Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_33T-49-2013.pdf
PDF · 90.75 KB
Case nature
Area
Subarea
33T/49/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, samosudcom Mgr. Pamelou Záleskou, v trestnej veci obžalovaného R. W., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 27.05.2013 takto
rozhodol:
Obžalovaný
R. W. , narodený XX.XX.XXXX v J., trvale bytom Y., A. O.. XXX/XX,
s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :
ako otec plnoletého dieťaťa R. W., narodeného XX.XX.XXXX, bytom u matky Z. W. v Q., ku ktorému má vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákona o rodine a ktorá mu bola určená rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/31/1999 zo dňa 26.01.2000, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.02.2000, na základe ktorého má prispievať na výživu svojho dieťaťa sumou 700,- Sk (23,24 eura) vždy do 20- teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc dňom právoplatnosti rozsudku, si napriek tomu túto vyživovaciu povinnosť riadne neplní od 01.01.2003, čím mu vznikol dlh na výživnom (po odpočítaní čiastkových úhrad) k rukám matky za obdobie od 01.01.2003 do 26.03.2010 v sume 1.125,23 eura a k rukám plnoletého syna R. W. za obdobie od 27.03.2010 až do 27.05.2013 vo výške 393,12 eura,
t e d a :
najmenej tri mesiace v období dvoch rokov si z nedbanlivosti neplní zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,
t ý m s p á ch a l :
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, zistiac poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písmeno j), písmeno l) Trestného zákona a nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) mesiacov.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu na 2 (dva) roky.
Podľa § 50 odsek 2 Trestného zákona a § 51 odsek 4 písmeno d) Trestného zákona povinnosť zaplatiť v skúšobnej dobe zameškané výživné podľa svojich schopností.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby Okresného prokurátora v Nitre prejednal súd trestnú vec proti obžalovanému R. W. a za splnenia zákonom ustanovených podmienok vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, pričom realizoval dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného z prípravného konania, výsluchom svedkyne Z. W. a svedka R. W. ako i prečítaním listinných dôkazov. Obžalovaný R. W. sa po riadne a včas doručenom predvolaní na hlavné pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť súdu žiadnym spôsobom ani neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie hlavného pojednávania, či nevyslovil sa, že by chcel byť na hlavnom pojednávaní prítomný. Za splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 252 Trestného poriadku súd vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti a postupom podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku prečítal jeho výpoveď z prípravného konania. Takto súd zistil, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal a uviedol, že výživné neplatil riadne a načas, pretože nemal z čoho a dodal, že je mu to ľúto. Viac k veci uviesť odmietol.
Svedkyňa Z. W. na hlavnom pojednávaní dňa 27.05.2013 uviedla, že to, čo sa uvádza v obžalobe, je pravda, nakoľko obžalovaný jej na dieťa pravidelne a riadne neplatí od 01.01.2003. Dlhé obdobie to neriešila, pretože mala veľmi zlé skúsenosti s predchádzajúcim trestným stíhaním obžalovaného, kde jej až na súde v hotovosti odovzdal celý dlh na výživnom a bol teda spod obžaloby oslobodený, pričom ale následne bol agresívny, vulgárne jej nadával a tak už viac tieto veci riešiť nechcela. Svedkyňa dodala, že si tiež uvedomuje, že obžalovaný je na tom veľmi zle. Podľa nej nepravidelné platby na výživné uhrádzala väčšinou matka obžalovaného. Ku dňu hlavného pojednávania predstavuje dlh na výživnom k jej rukám sumu 1.125,23 eura. Žiadnym iným spôsobom obžalovaný na výchovu a výživu syna R. neprispieval. Suma určená ako výška výživného sa od rozsudku o rozvode doposiaľ žiadnym spôsobom neupravovala.
