Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21CoE-230-2012.pdf
PDF · 100.73 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/230/2012
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu X. XX, XXX XX J., vo veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: D. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. O. XXX/XX, XXX XX B. C., o vymoženie 1 908,39 Eur s prísl. a trov konania, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 17Er/547/2012-38 zo dňa 30.05.2012, takto jednomyseľne
rozhodol:
uznesenie okresného súdu potvrdzuje.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších právnych predpisov (ďalej iba „Exekučný poriadok“) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 2748/2012.
Exekučný titul v konaní predstavoval rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, sp. zn. II/2011-6138 zo dňa 25.07.2011. Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo zmluvy o splátkovom úvere č. 333221725 zo dňa 31.10.2005 uzatvorenej podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka medzi právnym predchodcom oprávneného Slovenskou sporiteľnou, a.s. a povinným. Z predmetnej zmluvy mal súd prvého stupňa preukázané, že v prejednávanej veci sa s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy a podľa obsahu zmluvy jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Veriteľ (právny predchodca oprávneného) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte v ust. § 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré negatívne vymedzujú druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľsky úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.
Okresný súd právne argumentoval, že základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade, ak rozhodcovský súd prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní v § 1 ods. 3 zákona č. 244/2005 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou. Exekučnému
súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej.
Preskúmaním zmluvy o splátkovom úvere a Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru prvostupňový súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú neprijateľné podmienky. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou dojednanou v čl. 18 bod 18.1 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o splátkovom úvere, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z bankových obchodov ako aj spory, ktoré vzniknú zo zmluvy upravujúcej bankové produkty a v súvislosti s ňou bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd.
V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, a teda je v z mysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.2007 neplatná. Nekalý charakter rozhodcovskej doložky videl okresný súd v tom, že vyžaduje od povinného, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu, ktorého výsledkom má byť rozhodnutie arbitra, ktorého si vopred vybral oprávnený. O právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorá koná prakticky v režime podnikania za účelom dosiahnutia zisku. Rozhodcovské súdy sú legitímnych orgánom ochrany práva, ale vo svojej podstate je rozhodcovské konanie určené pre obchodnoprávne vzťahy, kde strany vystupujú z rovnakej pozície a činnosť a rozhodovanie sú ovplyvňované hrozbou rizika podnikania. Spory zo spotrebiteľských zmlúv zákon o rozhodcovskom konaní zo sporov, ktoré môže rozhodnúť rozhodca, nevylučuje, Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.) však už v súčasnej dobe definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, ale splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami, ktoré boli naformulované vopred a teda spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť takéto zmluvné dojednanie, len ho prijať alebo odmietnuť ako celok.
Exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, keďže došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc.
Okresný súd poukázal aj nutnosť eurokonformnej interpretácie ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, aby sa naplnili ciele smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách s judikatúrou Súdneho dvora- pričom konkrétne poukázal na rozsudok č. 40/2008 zo dňa 06.10.2009 Asturcom Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom tento konštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Proti uzneseniu okresného súdu v zákonom stanovenej lehote bolo podané odvolanie zo strany oprávneného. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď podľa neho exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p., z ktorých podľa názoru odvolateľa vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť pokladom pre výkon exekúcie. Zo zákonnej úpravy § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Exekučný súd je príslušný vo veci konať ako exekučný súd, nie je oprávnený hmotnoprávne preskúmať rozhodcovský rozsudok, čím by pôsobil ako súd vyššej inštancie. Takýto výklad je neprípustný najmä z dôvodu, že platný právny poriadok SR neupravuje takýto postup exekučného súdu, nezveruje mu takúto právomoc vo
vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, nemôže vykonávať vo veci samej dokazovanie, ani rozhodcovský rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, keď podľa bodu 37 sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti. Je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku.
Taktiež poukazoval na skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, pričom Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Nároky vzniknuté pred 01.01.02008 sa nespravujú novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ a neposudzuje sa ním ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred týmto dňom (§ 879). Právne vzťahy zo Zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom, a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Odvolateľ dal do pozornosti dôvodnú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie sú správne. Poukázal aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.Z. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Sudca podanému odvolaniu proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nevyhovel, a preto vec podľa § 374 ods. 4 O.s.p. predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Opätovne poukázal na rozsudok ESD vo veci C-40/08 a jeho závery.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 44 ods. 2 posledná veta Exekučného poriadku), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s náležitým a presvedčivým odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zdôraznenie jeho správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa ďalšie dôvody.
