Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_6Co-15-2013.pdf
PDF · 89.14 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/15/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu Ing. I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, C., zastúpeného matkou B. Y., nar. XX. X. XXXX, bytom I. X, C., proti žalovanej I. Y., rod. D., nar. X.X.XXXX, bytom C. X, C., štátnej občianke Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Mikloškom, so sídlom Sládkovičova 8, Prešov, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 16C 221/2011-128 zo dňa 16.10.2012 jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalobca j e p o v i n n ý uhradiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania 67,88 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet JUDr. Jozefa Mikloška.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu o vrátenie daru (podielu v nehnuteľnostiach) zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej na účet právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 464,28 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil s odkazom na ust. §§ 628 ods. 1, 2 a 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a tým, že cit.: „darovanie, ku ktorému dochádza zmluvou uzatvorenou medzi darcom a obdarovaným patrí k úkonu, pri ktorom darca obdarovanému poskytuje istý majetkový prospech bez toho, aby ho k tomu zaväzovala nejaká povinnosť a obdarovaný tento dar prijíma. Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 630 upravuje ako jeden z dvoch osobitných dôvodov zániku vzťahu vzniknutého z darovacej zmluvy jednostranný právny úkon darcu, ktorým sa domáha vrátenia daru. Podľa tohto zákonného ustanovenia sa darca môže domáhať vrátenia daru ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom úspechu uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ale len také správanie, ktoré, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, je možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúci výkon subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi (R 88/1988).
Vychádzajúc z uvedeného, výklad hrubého porušenia dobrých mravov je v každej posudzovanej veci úplne jedinečný. Závisí na konkrétnych okolnostiach prípadu, pričom stupeň závažnosti musí byť hodnotený podľa objektívnych kritérií.
Súd zhodnotil v konaní vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, vzájomnej logickej súvislosti a dospel k záveru, že žalobnému návrhu nebolo možné vyhovieť. Podstatnou skutočnosťou, ktorá mala byť, ako žalobca uviedol pred súdom, jediným dôvodom pre ktorý by mu žalovaná mala vrátiť dar a pre ktorý podal žalobu bolo to, že žalovaná má obmedzovať jeho stretávanie sa s dcérou pochádzajúcou z ich manželstva (výsluch žalobcu na pojednávaní 6.3.2012, č. 1. 61 spisu).
Súčasné sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že je na tom z účastníkov konania, ktorý zo svojho tvrdenia vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, aby k tomuto tvrdeniu predložil alebo označil dôkazy, ktoré by dôvodnosť žalobného návrhu verifikovali.
Zo žiadneho z dôkazných prostriedkov nevyplynulo, že by tvrdenie žalobcu malo byť pravdivým. Je zaiste možné súhlasiť s úvahou žalobcu o tom, že pokiaľ pri rozvodovom konaní nežiadal, aby súd upravoval jeho stretávanie sa rodiča s dieťaťom, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti využil tým svoje právo účastníka konania prejaviac tým svoju vôľu a predstavu rodiča. Zo žiadneho dôkazného prostriedku nevyplynulo, že by sa žalovaná správala spôsobom, ktorým by jeho právo rodiča stretávať sa s dcérou obmedzovala alebo mu toto právo upierala. Pokiaľ žalovaná sama pred súdom potvrdila, že kontakt otca s dcérou nie je akoby za obvyklých okolností mal byť, avšak z dôvodov na strane žalobcu - užívanie alkoholických nápojov, nevyzdvihnutie dcéry v dohodnutom čase čo žalobca nepoprel, resp. podľa tvrdenia žalovanej násilné vynucovanie si kontaktu s dcérou (jej ťahanie do auta, čomu sa bránila), nie je možné istú obozretnosť žalovanej pri kontakte dcéry s otcom považovať za neprimeranú. To, že žalobca užíva neprimerane alkoholické nápoje sám nepoprel, toto tvrdenie žalovanej mal súd za vierohodné, napokon išlo aj o jednu z príčin, pre ktoré bolo manželstvo účastníkov rozvedené. Nie je možné opomenúť to, že aj keď v rámci rozvodového konania nebolo rozhodované o úprave styku žalobcu s dcérou, je jeho právom kedykoľvek po rozvode domáhať sa osobitným návrhom úpravy tohto styku. Žalobcom tvrdené obmedzovanie stretávania sa s dcérou zo strany žalovanej zostalo tak nepreukázaným a tým aj neexistentným dôvodom napĺňajúcim kritériá, pre ktoré mohol by účinne žiadať, aby mu žalovaná vrátila to čo jej daroval na základe darovacej zmluvy.
