Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Sa-14-2022.pdf
PDF · 143.88 KB
Case nature
Area
Subarea
27Sa/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Darinou Štoffovou, vo veci žalobkyne: A. B., nar. X. XXXX XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX D. D., zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., IČO: 47258039, so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 23683/2/2021-BA zo dňa 4. júna 2021, takto
rozhodol:
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. 2758/2021-LM-DvN zo dňa 17. marca 2021 rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení rozhodnutia s poukazom na § 104 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) a čl. 61 ods. 1 a 2, čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) konštatovala, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ružomberok žalobkyňu dňa 5. októbra 2020 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie, na čo si žalobkyňa v príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie rozhodnutia o jej žiadosti boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny potrebné na posúdenie nároku, formuláre U1 z Českej republiky a Spojeného kráľovstva, pracovné zmluvy a potvrdenia od zamestnávateľa, formuláre P45 a P60, výpoveď z pracovného pomeru, cestovné doklady (letenky). Prvostupňový orgán konštatoval, že žalobkyňa v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nepreukázala doby poistenia v nezamestnanosti, na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (do roku 2020 členského štátu EÚ) (ďalej len „Spojené kráľovstvo“) preukázala dobu poistenia od 11. novembra 2016 do 8. júla 2020. Z vykonaného dokazovania ohľadom zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb žalobkyne na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného štátu dospela pobočka Sociálnej poisťovne k záveru, že vzhľadom na dĺžku prítomnosti na území členských štátov EÚ za súčasného spolužitia s partnerom, orientáciu na zahraničný trh práce, stabilnú pracovnú situáciu v Spojenom kráľovstve, kde žalobkyňa počas dlhého obdobia žila, pracovala,
platila dane a odvody, sa väzby uvádzané v Slovenskej republike javia ako menej významné. Preto je za štát bydliska na účely čl. 61 základného nariadenia potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti. Pretože bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa neukončila dobu poistenia podľa slovenských právnych predpisov a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia, žalobkyni nebol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti.
2. O odvolaní žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 23683/2/2021-BA zo dňa 4. júna 2021 tak, že odvolanie zamietla v celom rozsahu a prvostupňové rozhodnutie potvrdila (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že žalobkyňa nesplnila zákonnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobkyňa v posudzovanom období pracovala na území iných členských štátov EÚ – Českej republiky a Spojeného kráľovstva. Vo formulári U1 zo dňa 17. februára 2021 príslušná česká inštitúcia osvedčila, že žalobkyňa bola poistená v nezamestnanosti na území Českej republiky od 17. februára 2014 do 31. júla 2015, od 9. septembra 2015 do 18. januára 2016 a od 7. marca do 21. októbra 2016. Príslušná britská inštitúcia vo formulári U1 zo dňa 22. októbra 2020 osvedčila, že žalobkyňa bola poistená v nezamestnanosti na území Spojené kráľovstva od 11. novembra 2016 do 8. júla 2020. Pretože žalobkyňa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, bol prvostupňový orgán povinný posúdiť, či je možné takéto doby zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. V zmysle čl. 61 ods. 2 uvedeného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR v zmysle čl. 1 písm. j/ a čl. 11 vykonávacieho nariadenia k základnému nariadeniu (ide o vykonávacie nariadenie č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Českej republiky a Spojeného kráľovstva do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Zachovanie väzieb na území SR sa posudzuje