastníctve, na ktorom je byt zapísaný, zapísané aj predmetné záložné právo ako ťarcha bytu. Dňa 30.06.2016 dlžník K. B. zomrel. Dedičské konanie po zomrelom dlžníkovi bolo zastavené uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22D/659/2016 z 10.01.2017 a majetok nepatrnej hodnoty bol vydaný osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa - dlžníka. Dňa 02.12.2020 oznámila žalovaná žalobkyni 2/, že výška predmetnej zabezpečenej pohľadávky ku dňu 01.11.2020 je v sume 6.698,83 eur. Zároveň ju upozornila na možnosť výkonu záložného práva predajom zálohu. Oznámením zo dňa 18.03.2021 oznámila žalovaná realizáciu výkonu práva záložného veriteľa predajom bytu na dobrovoľnej dražbe. Neodkladným opatrením nariadeným súdom bolo žalovanej uložené, aby sa zdržala výkonu tohto práva. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 137, § 335 ods. 1 CSP; § 100 ods. 1, ods. 2 , § 101, § 151j ods. 1, ods. 2, § 151md ods. 1, § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia neexistencie vecného práva (záložného práva), viaznuceho na ich byte, resp. nehnuteľnostiach, teda určenia, že tu právo nie je. Podľa § 137 písm. c) CSP, ktorý je potrebné aplikovať na prejednávaný spor, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Teda podľa tohto ustanovenia je pre procesnú prípustnosť takejto žaloby potrebné, aby na takomto určení mali žalobcovia naliehavý právny záujem. Súd konštatoval, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak súd rozsudkom určí, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej (teda, že záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam v jej prospech neexistuje), právne postavenie žalobcov sa bezprostredne zmení. Po právoplatnosti takéhoto rozsudku by žalovaná nebola oprávnená pokračovať vo výkone práva záložného veriteľa speňažiť predmetné nehnuteľnosti v rámci dobrovoľnej dražby a žalobcovia by už neboli povinní strpieť žiadne práva záložného veriteľa. Súd mal za to, že základná premisa žalobcov, že smrťou K. B. bez zanechania dedičov došlo k zániku pohľadávky žalovanej z úverovej zmluvy, bola nesprávna. V tomto smere je plne dôvodná argumentácia žalovanej, že smrťou dlžníka zaniká len povinnosť, ktorej predmetom bolo plnenie viažuce sa na osobný výkon dlžníka. Peňažná povinnosť ňou nie je. Ďalej súd konštatoval, že argumentácia žalobcov, že povinnosť z úverovej zmluvy neprešla na dedičov a následne uvedený dlh zanikol podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože sa plnenie stalo nemožným, bola nesprávna. Plnenie sa smrťou dlžníka objektívne nestalo nemožným. Nemožnosť plnenia znamená objektívnu nemožnosť splnenia dlhu (napríklad v prípade zániku individualizovaného predmetu plnenia, konkrétneho predmetu plnenia), čo celkom zjavne nie je tento prípad. Pohľadávku žalovanej z úverovej zmluvy je možné objektívne plniť, nakoľko ide o druhové plnenie (zaplatenie peňažného dlhu), ktoré nie je viazané na osobný výkon povinnosti dlžníka. Skutočnosť, že na nikoho neprešiel peňažný dlh poručiteľa, neznamená zánik pohľadávky a následne záväzok záložcov strpieť výkon záložného práva záložným veriteľom. Preto súd uzatvoril, že nenastal zánik zabezpečenej pohľadávky, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť podľa § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka k zániku záložného práva. Vo vzťahu k argumentácii žalobcov o premlčaní pohľadávky a záložného práva, resp. správnejšie výkonu záložného práva súd uviedol, že pri výkone záložného práva je potrebné rozlišovať medzi dvomi premlčaniami. Jednak medzi premlčaním zabezpečenej pohľadávky