Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Co-404-2012.pdf
PDF · 78.59 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/404/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci žalobkyne K. K., J., S. T. XX, proti žalovanému C. K., J., I. X, o zaplatenie 3 333 € istiny s prísl., o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu 36C/28/2012-67 z 24.10.2012 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
M e n í uznesenie vo výroku o trovách konania tak, že žalobkyňa nie je povinná nahradiť žalovanému trovy konania.
Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a žalovaný nemá právo na ich náhradu.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením konanie zastavil a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania 277,52 €, ktoré je povinná zaplatiť jeho zást. JUDr. Tatiane Solejovej, advokátke, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení uviedol o. i., že o trovách konania rozhodol podľa § 146 ods.1,2 prvá veta a § 149 ods.1 O. s. p. Ich znenie sčasti citoval), pretože konanie zastavil pre správanie sa žalobkyne (späťvzatie žaloby), pričom žalovaný bol zast. advokátom, že náhrada trov konania spočíva v náhrade trov právneho zast., ktoré predstavujú odmenu za 2 úkony právnej „pomoci“ v „hodnote“ po 131,13 € (prevzatie zast. a účasť na pojednávaní 24.10.2012), + 2 x režijný paušál po 7,63 €, všetko v súlade s § 10 ods.1,§ 14 ods.1 a § 16 ods.3 vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhl.).
Proti uzneseniu v časti o náhrade súdnych trov konania zást. žalovaného podala včas odvolanie žalobkyňa. V odvolaní uviedla o. i., že žalobu o podiel z predaja posledného spoločného bytu už raz podala, že vtedy ju na súde presvedčili, že sa nemôžu voči žalovanému viesť 2 exekúcie naraz, a tak musela žalobu vziať späť, že v dobrej viere, že súd by ju predsa nezavádzal, teda novú žalobu podala až po skončení povinnosti žalovaného vo veci výživného (máj 2010), čím neporušila premlčaciu lehotu od času, kedy mohla byť konečne uplatnená, že nikdy voči žalovanému nebola zákerná, ešte aj pri vymáhaní výživného voči nemu, nepoužila možnosť žiadať od neho úroky z omeškania platieb, trvala len na čistej dlžobe výživného, hoci roky ignoroval platenie a ona, ako ŤZP občan, žila z ruky do úst, na pôžičkách od dobrých ľudí a sociálnych dávkach, že ani dnes nie sú jej finančné pomery dobré, že z dôvodu nízkeho dôchodku a nemajetnosti, v tomto konaní požiadala súd o odpustenie súdnych poplatkov, súd jej vyhovel, že myslela, že keďže môže predložiť doklady k všetkému čo tvrdí, že nebude potrebné plytvať financiami štátu za právne zast., že výsledok súdu, že má zaplatiť trovy zast. žalovaného, je pre ňu zdrvujúci o to viac, že vyjadrenie, ktoré žalovaný zaslal súdu ako svoju prvú - okamžitú reakciu na žalobu, neobsahovalo nič podstatné, ktoré by znamenalo, že jej postup bol nesprávny, nedostačujúci, resp. po premlčaní, že nebolo jej, a ani teraz jej nie je jasné, prečo sa do úvahy bralo len v poradí druhé vyjadrenie žalovaného a na prvé sa vôbec nebral zreteľ, že v právnej poradni, ktorú požiadala o vysvetlenie inej možností ako platenia súdnych trov jej bolo povedané znenie § 150 ods.1 O. s. p. a taktiež sa vyjadrili, že každá interpretácia zák. by mala zodpovedať zvláštnym
okolnostiam prípadu a nemala by sa javiť ako neprimeraná tvrdosť, resp. ako odporujúca dobrým mravom. Napokon uviedla, že prosí, aby súd prihliadol jednak na okolnosti, ktoré ju viedli k podaniu žaloby a jednak na okolnosti, ktoré ju viedli k späťvzatiu a taktiež na možnosť O. s. p. a rozhodnúť tak, aby trovy nahradil svojej zást. sám žalovaný.