Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_25C-139-2011.pdf
PDF · 151.62 KB
Case nature
Subarea
25C/139/2011
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa I. S., J. E. D., Š.P. XXXX/X, proti odporcovi Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8-10, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Námestie Biely kríž 3, o náhradu straty na zárobku, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.
Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresný súd Humenné, neskôr postúpeným na Okresný súd Bratislava I, v znení podania zo dňa 01.03.2005, domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady straty na zárobku v sume 1.967,37 Eur (59.269,-Sk) spolu s príslušenstvom, ktorý návrh rozšíril písomným podaním zo dňa 22.01.2008 a žiadal zaviazať odporcu i na vyplácanie úrazovej renty v sume 357,40 Eur (10.767,-Sk) od 01.01.2004 do budúcna, s prihliadnutím na valorizácie. Dôvodil, že od roku 1988 trpí chorobou z povolania, pričom po jej zistení bol u bývalého zamestnávateľa - spoločnosti Vihorlat š.p., neskôr Vihorlat a.s., uznaný za pracovníka so zmenenou pracovnou schopnosťou a preraďovaný na iné pracoviská. Hoci jeho pracovný pomer skončil dňa 11.02.2002 z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta, bývalý zamestnávateľ mu i naďalej vyplácal v plnej výške rozdiel medzi zárobkom, ktorý dosahoval pred vznikom choroby z povolania a mzdou, ktorú poberal po preradení, a to až do novembra 2002 v sume á 357,40 Eur (10.767,-Sk) netto. V dôsledku zrušenia zamestnávateľa a jeho výmazu z obchodného registra ku dňu 08.03.2004, prevzala záväzky týkajúce sa výplat náhrady straty na zárobku Sociálna poisťovňa, ktorá mu však poukázala za obdobie od decembra 2003 (zrejme mal navrhovateľ na mysli 12/2002 -pozn. súdu) do 01.01.2004 sumu nižšiu ako mu patrila. Preto sa navrhovateľ domáhal doplatenia náhrady straty na zárobku spätne za 13 mesiacov počnúc od decembra 2002, spolu vo výške 1.967,37 Eur (59.269,-Sk) ako rozdielu medzi valorizovaným zárobkom pred vznikom škody a príjmom v súčasnosti, ktorý pozostával iba z úrazovej renty v sume 191,76 Eur (5.777,-Sk). Zároveň sa navrhovateľ domáhal aj priznania úrazovej renty počnúc od 01.01.2004 v sume á 357,40 Eur (10.767,-Sk).
- 2 -
Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a považoval ho za nedôvodný. Ku zmene výšky vyplácanej náhrady za stratu na zárobku od decembra 2002 a následne úrazovej renty vyplácanej od 01.01.2004 pristúpil v súlade s ustanovením § 260 ods. 1 a § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a vyplatil navrhovateľovi úrazovú rentu v sume, v akej mu zo zákona patrila, nie v sume, v akej mu ju dovtedy vyplácal bývalý zamestnávateľ. Nesprávne určená výška náhrady za stratu na zárobku zamestnávateľom totiž neoprávňuje navrhovateľa požadovať od odporcu, ktorý sa stal počnúc od 01.01.2004 správcom finančných prostriedkov určených na vyplácanie úrazových rent, vyplácanie
náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 93/2003. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania je síce zodpovednosťou objektívnou, t.j. bez ohľadu na zavinenie, avšak zamestnávateľ hradí len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania, teda v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom. Skutočnosť, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je totiž spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Odporca teda pri vyplácaní náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti navrhovateľa postupoval presne v súlade so zákonom a ostatnými platnými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na danú problematiku. Odporca vo vyjadrení k návrhu poukázal na jeho nesprávne označenie navrhovateľom, keď navrhovateľ žaloval subjekt, ktorý nedisponoval pasívnou legitimáciou v spore.
Súd vykonal vo veci dokazovanie a rozsudkom zo dňa 05.02.2008, č.k. 14C 28/2005-46, návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Mal za to, že medzi navrhovateľom a odporcom existoval vzťah založený príslušnými ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, z dôvodu ktorého mal navrhovateľ žiadať o preskúmanie rozhodnutí odporcu o výške náhrady straty na zárobku. Vzhľadom na to, že tieto rozhodnutia odporcu nadobudli právoplatnosť a odporca na ich základe plnil, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.06.2009, sp. zn. 14Co 414/2008, rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd považoval rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, predčasný, keď vychádzal z nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Zároveň súd zaťažil konanie procesnou vadou spočívajúcou v neustálení okruhu účastníkov konania, keď konal na strane odporcu s niekým, kto sám podľa vlastného vyjadrenia nedisponoval právnou subjektivitou.
Viazaný odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu konajúci súd uznesením zo dňa 01.03.2010 vyzval navrhovateľa na správne označenie účastníka konania vystupujúceho na strane odporcu a keďže navrhovateľ, hoci reagoval na predmetnú výzvu súdu, neoznačil účastníka konania na strane odporcu tak, aby tento zodpovedal zákonnej úprave a disponoval právnou subjektivitou, súd uznesením zo dňa 06.04.2010, č.k. 14C 28/2005-70, v spojení s opravným uznesením zo dňa 10.05.2010, č.k. 14C 28/2005-75, konanie zastavil z dôvodu nedostatku procesných podmienok, za ktorých môže o veci konať.
