Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-371-2011.pdf
PDF · 102.1 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/371/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Andrey Dudášovej v právnej veci žalobcu Union poisťovňa, a.s., Bratislava, Bajkalská 29/A, IČO: 31 322 051, proti žalovanému Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci vo výške 195 388,70 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6. októbra 2011, č.k. 16C/77/2011-401, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. a nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorý neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal vznik škody v príčinnej súvislosti s postupom žalovaného. Vychádzal z toho, že neexistuje príčinná súvislosť medzi vyplatením poistného plnenia a nezákonným rozhodnutím Colného úradu Trnava, nakoľko žalobca plnil na základe poistných zmlúv, uzavretých s ručiteľmi, nie titulom povinnosti uloženej napádanými rozhodnutiami. K uvedenému záveru dospel na základe úvahy o samostatnosti právnych vzťahov - vzťahu založeného poistnou zmluvou a vzťahu ručiteľa a Colného úradu - v ktorom žalobca nebol účastníkom konania, ani právneho vzťahu. Žalobca naviac nepreukázal odpadnutie dôvodu poistného plnenia, teda že poistná udalosť nenastala. Rozhodnutie o dovyrubení colného dlhu nebolo zrušené, preto bol daný právny dôvod na poskytnutie poistného plnenia Colnému úradu, ktorá povinnosť žalobcovi vyplynula z poistných zmlúv. Poistení boli ručiteľmi colných deklarantov, a preto v dôsledku ručiteľského záväzku mali na základe napádaných rozhodnutí Colného úradu zaplatiť dovyrubený colný dlh a rozdiel dane. Dospel k záveru, že zaplatením dovymeraných colných dlhov sa ručiteľ vo vzťahu k deklarantovi dostal do pozície veriteľa, teda mal právo na vrátenie zaplatenej čiastky, v ktorom prípade ide o ďalší samostatný právny vzťah, ktorého účastníkom žalobca nie je. V zmysle čl. 8 ods. 1 poistných zmlúv prešlo na žalobcu oprávnenie vymáhať zaplatený colný dlh jednotlivých deklarantov, dovozcov tovaru, v ktorom prípade ide opäť o iný právny vzťah, z ktorého si však žalobca v danom konaní svoj nárok týmto spôsobom neuplatnil. Pokiaľ dospel žalobca k názoru, že nad rámec colného dlhu ručitelia za ďalší dlh nezodpovedajú, nebolo jeho povinnosťou poskytnúť plnenie za poisteného. Ak tak aj urobil, za jeho prípadnú škodu nemôže niesť zodpovednosť žalovaný, ktorý vyzval na zaplatenie dlžných čiastok ako veriteľov, tak i ručiteľov. Ručiteľ zaplatením čiastky sa dostáva do postavenia veriteľa a žalobca má samostatný právny vzťah a nárok voči deklarantom, resp. dovozcom tovaru, ak namiesto ručiteľov za nich plnil. Nemožno však odvodzovať nárok žalobcu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným postupom, rozhodnutiami, ktoré neboli a žalobcom
ani nemohli byť napadnuté, ktoré sú právoplatné a samy o sebe nespôsobili žalobcovi žiadnu škodu. Preto uzavrel, že neprišlo k naplneniu podmienky vzniku škody a príčinnej súvislosti. Dospel k záveru, že colný úrad neprekročil svoju právomoc, ak vydal nesprávne, resp. nezákonné rozhodnutia, ku ktorých náprave mohlo dôjsť len v rámci opravných prostriedkov, pričom v tomto konaní nemožno posudzovať ich zákonnosť alebo správnosť úradného postupu. Tým, že žalobca nepreukázal vznik škody na jeho strane, nie je ani aktívne legitimovaným účastníkom na podanie predmetnej žaloby. Nebol ani účastníkom konania, v ktorých došlo k vydaniu napádaných rozhodnutí, a preto zodpovednosť žalovaného za prípadný vznik škody na strane žalobcu, žalovaný nenesie zodpovednosť. Poukázal na to, že žalobca dobrovoľne poskytol plnenie, ktoré podľa svojich vlastných tvrdení poskytnúť nemal v mene ručiteľov, pretože poistné plnenie je možné poskytnúť len v prípade, ak sa poistenie na výplatu poistného plnenia vzťahuje. Ak potom žalobca plnil nad rámec poistnej zmluvy, nemožno konštatovať, že taký postup je zavinením žalovaného. Rozhodnutie vo výroku o trovách konania odôvodnil neuplatnením si náhrady trov konania úspešným žalovaným v konaní. Vysporiadal sa aj so závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SžF/23/2009, na ktoré poukazoval žalobca, keď dospel k záveru, že ide o iný právny vzťah, ktorý s predmetom tohto konania nemá priamu súvislosť, a to ani z hľadiska okruhu účastníkov konania. Žalobca nebol účastníkom konania a nemožno všeobecne konštatovať, že je záväzné pre vzťah účastníkov tohto konania. Toto rozhodnutie len potvrdzuje rozdielnosť viacerých samostatných právnych vzťahov.
Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol jeho zmenu tak, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 195 388,70 eur. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Argumentoval tým, že svoj nárok si uplatnil podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého za nesprávny úradný postup zákon považuje aj iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, pričom právo na náhradu škody má ten, komu bola takýmto spôsobom škoda spôsobená, nemusí ísť o účastníka správneho konania. Poukázal tiež na ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že pokiaľ bola škoda spôsobená orgánom verejnej moci, ktorým tento orgán prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Nesprávnosť postupu Colného úradu Trnava videl v nedostatku právomoci určiť v rozhodnutí alebo vo výzve, že za colný dlh ručí ručiteľ, pokiaľ jeho ručenie nevyplýva z jeho vlastného právneho úkonu, z jeho prejavu vôle ručiť. K nesprávnosti postupu Colného úradu Trnava sa súd v odôvodnení rozsudku nevyjadril vôbec, z ktorého dôvodu považoval odvolateľ rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nepreskúmateľným. Tvrdil, že právny vzťah, ktorý bol podstatou konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn. 3SŽF/23/2009 bol v právnom posúdení identický s týmto konaním, nakoľko jeho podstatou bolo určiť, či ručiteľ zodpovedá aj za dovymeraný colný dlh alebo iba za colný dlh určený a vyčíslený v pôvodných rozhodnutiach o vymeraní colného dlhu pri prepustení tovaru do colného režimu, pričom zo záveru rozsudku vyplýva, že ručiteľ za dovymeraný colný dlh neručí. Záver súdu o tom, že žalobca nepreukázal vznik škody považoval nesprávnym z dôvodu, že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom (Ústava Slovenskej republiky čl. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a/), keď ručiteľom ukladal povinnosť uhradiť dovymeraný colný dlh, hoci ručitelia za tento colný dlh neprevzali ručenie, ktorým konaním žalovaný prekročil svoju právomoc, nakoľko rozhodol o tom, že ručitelia za colný dlh ručia, hoci zo žiadneho ich úkonu prevzatie ručenia nevyplývalo. Odvolateľ tvrdil, že žalovaný uvedeným konaním nezákonne zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu s tým, že mal vedomosť o tom, že ručitelia majú uzavreté so žalobcom poistné zmluvy. Ich povolenie byť ručiteľom v colných konaniach bolo podmienené existenciou poistenia, ako zabezpečenia schopnosti platiť za zaručené colné dlhy. Podľa žalobcu vzhľadom k tomu, že nebol účastníkom colných konaní a nemohol rozhodnutie o dovymeraní colného dlhu napadnúť opravným prostriedkom, ktorých účastníkom nebol ani ručiteľ, neexistuje okrem inštitútu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, žiaden iný titul na vrátenie neoprávnene dovymeraného colného dlhu ručiteľovi. Príčinnú súvislosť videl v tom, že v dôsledku reťazenia príčin a následkov, kde colný úrad protizákonne dovymeral colný dlh ručiteľovi, resp. ručiteľov protizákonne vyzval na úhradu dovymeraných colných dlhov, čím spôsobil, že ručitelia tieto skutočnosti oznámili žalobcovi, ako poistnú udalosť a žalobca bol povinný vyplatiť štátu priamo na účet colného úradu poistné plnenie.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z dôvodu vecnej správnosti. Súhlasil s názorom odvolateľa, že v zmysle
