Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/104/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate s. r. o, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141 a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej Y. S., nar. XX. X. XXXX, bytom H., I. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 852/08, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.198,30 EUR s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. -41 zo dňa 4. 2. 2013, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

odôvodnenie:

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 852/08 podľa ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „“) v spojení s ustanoveniami , o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „“) zastavil. Konštatoval, že exekučný súd má povinnosť skúmať, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade kladného zistenia je potom exekučný súd povinný exekúciu zastaviť. V rámci uvedeného skúmania okresný súd zistil, že rozhodcovským rozsudkom bola oprávnenému priznaná odplata za poskytnutie úveru vo výške 95,60 % ročne z poskytnutej istiny a tiež priznaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne. Tieto plnenia okresný súd považoval za plnenia v rozpore s dobrými mravmi a nakoľko z exekučného titulu nie je možné rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú odplata a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností, exekúciu aj bez návrhu zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní,a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní

revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Povinná by sa tak mohla vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bola by zbavená zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania. Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval uzavretú zmluvu medzi oprávneným a povinnou za zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytol úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle a nasl. , ktoré mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami , tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho

a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku. Opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Rovnako poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané. Žiadal preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v súlade s ustanovením zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V závere svojho podania uviedol, že ak by súd jeho odvolaniu nevyhovel, považuje za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením (ďalej aj „“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením , uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Zvolen. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania ( ), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie , sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva:

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné, okrem ustanovení § 57 Exekučného poriadku, z ktorých vyplýva povinnosť exekučného súdu v každom okamihu skúmať zákonnosť exekúcie, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v každej fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa , a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -19 zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak obrazné posvätenie exekúcie bolo možným len za cenu porušenia práva.

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávneného, keďže stále treba trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade rozhodovania o tom, či sú splnené podmienky na pokračovanie exekúcie, neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom; môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Rozhodcovský rozsudok je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, o. i., aj vtedy, ak zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom ( ). Uvedené bolo dôvodom na zastavenie exekúcie aj v prejednávanom prípade, keď exekučný súd konštatoval, že plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 95,6 % z výšky poskytnutého úveru a tiež plnenie úroku z omeškania vo výške 91,25 % ročne je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle (ďalej aj „“) treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. s ustanovením okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky ( ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi.

Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. , a ani žiadny iný predpis neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, do akej výšky možno dojednať zmluvné úroky predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. Neprimerane vysoký úrok je však nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. V prejednávanom prípade rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie zo zmluvy o úvere zo dňa 13. 3. 2007, ktorou zmluvou oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 663,88 EUR (20.000 Sk), ktorý úver sa povinná zaviazala splatiť v dvanástich mesačných splátkach tak, že celkovo veriteľovi (oprávnenému) zaplatí sumu 1.298,55 EUR (39.120 Sk). Celkovo teda odplata za poskytnutie úveru, ktorej neuhradenú časť rozhodcovský súd oprávnenému priznal, predstavuje za obdobie jedného roka sumu 634,67 EUR, t. j. úrok 95,6 % z poskytnutej istiny za rok, ako na to už správne poukázal okresný súd. Podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska (dostupných na internetovej stránke: <http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/urokove-sadzby/ priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank>) priemerná úroková miera obchodných bánk v Slovenskej republike pre úvery neslúžiace na bývanie predstavovala za rok 2007 hodnotu 13,8 %. Účastníci úverovej zmluvy si, teda, dojednali ročnú úrokovú mieru predstavujúcu takmer sedem násobok obvyklej úrokovej miery (95,6 % / 13,8 % = 6,93). Takto dojednané úroky v rozhodcovskom rozsudku priznané v rámci istiny je potrebné považovať za úroky dojednané v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného o nesprávnej kvalifikácii zmluvného vzťahu ako spotrebiteľského, nesprávnej aplikácii Smernice Rady 93/13/EHS a o jej chybnej transpozícii do právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj o tom, že rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, uvedené odvolací súd posúdil ako plne nedôvodné, keď preskúmaním napadnutého uznesenia okresného súdu zistil, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie nezaložil na skúmaní neprijateľných zmluvných podmienok a zmluvný vzťah ako spotrebiteľský nekvalifikoval. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko exekučným titulom bola povinná zaviazaná na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pričom (ako už správne na to poukázal okresný súd) z obsahu rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť, aká časť priznaného plnenia je istinou, aká poplatkami a aká sankciami, a teda plnenia rozporné so zákonom od tých ostatných nemožno oddeliť, rozhodol okresný súd správne, pokiaľ exekúciu ako celok podľa Exekučného poriadku s poukazom na zastavil. Preto odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa , ako vecne správne potvrdil s tým, že nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Je totiž potrebné uviesť, že odvolateľ svoje predbežné otázky spájal s (podľa jeho názoru) nesprávnou aplikáciou smernice Rady 93/13/EHS okresným súdom. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Pokiaľ však okresný súd vo svojom rozhodnutí smernicu Rady 93/13/EHS neaplikoval, otázka výkladu úniového práva je pre tento prípad bezpredmetná. Preto odvolací súd návrh odvolateľa na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.