Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/102/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. S., A. XXX, o zastavení exekúcie, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60 pod sp.zn. EX 3966/2010, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo 8. novembra 2011, č. k. - 33, takto

rozhodol:

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami a Exekučného poriadku ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); , , a , a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení); ako aj čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a prílohou smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „Smernica“). Vecne mal predovšetkým za to, že tu rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy oprávneného bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ak podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľa riešiť všetky spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal, možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia (a zjavne i vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať). Súdu prvého stupňa vytkol predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolateľ poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom súd uznal exekučný titul za súladný a preto udelil poverenie. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke uviedol, že je nepochybné, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania, v dôsledku čoho nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nemôže sa preto stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Takáto argumentácia by znamenala úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania v spotrebiteľských vzťahoch. Zdôraznil

pritom, že v zmysle smernice 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, pričom predmetné rozhodcovské konanie prebiehalo plne v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní.

V priebehu odvolacieho konania potom oprávnený navrhol s poukazom na ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo inak publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť SD prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávneného celú vec, a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávneného usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a ).

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a) výkladu zmlúv a b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich

záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a) tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b)). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b) a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o prejudiciálnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD, a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad ale v prejednávanej veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora, ustanoveniami vnútroštátneho práva Slovenskej republiky citovanými už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež por. najmä obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia) nešlo a ani ísť nemohlo.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci neaplikoval pri posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (nech by aj obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť tiež s názorom o nie celkom správnom preklade znenia Smernice do slovenského jazyka (tunajšiemu odvolaciemu súdu je známa nielen obsahovo totožná námietka iného oprávneného z veci vedenej Okresným súdom Senica pod sp. zn. a tunajším krajským súdom pod sp. zn. , ale i to, že s takouto námietkou sa stotožnil napr. Krajský súd v Prešove - tu por. napr. jeho vec sp. zn. ), aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali prejudiciálne otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD, a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z prejudiciálnych otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil to, že rozhodcovské konanie ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou zachovanie možnosti veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe

výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku (i tu inak so zanesením do navrhnutej otázky aj formulácií, ktoré v zmluvách používaná doložka neobsahovala a ktoré sledovali zámer presvedčiť o jej nezávadnosti). Nastolením požiadavky na výklad prejudicálnych otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice, ale uplatnením noriem slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného predpisu občianskeho práva § - 60 - ako časť zo zákona ešte k 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však s celkom iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať-

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. okrem už vyššie zmieneného uznesenia vo veci sp. zn. napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2011 č. k. - 15, čo aj venujúce sa medzičasom legislatívne upratanému problému príslušnosti). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru, že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto musel byť potom aj v prejednávanej veci dôvod, pre ktorý bola celkom bez významu argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do slovenského jazyka. Bez ohľadu na správnosť či nesprávnosť prekladu súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

Návrh oprávneného na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.

Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníkov z prejednávanej veci výlučne noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo širšom slova zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho súdu o normách spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej veci nebol dôvod ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda nepožívajúce právnu ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa takéto normy javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo platí na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo tvrdené nič, čo by naznačovalo, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). V skoršej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu potom taktiež zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave

majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k.

- 44, toto vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. ).

Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však najpodstatnejším bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky (v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníkov úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka pojatá do bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ďalej tiež len „VPPÚ“) je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy ponecháva na vôli dodávateľa a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila nesúhlas namietajúc, že takto príslušné zmluvné dojednanie formulované nebolo, nakoľko výber spôsobu riešenia sporu (z dvoch alternatív predstavovaných konaním pred 1. rozhodcovským súdom a 2. všeobecným súdom) zverilo žalujúcej zmluvnej strane a tou podľa okolností prípadu mohol byť i dnešný povinný (dlžník), ktorý navyše i podaním neodôvodnenej žaloby na všeobecnom súde mal možnosť naplniť rozväzovaciu podmienku v zmluve a privodiť tak tiež zánik rozhodcovskej doložky.

Predovšetkým totiž treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený pôvodne v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. a neskôr sa ocitnuvší v odseku 4 rovnakého paragrafu je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i dopĺňaného (ako na to poukázal už súd prvého stupňa) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.

Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Pominúc na tomto mieste fakt, že úprava tvoriaca obsah dnešného písmena r/ sa stala súčasťou ustanovenia O. z. až s účinnosťou od 1. januára 2008 (v uvedenej súv. por. i čl. II bod 3 a čl. VII ) a dopad takejto úpravy i na právny vzťah účastníkov konania v prejednávanej veci by bol možným nanajvýš vo vzťahu k nárokom vzniknutým po nadobudnutí účinnosti príslušnej novelizácie O. z. (tu por. i prechodné ustanovenie O. z. zanesené doň čl. II bodom 14 tu

diskutovanej novely) totiž oprávnený najmä (otázne či úmyselne alebo nevedomky) nepripísal prakticky žiaden význam už uvedenému vyššie, teda tomu, že súčasťou rozhodného hmotného práva aj pre túto vec boli už od nadobudnutia účinnosti tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely O. z. () ustanovenia a (dnes 4) O. z.

Už korektným výkladom takýchto ustanovení, teda aj bez pomáhania si až neskoršou úpravou (obsahujúcou i ďalší príklad neprijateľnej podmienky len obdobnej tej z prejednávanej veci) pritom nešlo dospieť k inému záveru, než k tomu, že zjavne bez nádeje na úspech musela byť praktická obhajoba exekučného titulu oprávneným založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom a už výber druhej z takýchto možností spôsobí (naplnením rozväzovacej podmienky) zánik rozhodcovskej doložky.

Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k.

- 36, vec Okresného súdu Piešťany sp. zn. ) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávneným z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k argumentu tejto účastníčky o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním (a takto i evidentnú snahu oprávnenej verziou podsúvanou jej odvolaním v skutočnosti súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvého stupňa, že tu oprávneným sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek 4 ustanovenia).

Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu účastníkov úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku tvoriaceho tu podklad exekúcie (zaťaženého navyše zjavne tými nedostatkami, ktoré takémuto exekučnému titulu vytkol už súd prvého stupňa), šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda i pokračovania exekúcie na jeho základe.

Obstáť totiž nemohla ani námietka oprávneného zo záveru jeho odvolania naznačujúca, že by po prvotnom „odobrení“ podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda po udelení poverenia už nemalo byť možným následné skúmanie, či v tomto smere nedošlo k pochybeniu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie), oprávneného však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v E. p. a ZoRK (vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a) a b) a § 45 ods. 1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je, že exekučný súd v obdobných prípadoch (nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udelenie poverenia alebo až následne) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky) a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto došlo, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie podľa a a potvrdil.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.