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal o. i. na to, že po začatí pojednávania konajúci sudca, v súlade s § 100 ods.1 O. s. p., uviedol prítomným účastníkom konania, ako sa mu na základe tvrdených a preukázaných skutočností javí právne posúdenie veci, konkrétne uviedol, že bude prihliadať na ním vznesenú námietku premlčania nároku žalobkyne, že na základe uvedeného žalobkyňa vzala žalobu v celom rozsahu späť v zmysle § 96 O. s. p. a súd konanie v zmysle cit. ust. zastavil a, že pri vyššej úrovni právneho vedomia, by musela vedieť, že trovy právneho zast. nepatria zást., ale jemu. Citujúc znenie § 146 ods.2 a § 137 O. s. p., poukázal ďalej na to, že žalobkyňa si uplatňovala zjavne premlčaný nárok, na čo bola - podľa svojho vlastného vyjadrenia - upozornená aj Centrom právnej pomoci, ktoré jej z tohto dôvodu ani neposkytlo právnu pomoc, na ktorú by inak pravdepodobne mala nárok, že šikanóznou a zjavne neopodstatnenou žalobou sa slobodne rozhodla uplatniť si svoj iluzórny, neopodstatnený a navyše premlčaný nárok cestou súdu a mala si byť vedomá aj následkov, ktoré ju v prípade neúspechu v zmysle zák. čakajú. Zdôraznil, že samotná žaloba veľmi negatívne vplývala predovšetkým na jeho zdravotný stav, ktorý poznajúc doterajšie praktiky žalobkyne, mal z výsledku konania veľké obavy, pričom tieto sa negatívne podpísali, tak na jeho psychickom i zdravotnom stave, že ak aj uviedla, že pojednávanie spôsobilo zhoršenie jej zdravotného stavu, potom by pre budúcnosť mala sama lepšie zvážiť svoje rozhodnutia, ktorými sa snaží „dostať“ z neho peniaze, pričom veľmi dobre vie, že aj on sám žije len v Domove dôchodcov z malého dôchodku, že nemá žiaden majetok a má zlý zdravotný stav, že na základe uvedeného nevidí dôvod na aplikáciu § 150 O. s. p., keďže žalobkyňa neuviedla ani jeden dôvod, pre ktorý by mu súd nemal náhradu trov právneho zast. priznať a poukázal predovšetkým na to, že za právnu pomoc zaplatil, že samotné konštatovanie jej nízkeho dôchodku, nezakladá tento nárok, pretože aj z tohto dôvodu mala byť pri podaní žaloby, resp. uplatnení si zjavne premlčaných nárokov opatrná a ostražitá a, že táto okolnosť ju nezbavuje zodpovednosti nahradiť mu finančné náklady, ktoré mu v súvislosti s ňou vyvolaným súdnym konaním a zaplatením právnej pomoci vznikli. Zároveň uviedol, že právnu pomoc potreboval a túto aj efektívne využil pri namietnutí premlčania nároku žalobkyne, keďže súd na premlčanie neprihliada ex offo, ale až po vznesení námietky premlčania, čo by bez právnej pomoci nevedel. Vzhľadom na to, že každý by mal niesť následky svojich slobodných rozhodnutí a zák. sa musí vzťahovať na každého občana rovnako, nepovažoval dôvody odvolania za relevantné a navrhol rozhodnutie v odvolaním napadnutom výroku potvrdiť.
Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedla, o. i., že ju obviňuje, že sa snaží z neho „dostať“ peniaze, že to nie je pravda, že keby bola taká, po celé manželstvo s ním by nebola držala ich manželstvo nad vodou, že život, ktorý jej svojim alkoholizmom pripravil, však nemohol ináč skončiť ako rozvodom, navyše jeho konaním obaja prišli o strechu nad hlavou a ona aj o zdravie, že súd v konaní o výživnom posúdil jej stav a rozhodol o zaťažení žalovaného výživným v jej prospech, že hoci žalovaný na to pristúpil, v skutočnosti jej nechcel výživné posielať, a preto oň musela žiadať prostredníctvom exekútora, ale ani tak sa neznížila k tomu, aby od neho žiadala penále za neplatenie načas a položila otázku, aké penále by asi zaplatil, keď ani jedno jediné výživné jej neposlal v riadnom termíne. Ďalej uviedla, že od žalovaného prestala žiadať peniaze za ich druhý byt v čase, keď videla, že je zaťažený exekúciou na výživné a poslúchla súdnu úradníčku, že nemôže mať 2 exekúcie, že to bola právna rada človeka „vyššieho právneho vedomia“ ako je jej, ktoré zást. v jej prípade tak zdôrazňuje a ona v dobrej viere vec vzala späť, že žalovaný naozaj nemôže mať dobré zdravie, keď má toľko rokov, ako má a väčšinu života prežil s alkoholom tak, ako ani ona nemôže mať dobré zdravie pri svojom veku a takých stresoch, ktoré musela prežívať a to, že - ako hovorí jeho zást. - žije „len v Domove dôchodcov, nemá žiaden majetok a má zlý zdravotný stav“ je v protiváhe s ňou, ktorá „žije len v sociálnom byte, nemá žiaden majetok a má omnoho nižší dôchodok ako on“, že sa stará o seba sama, nikto jej nenakúpi, nenavarí, neobriadi bývanie a ani si nemôže dovoliť právneho zást., aby jej vysvetlil, že žalovaného prvé vyjadrenie k žalobe sa do úvahy nebude brať, že v