na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených navrhovateľkou v žiadosti o dávku a v podrobnom vyhlásení na účely posúdenia zachovania centra záujmov. V konaní boli zohľadnené aj skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla do zápisnice podpísanej dňa 5. marca 2021 na pobočke Sociálnej poisťovne v Ružomberku, odoslanej elektronicky pobočke Sociálnej poisťovne v Liptovskom Mikuláši (príslušnej podľa miesta trvalého pobytu žalobkyne). Žalobkyňa sa mimo územia Slovenska zdržiavala v úhrne šesť rokov (obdobie rokov 2014 až 2020), čo žalovaná považovala za dlhodobé pracovné pôsobenie v zahraničí. Podľa informačného systému Sociálnej poisťovne bola žalobkyňa pred odchodom do zahraničia na území Slovenska poistená vo viacerých krátkodobých pracovných pomerov, avšak len v celkovom trvaní 6 mesiacov. Jej pracovná história je prevažne spojená so zahraničím. Žalobkyňa na území Spojeného kráľovstva pracovala od 13. novembra 2016 do 14. septembra 2017 cez pracovnú agentúru v spoločnosti New Look Retailers Limited, následne pracovala v tejto spoločnosti ako kmeňový zamestnanec. Podľa listu zamestnávateľa bol pracovný pomer ukončený v júli 2020 z dôvodu opakovanej neprítomnosti žalobkyne na pracovisku. Do zápisnice spísanej na pobočke Sociálnej poisťovne žalobkyňa uviedla, že v Spojenom kráľovstve žila s partnerom, od roku 2017 do roku 2020 sa na Slovensko vracala každé tri mesiace na 10 až 14 dní (žalovaná do rozhodnutia uviedla nesprávny údaj – „na „10 až 14 týždňov“), čo jej umožňovalo rozvrhnutie pracovného času. Žalovaná konštatovala, že z predloženej pracovnej zmluvy vyplývalo štandardné rozvrhnutie pracovného času (38,5 hodinový pracovný týždeň) ako aj skutočnosť, že v prípade nadčasov zamestnancovi patrí príplatok k základnému platu (nie náhradné voľno), čo nie je v súlade s tvrdeniami žalobkyne o práci na tzv. dlhý a krátky týždeň. V konaní žalobkyňa predložila cestovné doklady, podľa ktorých sa na Slovensko vrátila raz v roku 2018 a 2019 a dvakrát v roku 2020 (vrátane návratu dňa 30. septembra 2020). Na území Spojeného kráľovstva si žalobkyňa plnila aj daňové povinnosti. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa mala
možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva (zvlášť, keď sa tam zdržiavala po ukončení pracovného pomeru dňa 8. júla 2020 ešte do konca septembra 2020). Možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Pojem trvalý pobyt (ktorý mala žalobkyňa na Slovensku) nemožno stotožňovať s pojmom „bydlisko“ na účely základného nariadenia. Pokiaľ ide o rodinných príslušníkov, v konaní bolo prihliadnuté, že žalobkyňa mala na Slovensku rodičov, pretože však ide o dospelú osobu, ich prítomnosť na Slovensku nepreukazuje jednoznačne zachovanie väzieb na tomto území. Pri posudzovaní bydliska bolo prihliadnuté aj na prítomnosť blízkej osoby – partnera, s ktorým sa žalobkyňa zdržiavala v Spojenom kráľovstve a s ktorým si tam vytvorila spoločnú domácnosť, čo svedčí v prospech záveru, že centrum záujmov žalobkyne bolo na tomto území. Absolvovanie lekárskych prehliadok nepreukazuje zachovanie bydliska na území Slovenska, osoby vykonávajúce zárobkovú činnosť v zahraničí často využívajú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na Slovensku, a to jednak z dôvodu jazykovej bariéry v zahraničí a jednak finančnej dostupnosti. Na základe uvedených informácií žalovaná pracovnú situáciu žalobkyne vyhodnotila ako stabilnú pracovnú situáciu na území Spojeného kráľovstva vrátane orientácie na zahraničný pracovný trh, prítomnosť blízkej osoby a platenie daní a odvodov na tomto území vyhodnotila ako silnejšie ako ostatné skutočnosti – trvalý pobyt na Slovensku, prítomnosť rodiny a priateľov na Slovensku, platenie miestnych poplatkov, navštevovanie lekára. Žalobkyňa počas výkonu zamestnania v Spojenom kráľovstve sa tam dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody a dane. Preto mala žalovaná za jednoznačne preukázané, že žalobkyňa si počas výkonu zárobkovej činnosti v Spojenom kráľovstve bydlisko na Slovensku nezachovala.