Svedok R. W. na hlavnom pojednávaní dňa 27.05.2013 uviedol, že skutočnosti uvedené v obžalobe sa zakladajú na pravde, teda najmä dátumy kritického obdobia, kedy otec neprispieval na jeho výživu a výchovu či už k rukám matky alebo po dovŕšení plnoletosti k jeho rukám a takisto aj sumy, ktoré sú uvedené ako výška dlhu na výživnom, pričom otec aj naďalej výživné pravidelne neplatí. Trestné oznámenie podával najmä z dôvodu, že toho času je poslucháčom právnickej fakulty UK v Bratislave a po dosiahnutí plnoletosti sa náklady na uspokojovanie jeho životných potrieb zvýšili aj z dôvodu štúdia na vysokej škole. Svedok predložil priamo na hlavnom pojednávaní ďalšie dva doklady o úhrade výživného za obdobie po podaní obžaloby, a to dva šeky, jeden z 15.04.2013 (podacie číslo 2640) na sumu 20 eur a druhý z 09.05.2013 (podacie číslo 2723) na sumu 20 eur a doplnil, že okrem týchto šekov nemá vedomosť o tom, že by z dlhu uvedenom v obžalobe k jeho rukám, t.j. zo sumy 386,64 eura, bolo uhradených viac ako tých 40 eur a zároveň uviedol, že oproti obžalobe sa dlh na výživnom zvýšil o mesiac apríl 2013 a máj 2013, nakoľko vyživovacia povinnosť naďalej trvá. Doposiaľ si návrh na úpravu, resp. zvýšenie výživného nepodal, ale má to v úmysle urobiť. S obžalovaným nie je v žiadnom kontakte, je v kontakte len s matkou obžalovaného, teda so starou mamou a ich vzťah hodnotil ako veľmi dobrý. Od starej mamy vie, že otec je dlhodobo nezamestnaný a má problémy s alkoholom, pričom toho času je údajne aj veľmi ťažko chorý.
Z prečítaných listinných dôkazov, a to najmä z rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/31/1999, rodného listu dieťaťa, poštových poukážok a správ o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch obžalovaného ako aj zo správ o jeho povesti a odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný je otcom dieťaťa R. W., ktorý je vo veku 21 rokov a je študentom 2. ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a ktorý bol pred dosiahnutím plnoletosti zverený do osobnej starostlivosti matky, pričom vyživovacia povinnosť obžalovaného na syna R. stále trvá a bola mu súdom určená na sumu 700, Sk mesačne vždy do 20.dňa v mesiaci vopred k rukám matky, čo v súčasnosti po prepočte na aktuálne platnú menu na území Slovenskej republiky zodpovedá sume 23,24 eura. Obžalovaný bol v kritickom období viackrát zamestnaný, avšak svoju vyživovaciu povinnosť nikdy zamestnávateľovi
nenahlásil, nie je majiteľom cenných papierov a nemá ani žiadne iné majetkové práva, pričom je tretinovým vlastníkom nehnuteľnosti v obci Y. (ide o rodinný dom), na ktorom však viazne exekučné záložné právo. Obžalovaný v rozhodnom období nebol poberateľom nemocenských dávok, dávok v hmotnej núdzi a nie je ani poberateľom dôchodku. Za zažalované obdobie zaplatil k rukám matky podľa poštových poukážok celkovo 22.000,- Sk a 100 eur a k rukám syna 490 eur. Z odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ jedenkrát trestne stíhaný, pričom trestné stíhanie bolo rozhodnutím Okresnej prokuratúry Martin podmienečne zastavené, a to ešte v roku 1999 a obžalovaný sa v skúšobnej dobe osvedčil. Podľa správy z Ústrednej evidencie priestupkov ako aj podľa správy z obce Y. a Obecnej polície Y. nebol obžalovaný nikdy priestupkovo riešený ani sankcionovaný, pričom je dlhodobo nezamestnaný a nadmerne požíva alkoholické nápoje.
Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby a vzhľadom na druh posudzovanej trestnej činnosti upravil v skutkovej vete obdobie, v ktorom prichádzalo k neplneniu vyživovacej povinnosti až ku dňu vyhlásenia rozsudku a príkladne k tomu ustálil aj výšku zanedbaného výživného a následne nevyhnutne vyjadril, že v danom prípade sa jednalo o nedbanlivostné zavinenie obžalovaného.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1, odsek 3 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b) Trestného zákona, pretože si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov (od 01.01.2003 do 26.03.2010 a následne od 27.03.2010 do 27.05.2013) neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, pričom trestný čin páchal po dlhší čas - viac ako desať rokov, teda závažnejším spôsobom konania. Osoba, ktorá má vyživovaciu povinnosť, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto povinnosť v reálne možnej výške splnila bez ohľadu na to, že obžalovanému aktuálna životná situácia neumožňovala získať príjmy v takom rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení vyživovacej povinnosti.
Hoci sa obžalovaný ku spáchaniu skutku priznal už v prípravnom konaní, na svoju obranu celkom nezmyselne a právne bezvýznamne uviedol, že výživné nemohol a nemôže platiť pravidelne, pretože nemal a nemá z čoho platiť. Zároveň na svoju obranu uviedol, že časť z dlhu na výživnom už zaplatil. Na hlavné pojednávanie sa na súd bez ospravedlnenia nedostavil, avšak v čase medzi podaním obžaloby a termínom hlavného pojednávania preukázateľne zaplatil ďalšiu časť z dlhu na výživnom, a to v dňoch 15.04.2013 a 09.05.2013 celkovo 40 eur. Z výpovede svedkov Z. W. a R. W., ktorú títo učinili na hlavnom pojednávaní, mal súd za preukázané, že obžalovaný si skutočne v kritickom období až ku dňu konania hlavného pojednávania vyživovaciu povinnosť riadne a pravidelne neplnil a zo vzniknutého dlhu na výživnom ešte stále neuhradil k rukám svedkyne 1.125,23 eura a k rukám svedka 393,12 eura, pričom o dieťa sa nezaujíma, nepozná ho a žiadnym spôsobom ho nekontaktuje.
Výpovede týchto svedkov a priznanie obžalovaného však neboli jedinými, samostatnými usvedčujúcimi dôkazmi, pretože súd ich výpovede vyhodnocoval aj v kontexte ďalších dôkazov, teda aj z právoplatného súdneho rozhodnutia, z ktorého obžalovaný bezpečne vedel, že vyživovacia povinnosť mu bola určená a v nadväznosti na túto podstatnú skutočnosť obžalovaný vedel aj to, komu, kedy, koľko a akým spôsobom má platiť výživné, pričom napriek tomu tak pravidelne nerobil. Avšak, z listinných dôkazov súd tiež zistil, že obžalovaný nielenže matke dieťaťa výživné na syna R. pravidelne neplatil, ale ani nevyvíjal potrebnú aktivitu, ktorá by smerovala k uspokojovaniu potrieb jeho dieťaťa iným spôsobom. Okrem toho, vo veci nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že sa obžalovaný snažil nájsť si a najmä udržať si prácu alebo nájsť si iný zdroj pravidelného príjmu, z ktorého by riadne plnil vyživovaciu povinnosť. Nevyvíjal žiadnu takú činnosť, ktorá by nasvedčovala jeho záujmu riešiť situáciu ohľadne jeho vyživovacej povinnosti, pričom zamestnávateľovi túto povinnosť vyživovať iného nikdy nenahlásil. Súd tak jednak nemal dôvod pochybovať o období neplnenia vyživovacej povinnosti a keďže obžalovaný nepredložil súdu doklad o splnení si tejto povinnosti v celom rozsahu ku dňu konania termínu hlavného pojednávania, pre súd zostala nespochybnená i výška zanedbaného výživného, ktorú ustálil na obdobie
začínajúce dňom 01.01.2003 až ku dňu vyhlásenia rozsudku v predmetnej veci, teda do 27.05.2013 s tým, že počnúc dňom 27.03.2010 mal obžalovaný platiť výživné priamo k rukám svojho syna R..