- 3 -
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.05.2011, sp. zn. 14Co 255/2010, uznesenie okresného súdu zo dňa 10.05.2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že z označenia odporcu tak ako ho opravil navrhovateľ je zrejmé, že odporcom v konaní je Sociálna poisťovňa ako právnická osoba so sídlom v Bratislave, Ul. 29 augusta 8-10, a teda sa nejedná o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť; nebol potom dôvod na zastavenie konania.
Konajúci súd uznesením zo dňa 03.08.2011, č.k. 14C 28/2005-85, vylúčil na samostatné konanie návrh navrhovateľa v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 1.967,37 Eur (59.269,- Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2004 do zaplatenia. Konanie v časti návrhu o uloženie povinnosti odporcovi vyplácať navrhovateľovi úrazovú rentu vo výške 357,40 Eur mesačne počnúc od 01.01.2004 s prihliadnutím na valorizáciu súd zastavil, a po právoplatnosti uznesenia vec postúpil Sociálnej poisťovni, ul. 29. augusta 8-10, Bratislava na ďalšie konanie a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania. S poukazom na ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení dospel súd k záveru, že navrhovateľ návrhom na uloženie povinnosti odporcovi vyplácať mu úrazovú rentu počnúc od 01.01.2004
s prihliadnutím na valorizáciu žiadal o rozhodnutie o takej otázke, na prejednanie ktorej nemá súd právomoc, nakoľko orgánom oprávneným na rozhodnutie o nej je len Sociálna poisťovňa.
Po právoplatnosti uznesenia súdu, ktorým vylúčil návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 1.967,37 Eur (59.269,-Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlžnej sumy od 01.01.2004 do zaplatenia na samostatné konanie bola vec novo zapísaná a bola jej pridelená spisová značka 25C 139/2011.
Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 10.08.2012 doplnil, že prevzal výplatu plnenia týkajúceho sa náhrady straty na zárobku v zmysle § 272 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení od bývalého zamestnávateľa, resp. v tom čase už správcu konkurznej podstaty úpadcu Vihorlat, Snina, a.s. spolu s 1/ potvrdením o priemernom zárobku navrhovateľa pred vznikom škody zo dňa 08.01.2004, z ktorého vyplýva, že priemerný mesačný zárobok navrhovateľa v roku 1988 činil 4.381,-Sk (145,42 Eur) (č.l.104), 2/ potvrdením o hrubej mzde za mesiace september, október, november 2001, podľa ktorého hrubá mzda navrhovateľa za mesiac september 2001 predstavovala sumu 5.406,-Sk (179,45 Eur), za mesiac október 2001 sumu 6.218,-Sk (206,40 Eur) a v mesiaci november 2001 sumu 5.948,-Sk (197,44 Eur), spolu za predmetné obdobie zodpovedala hrubá mzda navrhovateľa sume 17.572,-Sk (583,28 Eur), 3/ kalkuláciou náhrady straty na zárobku a 4/ potvrdením o evidencii navrhovateľa na úrade práce a o poberaní podpory v nezamestnanosti. Počas doby zamestnania bývalý zamestnávateľ doplácal navrhovateľovi náhradu za stratu na zárobku podľa vtedy platných právnych predpisov a vykonával i príslušné valorizácie, keď pôvodný zárobok pred vznikom škody zamestnávateľ určil sumou 4.381,- Sk (145,42 Eur), tento valorizoval v rozsahu celkom o 180,4%, čo ku dňu 31.12.2003 zodpovedalo sume 12.284,-Sk (407,75 Eur). Navrhovateľ nebol poberateľom invalidného dôchodku, preto odporca od pôvodného zárobku pred vznikom škody odpočítaval len aktuálny zárobok dosiahnutý u bývalého zamestnávateľa po zistení choroby z povolania a skončení pracovnej neschopnosti, ktorý predstavoval sumu 5.857,-Sk (194,42 Eur). Náhrada straty na zárobku navrhovateľa ako rozdiel medzi hrubým zárobkom navrhovateľa pred vznikom škody a jeho
- 4 -
priemerným zárobkom po ukončení pracovnej neschopnosti potom predstavovala v období od 12/2002 do 06/2003 sumu mesačne v hrubom á 6.020 Sk (199,83 Eur) a v období od 07/2003 do 12/2003 sumu mesačne v hrubom á 6.427,-Sk (213,34 Eur) (č.l. 106). Odporca vyplatil navrhovateľovi v zmysle § 285 ods. 1 písm. g) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení za obdobie od 01.12.2002 do 30.12.2003 doplatok náhrady straty na zárobku v sume 80.702,-Sk (2.678,82 Eur).
Súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom po vykonaní dokazovania dňa 29.05.2013 v prítomnosti navrhovateľa a právneho zástupcu odporcu vyhlásil rozsudok vo veci samej.