Zhrnutie argumentov žalobcu – žalobné body
3. Žalobkyňa v žalobe o preskúmanie napadnutého rozhodnutia namieta, že prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán sa nedostatočne vysporiadali so skutočnosťami ňou uvádzanými v konaní, nesprávne právne posúdili zachovanie centra záujmov, zachovanie pevných väzieb a bydliska žalobkyne na území Slovenska. Nesúhlasila so záverom, že jej pracovná situácia v Spojenom kráľovstve bola stabilná, najskôr pracovala ako agentúrny zamestnanec a až neskôr od 15. septembra 2017 do 8. júla 2020 mala pracovný pomer na dobu neurčitú. Dôvodom jej odchodu do zahraničia bola snaha zarobiť si, pretože situácia na trhu práce v zahraničí a na Slovensku bola neporovnateľná, žalobkyňa však nikdy neuvažovala o trvalom odsťahovaní do zahraničia. Nemala tam ani stabilnú bytovú situáciu, bývala v prenajatých priestoroch, v zdieľanom dome, bývanie menila trikrát, bývanie nemalo súkromný charakter. Žalobkyňa sa pravidelne vracala na Slovensko. Pokiaľ ide o priateľa žalobkyne, tento je českej národnosti, na územie Slovenska sa vrátil spolu so žalobkyňou. Žalobkyňa má celú rodinu na Slovensku, opakovane ju navštevovala a trávila tu dovolenku. Rovnako na Slovensku platila aj miestne poplatky za komunálny odpad a drobné stavebné odpady, ako aj navštevovala lekárov.
Vyjadrenie žalovanej
4. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe zhrnula skutkovú a právnu situáciu danej veci a konštatovala, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania v zahraničí. Žalobkyňa sa v období rokov 2014 až 2016 zdržiavala na území Českej republiky (okrem obdobia cca 2 mesiacov), následne sa od roku 2016 do roku 2020 zdržiavala v Spojenom kráľovstve, čo je nutné považovať za dlhé obdobie pre účely posúdenia centra záujmov v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia. Situáciu dotknutej osoby v zmysle citovaného článku písm. b) vykonávacieho nariadenia žalovaná posúdila tak, že pracovná história žalobkyne je prevažne spojená so zahraničím, kde pôsobila v úhrne šesť rokov. Posledný pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol zo strany zamestnávateľa z dôvodu opakovanej neprítomnosti zamestnankyne (žalobkyne) na pracovisku. Pracovnú situáciu žalobkyne v zahraničí žalovaná vyhodnotila ako stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciou na zahraničný pracovný trh. Pokiaľ ide o rodinné väzby, žalovaná zhrnula, že žalobkyňa sa s blízkou osobou (partnerom) zdržiavala v zahraničí, kde pracovala. Na Slovensko sa podľa predložených cestovných dokladov vrátila raz v roku 2018 a 2019 a dvakrát v roku 2020 (vrátane návratu na Slovensko). Žalobkyňa nevlastní nehnuteľnosť na bývanie, v zahraničí bývala v podnájme, počas návratov na Slovensko bývala u rodičov. Daňové povinnosti si plnila na území Spojeného kráľovstva.
Žalovaná opakovane zdôraznila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako je štát posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, žalobkyňa mala možnosť požiadať si o dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve. Pretože si požiadala o dávku na Slovensku, bolo potrebné skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Takúto dobu je možné zohľadniť podľa čl. 65 základného nariadenia len v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Otázka zachovania pevných väzieb úzko súvisí s posúdením otázky centra záujmov, pri hodnotení ktorého sú kľúčovými kritériami dĺžka pobytu, stabilita zamestnania, rodinná a bytová situácia a miesto platenia daní. V súvislosti s argumentom žalobkyne, že jej pracovná situácia v Spojenom kráľovstve nebola stabilná, žalovaná uviedla, že žalobkyňa pracovala najskôr ako agentúrny, kontinuálne ako kmeňový zamestnanec v jednej a tej istej spoločnosti, v pracovnom pomere pracovala takmer tri roky, bol dohodnutý na dobu neurčitú. Uvedené skutočnosti svedčia podľa žalovanej o jednoznačne stabilnej pracovnej situácie žalobkyne v Spojenom kráľovstve. Pokiaľ žalobkyňa opisuje dôvody odchodu do zahraničia, tieto nie sú v zmysle čl. 11 vykonávacieho nariadenia rozhodujúcimi pre posúdenie bydliska dotknutej osoby. Ani pomerne stabilná bytová situácia žalobkyne na Slovensku (bývanie u rodičov) nedokazuje zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku pri súčasnom zohľadnení jej dlhodobej prítomnosti v zahraničí. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že sa na Slovensko pravidelne vracala, žalovaná prihliadla na cestovné doklady, ktoré žalobkyňa predložila a konštatuje, že aj keď osoby usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to, že nemajú v zahraničí centrum záujmov. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nemala úmysel zostať žiť a pracovať v Spojenom kráľovstve, žalovaná poukázala na to, že úmysel osoby sa v zmysle čl. 11 ods. 12 vykonávacieho nariadenia považuje za rozhodujúci len v prípade, ak posúdenie rôznych kritérií nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, čo nie je prípad žalobkyne. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/76, na ktorý poukázala žalobkyňa, sa týkal prípadu, v ktorom bol skutkový stav posudzovaný podľa skôr platného Nariadenia rady (EHS) č. 1408/71, ktoré bolo účinné len do 30. apríla 2010, preto nie je aplikovateľné v tomto konaní. Navyše, podľa pôvodného nariadenia sa pri posudzovaní nároku osoby na dávku v nezamestnanosti postupovalo odlišne ako podľa aktuálne platného základného nariadenia, posúdenie bydliska pôvodne nemalo rozhodujúci vplyv na nárok na dávku. Žalovaná poukázala na aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý sa stotožnil s postupom žalovanej pri posudzovaní otázky bydliska dotknutej osoby, ktorý aplikovala aj v tomto prípade. Vychádzajúc z uvedeného považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné. V konaní o nároku žalobkyne boli posúdenie všetky rozhodujúce skutočnosti a bol prijatý záver, že žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky, pričom bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, preto nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky a Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vzhľadom na uvedené navrhla žalovaná žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
5. Na základe zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, konkrétne z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 27Sa/14/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. BB-27Sa/14/2022.
6. Správny súd v Banskej Bystrici pre toto konanie miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (žalobkyňa ani žalovaná o nariadenie pojednávania nežiadali) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v súlade s § 199 ods. 2 a § 202 ods. 2 SSP dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Rozsudok bol dňa 25. júla 2023 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke oznámené dňa 27. júna 2023 (§ 137 ods. 4 SSP).
7. Podľa čl. 1 (vybrané písmená) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia: f) "cezhraničný pracovník" znamená každú osobu, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte a ktorá má bydlisko v inom členskom štáte, do ktorého sa vracia spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň; j) "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva; k) "pobyt" znamená prechodné bydlisko; n) "správna Komisia" znamená komisiu uvedenú v článku 71.
8. Podľa čl. 61 základného nariadenia (Osobitné pravidlá o sčítaní dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti): 1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 2. S výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. 9. Podľa čl. 65 základného nariadenia (body 2. a 5a): 2. Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 5. a) Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 10. Podľa čl. 71 základného nariadenia (Zloženie a pracovné metódy správnej komisie) 1. Správna Komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len "správna Komisia") pôsobí pri Komisii Európskych spoločenstiev, je zložená zo zástupcov vlády každého členského štátu, ktorým pomáhajú, ak je to potrebné odborní poradcovia. Zástupca Komisie Európskych spoločenstiev sa zúčastňuje na zasadnutiach správnej komisie vo funkcii poradcu. 11. Podľa čl. 72 základného nariadenia (Úlohy správnej komisie) Správna Komisia sa a) zaoberá všetkými správnymi otázkami a otázkami výkladu, ktoré vznikajú z ustanovení tohto nariadenia, alebo ustanovení vykonávacieho nariadenia, alebo z ktorejkoľvek dohody alebo dojednania dohodnutých v ich rámci bez toho, aby boli dotknuté práva daných orgánov, inštitúcií a osôb obrátiť sa na súd v zmysle právnych predpisoch členských štátov, tohto nariadenia alebo zmluvy; b) umožňuje jednotné uplatňovanie práva spoločenstva, najmä podporou výmeny skúseností a najlepšej administratívnej praxe; 12. Podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 základného nariadenia týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, sa podľa článku 65 ods. 5 základného nariadenia zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Konajúc v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 71 ods. 2 nariadenia (ES) č. 883/2004, 24.4.2010 komisia rozhodla takto: 1. Článok 65 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa vzťahuje najmä na:
