Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoPr-3-2013.pdf
PDF · 99.12 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/3/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľa: U. O., nar. XX.X.XXXX, bytom F. S. XXX, štátny občan SR, zastúpený splnomocneným zástupcom Jurajom Kyselom, nar. X.X.XXXX, bytom F. S. XXX, štátny občan SR, proti odporcovi: EDYMAX HOLDING a.s., Prievozská 4/B, Bratislava, IČO: 36847704, zastúpený JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom, Advokátskej kancelárie so sídlom P. X/A, XXX XX W., v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, cestovných náhrad, doplatku PN, vydania potvrdenia o pracovnom úraze, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cpr/5/2012-78 zo dňa 30.11.2012, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 24,82 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie o zaplatenie 231,- eur ako odmenu z dohody o pracovnej činnosti za obdobie od 1.5.2012 do 31.12.2012 zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Priznal odporcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 547,13 eur, ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom: Súd mal za preukázané, že navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.3.2012 na dobu určitú do 30.9.2012 s dojednanou trojmesačnou skúšobnou dobou, ktorá začínala plynúť dňom vzniku pracovného pomeru na dojednaný pracovný čas zamestnanca 38 a 3/4-iny hodiny týždenne, čo predstavuje 7,75 hod./1 deň. Dohodou o dočasnom pridelení zo dňa 2.3.2012 bol navrhovateľ dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi ku dňu 2.3.2012 do 30.9.2012, s miestom výkonu dočasného prideleného zamestnanca Bratislavská 517, 911 05 Trenčín. V zmysle čl. VIII bod 8.1 Dohody o dočasnom pridelení pri vyslaní na pracovnú cestu má zamestnanec právo na cestovné náhrady, podľa zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, prípadne podľa osobitnej dohody so zamestnávateľom. Mzdovým dekrétom zo dňa 2.3.2012 bola dojednaná hrubá mzda zamestnanca 1,9406 eur za jednu odpracovanú hodinu. Ďalej mal súd za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola dňa 2.3.2012 uzatvorená dohoda o pracovnej činnosti, predmetom ktorej bolo vykonávanie reklamnej činnosti a to šírenie dobrého mena spoločnosti a reklama zobrazovaním loga spoločnosti na zvrškoch odevu a to od 2.3.2012, s rozsahom maximálne 10 hodín
týždenne, za dojednanú odmenu 6,66 eur/1 hodinu. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že navrhovateľ na základe dohody o pracovnej činnosti uvedenú prácu nevykonával. Ďalej mal súd za preukázané, že v mesiaci marec 2012 navrhovateľ odpracoval 11 pracovných dní (mzdový list na č.l. 57 spisu), od 19.3.2012 bol PN. Titulom stravného mu zamestnávateľ vyplatil v marci 2012 sumu 35,20 eur, za 11 odpracovaných dní, čo činí 3,2 eur/1 deň a v mesiaci apríl 2012 mu vyplatil náhradu doplatku pracovnej neschopnosti 44,77 eur (za 7 pracovných dní). Pracovný pomer bol skončený v skúšobnej dobe zo dňa 9.4.2012 ku dňu 10.4.2012 podľa ust. § 72 Zákonníka práce. Podľa ust. § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Podľa ust. § 78 ods. 1 Zákonníka práce ak dal zamestnanec neplatnú výpoveď alebo ak skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ mu oznámil, že trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu, jeho pracovný pomer sa nekončí. Podľa ust. § 59 ods. 1 písm.d/ Zákonníka práce pracovný pomer možno skončiť skončením v skúšobnej dobe. Podľa ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne, vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho náležite písomne odôvodniť, inak je neplatné. Podľa ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.