Súd doplnil vo veci dokazovanie, a to výsluchom navrhovateľa, oboznámil sa s písomnými vyjadreniami a ústnymi prednesmi odporcu a jeho právnej zástupkyne, oboznámil sa i s listinnými dôkazmi, a to hlásením choroby z povolania, potvrdeniami o zárobku navrhovateľa, oznámením Okresného súdu Prešov z 16.03.2004 a Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.01.2004, vyjadrením odporcu zo dňa 03.08.2004, 13.04.2004, oznámením správcu konkurznej podstaty Vihorlat a.s. Snina, prihláškou navrhovateľa do konkurzu, potvrdením o zúčtovaných a vyplatených príjmoch navrhovateľa zo dňa 30.01.2003, rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, lekárskou správou a posudkom C.. M., potvrdeniami o zárobku navrhovateľa, žiadosťami o prijatie do zamestnania, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12Co 4/90, úpravou náhrady straty na zárobku zo dňa 20.11.1991, pracovnou zmluvou navrhovateľa a dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 11.02.2002, výplatnými páskami navrhovateľa za kalendárny rok 2001, mzdovým listom navrhovateľa, priebehom zamestnania navrhovateľa, absenčnou kartou navrhovateľa, vyjadrením Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné zo dňa 11.12.2012, ponukou pracovného miesta zo dňa 04.02.2008, potvrdením o vyplatených dávkach v nezamestnanosti, dokladmi navrhovateľa ohľadne jeho zdravotného stavu, ako aj ostatným obsahom spisu.
Súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to písomne v predvolaní na pojednávanie. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním potom súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní, ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania, ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi konania vykoná, a preto súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 O.s.p. ). Skutkový stav je nasledovný:
Dňa 27.10.1970 uzatvoril navrhovateľ s národným podnikom Vihorlat Snina pracovnú zmluvu, na základe ktorej sa zaviazal vykonávať prácu nástrojára počnúc od 01.07.1971. Podľa hlásenia choroby z povolania bola navrhovateľovi dňa 28.04.1988 zistená choroba z povolania - Asthmabronchiale (č.l. 107). Pred vznikom choroby z povolania bol čistý mesačný zárobok navrhovateľa 3.661,-Kčs, od 01.07.1991 jeho priemerný zárobok zodpovedal sume 4.100,-Kčs.
- 5 -
Navrhovateľovi bol dňa 30.09.1988 priznaný charakter občana so zmenenou pracovnou schopnosťou (č.l. 161), s tým, že nesmel vykonávať práce v prostredí s chemickými výparmi a v prašnom prostredí (č.l. 118). Navrhovateľ po zistení choroby z povolania vykonával prácu ako strážny, prevádzkový zámočník na pracovisku údržby bytového fondu (č.l. 129), pričom naposledy bol zaradený na funkciu domovník
- údržbár. Pracovný pomer navrhovateľa v spoločnosti Vihorlat, a.s. Snina v konkurze zanikol dohodou o rozviazaní pracovného pomeru a o poskytnutí odstupného zo dňa 11.02.2001 dňom 11.02.2001, a to so zreteľom na organizačné zmeny spočívajúce v zrušení jeho pracovného miesta a jeho nadbytočnosť (č.l. 131, 134). Z dôvodu nevyplatenia pracovných nárokov si navrhovateľ formou prihlášky do konkurzu na majetok úpadcu Vihorlat a.s. Snina v konkurze uplatnil listom zo dňa 21.02.2003 nárok na náhradu za stratu na zárobku v sume 21.534,-Sk (714,80 Eur) za mesiace december 2002 a január 2003 (č.l. 19), pričom správca konkurznej podstaty navrhovateľa s jeho nárokom odkázal na Sociálnu poisťovňu v Humennom, keď konkurz na úpadcu bol zrušený pre nedostatok majetku (č.l.18). Obchodná spoločnosť Vihorlat, a.s. Snina bola vymazaná z obchodného registra dňom 08.03.2004 (č.l. 12).