a/ osoby uvedené v článku 11 ods. 4 uvedeného nariadenia (zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činnej osoby zvyčajne vykonávanej na palube plavidla na mori plávajúceho pod vlajkou členského štátu); b/ osoby uvedené v článku 13 uvedeného nariadenia, ktoré obvykle vykonávajú svoje činnosti na územiach dvoch alebo viacerých členských štátov; c/ osoby, na ktoré sa vzťahuje dohoda uvedená v článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia, v prípade, že počas svojej poslednej profesijnej činnosti mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný štát. 2. Osoby uvedené v odseku 1, ktoré počas svojej poslednej profesijnej činnosti podliehali právnym predpisom iného členského štátu, ako je štát miesta činnosti vykonávanej ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, majú nárok na dávky na základe ustanovení právnych predpisov štátu bydliska, ako keby predtým podliehali uvedeným právnym predpisom. 3. Na účely uplatňovania tohto rozhodnutia sa štát bydliska stanovuje v súlade s článkom 11 nariadenia (ES) č. 987/2009. 13. Podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia (Spôsob určenia bydliska): 1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii/
jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii/
vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv/
v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v/
jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi/
členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
14. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš prvostupňovým rozhodnutím nevyhovela žiadosti žalobkyne o dávku v nezamestnanosti z dôvodu nesplnenia podmienky § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. (poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky), ani podmienky čl. 61 a nasl. základného nariadenia. S ohľadom na záver, že žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachované bydlisko na území Slovenskej republiky, pričom bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky a Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu napadnutým rozhodnutím, v odôvodnení ktorého sa stotožnila s jeho závermi. Doplnila vyhodnotenie otázky zachovania väzieb žalobkyne na Slovenskú republiku v súlade
s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a s použitím rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 dospela k záveru, že žalobkyňa v čase jej posledného zamestnania v zahraničí nemala bydlisko v Slovenskej republike.
15. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa bola pred odchodom zo Slovenska v roku 2014 zamestnaná vo viacerých krátkodobých pracovných pomeroch, z toho však bola na území Slovenska poistená v nezamestnanosti len v celkovom trvaní šesť mesiacov, teda nespĺňala podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Nebolo tiež sporné, že žalobkyňa nespĺňala ani podmienky na priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 ods. 1 základného nariadenia (sčítanie dôb poistenia), avšak domáhala sa jej priznania s uplatnením výnimky podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia predpokladajúceho zachovanie bydliska žalobkyne na Slovensku počas jej pracovnej činnosti v inom členskom štáte. Primárne je tak predmetom tohto konania preskúmanie zákonnosti posúdenia spornej právnej otázky spočívajúcej v tom, či si žalobkyňa, ktorá sa zdržiavala v inom členskom štáte, kde vykonávala posledné zamestnanie, vzhľadom na to, že na Slovensku žila jej rodina, za ktorou mala pravidelne prichádzať, zachovala pevné väzby so Slovenskom a mala na území Slovenskej republiky bydlisko. Od právneho posúdenia tejto otázky sa odvíja zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia je založený na zachovaní bydliska zamestnanca v inom členskom štáte (Slovenská republika) ako je príslušný štát (Spojené kráľovstvo). Doby poistenia v nezamestnanosti žalobcu dosiahnuté na území Spojeného kráľovstva by bolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia žalobcu v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1, 2 v nadväznosti na čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania bydliska žalobkyne na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ alebo Európskeho hospodárskeho priestoru. Žalovaná v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia hodnotila aspekty určujúce centrum záujmov žalobkyne, pevnosť väzieb žalobkyne so Slovenskou republikou a dospela k záveru, že žalobkyňa si bydlisko na území SR nezachovala. Výsledok hodnotenia je podľa názoru súdu v súlade s obsahom hodnotených listín (žiadosť o dávku nezamestnanosti, vyhlásenie žiadateľa, zápisnica, cestovné doklady) ako aj v súlade so zásadami logického uvažovania, preto mu nemožno vytýkať nezákonnosť.