a jednak premlčaním práva na výkon záložného práva (práva na uspokojenie predajom zálohu). Vo vzťahu k prejednávanému prípadu súd uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že zomrelý dlžník sa zaviazal plniť svoj dlh v splátkach, ktorých čiastočne splatnosť ešte nenastala (splátky úveru sú podľa úverovej zmluvy splatné do roku 2044), bolo zrejmé, že pohľadávka žalovanej nemôže byť v celosti premlčaná. Ak existuje pohľadávka záložného veriteľa v rozsahu prevyšujúcom 2.000,- eur, je v zásade možné uskutočniť výkon záložného práva predajom zálohu na dobrovoľnej dražbe. Žalobcovia v rámci svojej argumentácie podľa súdu nesprávne stotožňovali začiatok plynutia premlčacej doby celej pohľadávky ku dňu smrti dlžníka, t. j. k 30.06.2016, avšak bez zjavného dôvodu. Súdu z listinných dôkazov nevyplývalo, že by došlo k splatnosti celej pohľadávky, resp. dlhu v deň smrti dlžníka. V takom prípade sa splatnosť dlhu spravuje úverovou zmluvou. Z nej súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala vplyv na inú ako dohodnutú splatnosť pohľadávky, resp. úverových splátok. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti je jednak neplatné, pretože bolo adresované mŕtvej osobe, zomrelému dlžníkovi, a aj v prípade, že by bolo platné, z jeho
obsahu vyplývalo, že k splatnosti celej pohľadávky malo dôjsť ku dňu 23.01.2021. To by znamenalo, že premlčacia doba v trvaní troch rokov ešte neuplynula a pohľadávka tak v celej časti (resp. vzhľadom na počet a splatnosť splátok, z väčšej časti) nemôže byť premlčaná. Odhliadnuc od týchto záverov, súd sa stotožnil aj s argumentáciou žalovanej, že žalobcovia ako záložcovia (teda nie záložní dlžníci), nie sú oprávnení namietať premlčanie pohľadávky ale iba premlčanie výkonu záložného práva. Aj preto námietka žalobcov o premlčaní pohľadávky žalovanej nebola dôvodná. Čo sa týka premlčania práva na výkon záložného práva, resp. ako uvádzajú žalobcovia premlčania záložného práva, súd konštatoval, že ani toto právo žalovanej nie je premlčané. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. Takisto je potrebné uviesť, že právo na výkon záložného práva (majetkové právo, právna možnosť realizovať uhradzovaciu funkciu záložného práva) sa "aktivuje" potom, keď má záložný veriteľ možnosť pristúpiť k jeho výkonu, t. j. po splatnosti zabezpečenej pohľadávky (podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva.). V danom prípade nebola splatnosť celej pohľadávky preukázaná. Súd výrokom II. tohto rozsudku podľa § 335 ods. CSP zrušil neodkladné opatrenie nariadené v tomto konaní uznesením Okresného súdu Trenčín spisová značka 17C/6/2021 zo dňa 27.08.2021. Rozhodol tak preto, že žalobu vo veci samej zamietol. Vzhľadom na žalovanou vznesenú námietku miestnej nepríslušnosti konajúceho súdu, súd záverom podľa § 42 CSP odôvodnil aj to, z akého dôvodu vec prejednal a rozhodol. Uvedená námietka žalovanej nie je dôvodná. Okresný súd Trenčín je miestne príslušným v tomto konaní podľa § 20 písm. a) CSP. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pretože žalovaná bola v konaní úspešná v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedli, že treba odlíšiť v danej sporovej veci záväzkový právny vzťah, ktorý vznikol zmluvou o splátkovom úvere č. 5057413896 medzi žalovanou a K. B. zo dňa 23.05.2014, kde žalovaná poskytla K. B. splátkový úver vo výške 35.000,- eur s tým, že si dohodli, že jediným dlžníkom bude len K. B., že uvedený úver sa bude splácať po 144,71 eur mesačne k 20. dňu kalendárneho mesiaca a úroky a poplatky sa budú splácať mesačne ku dňu splátky v