Oprávnený ako odvolateľ namietal, že ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka sa nevzťahujú na súdenú vec, nakoľko daná zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, nakoľko táto bola uzatvorená ešte pred 01.01.2008. Uvedená argumentácia je nepresná vo svojich dôsledkoch, zo strany oprávneného tiež účelová. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne posúdil primárny vzťah medzi dlžníkom a veriteľom ako vzťah spotrebiteľský, ktorého imanentným znakom je slabšie postavenie spotrebiteľa, čomu zodpovedá povinnosť súdu poskytnúť mu v takomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Tento vzťah vyplýva z charakteru úverovej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi dodávateľom, ktorý konal v rámci predmetu svojej obchodnej, podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom, ktorý nekonal v rámci predmetu obchodnej činnosti ani podnikania. Právna ochrana spotrebiteľa bola poskytovaná nielen v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka (ktorej súčasťou sa výslovná právna úprava spotrebiteľských vzťahov stala k 01.04.2004), ale dlhodobo aj na základe Zákona o ochrane spotrebiteľa - zák. č. 634/1992 Zb. V zmysle jeho ustanovenia § 23a o typovej zmluve (v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy v súdenom prípade, t.j. 31.10.2005) je nepochybné, že spotrebiteľskými zmluvami sú aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Inými slovami, ochrana spotrebiteľovi musí byť poskytnutá aj v prípade, že vzťahy sú založené právnymi úkonmi, ktorých úprava je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Medzi základné charakteristiky spotrebiteľských zmlúv (ochrany spotrebiteľa v nich), pritom patria práve neprípustnosť ustanovení spôsobujúcich výraznú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov vzťahu v neprospech spotrebiteľa.
Oprávnený svojim opravným prostriedkom poukazuje na tzv. vymanenie sa vzťahu v prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Preto ako už súd vyššie uvádzal je potrebné poukázať a zdôrazniť najmä to, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (najmä jej sústredenie sa výlučne do jedného právneho predpisu, či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď okrem Zákona o spotrebiteľských úveroch - zákon č. 258/2001 Z.z. existoval už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší Zákon o ochrane spotrebiteľa - zák. č. 634/1992 Zb., ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (nadobudol účinnosť už 01.01.2000 a v pôvodnom znení platiaci do 24.11.2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej zmluvy, pričom tou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzatvárať vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať: a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytovanie služby na odobratie iného výrobcu alebo prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečiť pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Vo vzťahu k námietke oprávneného o nedostatku právomoci exekučného súdu rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu absencie vykonateľnosti exekučného titulu, odvolací súd uvádza, že je rovnako ako súd prvostupňový toho názoru, že exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk spĺňania formálnych i materiálnych predpokladov, za ktorých možno vykonať exekúciu. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.
Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 zákona rozhodcovskom konaní preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) zákona rozhodcovskom konaní, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe.
Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 zákona rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 zákona rozhodcovskom konaní.
Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.
Problematickým v danom prípade boli okolnosti uzatvorenia rozhodcovskej doložky a aj samotné jej znenie. Obsah zmluvy bol vopred predtlačený, vrátane všeobecných obchodných podmienok Slovenskej poisťovne, a.s. (právny predchodca oprávneného). Do zmluvy sa doplnili len nevyhnutné údaje (označenie účastníkov, dátum uzatvorenia zmluvy). Dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke v čl. 18 bod 18.1 všeobecných obchodných podmienok zmluvy o splátkovom úvere poskytovanej spoločnosťou je, že spotrebiteľovi bola odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda vo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadne neskoršie rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna. Za neprijateľné treba považovať aj samotné riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu vybraného zmluvným partnerom spotrebiteľa, už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné pri aplikácii ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Výpočet neprijateľných podmienok bol obsiahnutý v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka demonštratívne, súd teda môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto je aj ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve (doložke), ktoré vyžaduje od spotrebiteľa riešenie sporov s dodávateľmi výlučne v rozhodcovskom konaní. S účinnosťou od 01.01.2008 bola táto zmluvná podmienka označená za neprijateľnú aj výslovne v ust. § 53 ods. 4 písm. q) Občianskeho zákonníka.
Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.
Odvolací súd poukazuje aj na nesplnenie povinností právneho predchodcu oprávneného v zmysle § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom do 30.11.2009 (ďalej len zákon o bankách) . Podľa § 93b ods. 1 cit. zákona banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (odkaz poznámkou č. 88j v zákone na § 4 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (v tomto prípade odkaz na poznámkou č. 88k v zákone na zákon o rozhodcovskom konaní a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. zakotvujúci kolektívnu povinnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk zriadiť osobitný rozhodcovský súd). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení (bez preháňania ukryje) medzi iné zmluvné podmienky a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak).
Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného (formou udelenia poverenia na vykonanie exekúcie) na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc, pretože rozhodcovská doložka bola neplatná. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie, ale je len podkladom pre následné zastavenie exekúcie s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 EP). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom dôvodom, pre ktoré je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O.s.p. per analogiam).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.