16. Uplatniteľnosť výnimky z čl. 61 ods. 1 základného nariadenia v zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, zachovaním bydliska žalobkyne na území Slovenska, žalovaná posudzovala v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, hodnotením dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobkyne na území dotknutého štátu (štátov), hodnotením situácie žalobkyne, povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, rodinného stavu a rodinných väzieb žalobkyne, jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná, a napokon z hľadiska členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska na daňové účely.
17. Žalobkyňa tvrdila, že centrum jej záujmov bolo počas pobytu v Spojenom kráľovstve zachované na Slovensku, kde mala trvalý pobyt a pravidelne sa tam vracala, pretože tam žije jej rodina, má tam sociálne väzby, navštevuje tam lekárov a platí miestne poplatky za komunálny odpad a drobné stavebné odpady. Uviedla, že príslušná pobočka Sociálnej poisťovne a žalovaná sa nedostatočne vysporiadali so skutočnosťami, ktoré uvádzala v konaní, preto sú rozhodnutia nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
18. Žalovaná správne uviedla, že pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“, ktoré je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvale zdržuje, kde má centrum záujmov, kde trávi pracovný aj mimopracovný čas, pričom poukázala na závery Najvyššieho súdu SR vyjadrené v rozsudku sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Evidovaný trvalý pobyt vo vnútroštátnom ponímaní (zákon č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmom „bydlisko“, pretože ide o administratívny zápis, ktorý nemusí nevyhnutne odzrkadľovať skutočnosť, čo je aj prípad žalobkyne, ktorá sa napriek tu evidovanému trvalému pobytu od roku 2014 do roku 2020 zdržiavala spravidla mimo územia Slovenska. Na evidovaný trvalý pobyt je naviazané platenie poplatkov za komunálny odpad a drobné stavebné odpady (poplatok sa platí v obci z dôvodu trvalého pobytu), teda ich platenie taktiež nedokazuje zachovanie skutočného bydliska na území trvalého pobytu. Na území Spojeného kráľovstva sa žalobkyňa zdržiavala kontinuálne od roku 2016 do roku 2020, čo žalovaná odôvodnene považovala za
dlhodobé pracovné pôsobenie v zahraničí (prioritnú a opakovanú orientáciu žalobkyne na zahraničný pracovný trh). Posledný pracovný pomer žalobkyne so spoločnosťou New Look Retailers Limited bol dohodnutý na neurčitý čas (trval v období od 15. septembra 2017 do 8. júla 2020), čo žalovaná taktiež dôvodne vyhodnotila ako stabilnú pracovnú situáciu.
19. K pravidelným návratom žalobkyne na Slovensko žalovaná správne uviedla, že v prípade dospelých osôb sa počíta s prirodzeným javom osamostatnenia sa od rodičov, a preto ich prítomnosť na území Slovenska sama o sebe nepreukazuje zachovanie väzieb žalobkyne na tomto území. Žalobkyňa sa v zahraničí navyše zdržiavala s blízkou osobou – partnerom, čo skôr svedčí o tom, že si vytvorila centrum záujmov na území Spojeného kráľovstva, kde už s partnerom odišli spolu. Pokiaľ žalobkyňa uvádzala, že sa od roku 2017 do roku 2020 na Slovensko vracala každé tri mesiace na 10 až 14 dní (v napadnutom rozhodnutí nesprávne uvedené na 10 až 14 týždňov), čo jej umožňovalo rozvrhnutie pracovného času na tzv. dlhý a krátky týždeň, javí sa, že toto nie je v súlade s podmienkami predloženej pracovnej zmluvy. V žalobe sa žalobkyňa k uvedenému záveru žalovanej nevyjadrila. Podľa predloženej pracovnej zmluvy predstavoval pracovný čas žalobkyne 38 a 1 hodiny týždenne, t.j. ak by aj bol rozvrhnutý tak, že žalobkyňa by nepracovala každý deň 8 hodín, neumožňoval by pracovný čas tak či onak prítomnosť žalobkyne na Slovensku v dlhšom trvaní. Podľa predložených cestovných dokladov sa žalobkyňa v roku 2018 a 2019 vrátila na Slovensko raz a v roku 2020 dvakrát (vrátane návratu na Slovensko dňa 30. septembra 2020). Podľa § 184 ods. 1 a 5 a § 196 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z.z. je fyzická osoba, ktorá si uplatní nárok na dávku, povinná preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku alebo jej výplatu a je povinná navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Vo vzťahu k návšteve lekárov sama žalobkyňa uviedla, že išlo len o pravidelné lekárske prehliadky raz ročne, a to u zubára a gynekológa. Všeobecného lekára mala v Spojenom kráľovstve. Zriadenie bankového účtu žalobkyne na Slovensku, ani životné poistenie nezávisia od miesta bydliska, ktoré predstavuje miesto, kde osoba zvyčajne býva.