V súvislosti s chorobou z povolania sa navrhovateľ domáhal odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd Humenné rozsudkom zo dňa 10.10.1999, č.k. 4C 299/89-33, zaviazal zamestnávateľa Vihorlat, š.p. Snina na plnenie v sume 2.250 Kčs, pričom Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 15.02.1990, sp. zn. 12Co 4/90, ho zaviazal i na zaplatenie sumy 6.750 Kčs a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že u navrhovateľa existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, keď choroba z povolania zistená v pomerne mladom veku bude navrhovateľovi v budúcnosti brániť v možnosti výberu zamestnania, športového a spoločenského vyžitia, v starostlivosti o rodinu.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi zotrval na dôvodnosti nároku na zaplatenie sumy 1.967,37 Eur ako náhrady straty na zárobku, ktorá mu nebola vyplatená za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003, keď správca konkurznej podstaty úpadcu Vihorlat, a.s. Snina mu po skončení pracovného pomeru vyplácal náhradu straty na zárobku v sume 357,40 Eur mesačne, ako zárobok, ktorý dosahoval pred vznikom škody s príslušnou valorizáciou. Navrhovateľ dokladom o výplate tejto sumy nedisponoval. Navrhovateľ sa stotožnil a nerozporoval výšku valorizovaného zárobku pred vznikom škody ustálenú odporcom v období od 01.07.2002 do 30.06.2003 v sume 394,24 Eur (11.877,-Sk), od 01.07.2003 do 31.12.2003 v sume 407,75 Eur (12.284,-Sk), nerozporoval ani výšku priemerného zárobku vypočítanú odporcom v mesiacoch september až november 2011 v sume 194,42 Eur (5.857,-Sk), celkovú sumu, ktorú mu uhradil odporca v období od decembra 2002 do decembra 2003 ako náhradu straty na zárobku vo výške 2.678,82 Eur (80.702,-Sk). Navrhovateľ ďalej uviedol, že po zistení choroby z povolania pracoval na rôznych pracovných pozíciách, naposledy ako domovník, mimo podniku bývalého zamestnávateľa,
pričom jeho pracovný čas predstavoval 40 hodín týždenne. K ukončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta z organizačných dôvodov a on bol donútený uzavrieť dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Po skončení pracovného pomeru s bývalým zamestnávateľom sa prihlásil na úrade práce v Snine, kde je prihlásený do dnes, nebol mu priznaný invalidný dôchodok. Absolvoval školenie týkajúce sa hľadania zamestnania a snažil sa zamestnať, najmä vo funkcii domovník, avšak keď ukáže potvrdenie o tom, že trpí chorobou z povolania, nik ho nechce zamestnať, nemôže totiž pracovať v prašnom
- 6 -
prostredí, s chemikáliami, toxickými látkami, farbami a lakmi. Dňa 24.01.2008 sa uchádzal o prácu správcu budovy bývalej slobodárne, avšak mesto Snina nemalo a nemá vytvorené pracovné miesto na túto činnosť, preto jeho žiadosti nevyhovelo. O zamestnanie sa uchádzal i na základe ponuky pracovného miesta (č.l. 166), avšak bezúspešne. Jediným jeho príjmom je potom úrazová renta, ktorú mu vypláca odporca, v súčasnosti vo výške 317 Eur mesačne.
Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, pracovisko Snina, zo dňa 11.12.2012 (č.l. 150) súd zistil, že navrhovateľ je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie počnúc od 12.02.2002 a jeho evidencia trvá. Navrhovateľ po celý čas spolupracuje s úradom a plní si všetky zákonom predpísané aktivity. Úrad pre neho zrealizoval dva krát aktivitu odborné poradenstvo, a to v období od 06.09.2008 do 12.01.2009 a od 06.11.2009 do 08.03.2010, dvakrát ho formou odporučeniek zaslal k zamestnávateľom, a to dňa 04.02.2008 do firmy RMR Slovensko, Snina na profesiu skladník, kde nebol zo strany zamestnávateľa prijatý a dňa 03.08.2006 do firmy M.Burda - Lagúna Štýl, Snina na profesiu skladník, kde ho rovnako neprijali bez udania dôvodu. Úrad pre neho nerealizoval žiadne rekvalifikačné kurzy a školenia. Úrad navrhovateľa pri pravidelných kontaktoch informuje o miestach v susedných okresoch, keďže v regióne je obrovský nedostatok pracovných príležitostí. Navrhovateľ sa zúčastnil i menších obecných služieb pre mesto Snina v období od 10.07.2003 do 09.09.2003.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 17.09.2007 súd zistil, že zamietla žiadosť navrhovateľa o invalidný dôchodok, keď miera poklesu navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť predstavovala 15% a pre účely zákona č. 461/2003 Z.z. je za osobu invalidnú považovaná osoba, ktorej pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou fyzickou osobou predstavuje viac ako 40% (č.l.55).
Odporca vo svojich písomných vyjadreniach a ústnych prednesoch prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne, resp. právnej zástupkyne namietal dôvodnosť nároku navrhovateľa, ktorý sa domáhal zaplatenia čiastky, ktorá mu nemala byť zo strany správcu konkurznej podstaty vôbec vyplatená. Navrhovateľ pritom nerozporoval tak spôsob výpočtu náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ako ani jeho úhradu odporcom v sume 2.678,82 Eur. Odporca pri stanovení výšky náhrady straty na zárobku primárne vychádzal z podkladov od bývalého zamestnávateľa, mzdový list navrhovateľa nemal k dispozícii, pričom bral do úvahy, že škoda spočívajúca v strate na zárobku predstavuje rozdiel medzi zárobkom zamestnanca pred vznikom škody a zárobkom po zistení choroby z povolania, ku ktorému je potrebné pripočítať prípadný invalidný dôchodok poskytovaný z toho istého dôvodu, tak aby výpočet skutočne predstavoval reálnu škodu. Ak by navrhovateľovi neodpočítal od pôvodného zárobku pred vznikom škody jeho aktuálny zárobok, výpočet náhrady straty na zárobku by nebol objektívny. Okolnosť, že navrhovateľ je bez práce, nezamestnaný a jeho sociálne pomery sa zhoršili, nakoľko nemá príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania a z hľadiska odškodnenia choroby z povolania na ne nemožno prihliadnuť. To, že sa navrhovateľ nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, je spôsobené situáciou na trhu práce, nie chorobou z povolania.
- 7 -
Podľa § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len "Zákonník práce") za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených.