kalendárnom mesiaci v počte 360 splátok s tým, že konečná splatnosť úveru bude 20.06.2044. Uvedený úver dlžník, aby mohol dostať, dohodol so žalovanou v časti I. bod 2. za tej podmienky, že bude uzavretá zmluva o zriadení záložného práva na byt žalobcov 1/ a 2/, čo sa aj udialo. K. B. uvedený úver splácal až do mája 2016, keď ho žalovaná upozornila, že mešká so sumou 140,04 eur a žiada, aby toto uhradil do 04.06.2016. Ďalším listom z 27.06.2016 upozornila K. B., že k 27.06.2016 je v omeškaní už so sumou 284,75 eur s tým, že ju má uhradiť do 05.07.2016. Túto povinnosť si K. B. nesplnil, pretože dňa XX.XX.XXXX zomrel a bolo po ňom vykonané dedičské konanie Okresným súdom Trenčín v konaní 22D/659/2016, ktoré bolo právoplatne skončené 02.02.2017, keď súd konanie o dedičstve zastavil, pretože poručiteľ zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný G. B., ktorý sa postaral o pohreb K. B.. Žalovaná ešte 02.12.2020 oznámila úverovému dlžníkovi K. B., hoci bol viac ako 4 roky nebohý, že dňa 02.12.2020 je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 6.880,07 eur a vyzvala ho na jej úhradu do 15 dní. Tiež mu oznámila, že je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pristúpiť k realizácií výkonu záložného práva, ktoré zabezpečuje pohľadávku banky. Žalobcovia 1/ a 2/ boli toho názoru, že keď podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka „ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne“, tak toto platí aj vo vzťahu medzi úverovým dlžníkom K. B. a žalovanou. K nemožnosti plnenia v zmysle tohto ustanovenia dôjde len vtedy, ak k tomu došlo po vzniku záväzku. Za právny dôvod zániku dlžníkovej povinnosti plniť a tým aj zániku celého záväzkového vzťahu možno považovať iba dodatočnú nemožnosť plnenia, ktorá nastala po vzniku úverovej zmluvy a plnenia. Musí tu ísť o objektívnu nemožnosť plnenia podľa úverovej zmluvy. Nemožnosť plnenia môže nastať zavinením alebo aj bez viny dlžníka. Posúdenie otázky nemožnosti plnenia bude závisieť od konkrétnych okolností prípadu a od ich starostlivého uváženia. V zmysle § 577 ods. 1 Občianskeho zákonníka smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. Viazanosť práv a povinností na účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu môžu určiť sami účastníci dohodou. Aj podľa Obchodného zákonníka - § 352 ods. 1 záväzok sa považuje za splniteľný aj v prípade, ak ho možno splniť pomocou inej osoby, ktorá by uhrádzala dohodnuté splátky /viď § 331 zákona č. 513/1991 Zb./. Ďalej žalobcovia poukázali na výklad, ako bol prezentovaný NS ČR v rozsudku 21Cdo/1198/2005 z 09.02.2006, podľa ktorého záložné právo má v prvom rade funkciu zaisťovaciu, t. j. zabezpečuje pohľadávku záložného veriteľa už od okamžiku jej vzniku a motivuje dlžníka, aby pohľadávku záložného veriteľa dobrovoľne splnil. Ak
nebola pohľadávka záložného veriteľa včas splnená, uplatní sa uhradzovacia funkcia záložného práva s tým, že záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa zo zálohu, keď sa nemusí spoliehať na to, či sa domôže úhrady svojej pohľadávky z majetku úverového dlžníka. NS ČR vysvetľuje, že subsidiarita záložného práva vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorá sa uplatní len vtedy, ak pohľadávka nebola dlžníkom dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom. Smrťou dlžníka – fyzickej osoby povinnosť plniť nezaniká, iba ak by jej obsahom bolo plnenie, ktoré malo byť prevedené osobne dlžníkom. V prípade, že povinnosť plniť smrťou dlžníka nezanikla, nemohlo zaniknúť ani zaistenie pohľadávky dlžníkovho veriteľa vrátane zaistenia záložným