20. Prvostupňový orgán si ako podklad svojho rozhodnutia zabezpečil podklady spôsobom uvedeným v čl. 56 vykonávacieho nariadenia (najmä formuláre U1), pracovnoprávnu dokumentáciu a ďalšie sprievodné a iné podklady predložené žalobkyňou, vrátane údajov zo zápisnice spísanej priamo so žalobkyňou, ktoré tvorili podklad jeho rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia, a z ktorých mu vyplynuli všetky podstatné skutkové okolnosti pre vydanie rozhodnutia. Podľa § 135 ods. 1 SSP je na rozhodnutie správneho súdu rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Správny súd skúma, či sú závery žalovanej vyjadrené v napadnutom rozhodnutí logické a zrozumiteľné, či neodporujú skutkovým zisteniam plynúcim z obsahu spisu a platnej právnej úprave, a tiež či sú odôvodnené. Po vykonaní prieskumu v uvedenom rozsahu dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie tieto atribúty spĺňa. Konajúce orgány sociálneho poistenia v dostatočnom rozsahu posúdili kritériá čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotili a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnili ich aplikáciu na situáciu žalobkyne. Správny súd súhlasí s tým, že zo zistených skutočností vyplýva, že miesto, kde žalobkyňa zvyčajne bývala počas posledného zamestnania, bolo Spojené kráľovstvo a tiež to, že žalobkyňa si predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nezachovala, keď v rozhodnom období mala centrum záujmov v Spojenom kráľovstve.
21. Žalobkyňa v žalobe zopakovala už skôr uvádzané skutočnosti, ktoré doplnila všeobecnými závermi, ktoré možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobkyne s hodnotením veci prvostupňovým orgánom a žalovanou. Nezakladajú záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia (nekonkretizujú dôvody, pre ktoré sa žalovaná alebo prvostupňový orgán pri vyriešení rozhodujúcich skutkových a právnych otázok mýlili). Správny súd ani v rámci konania o správnych žalobách v sociálnych veciach nie je ďalšou inštanciou oprávnenou samostatne zisťovať skutkový a právny stav veci, prípadne modifikovať skutkové či právne závery orgánu verejnej správy. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy v zmysle žalobných dôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi.
22. Správny súd považuje skutkový stav za dostatočne opísaný a vyhodnotený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a korešpondujúci s obsahom administratívneho spisu. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí v súlade s kritériami plynúcimi z čl. 11 vykonávacieho nariadenia podrobne vyhodnotila všetky zistené rozhodné skutočnosti tak, ako je to uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku.
23. Správny súd nespochybňuje, že jednými z najdôležitejších spoločenských väzieb sú rodinné väzby, avšak v danom prípade je potrebné zohľadniť aj ďalšie skutočnosti vedúce k záveru o bydlisku žalobkyne v čase jej posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve. V zhode so žalovanou správny súd zastáva názor, že skutočnosti, akými sú celková dĺžka pobytu, stabilita bývania (bývanie v zdieľanom prenajatom byte, či izbe je štandardné aj pre mladých ľudí žijúcich na Slovensku), spolužitie s partnerom v zahraničí, ale najmä stabilita zamestnania (pracovný pomer na dobu neurčitú) s orientáciou a preferovaním zahraničného pracovného trhu vrátane platenia daní a odvodov v štáte výkonu zamestnania, sú na účely určenia miesta bydliska u žalobkyne silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádzala. Pokiaľ by žalobkyni za takýchto okolností bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaná tiež poukázala na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte (vo formulári U1 príslušná britská inštitúcia naznačila, že žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonom nevznikol) nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte EÚ.