Podľa § 198 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady zastratu na zárobku alebo stratu na dôchodku.
Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.
Podľa § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.
Podľa § 272 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.
Podľa § 272 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31. decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31. decembri 2003.
Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
- 8 -
Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
V danom prípade je predmetom konania nárok navrhovateľa na náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003, t.j. za obdobie po nadobudnutí účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce; tento nárok je potrebné preto posúdiť podľa ustanovení Zákonníka práce v znení účinnom od 01.04.2002 do 31.12.2003.
Medzi predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu vzniknutú chorobou z povolania v zmysle § 195 Zákonníka práce patria: 1/ choroba z povolania vzniknutá za stanovených pracovných podmienok, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody. Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, t.j. súčasne a preto, ak chýba ktorýkoľvek z nich, nárok na náhradu straty na zárobku nevzniká.
Chorobou z povolania je choroba, vznikajúca nepriaznivým pôsobením chemických, fyzikálnych, biologických alebo iných škodlivých vplyvov práce a pracovného prostredia na zamestnanca za podmienok uvedených v zozname chorôb z povolania pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý.
Škoda, ktorá vzniká následkom choroby z povolania môže spočívať v strate na zárobku poškodeného zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti. Ku strate na zárobku dochádza preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom choroby z povolania obmedzená (dočasne alebo trvale) alebo zanikla, a účelom náhrady za stratu na tomto zárobku je poskytnutie primeraného odškodnenia zamestnancovi, ktorý nie je schopný v dôsledku zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením.
O vzťah príčinnej súvislosti medzi stratou na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a chorobou z povolania ide vtedy, ak vznikla táto škoda následkom choroby z povolania, t.j. bez choroby z povolania by strata na zárobku tak, ako vznikla, nenastala. Strata na zárobku nevzniká poškodenému zamestnancovi len vtedy, ak sa po skončení pracovnej neschopnosti znovu zamestnal u pôvodného zamestnávateľa a vykonával tam inú, menej platenú prácu, prípadne po skončení pracovného pomeru sa zamestnal u iného zamestnávateľa, kde dosahoval nižší zárobok, než pred zistením choroby z povolania, ale aj vtedy, ak zamestnanec po vzniku škodnej udalosti stratil vôbec možnosť zamestnať sa. Ku škode vo forme straty na zárobku dochádza totiž nielen za predpokladu poklesu zárobku, ale nepochybne aj pri úplnej strate zárobku, v oboch prípadoch za predpokladu, že ku škode došlo výlučne v dôsledku ochorenia chorobou z povolania (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2008).
- 9 -
I keď zodpovednosť za škodu spôsobenú chorobou z povolania je zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), ako bolo vyššie uvedené, je zamestnávateľ povinný nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania, t.j. v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 80/2005). I keď je zamestnanec pre tento nedostatok bez práce a jeho sociálne pomery sa v dôsledku toho, že nemá po zistení choroby z povolania príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, zhoršili, nemožno na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia choroby z povolania prihliadnuť, nakoľko nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Je tomu tak z dôvodu, že nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná spôsobilosť bola znížená chorobou z povolania alebo z iných príčin. Preto z dôvodu zodpovednosti za škodu pri chorobe z povolania nemôže byť zamestnancovi nahradená ujma, spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok vhodných pracovných miest mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti (k tomu aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 93/2003). Náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (pri uznaní čiastočnej invalidity) vyjadruje nespôsobilosť zamestnanca dosahovať pre následky choroby z povolania rovnaký zárobok ako pred
poškodením. Tým, že pre nedostatok vhodných pracovných príležitostí nemá po zistení choroby z povolania poškodený žiadny príjem, sa na tomto účele poskytovania náhrady za straty na zárobku nič nemôže meniť, lebo inak by zamestnancovi bola odškodňovaná ujma, na úhradu ktorej náhrada za stratu na zárobku nemôže slúžiť; hmotné zabezpečenie osôb, ktoré sa ocitli bez práce, upravujú osobitné predpisy. Opačný výklad by totiž nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia § 201 Zák. práce v znení do 31. decembra 2003, lebo zamestnancovi by bola odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu na zárobku nemôže slúžiť (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2005 sp. zn. 152/2004).
Je na poškodenom preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia chorobou z povolania.