ňom žiadne premlčanie nenamietal, hoci sa vyjadroval ako vždy, t.j. nadával na ňu a, že na to si už zvykla. Poukázala i na to, že jej právne vedomie ju po vyjadrení centra právnej pomoci síce „varovalo“, ale spoliehala sa na to, že žalovaný nič nenamietal, lebo pochopil, že má len splniť, čo sľúbil a, že je to ich posledné stretnutie, že svojim spôsobom by to naozaj bola bodka nielen za manželstvom, ale aj za tým, že ešte aj pred jeho umiestnením v DD žalovaný v podstate ako bezdomovec žil ešte bez dôchodku pol roka u nej, že si za právnu pomoc zaplatil, že ona (a určite ani jej podobní) podľa zást. nemá žiadne právo niečo žiadať, o niečo bojovať, má sa len zmieriť s osudom
starého človeka, ktorého pri dôchodku 219 € (potvrdenie o jeho poberaní je v spise priložené) treba len trestať a prípadnou exekúciou aj vyhodiť na ulicu, lebo ona mu zaplatiť trovy naozaj nemá z čoho. Opakovala, že naozaj musí žiť i liečiť sa z takého dôchodku, že žalovaný si mohol dovoliť zaplatiť zást., že jeho „právne vedomie“ je zrejme zásluhou českého (9 481 Kč, t.j. asi 379 €) a slovenského dôchodku (59,10 €), t.j. spolu 438 € mesačne „dvojnásobne vyššie ako jej“, napokon suma týchto jeho 2 dôchodkov viedla sudcu už pred rokmi v konaní o výživnom k záveru, že jej má prispievať na výživu. Napokon uviedla, že zást. žalovaného ho ľutuje, aký je sám, ako sa jej bojí, že ho musela až ona zastupovať, hoci nie z ľudskosti, ale za peniaze, ktoré boli u nej v tejto jej prehratej veci na prvom a jedinom mieste, že chápe len to, že je to zdroj jej obživy a, že o príčine právneho prípadu nič nevie, že ju na súde sprevádzala dcéra, lebo aj ona má obavy zo súdu, aj zo žalovaného, že ju v ich spoločnom živote nie raz napadol a musela sa jej zastať až polícia - a bola svedkom výstupu na chodbe, kedy zást. len „chcela svoje peniaze“. Napriek vyjadreniu zást. žalovaného, aby súd rozhodnutie potvrdil, uviedla, že prosí, aby vzal do úvahy všetky okolnosti a na náhradu trov ju nezaviazal.
Uznesenie vo výroku o zastavení konania odvolaním nebolo napadnuté, nadobudlo právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto v uvedenom výroku nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1 O. s. p. možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil že - čo sa týka výroku uznesenia o trovách konania - nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), preto podľa § 220 O. s. p. uznesenie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobkyňa nie je povinná nahradiť žalovanému trovy konania.
Podľa ustálenej súdnej praxe pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov, tiež treba prihliadnuť na pomery nielen toho, koho by podľa všeobecného ust. stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, ale i toho koho majetková sféra by bola použitím tohto ust. dotknutá a súčasne je potrebné zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, pričom toto ust. možno použiť vo všetkých prípadoch, v ktorých by mala byť náhrada trov priznaná a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Ďalej je potrebné si všímať okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní, teda nielen toho ktorého by podľa všeobecného ust. stíhala povinnosť nahradiť náklady konania, ale i toho, ktorého majetková sféra by bola použitím tohto výnimočného ust. dotknutá.
V prejednávanej veci ide o výnimočný prípad a jeho výnimočnosť spočíva v okolnostiach na strane žalobkyne, ktorej jediným zdrojom príjmu je starobný dôchodok 219,80 € mesačne, žije sama a povinnosť nahradiť trovy konania 277,52 €, by ju dostala do hraničnej životnej situácie, vzhľadom na jej sociálne a majetkové pomery. Nepriznaním náhrady trov konania žalovanému jeho majetková sféra nebude výrazne dotknutá, pričom je potrebné prihliadnuť aj na povahu predmetného nároku ako aj na postoj žalobkyne v konaní, keď zobrala žalobu späť, po vznesení námietky premlčania žalovaným.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalobkyňa mala v odvolacom konaní úspech, avšak náhradu jeho trov si neuplatnila a žalovaný nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.