právom. Súdna prax preto už prv dospela k záveru, že na uplatnenie pohľadávky, ktorá bola zaistená treťou osobou /napr. ručením, záložným právom a pod./ nemajú vplyv skutočnosti, že dlžník zomrel, a že tu nie je nikto, kto by za jeho dlhy zodpovedal, poprípade, že jeho dedičia zodpovedajú za dlhy len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, pričom poukazuje na rozsudok bývalého NS ČSR z 26.01.1973 – 1Cz/78/72, ktorý bol uverejnený pod č. 62 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1973 a aj v súčasnej dobe je, ako správny, prijímaný. Preto právny názor súdu prvej inštancie, že žalobcovia 1/ a 2/ nemôžu namietať premlčanie práva žalovanej strany podľa zmluvy o splátkovom úvere, nie je správny. V uvedenom stanovisku NS ČR uvádzal, že ak je dlžníkom právnická osoba a táto zanikla bez právneho nástupcu, tak je tu zrejmé, že tu nie je nikto na koho by prešla jej povinnosť plniť, a že v zákone sa výslovne na rozdiel od fyzickej osoby neuvádza, aké má táto skutočnosť právne následky vo vzťahu k dlhom, ktoré zostali po zániku právnickej osoby neuhradené. Časť právnej teórie a praxe za tejto situácie dôvodí, že dlh zanikol, lebo nemôže existovať bez nositeľa povinností, a že teda musela zaniknúť rovnako aj jemu zodpovedajúca pohľadávka. V danom prípade žalobcovia poukazovali jednak na zánik povinností dlžníka plniť v zmysle úverovej zmluvy s poukazom na § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že potom zaniklo aj ich záložné právo, a preto by malo byť žalobe vyhovené. Žalobcovia namietali aj premlčanie práva na plnenie v zmysle zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 23.05.2014, keď žalovaná vedela, že dňom smrti K. B., ktorý zomrel XX.XX.XXXX, nebude plnenie realizovať jeho maloletá dedička, ktorá odmietla dediť, tak ako to vyplýva zo spisu Okresného súdu Trenčín 22D/659/2016 a toto odmietnutie sa vzťahuje ku dňu 30.06.2016, keď tieto povinnosti, ako dedička mala prevziať a napriek tomu žalovaná strana vyzýva po štyroch rokoch K. B., ako nebohého, že nastáva ku dňu 23.01.2021 mimoriadna splatnosť pohľadávky ako celku, keďže je v omeškaní viac ako 3 mesiace. Aj keď súd toto považoval za neplatné, žalobcovia boli toho názoru, že žalovaná strana včas neuplatňovala svoje práva vyplývajúce zo záložnej zmluvy, t. j. kedy mohla po prvý krát vykonať svoje právo na uspokojenie svojej pohľadávky zo zálohu. Výsledok dedičského konania a vedomosť o dedičskom konaní spôsobili, že premlčanie plnenia zo zmluvy o úvere, ako aj premlčanie záložného práva začalo plynúť od smrti poručiteľa, t. j. od 30.06.2016 a premlčalo sa v rámci úveru v 4-ročnej lehote, t. j. k 01.07. 2020 a záložné práva sa premlčali v 3-ročnej lehote, avšak najneskôr s premlčaním zaistenej pohľadávky, a preto k premlčaniu došlo dňom 01.07.2020. Záložná zmluva sa netýkala zabezpečenia jednotlivých splátok, ale pre účely uvedenej zmluvy zabezpečenou pohľadávkou bola pohľadávka, ktorá vznikla zo zmluvy o splátkovom úvere vo výške 35.000,- eur. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie dovolacieho súdu NSSR 2Cdo/5/2008, keď dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Trenčín zo dňa 04.10.2007 – 4Co/165/2007 zamietol, kde bolo konštatované, že zánik záväzku, ak nebol zmluvnými stranami dohodnutý, musí mať oporu v zákonnej úprave, keď uviedol, že subsidiarita záložného práva vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý sa uplatní len vtedy, ak pohľadávka dlžníka nebola dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom, a že dochádza k zániku záložného práva, ak zanikne zabezpečená pohľadávka. Žalobcovia zastávali názor, že neodkladné opatrenie by nemalo byť zrušené, a to až do času právoplatného rozhodnutia vo veci odvolacím súdom. Žalobcovia 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že ich žalobe vyhovie a prizná im aj náhradu trov konania.