V danom prípade navrhovateľ preukázal existenciu zodpovednosti bývalého zamestnávateľa Vihorlat, a.s. Snina za chorobu z povolania, ktorá bola zistená v roku 1998, keď preukázal, že choroba z povolania u neho vznikla práve počas trvania pracovného pomeru k bývalému zamestnávateľovi, a preto tento v zmysle § 195 ods. 4 Zákonníka práce za ňu zodpovedá. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v dôsledku choroby z povolania sa navrhovateľ stal osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou, nemohol vykonávať pôvodnú prácu a bol preradený do funkcie strážnika, neskôr domovníka a údržbára, na ktorej pozícii dosahoval nižší zárobok ako pred vznikom choroby z povolania, a teda na jeho strane došlo k poklesu zárobku. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že bývalý zamestnávateľ vyplácal navrhovateľovi náhradu straty na zárobku (viď výplatné pásky navrhovateľa) ako rozdiel medzi zárobkom pred vznikom choroby z povolania a zárobkom, ktorý dosahoval po preradení na inú prácu, keď navrhovateľovi nevznikol nárok a nebol mu priznaný invalidný, ani čiastočný invalidný dôchodok. Pracovný pomer u bývalého zamestnávateľa
- 10 -
navrhovateľ ukončil dohodou ku dňu 11.02.2002, keď mu správca konkurznej podstaty oznámil nadbytočnosť z dôvodu organizačných zmien a zrušenia jeho pracovnej pozície. Je zrejmé, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa nebolo vyvolané chorobou z povolania navrhovateľa, keď príčinou rozviazania pracovného pomeru boli práve organizačné zmeny, ktoré nastali u bývalého zamestnávateľa, pričom na strane navrhovateľa nedošlo k podstatnej zmene pomerov majúcich základ v chorobe z povolania a jeho zdravotnom stave. I po ukončení pracovného pomeru bývalý zamestnávateľ navrhovateľovi vyplácal náhradu straty na zárobku, podľa zhodného tvrdenia účastníkov konania vo výške zodpovedajúcej jeho priemernému zárobku pred vznikom škody, s príslušnou valorizáciou. V dôsledku zrušenia zamestnávateľa prebrala podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. (§ 272 v spojení s § 285 ods. 1) výplatu náhrad za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti Sociálna poisťovňa, t.j. odporca, ktorý na základe dostupných podkladov od bývalého zamestnávateľa pristúpil k výplate náhrady za stratu na zárobku ako rozdielu medzi zárobkom navrhovateľa pred vznikom škody a tzv. fiktívnym zárobkom navrhovateľa, ktorý dosahoval naposledy u bývalého zamestnávateľa.
Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci, so zreteľom i na ustálenú judikatúru je súd tej mienky, že postup odporcu pri vyplácaní náhrady straty na zárobku navrhovateľa bol správny.
Ako bolo vyššie uvedené, i keď zodpovednosť zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou z povolania je zodpovednosťou objektívnou, t.j. bez ohľadu na zavinenie, je zamestnávateľ povinný nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou z povolania, t.j. v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Je zrejmé, že navrhovateľ po vzniku choroby z povolania pracoval i naďalej u zamestnávateľa a vykonával práce zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu, a to až do času skončenia pracovného pomeru z organizačných dôvodov, a teda nie z dôvodov viažucich sa k jeho zdravotnému stavu a chorobe z povolania. Navrhovateľ si po rozviazaní pracovného pomeru hľadal prácu, túto nenašiel, a to vzhľadom na nedostatok pracovných príležitostí v regióne. Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné, pracovisko Snina (č.l. 150) vyplýva, že úrad uskutočnil ponuku dvoch pracovných miest pre navrhovateľa, keď ho formou odporučeniek poslal k potenciálnemu zamestnávateľovi, na miesto skladníka, na ktoré však navrhovateľ nebol prijatý bez udania dôvodu, pričom úrad práce kontaktoval navrhovateľa a informoval ho aj o pracovných miestach v susedných
okresoch, keďže v regióne, v ktorom navrhovateľ býva je obrovský nedostatok pracovných príležitostí. Z vyjadrenia navrhovateľa na pojednávaní súdu a z ním predloženého potvrdenia mesta Snina zo dňa 24.01.2008 (č.l. 113) vyplynulo, že navrhovateľ sa uchádzal o pracovné mesto správcu budovy bývalej slobodárne, avšak mesto Snina nemalo a nemá vytvorené pracovné miesto na túto činnosť, a preto jeho žiadosti nevyhovelo. Je teda zrejmé, že navrhovateľ sa nemohol zamestnať v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti pre nedostatok pracovných miest, ktorá skutočnosť však nebola spôsobená chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Ide o objektívnu okolnosť postihujúcu všetkých zamestnancov. Pokiaľ navrhovateľ predložil potvrdenie o ponuke pracovného miesta v spoločnosti RMR Slovensko s.r.o. a s poukazom naň žiadal o náhradu straty na zárobku vo výške priemerného zárobku pred vznikom škody, súd udáva, že z neho je zrejmé, že pracovné miesto nastavovač a obsluha kovoobrábacích strojov, o ktoré sa navrhovateľ uchádzal, bolo vzhľadom na charakter choroby z povolania pre neho nevhodným miestom. Na náhradu škody vo forme straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti by vznikol
- 11 -
navrhovateľovi nárok len v tom prípade, ak by dosahoval v zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti nižší zárobok než ten, ktorý dosahoval pred vznikom škody. Zamestnanie, ktoré si navrhovateľ vybral však jeho zdravotnému stavu nevyhovovalo, a to, že pre nedostatok iných pracovných miest, zodpovedajúcich kvalifikačným a zdravotným predpokladom navrhovateľa si navrhovateľ nenašiel iné zamestnanie, nie je v príčinnej súvislosti s jeho chorobou z povolania, a preto ani nezakladá nárok na náhradu škody, tak ako si ju navrhovateľ v konaní uplatnil (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2008, 3Cdo 93/2003).