ust. § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody má ten, kto bol alebo mal byť účastníkom správneho konania, pričom mu v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní vznikla škoda, pričom žalobca účastníkom konania pred colným úradom nikdy nebol, keďže bol poistiteľom ručiteľa, preto ani v tomto konaní nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody. Poukázal na to, že v prípade, ak colné orgány po následnej kontrole zistia, že v dôsledku predloženia falošných dôkazov o pôvode tovaru (ako tomu bolo aj v tomto prípade), bola deklarantovi vymeraná nižšia suma cla, než zodpovedala colným predpisom, vydajú rozhodnutie o dodatočnom vymeraní colného dlhu, ktoré rozhodnutie nie je právom colného úradu, ale jeho zákonnou povinnosťou. V prípade, že vymeraný colný dlh v určenej lehote deklarant nezaplatí, je povinnosťou ručiteľa túto sumu uhradiť, pretože v zmysle záručnej listiny sa ručiteľ zaviazal spoločne a nerozdielne s dlžníkom splniť (uhradiť) zaručenú sumu alebo jej časť zabezpečenú zárukou, ako aj úrokov vymeraných colnými úradmi, ktoré tvoria príslušenstvo colného dlhu. Podľa názoru žalovaného, ručiteľ sa zaviazal ručiť za úhradu vymeraného dovozného cla a v prípade, ak deklarant clo nezaplatí, uhradí clo za dlžníka on. V tomto prípade sa dodatočne vymerané clo vzťahuje na konkrétne už dovezený tovar, kde bola deklarantovi jeho vinou vymeraná nižšia suma cla, než stanovujú colné predpisy. Žalovaný poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sž/160/2001 z 28.2.2002, z ktorého vyplýva právny názor uznania zodpovednosti ručiteľa za zaplatenie dovymeraného colného dlhu v prípade, ak suma colného dlhu bola riadne oznámená ručiteľovi a ktorá nebola dlžníkom v stanovenej lehote zaplatená. Uviedol, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie sú považované všeobecnými záväznými právnymi predpismi, ktorými sa v zmysle právnej teórie rozumejú normatívne právne akty vytvorené zákonodarcom, ktoré obsahujú jednu alebo viac právnych noriem, záväzných pre neurčitý počet adresátov, ktoré sú uverejňované v Zbierke zákonov. Rozhodnutia súdov, aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sú síce záväzné, avšak len vo vzťahu k osobe, na ktorú sa rozhodnutie vzťahuje. Rozhodnutia o dovýrubení colného dlhu v danom prípade neboli ako nezákonne zrušené a príčinná súvislosť medzi vznikom škody - ako poistného plnenia a nezákonným rozhodnutím, tiež neexistuje. Skutočnosť, že colný orgán v rozhodnutí o dovymeraní colného dlhu označil ručiteľa v jednom prípade ako účastníka konania, kde ho zaviazal spoločne a nerozdielne s dlžníkom (deklarantom) colný dlh zaplatiť a druhý krát ručiteľa priamo vyzval na úhradu colného dlhu (zabezpečený ručiteľom na základe záručnej listiny), nie je v tomto konaní podstatné. Opätovne trval na vznesenej námietke premlčania.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 201 a § 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok, aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania je náhrada škody uplatnená titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Žalobca tvrdil, že jeho nárok na náhradu škody vznikol nesprávnym úradným postupom Colného úradu Trnava, za ktorý zodpovedá žalovaný, ktorý mal spočívať v dovyrubení colného dlhu po prepustení tovaru do režimu voľného obehu tovaru. Výšku škody odvodil od výšky poistného plnenia, ktoré poskytol za ručiteľa colného deklaranta, na základe ručiteľom nahlásenej poistnej udalosti. Argumentoval tým, že Colný úrad Trnava prekročil svoju právomoc tým, že zaplatenie dovyrubeného colného dlhu žiadal nielen od deklaranta ale i ručiteľa deklaranta, preto podmienkou úspešnosti žaloby o náhradu škody v danom prípade nemusí byť zrušenie alebo zmena rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda.