Podľa ust. § 58a ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania sa môžu s užívateľským zamestnávateľom dohodnúť o dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce. Zamestnávateľ môže s užívateľským zamestnávateľom dohodnúť dočasné pridelenie zamestnanca iba v prípade, ak sú u zamestnávateľa objektívne prevádzkové dôvody. Pracovný pomer môže v skúšobnej dobe skončiť zamestnávateľ a zamestnanec a to kedykoľvek v priebehu skúšobnej doby, z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu. K formálnym náležitostiam skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe patrí jeho písomná forma. Jej nedostatok však zákon nesankcionuje neplatnosťou tohto právneho úkonu. Pri jednostranných právnych úkonoch vzniká právny úkon momentom prejavu vôle, ktorým sa majú vyvolať právne následky. Na rozdiel od okamžitého skončenia pracovného pomeru, kedy účinky zrušovacieho prejavu účastníka nastávajú zo zákona dňom doručenia druhému účastníkovi Zákonník práce pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej lehote predpokladá, že ku skončeniu pracovného pomeru dôjde ku dňu, ktorý je v zrušovacom prejave účastníka uvedený ako deň skončenia pracovného pomeru. Ak takýto deň v zrušovacom prejave účastníka uvedený nie je, právny úkon nie je z tohto dôvodu neplatný a za deň skončenia pracovného pomeru by sa pokladal deň doručenia zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi. V zrušovacom prejave zamestnávateľa je uvedený deň skončenia pracovného pomeru 10.4.2012 (č.l. 55 spisu). V prípade skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe sa nedá aplikovať ust. § 64 Zákonníka práce o ochrannej dobe, kedy platí zákaz výpovede. Súd sa teda nemohol stotožniť s tvrdením navrhovateľa ohľadne zákazu výpovede v ochrannej dobe počas práceneschopnosti navrhovateľa, keďže v súdenom prípade pracovný pomer medzi účastníkmi konania nebol skončený výpoveďou, ale zrušením v skúšobnej dobe. V pracovnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania sa zmluvné strany nedohodli na písomnej forme skončenia pracovného pomeru ako podmienky platného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, kedy by k platnému skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe bola nevyhnutná písomná forma. Preto súd žalobu v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 2.3.2012 s tým, že pracovný pomer trvá naďalej a odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy, ako nedôvodnú zamietol. Súd nevyhovel návrhu splnomocneného zástupcu navrhovateľa na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne Ivany O. ohľadne doručovania oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe odporcovi a na pribratie znalca z odboru písmoznalectvo na preskúmanie podpisu navrhovateľa, keďže pracovný pomer medzi účastníkmi konania skončil na základe jednostranného prejavu vôle odporcu a doručovanie uvedeného oznámenia by malo vplyv len na začiatok plynutia prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby na súd, podľa ust. § 77 Zákonníka práce a žaloba bola v tejto časti zamietnutá z iného právneho dôvodu. Ďalej sa navrhovateľ náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti za tri pracovné dni. Súd v tejto časti žalobe vyhovel, keď mal za preukázanú jej dôvodnosť. Zo mzdového listu navrhovateľa
mal súd za preukázané, že tomuto bola vyplatená náhrada DPN vo výške 44,77 eur, čo zodpovedá siedmim dňom dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorá výška bola vyčíslená nasledovne: v zmysle ust. § 8 ods. 1 zák.č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov od prvého dňa dočasnej PN do tretieho dňa dočasnej PN 25% vymeriavacieho základu (7,75 x 1,9406 x 3 = 45,12 eur, z toho 25% = 11,28 eur; 7,75 x 1,9406 x 4 = 60,16 eur, z toho 55% = 33,09 eur, spolu 44,37 eur. Zamestnancovi však patrí náhrada DPN za 10 dní dočasnej pracovnej neschopnosti. Súdom priznaná suma bola vyčíslená nasledovne: 7,75 x 1,9406 x 3 = 45,12 eur, z toho 55% (ust. § 8 ods. 1 písm.b/ Zák.