Pokiaľ išlo o samotnú náhradu straty na zárobku vyplácanú odporcom v období od decembra 2002 do decembra 2003 a jej výšku, z vykonaného dokazovania a zhodných vyjadrení účastníkov konania vyplynulo, že priemerný zárobok navrhovateľa pred vznikom škody spolu s valorizáciou dosahoval v období od 01.12.2002 do 30.06.2003 sumu 11.877,-Sk (394,24 Eur) a v období od 01.07.2003 do 31.01.2003 sumu 12.284,-Sk (407,75 Eur). I keď navrhovateľ nerozporoval jeho zárobok po preradení na prácu domovníka v sume určenej odporcom 5.857,Sk (194,20 Eur), ktorú odporca odpočítal od jeho zárobku pred vznikom škody ako tzv. fiktívny zárobok navrhovateľa, súd sa nestotožnil so spôsobom jeho výpočtu (hrubá mzda za mesiace september, október a november 2001 v sume 17.572,-Sk / 3 mesiace = 5.857,-Sk), keďže tento nezodpovedal spôsobu výpočtu podľa ustanovení Zákonníka práce.
Z ustanovenia § 201 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2003 výslovne nevyplýva, akým spôsobom a za aké obdobie sa určí zárobok zamestnanca po zistení choroby z povolania a skončení pracovnej neschopnosti. Vzhľadom k tomu, že náhrada za stratu na zárobku sa vypláca pravidelne raz mesačne (§ 217 ods. 3 ZP), treba pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní čiastočnej invalidity vychádzať zo zárobku zamestnanca, ktorý dosiahol v mesiaci, za ktorý sa náhrada poskytuje (k tomu rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 93/2003).
Ak zamestnanec nevykonáva prácu, ktorá je rozhodná pre určenie jeho zárobku po zistení choroby z povolania, vychádza sa pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z iných skutočností, napríklad z priemerného zárobku, ktorý mohol dosiahnuť v práci, ktorá mu bola zaistená, z priemerného zárobku jeho spolupracovníkov vykonávajúcich rovnakú prácu. Rovnako možno postupovať v prípade, ak zamestnanec prestal vykonávať prácu, ktorú vykonával po zistení choroby z povolania, pretože pracovný pomer ukončil dohodou a pre nedostatok vhodných pracovných príležitostí nepracuje vôbec (ako v prejednávanej veci). Keďže zamestnanec nepracuje vôbec je potrebné zárobok po zistení choroby z povolania stanoviť spôsobom vyhovujúcim zmyslu a účelu ustanovenia Zákonníka práce. Tomu zodpovedá i postup, podľa ktorého sa zárobok po zistení choroby z povolania určuje podľa priemerného zárobku stanoveného ku dňu, v ktorom zamestnanec prestal vykonávať prácu rozhodnú pre určenie jeho zárobku po zistení choroby z povolania (k tomu rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo 732/2003).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ ukončil pracovný pomer u bývalého zamestnávateľa dohodou dňa 11.02.2002, súd pri ustaľovaní priemerného zárobku navrhovateľa aplikoval ustanovenia § 134 a nasl. Zákonníka
- 12 -
práce a za rozhodné obdobie pre určenie priemerného zárobku navrhovateľa považoval kalendárny štvrťrok predchádzajúci tomu, v ktorom navrhovateľ ukončil pracovný pomer, t.j. štvrtý kalendárny štvrťrok 2001. Súd z dostupných listinných dôkazov (keďže iné listinné dôkazy sa nepodarilo súdu napriek iniciatíve zabezpečiť -pozn. súdu), ktoré mal k dispozícii, a to výplatných pások navrhovateľa za jednotlivé kalendárne mesiace roka 2001 (č.l. 124a-124c, 187-192), absenčnej karty navrhovateľa (č.l.133) zistil, že priemerný zárobok navrhovateľa za obdobie 4.(štvrtého) štvrťroku 2001 ako rozhodného štvrťroku predstavoval 5.878,-Sk (195,11 Eur). Navrhovateľov hrubý príjem v mesiaci október 2001 predstavoval sumu 5.408,-Sk (179,51 Eur) a navrhovateľ v tomto mesiaci odpracoval spolu 20 pracovných dní, v mesiaci november 2001 predstavoval sumu 5.408,-Sk (179,51 Eur) a navrhovateľ odpracoval rovnako 20 pracovných dní a v mesiaci december 2001 bol hrubý zárobok navrhovateľa 3.245,-Sk (107,71 Eur) a navrhovateľ odpracoval 12 pracovných dní, čo predstavuje pri 40 hodinovom pracovnom týždni (č.l.157) spolu 416 hodín.
Hodinový zárobok navrhovateľa bol určený sumou 33,80,-Sk (1,12 Eur)/hodina, keď súd zrátal mzdu za každý mesiac rozhodného obdobia a vydelil ju počtom odpracovaných hodín (5.408 + 5.408 + 3.245,- Sk : 416 = 33,80,- Sk/hod.).