24. Ako vyplýva z výkladu (rozhodnutia) Správnej Komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalobkyňa mala v Spojenom kráľovstve stabilnú prácu, skutočnosť, že jej biologická rodina zostala žiť na Slovensku, neznamená zachovanie bydliska na tomto území, a to osobitne v situácii, kedy dospelá žalobkyňa, u ktorej sa predpokladá prirodzené osamostatnenie od rodičov, dlhodobo vytvára vzťah s inou blízkou osobou – partnerom, s ktorým do zahraničia aj odišla. Žalobkyňa sa nesporne nevracala na Slovensko na dennej ani týždennej báze. Súd sa preto v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovanej, že žalobkyňa si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) a centrum záujmov na území Slovenska nezachovala.
25. Vychádzajúc z uvedeného správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je rozhodnutím zákonným, vydaným v súlade s aplikovateľnou právnou úpravou. Žalovaná vec správne právne posúdila, pričom sa náležite vysporiadala s odvolacími námietkami žalobkyne, svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnila a správny súd sa s jej odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci dôjde vtedy, pokiaľ orgán verejnej správy použije nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikuje správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretuje, a napokon vtedy, ak právnu normu síce správne vyloží, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikuje. Vzhľadom na predchádzajúce body tohto rozsudku nebolo preskúmaním zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej zistené žiadne z uvedených. Právne posúdenie veci uplatnené žalovanou tak bolo správne, pretože z listinných dôkazov založených v spise nie je preukázané, že žalobkyňa splnila zákonné podmienky pre uznanie zachovania jej bydliska v Slovenskej republike počas výkonu jej zamestnania v zahraničí. Žalobkyňa dlhodobo orientovala svoj pracovný život na zahraničie, nebola na Slovensku v relevantnom období poistená v nezamestnanosti, nebývala tu, neplatila tu príslušné dane a odvody, zdržiavala sa tu len sporadicky.
26. Správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že pochybenie pri rozhodovaní žalovanej spočívalo v tom, že sa nezaoberala jej úmyslom súvisiacim s vycestovaním a prácou v zahraničí vrátane úmyslu vrátiť sa na Slovensko. Sociálna poisťovňa sa ním zaoberala, avšak s výsledkom, že úmysel nie je rozhodujúci, pretože neboli pochybnosti o bydlisku, a to na základe vyhodnotenia objektívnych kritérií nastavených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Úmysel žalobkyne je v zmysle článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia rozhodujúci vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou britskou inštitúciou a žalovanou. Britská inštitúcia
bydlisko žalobkyne neposudzovala, pretože na to nemala žiaden právny dôvod. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať v prípade, ak by príslušná britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobkyne bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v Spojenom kráľovstve. Nakoľko však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií stanovených v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, čo súdne autority považujú za udržateľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2018, sp. zn. 1Sžso/26/2016, bod 30 a 31, rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 9. februára 2022, sp. zn. 7Sžsk/50/2021, bod 44). V inej veci (sp. zn. 1Sžsk/1/2020 z 8. decembra 2020) Najvyšší správny súd SR taktiež poznamenal, že otázka bydliska je koncipovaná ako faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Vzhľadom na to, že vo veci žalobkyne sa neposudzoval úmysel osoby týkajúci sa presťahovania, na zákonnosť rozhodnutia nemalo vplyv, že žalovaná sa v odvolaní osobitne nevenovala odvolacej námietke žalobkyne, že do zahraničia odišla len za účelom zadováženia si finančných prostriedkov pre zámer jej podnikania – zriadenie pobočky realitnej kancelárie, v súvislosti s čím predložila príkazné zmluvy, na základe ktorých sa mala na uvedenú činnosť pripravovať.
27. Žalobou napadnuté rozhodnutie plne zodpovedá vnútroštátnej právnej úprave a rozhodovacej praxi súdov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016 zo dňa 13. decembra 2017 a sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30. januára 2018) ako aj predpisom EÚ a Rozhodnutiu Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009.
28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ako aj im predchádzajúceho postupu konajúcich orgánov sociálneho poistenia, nezistil dôvody, pre ktoré by bol oprávnený dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, a preto správnu žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 190 SSP zamietol.
29. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a žalobkyni, ktorá nebola v konaní úspešná, právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správny súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).