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že smrť dlžníka nemá vplyv na existenciu pohľadávky žalovanej, k zániku zabezpečenej pohľadávky žalovanej nedošlo, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť podľa § 151 md ods. 1 Občianskeho zákonníka ani k zániku záložného práva. Súd mal ďalej za to, že žalobcovia nesprávne stotožňovali začiatok plynutia premlčacej doby celej pohľadávky ku dňu smrti dlžníka. t. j. k 30.06.2016. Splatnosť dlhu sa spravuje úverovou zmluvou. Okrem toho súd poukázal na to, že žalobcovia ako záložcovia nie sú oprávnení namietať premlčanie pohľadávky, ale iba premlčanie výkonu záložného práva.
6. Žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§365 ods. 1 písm. f/ CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
7. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
8. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcov 1/ a 2/ dodáva nasledovné:
10. Žalovaná uzatvorila dňa 23.05.2014 s dlžníkom K. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „dlžník“) úverovú zmluvu, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 35.000,- eur. V rovnaký deň uzatvorila žalovaná so žalobcami 1/ a 2/ zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo k ich nehnuteľnostiam na zabezpečenie pohľadávky z úverovej zmluvy dlžníka. Dňa 30.06.2016 dlžník zomrel a úver nebol ďalej splácaný.
11. Žalobcovia 1/ a 2/ namietali, že smrťou dlžníka sa podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka stalo plnenie dlžníka objektívne nemožným, keď záväzok dlžníka plniť neprešiel na dedičov, čím zanikla povinnosť dlžníka plniť záväzok. Dlh podľa žalobcov zanikol, lebo nemôže existovať bez nositeľa povinností, a teda zanikla aj jemu zodpovedajúca pohľadávka. Potom podľa žalobcov došlo aj k zániku záložného práva zabezpečujúcom uvedenú pohľadávku.
12. Odvolací súd má predovšetkým za potrebné uviesť, že vyššie uvedené odvolacie námietky, ktoré uvádzali vo svojom odvolaní žalobcovia 1/ a 2/, boli totožné s ich tvrdeniami, ktoré uplatnili už v konaní pred súdom prvej inštancie, a s ktorými sa súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu podrobne zaoberal.
13. Samotný zánik povinnosti plniť dlh, t. j. zánik záväzku je upravený v ustanoveniach § 559 a nasl. Občianskeho zákonníka. Smrťou dlžníka záväzok, resp. povinnosť nezaniká, ibaže obsahom
povinnosti bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník, t. j. ak bolo plnenie obmedzené len na osobu dlžníka. Z obsahu úverovej zmluvy nevyplýva, že by povinnosť dlžníka plniť dlh z úverovej zmluvy bol obmedzený len na jeho osobu. Povinnosť dlžníka voči žalovanej bola povinnosťou na peňažné plnenie, a teda nebolo plnenie viazané len na jeho osobu (osobný výkon). Takéto peňažné plnenie mohol žalovanému za dlžníka poskytnúť ktokoľvek iný, pričom aj povinnosť záložcu strpieť výkon záložného páva je de facto povinnosťou plniť za dlžníka. Objektívna nemožnosť plnenia sa vzťahuje na stav, ktorý predstavuje faktickú nemožnosť poskytnúť plnenie z objektívnych dôvodov (vrátane vis maior), ktorá je univerzálna a znemožňuje plnenie absolútne a pre každého v postavení dlžníka. Významným je aj to, či ide o predmet plnenia určený druhovo alebo individuálne, keďže nemožnosť peňažného plnenia ako druhovo určenej veci je z povahy veci vylúčená.
14. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, smrťou dlžníka tento dlh voči žalovanej nezanikol. Ak povinnosť plniť smrťou dlžníka nezanikla, nemohlo zaniknúť ani zabezpečenie pohľadávky žalovanej, vrátane zabezpečenia záložným právom. Na tomto závere nič nemení ani to, že dlžník nemal dedičov, resp. že dedičia odmietli dedičstvo, ako namietali žalobcovia, keďže skutočnosť, že dlh neprešiel na dedičov, nepredstavuje zánik záväzku. Nie je možné vyvodzovať, že by smrťou dlžníka /zánikom povinného subjektu/ zanikli jeho dlhy, ak tieto neprešli v rámci dedičského konania na jeho dedičov. V tejto súvislosti je na danú vec plne aplikovateľné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 M Obdo V 8/2007 zo dňa 28. januára 2008, podľa ktorého samotný fakt, že dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy nezodpovedá pre nemajetnosť poručiteľa sa však nedá označiť za zánik dlhu a zánik platného ručiteľského záväzku ručiteľa. Dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 470 ods. 1 OZ nič nemenia na existencii záväzku ručiteľa po smrti dlžníka, lebo toto ustanovenie upravuje iba zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov. Najvyšší súd sa v tomto rozhodnutí síce zaoberá zánikom dlhu a zánikom ručiteľského záväzku v ich vzájomnom vzťahu, avšak jednoznačne z neho vyplýva, že smrťou nemajetného dlžníka dlh nezaniká. Aj v tomto spore zomrel nemajetný dlžník, dedičia za jeho dlhy nezodpovedajú, avšak to neznamená zánik dlhu, a teda ani záložného práva, ktorým bola pohľadávka žalovanej zabezpečená. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno na daný spor aplikovať rozhodnutia, na ktoré poukazovali žalobcovia 1/ a 2/, ale práve toto rozhodnutie jednej z najvyšších súdnych autorít, ktoré, na rozdiel od žalobcami 1/ a 2/ uvádzaných rozhodnutí, jednoznačne hovorí o tom, že ani smrť nemajetného dlžníka neznamená zánik dlhu, z čoho potom vyplýva, že nezaniká ani jeho zabezpečenie záložným právom.
15. Žalobcovia 1/ a 2/ ďalej namietali premlčanie pohľadávky zo zabezpečenej zmluvy o splátkovom úvere, ako aj premlčanie výkonu záložného práva.
16. V zmysle § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná. Prípadné premlčanie zabezpečenej pohľadávky z úveru dlžníka tak záložné právo žalovanej nijako neovplyvňuje, a preto je aj námietka žalobcov 1/ a 2/ nedôvodná.
17. Ako uviedol odvolací súd už v uznesení č. k. 5Co/69/2021-152 zo dňa 30. novembra 2021 v konaní o nariadení neodkladného opatrenia, záložné právo je právom, ktoré nepochybne premlčaniu podlieha, pretože nejde o majetkové právo, ktoré by bolo z možnosti premlčania podľa Občianskeho zákonníka vylúčené. Premlčanie práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu /alebo práva na výkon záložného práva/ je upravené v § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka a premlčacia lehota tohto práva v § 101 Občianskeho zákona. Premlčaniu podlieha záložné právo v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu. Toto nie je možné spájať s okamihom smrti dlžníka, ako namietali žalobcovia 1/, 2/, čo uviedol aj súd prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že okamžité vyhlásenie predčasnej splatnosti predmetného úveru je neplatné, keďže toto bolo adresované zomrelému dlžníkovi.