č. 462/2003 Z.z.) = 24,83 eur, ktoré súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania bol dojednaný pracovný čas 38 a 3/4-iny týždenne (č.l. VI bod 6.1 Pracovnej zmluvy), čo predstavuje 7,75 hodín/1deň, ako o tom svedčí aj dochádzka navrhovateľa (č.l. 56 spisu). Súd mal za preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v mesiaci marec 2012 navrhovateľ odpracoval 11 dní, t.j. 85,25 hodín, za ktoré mu prináleží hrubá mzda vo výške 165,44 eur teda tak, ako to navrhovateľ vyčíslil v mzdovom liste, keď medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že počas práceneschopnosti navrhovateľovi mzda nepatrí. Rovnako navrhovateľ vyplatil odporcovi stravné v celkovej výške 35,20 eur, čo na jeden odpracovaný deň zodpovedá 3,20 eur. Podľa ust. § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Podľa ust. § 1 písm.a/ opatrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR o zmenách stravného bola suma stravného určená na 3,80 eur pre časové pásmo 5 až 12 hodín, z toho 55% predstavuje 2,09 eur, teda menej ako navrhovateľovi poskytol zamestnávateľ, keď zo strany navrhovateľa nebolo tvrdené, ani preukázané, že zamestnávateľ mal prispievať nad rámec príspevkov zo sociálneho fondu na základe dohody v kolektívnej zmluve, ak nie je uzavretá, rozhodnutím zamestnávateľa. V časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal vyplatenia cestovných náhrad, tzv. diét súd návrh zamietol. Miesto výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca - navrhovateľa v zmysle čl. XV bod 15.1 Pracovnej zmluvy a čl. VI Dohody o dočasnom pridelení zo dňa 2.3.2012 bol Bratislavská 517, 911 05 Trenčín. Navrhovateľ má právo na cestovné náhrady podľa zák.č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov až pri vyslaní na pracovnú cestu (čl. VIII bod 8.1 Dohody o dočasnom pridelení), pričom zo strany navrhovateľa nebolo tvrdené, ani preukázané, že sa takejto pracovnej cesty zúčastnil. V časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal vydania potvrdenia o pracovnom úraze súd žalobu zamietol z dôvodu, že takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, v zmysle ust. § 75 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný vydávať zamestnancovi pracovný posudok, prípadne potvrdenie o zamestnaní na žiadosť zamestnanca. Podľa ust. § 231 ods. 1 písm.h/, i/ zák.č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení je zamestnávateľ povinný oznámiť pracovný úraz a predložiť záznam o pracovnom úraze pobočke Sociálnej poisťovne, nie zamestnancovi. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., keďže odporca mal prevažný úspech vo veci a neúspech len v pomerne nepatrnej časti tak, že v zmysle ust. § 150 ods. 1, 2 O.s.p., mu priznal právo na náhradu trov konania vo výške jednej polovice. Súd zohľadnil okolnosti samotného prípadu, charakter sporu (pracovno-právny spor), ako aj okolnosti na strane navrhovateľa. 50% z navrhovateľom uplatnených trov predstavujú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (prevzatie, príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 7.11.2012 a 30.11.2012) po 58,69 eur, 3 x režijný paušál po 7,63 eur + 20% DPH, z náhrady za stratu času 28 polhodín, t.j. 355,88 eur + 20% DPH a cestovné výdavky: Bratislava - Liptovský Mikuláš tam a späť za účasť na pojednávaní dňa 7.11.2012 a 30.11.2012 spolu 357,05 eur + 20% DPH, spolu trovy právneho zastúpenia 1.094,27 eur z toho 50% predstavuje 547,13 eur, ktoré súd uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi na účet jeho právneho zástupcu
- ust. § 149 ods. 1 O.s.p. do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd právnemu zástupcovi navrhovateľa nepriznal odmenu za úkon právnej služby: písomné podanie na súd dňa 18.10.2012, nakoľko sa nejedná o účelne vynaložené trovy, keďže takéto podanie mohol právny zástupca odporcu podať do zápisnice na pojednávaní.