Priemerný mesačný zárobok navrhovateľa bol určený sumou 5.878,-Sk (195,11 Eur), a to vynásobením hodinovej mzdy navrhovateľa vo výške 33,80,-Sk (1,12 Eur) s koeficientom zodpovedajúcim 40 - hodinovému týždňovému úväzku vo výške 173,92, ktorú výslednú sumu 5.878,496 Sk (195,13 Eur) súd zaokrúhlil na celé koruny nahor (§ 130 ods. 1 ZP v znení do 2008).
Na základe vyššie uvedeného navrhovateľovi patrí náhrada straty na zárobku za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003,
- od 01.12.2002 do 30.06.2003 v sume á 5.999,-Sk (199,13 Eur), ako rozdiel medzi zárobkom navrhovateľa pred vznikom škody spolu s valorizáciou v sume 11.877,-Sk (394,24 Eur) a zárobkom po skončení pracovnej neschopnosti v sume 5.878,-Sk (195,11 Eur), teda á 5.999,-Sk (199,13 Eur) x sedem mesiacov, spolu 41.993,-Sk, t.j. 1.393,91 Eur,
-od 01.07.2003 do 31.12.2003 v sume á 6.406,-Sk (212,64 Eur) ako rozdiel medzi priemerným zárobkom navrhovateľa pred vznikom škody s valorizáciou v sume 12.284,-Sk (407,75 Eur) a zárobkom po skončení pracovnej neschopnosti v sume 5.878,-Sk (195,11 Eur), teda á 6.406,-Sk (212,64 Eur) x 6 mesiacov, spolu 38.436,-Sk, t.j. 1.275,84 Eur.
Celková náhrada straty na zárobku navrhovateľa po skončení pracovnej neschopnosti potom predstavuje sumu 41.993,-Sk (1.393,91 Eur) + 38.436,-Sk (1.275,84 Eur), spolu 80.429,-Sk, t.j. 2.669,75 Eur. Z vykonaného dokazovania a zhodných vyjadrení účastníkov vyplynulo, že odporca navrhovateľovi titulom náhrady straty na zárobku v období od decembra 2002 do decembra 2003 vyplatil spolu sumu 80.702,-Sk (2.678,82 Eur), a teda v porovnaní s výškou náhrady straty na zárobku, ktorá mu patrila, mu odporca vyplatil viac. Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd posúdil návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 1.967,37 Eur s prísl. z titulu vyplatenia náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od 01.12.2002 do 31.12.2003 za nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol.
- 13 -
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok, i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je, existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Tento dôvod je teda daný charakterom tohto konania (konanie o určenie otcovstva, ak maloletý žalobca nemal úspech) alebo charakterom procesnej situácie (napr. zmena zákonnej úpravy, ak žalovaný ako laik, v konaní o určenie právneho vzťahu, nemohol posúdiť zdravotný stav scudziteľa so zreteľom na jeho spôsobilosť na právne úkony). Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov. V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj účastníkov v konaní.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p., keď navrhovateľa, ktorý nemal úspech vo veci a jeho návrh súd v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný, nezaviazal na náhradu trov konania odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, keď dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré odporcovi náhrada trov konania nepatrí. Súd pritom prihliadal na majetkové, sociálne, osobné a zárobkové pomery navrhovateľa, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ trpí chorobou z povolania, je občanom so zmenenou pracovnou schopnosťou a mierou poklesu vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 15%, je dlhodobo nezamestnaný, evidovaný na úrade práce, pričom nepoberá dávku v nezamestnanosti a jeho preukázaným jediným príjmom je úrazová renta vyplácaná práve zo strany Sociálnej poisťovne, t.j. zo strany odporcu, v sume 317,20 Eur mesačne. Súd pritom vzal zreteľ i na to, že navrhovateľa viedlo k podaniu žaloby presvedčenie vychádzajúce z konania a správania sa správcu konkurznej podstaty bývalého zamestnávateľa, ktorý mu vyplácal náhradu straty na zárobku v inom rozsahu ako odporca, ktorej výška náhrady (podľa zhodného vyjadrenia účastníkov konania) zodpovedala sume priemerného zárobku navrhovateľa pred vznikom škody.
- 14 -
Zároveň, pokiaľ ide o odporcu súd zohľadnil, že otázka povinnosti odporcu ako verejnoprávnej inštitúcie poverenej výkonom nemocenského, úrazového, dôchodkového, garančného poistenia a poistenia v nezamestnanosti, hájiť na súde správnosť svojho postupu pri vyplácaní náhrady straty na zárobku predstavuje súčasť povinností vyplývajúcich z bežnej agendy odporcu, ktorej financovanie a personálne vybavenie má odporca zabezpečené v rámci svojho rozpočtu (k tomu i rozhodnutie vrchného súdu v Prahe, č.j. 6A 90/1996-23). Nemožno potom spravodlivo požadovať od navrhovateľa, aby hradil náklady vzniknuté tým, že odporca splnomocnil na zastupovanie advokáta, hoci sám mal a má vytvorené všetky podmienky a bol vybavený i personálne na hájenie svojich práv, keď prvých pojednávaní súdu v predmetnej veci sa zúčastnili poverení zamestnanci odporcu s právnickým vzdelaním.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno
odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V Bratislave, 29. mája 2013 Mgr. Patricia Skotnická
sudkyňa
za správnosť:
Henčeková A.