18. Záložné právo žalovanej má zabezpečovať splnenie pohľadávky z úveru, ktorého plnenie bolo dohodnuté v pravidelných mesačných splátkach, a teda právo žalovanej na výkon záložného práva sa nepremlčovalo ako celok, ale vždy v súvislosti s možným uspokojením každej nezaplatenej splátky úveru samostatne, pretože žalovaný bol oprávnený domáhať sa uspokojenia zo zálohu pri každej nezaplatenej splatnej splátke úveru. Nemožno preto hovoriť o premlčaní práva žalovaného na výkon záložného práva ako celku. I keď odvolací súd v uznesení č. k. 5Co/69/2021-152 zo dňa 30.
novembra 2021 v konaní o nariadení neodkladného opatrenia konštatoval, že právo žalovanej na výkon záložného práva je premlčané u splátok úveru splatných v období od 20.07.2016 do 20.02.2018, faktom je, že výkon záložného práva nie je premlčaný ako celok. Čiastočné premlčanie nemá vplyv na posúdenie žaloby žalobcov, keď predmetom konania je určenie, že nehnuteľnosti žalobcov nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovanej, čo by bolo možné konštatovať len v prípade úplného premlčania výkonu záložného práva. Aj tieto námietky žalobcov 1/ a 2/, preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.
19. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ uvádzajú, že záložná zmluva sa netýkala zabezpečenia jednotlivých splátok, ale pre účely uvedenej zmluvy zabezpečenou pohľadávkou bola pohľadávka, ktorá vznikla zo zmluvy o splátkovom úvere vo výške 35.000,- eur, tak táto argumentácia je irelevantná. Pohľadávka žalovanej bola zabezpečená síce ako celok, avšak v žiadnom prípade to neznamená, že by sa žalovaná nemohla výkonom záložného práva domáhať uspokojenia len jej časti, a že by výkon záložného práva nemohol byť premlčaný iba v časti, čo však nemá vplyv na jeho ďalšiu existenciu ako celku. Žalobcovia 1/ a 2/ týmto svojim argumentom de facto naznačujú nemožnosť premlčania výkonu záložného práva len pre časť pohľadávky, ale iba pre celú pohľadávku, čo by bolo absurdné, pretože ak by sme prijali takýto výklad za správny, potom by mu zodpovedalo aj to, že výkon záložného práva možno uskutočniť iba pre celú pohľadávku a nie pre jej časť, v dôsledku čoho by dlžníkovi stačilo uhradiť iba časť dlhu a keďže záložné právo zabezpečovalo celú pohľadávku, nebol by už jeho výkon možný, čo by bolo neakceptovateľné a právne neudržateľné.
20. Pokiaľ súd prvej inštancie výrokom II. napadnutého rozsudku rozhodol o zrušení neodkladného opatrenia nariadeného v tomto konaní, rozhodol správne a v súlade s § 335 ods. 1 CSP, podľa ktorého neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej súd prvej inštancie aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým žalobu zamieta. Keďže súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, nemohol o nariadenom neodkladnom opatrení rozhodnúť inak, než ho tým istým rozsudkom zrušiť. Súd prvej inštancie si splnil svoju zákonnú povinnosť a námietka žalobcov 1/ a 2/, že neodkladné opatrenie by nemalo byť zrušené až do času právoplatného rozhodnutia vo veci odvolacím súdom, je nedôvodná.
21. Keďže žaloba žalobcov bola zamietnutá a žalovaná tak mala plný úspech vo veci, rozhodol súd prvej inštancie správne aj o náhrade trov konania.
22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
23. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná. Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanej vznikli trovy odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).