V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. Vzhľadom k tomu, že odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa bolo neúplné, prvostupňový súd vyzval odvolateľa uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Cpr/5/2012-93 zo dňa 21.1.2013 na odstránenie neúplnosti odvolania s tým, že odvolateľa zároveň poučil v zmysle ust. § 42, § 43, § 205 O.s.p. Odvolateľovi na odstránenie vád podania uložil lehotu 10 dní s tým, že v prípade neodstránenia vád odvolania v stanovenej lehote, odvolací súd odvolanie odvolateľa odmietne v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm. d) O.s.p. Odvolateľ na výzvu súdu
doplnil svoje odvolanie. Vo svojom odvolaní navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v plnom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (nie sudkyni Bajlovej, ktorá stratila jeho dôveru), resp. rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a vyhovieť jeho návrhu v plnom rozsahu. Vo svojom odvolaní trval naďalej na svojom návrhu, poukazoval na ust. § 64, § 72 Zákonníka práce s tým, že nedošlo k platnému skončeniu pracovného pomeru, a preto si uplatňoval aj náhradu mzdy, cestovné náhrady, doplatok PN, vydanie potvrdenia o pracovnom úraze. Uvádzal, že má originál oznámenia o skončení pracovného pomeru v dvoch vyhotoveniach, ktoré došlo v mesiaci júl s potvrdením o skončení zamestnania a dĺžka pracovného pomeru pre Sociálnu poisťovňu. Uvedené doklady pred súdom neukázal z dôvodu nedôvery voči vec prejednávanej sudkyni. Neukázal skutočné oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ktoré došlo na podpis nie doporučene, ale obyčajnou poštou, z toho dôvodu to zatajil, lebo počítal s tým, že sudkyňa Bajlová to zahrá do autu. Na dvoch pojednávaniach v neprítomnosti právneho zástupcu odporcu sa vyjadrila o skončení pracovného pomeru, že v ochrannej dobe počas pracovnej neschopnosti nie je možné dať zamestnancovi výpoveď. Za prítomnosti advokáta zmenila svoj názor a rozhodla vo veci rozsudkom.
K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uvádzal, že pokiaľ sa navrhovateľ odvoláva na ust. § 64 Zákonníka práce, tak poukázal na skutočnosť, že zákaz výpovede podľa predmetného ustanovenia sa vzťahuje iba na prípad výpovede adresovanej zamestnancovi zo strany zamestnávateľa. Z uvedeného dôvodu nie je možné aplikovať zákaz výpovede podľa predmetného ustanovenia na prípady skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Navrhovateľ vo svojom odvolaní namieta taktiež zákonnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. V tejto súvislosti uviedol, že doba trvania pracovného pomeru bola v zmysle pracovnej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom dohodnutá na dobu určitú a to od 2.3.2012 do 30.9.2012, pričom bola stanovená skúšobná doba 3 mesiace, ktorá začala plynúť dňom vzniku pracovného pomeru. Odporca sa rozhodol skončiť pracovný pomer s navrhovateľom počas trvania skúšobnej doby ku dňu 10.4.2012 a to na základe oznámenia o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.4.2012. Takýto postup odporcu bol legitímny a legálny, nakoľko z ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že skončenie pracovného pomeru nastáva v deň, ktorý je uvedený v oznámení o skončení pracovného pomeru ako deň skončenia pracovného pomeru. Napriek skutočnosti, že v zmysle § 72 Zákonníka práce sa stanovuje, že písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi aspoň 3 dni pred ňou, keď sa má pracovný pomer skončiť, Zákonník práce nezavádza sankciu neplatnosti v prípade nedodržania tejto lehoty. Zákonník práce tak v tomto prípade neviaže skončenie pracovného pomeru na jeho doručenie druhému účastníkovi pod sankciou neplatnosti, ako je to v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 70 Zákonníka práce. Vzhľadom k tejto skutočnosti nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe zo strany odporcu v predmetnej veci a z uvedeného dôvodu sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom okresného súdu, ktorý v rozsudku uviedol, že postup odporcu bol v súlade so zákonom. V súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že jestvujú nezrovnalosti ohľadne miesta výkonu práce, ktoré by poukazovali na to, že práca navrhovateľa pre odporcu mohla byť vykonávaná nelegálne, uviedol, že dňa 2.3.2012 bola medzi účastníkmi uzavretá pracovná zmluva v zmysle čl. IV bolo ako miesto výkonu práce dohodnuté Apollo BC II, Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava. V predmetnom článku bola dohodnutá možnosť dočasného pridelenia zamestnanca na výkon práce užívateľskému zamestnávateľovi. V zmysle tohto bol navrhovateľ na základe osobitnej písomnej dohody o dočasnom pridelení zo dňa 2.3.2012 pridelený užívateľskému zamestnávateľovi spoločnosti AU Optronics s.r.o., so sídlom Bratislavská 517, Trenčín, v dobe uzavretia dohody so sídlom Nám. 1. mája 18, Bratislava. S dňom uzavretia dohody korešponduje aj deň vzniku dočasného pridelenia, pričom v zmysle ustanovení dohody sa dočasne pridelenie dohodlo dňa 30.9.2012. Ako miesto výkonu práce sa dohodlo Bratislavská 517, Trenčín. Na základe vyššie uvedeného považuje za preukázané, že dohoda o dočasnom pridelení ako i výkon práce v jej rámci, boli uzavreté a realizované v súlade so zákonom. K úmyselnému zatajeniu dôkazov zo strany navrhovateľa uvádzaným v odvolaní navrhovateľa poukázal na ust. § 205a O.s.p., a teda na uvedené dôkazy navrhovateľa nie je možné prihliadať, nie je možné ich vziať do úvahy, nakoľko sa navrhovateľ v odvolaní sám priznal, že ich mal k dispozícii už pred samotným pojednávaním a bol riadne poučený súdom v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť všetky skutočnosti a dôkazy, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti, že v skúšobnej dobe je možné skončiť pracovný pomer na základe písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru, nie sú dôkazy navrhované navrhovateľom spôsobilé na preukázanie toho, že by v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V prípade, ak mal navrhovateľ podozrenie, že
sudkyňa je v predmetnej veci zaujatá, mal možnosť uplatniť námietku zaujatosti v zmysle § 15a O.s.p. Navrhovateľ bol o tejto možnosti riadne poučený, napriek tomu toto právo neučinil.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, v ktorom nezistil žiadne vecné a procesné pochybenie.
V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p., dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje a sa s nimi stotožňuje.
Odvolacie námietky odvolateľa považuje odvolací súd za nedôvodné.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že pracovný pomer môže v skúšobnej dobe skončiť zamestnávateľ a zamestnanec a to kedykoľvek v priebehu skúšobnej doby, z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez uvedenia dôvodu. V prípade skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe sa nedá aplikovať ust. § 64 Zákonníka práce o ochrannej dobe, kedy platí zákaz výpovede. V predmetnom prípade pracovný pomer medzi účastníkmi bol dohodnutý na dobu určitú so skúšobnou dobou, ak k ukončeniu pracovného pomeru došlo počas skúšobnej doby zo strany zamestnávateľa. V pracovnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania sa zmluvné strany nedohodli na písomnej forme skončenia pracovného pomeru ako podmienky platného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, kedy by k platnému skončeniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe bola nevyhnutná písomná forma.
Odvolací súd na ďalšie dôkazy uvádzané navrhovateľom v odvolaní neprihliadal s poukazom na ust. § 205a O.s.p., keďže uvedené dôkazy aj podľa vyjadrenia navrhovateľa existovali v čase konania a dokazovania pred súdom prvého stupňa, ktoré navrhovateľ úmyselne v prvostupňovom konaní nepredložil.
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. s tým, že odporca ako úspešný účastník v odvolacom konaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.