Obžalovaný bol naviac súdom písomne upozornený na ustanovenie § 86 Trestného zákona o účinnej ľútosti a poučený, že v dôsledku dodatočného splnenia vyživovacej povinnosti by mohlo prísť k zániku trestnosti činu, samozrejme za predpokladu, že neprišlo k trvale nepriaznivým následkom v dôsledku riadneho neplnenia tejto povinnosti. Avšak, pokiaľ obžalovaný neprejavil záujem o podanie vysvetlenia, či objasnenie, z akého dôvodu si neplnil a ďalej riadne neplní vyživovaciu povinnosť, teda nedostavil sa bez ospravedlnenia na súd, niet žiadneho dôvodu usudzovať, že by v danom prípade boli vznikli nejaké pochybnosti ohľadne samotného skutku, alebo jeho právnej kvalifikácie.
Z vyššie uvedeného je teda celkom zrejmé, že obžalovaný je rodičom len de iure, pretože dieťa evidentne splodil a je zapísaný v rodnom liste ako jeho biologický otec. De facto však ide o osobu, ktorá si dostatočne neuvedomila a naďalej neuvedomuje, že dieťa má svoje základné životné potreby, ktoré je nevyhnutné zabezpečovať a uspokojovať, a to každým z rodičov (ak žijú), nielen tým z nich, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Obžalovaný nielenže neplatí pravidelne, riadne a načas výživné, teda neprispieva finančnými prostriedkami, ale ani žiadnym iným spôsobom sa nepodieľa na výžive a výchove dieťaťa. Takýto jeho postoj podstatným spôsobom zvyšuje závažnosť jeho konania, nakoľko nielen porušuje záujem chránený trestným zákonom, ale nezáujmom o svoje vlastné dieťa vyvoláva nežiaduci stav, ktorý na samotnú výživu, ale tiež výchovu dieťaťa môže mať podstatne horší vplyv a teda môže aj vyvolať podstatne horšie následky, než aké vyplývajú len zo samotného neposkytnutia peňazí
- výživného. Okrem toho, takouto apatiou nielen ohrozuje svoje dieťa, ale dáva najavo, že mu nezáleží na tom, akým spôsobom je dieťa vyživované a vychovávané, čo je ďalší z dôvodov na konštatovanie súdu, že sa jedná o škodlivý spoločenský jav.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného poriadku, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy. Z poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 Trestného zákona súd obžalovanému uznal, že v čase pred skutkom viedol riadny život (písmeno j/) a tiež prihliadol na to, že spáchanie skutku priznal a oľutoval (písmeno l/), pričom z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona súd u neho žiadnu nezistil. Z hľadiska zavinenia vyhodnotil súd konanie obžalovaného podľa § 16 písmeno a) Trestného zákona, teda že konal vo vedomej nedbanlivosti, kedy vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. V danom prípade nebolo možné usudzovať na úmyselné zavinenie obžalovaného podľa § 15 Trestného zákona, pretože konanie obžalovaného sa vyznačovalo skôr ľahostajnosťou k následku, keďže výživné aspoň nepravidelne matke dieťaťa a aj dieťaťu samotnému posielal a posiela.
Berúc do úvahy okolnosti uvedené v § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného zákona ako aj všetky okolnosti prípadu, dospel súd k záveru, že tak v oblasti generálnej ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý jedine uložením trestu odňatia slobody, a to vo výmere pätnásť mesiacov, teda v blízkosti spodnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorého výkon bolo možné s ohľadom na splnenie podmienok upravených v ustanovení § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložiť na skúšobnú dobu dvoch rokov, počas plynutia ktorej súd uložil obžalovanému aj povinnosť, aby zameškané výživné podľa svojich schopností zaplatil.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy. Odvolanie má odkladný účinok.