Žalobca poukazoval aj na to, že je potrebné zaoberať sa tým či darovacia zmluva bola vôbec platným úkonom. Odhliadnuc od neobvyklosti požiadavky na vrátenie daru so súčasným tvrdením neplatnosti úkonu, na základe ktorého k darovaniu došlo, je potrebné uviesť, že z dôkazných prostriedkov, ktoré súdu predložili alebo označili účastníci konania takýto dôsledok, neplatnosť darovacej zmluvy, nevyplynul. Tvrdené ani zistené neboli dôvody neplatnosti podľa § 37, § 38, § 39, § 40 ods. 1, § 49a ani § 140 Občianskeho zákonníka, resp. sa neplatnosti tohto úkonu ten kto bol takýmto úkonom dotknutý, nedovolal. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že v čase keď bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva na základe darovacej zmluvy mal sám záväzky, ktoré boli vymáhané, k tomuto tvrdeniu predložil len upovedomenie k začatí exekúcie exekútora JUDr. Ľudovíta Gajdoša, Ex 964/09 zo 7.9.2009. Existencia upovedomenia o začatí exekučného konania nie je dôvodom neplatnosti právneho úkonu. S porušením zákazu sa spájajú iné právne dôsledky.“
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Vo vzťahu k trovám konania navrhol v prípade nevyhovenia jeho odvolaniu aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:
Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
Pri právnom posúdení je potrebné vychádzať z toho, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo iba nevďačnosť, ale také konanie obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušenie sústavné, a to napr. fyzické násilie. V súlade s uvedeným preto nemožno akékoľvek konanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, vyhodnotiť ako konanie relevantné na vrátenie daru. Nie je rozhodujúci pocit subjektívnej krivdy, a to platí aj vo vzťahu k problémom v styku s dcérou. Rovnako tak i vo vzťahu k starej matke zo strany žalobcu. Pocit krivdy žalobca pociťoval i vo vzťahu k vynaloženým životným nákladom v čase spolužitia žalobcu so žalovanou.
Predpokladom pre aplikáciu ust. § 630 OZ je kvalifikované, hrubé porušenie morálnych pravidiel správania sa obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nie podľa subjektívneho názoru darcu.
Tak, ako už bolo uvedené, hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie buď porušenie pravidiel morálky značnej intenzity, alebo sústavné porušovanie dobrých mravov. V zmysle týchto zásad je potom potrebné každý konkrétny prípad i posudzovať.
Prvostupňovému súdu nemožno vytknúť nesprávny právny názor pri posúdení veci podľa ust. § 630 OZ. Intenzitu porušenia morálnych pravidiel hodnotil podľa objektívneho kritéria s prihliadnutím k okolnostiam prípadu a za rozhodujúci nepovažoval subjektívny názor žalobcu vyplývajúci z jeho pocitov, či sklamania.
Matka žalobcu poukázala na konflikty so žalovanou a treba jej uznať, že ide o kolíziu s morálnymi pravidlami, napr. neprijatá návšteva. V predmetnej veci ide o vrátenie daru vo vysokej hodnote a musí tomu zodpovedať aj hrubé porušenie dobrých mravov. Na lepšie pochopenie vzhľadom na laické zastupovanie žalobcu v závere konania odvolací súd poznamenáva, že ak by sa mali vracať dary vrátane nehnuteľností už pri takých konfliktoch, ktoré označil žalobca, tak to by znamenalo nepredstaviteľný zásah do zmluvných vzťahov. Veci by sa darovali a vzápätí pri konfliktoch by sa veci vracali, len čo darca nadobudne pocit krivdy. Darca si musí byť vedomý, že prevodom vlastníctva sa zbavuje tohto vlastníctva a nepostačujú bežné konfliktné situácie na vrátenie daru. V konečnom dôsledku ide aj o dieťa žalobcu, ktorého matka nadobudla darovaný podiel v nehnuteľnosti. Problémy ohľadom styku nie sú neobvyklé
a štandardne sa riešia uplatnením práva na súde a prípadnou exekúciou. Odvolací súd vo veci samej nevidí dôvod na odklon od záverov prvostupňového súdu.
Odvolanie nebolo dôvodné ani vo vzťahu k výroku o trovách konania.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Zákon v označenom ustanovení stanovuje dve základné podmienky, z ktorých by mal súd vychádzať, ak chce uvedené moderačné právo využiť. Musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a musí ísť o výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok ponecháva zákon na súdnej praxi. Je preto vecou vždy konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Veta druhá uvedeného ustanovenia bližšie konkretizuje aj ďalšie okolnosti, ktoré treba pri využívaní označeného moderačného práva súdu mať na zreteli. Súdna prax zdôraznila aj to, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p. treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, a podobne (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 5/2006).
Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že jeho pomery odôvodňujú aplikáciu ust. § 150 O.s.p., keďže nemá príjmy z riadneho zamestnania a pokiaľ si chce zarobiť, musí vycestovať do zahraničia. Ide iba o príležitostný zárobok. Svoje pomery však žiadny spôsobom nepreukázal. Navyše je z jeho vyjadrenia zrejmé, že žalobca príjmy má.
Odvolací súd za tohto stavu nevzhliadol dôvod na aplikáciu výnimočného ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a niet dôvod, aby žalovaná napriek úspechu znášala trovy súdneho konania.
Za tohto stavu odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 60,07 Eur, režijný paušál 7,81 Eur. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol tak, že žalobca je povinný uhradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 67,88 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. Jozefa Mikloška.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.