Žalovaný tvrdil, že žalobca účastníkom konania pred colným úradom nikdy nebol, keďže bol poistiteľom ručiteľa, preto si nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody. Poukázal na to, že v prípade, ak colné orgány po následnej kontrole zistia, že v dôsledku predloženia falošných dôkazov o pôvode tovaru (ako tomu bolo aj v tomto prípade), bola deklarantovi vymeraná nižšia suma cla, než zodpovedala colným predpisom, vydajú rozhodnutie o dodatočnom vymeraní colného dlhu, ktoré rozhodnutie nie je právom colného úradu, ale jeho zákonnou povinnosťou. Dodatočne vymerané clo sa vzťahuje na konkrétne už dovezený tovar, kde bola deklarantovi jeho vinou vymeraná nižšia suma cla, než stanovujú colné
predpisy. Rozhodnutia o dovýrubení colného dlhu v danom prípade neboli ako nezákonne zrušené a príčinná súvislosť medzi vznikom škody - ako poistného plnenia a nezákonným rozhodnutím, tiež neexistuje. Skutočnosť, že colný orgán v rozhodnutí o dovymeraní colného dlhu označil ručiteľa v jednom prípade ako účastníka konania, kde ho zaviazal spoločne a nerozdielne s dlžníkom (deklarantom) colný dlh zaplatiť a druhý krát ručiteľa priamo vyzval na úhradu colného dlhu (zabezpečený ručiteľom na základe záručnej listiny), nie je v tomto konaní podstatné. Vzniesol námietku premlčania.
Podľa čl. 195 Colného kódexu a § 55 ods. 2 prvá veta zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon ručiteľ zodpovedá za zaplatenie colného dlhu spoločne a nerozdielne s dlžníkom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ colnej správy alebo poverený colný orgán.
Podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 4 citovaného zákona, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia len vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu.
Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Podľa konkrétnych
okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takého rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti.
Uvedený zákon bližšie nedefinuje ani pojem škoda a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba vychádzať z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 442) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Nároky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú svojou povahou nárokmi občianskoprávnymi.
Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nesprávneho úradného postupu môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma zákonnými podmienkami.
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a škodou zákon o zodpovednosti za škodu nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku.
Predovšetkým žalobca nepreukázal vznik škody nezákonnými rozhodnutiami štátu - Colného úradu, ktorými bol dovyrubený colný dlh - clo + DPH. K uvedenému záveru dospel odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa vychádzajúc zo skutočnosti, že na právnom vzťahu, v ktorom bolo žalobcom tvrdené nezákonné rozhodnutie, resp. nezákonné rozhodnutia, vydané, sa nezúčastnil (neparticipoval), preto mu nimi nemohla byť spôsobená akákoľvek škoda. Sám žalobca bol zúčastnený na poistnom vzťahu s ručiteľom, z ktorého plnil poistné plnenie v dôsledku vzniku poistnej udalosti nahlásenej mu ručiteľom. Vychádzal z toho, že rozhodnutia Colného úradu o dovyrubení colného dlhu, doposiaľ neboli zrušené ani zmenené, sú právoplatné, preto nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok vzniku práva (nároku) na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktorou je zrušenie alebo zmena napádaného rozhodnutia. Pokiaľ odvodzuje žalobca svoj nárok od ust. § 6 ods. 4 citovaného zákona, kedy zrušenie alebo zmena rozhodnutia nie sú podmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, odvolací súd sa vysporiadal s ďalšou zákonnou podmienkou, ktorou je prekročenie právomoci orgánu verejnej moci. Dospel k záveru, že colný úrad vydaním rozhodnutia o dovyrubení colného dlhu si plnil povinnosť uloženú mu zákonom, preto svoju zákonnú právomoc prekročiť nemohol (právomoc = súhrn oprávnení a povinností, ktoré mu zákon priznáva ako poverenému nositeľovi verejnej moci). V tomto prípade možno hovoriť len o vecnej nesprávnosti rozhodnutia, ktorú vadu je však potrebné napraviť opravnými prostriedkami (riadnymi alebo mimoriadnymi). Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 SžF/23/2009, na ktoré žalobca poukázal, rieši otázku, či ručiteľ zodpovedá aj za dovyrubený colný dlh, nerieši však otázku, ktorá je predmetom tohto konania, ktorou je náhrada škody spôsobená pri výkone verejnej moci vzniknutá zaplatením poistného plnenia žalobcom na základe poistného vzťahu s ručiteľom, colného dlhu deklaranta.
Podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil z dôvodu vecnej správnosti vo výroku vo veci samej aj vo výroku o trovách konania, nakoľko súd prvého stupňa správne rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnil.
Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Odvolací súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.