Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-525-2012.pdf
PDF · 85.12 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/525/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci maloletého E. Q. nar. XX.XX.N. a maloletej R. Q.B. nar. XX.X.N. zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie 9 detí rodičov: O.. D. Q. nar.. bývajúcej v P. F. T. Č.. X a R. Q. nar. XX.X.N. bývajúceho v P. F. H. Č.. X v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 21.9.2012 č.k. 22P 56/2012-43 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom z 21.9.2012 č.k. 22P 56/2012-43 zvýšil výživné určené rozsudkom Okresného súdu Košice I z 28.6.2002 č.k. 24C 407/2002-22 od otca pre mal. E. Q. nar. XX.XX.N. zo sumy 1.000,- Sk na 130,- € mesačne a pre mal. R. Q. nar. XX.X.N. z 1.000,- Sk na 110,- € mesačne od 1.5.2012 do budúcna vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca dopredu matke maloletých detí. Dĺžné výživné za obdobie od 1.5.2012 do 30.9.2012 pre mal. E. 345,- € a pre mal. R. 115,- € spolu 460,- € povolil otcovi splácať po 30,- € mesačne spolu s bežným výživným až do zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 15. dňa nasledujúceho mesiaca po právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh matky zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a zvýšil výživné pre mal. E. na 70,- € mesačne a pre mal. R. na 70,- € mesačne od 1.5.2012. Vyjadril názor, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam napriek tomu, že boli predložené potvrdenia o daňovom priznaní za obdobie r. 2009-2011. Zdôraznil, že vychádzať z toho, že má príjem 14.000,- € ročne a na základe toho mu stanoviť vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom je zavádzajúce a chybné. Nie je v jeho silách, možnostiach a ani schopnostiach nájsť si trvalé zamestnanie, hoci to skúšal a skúša. Doposiaľ nik, na koho sa obrátil so žiadosťou o prijatie do zamestnania, mu nespravil pracovný návrh, na základe čoho dospel k záveru, že žiadna reálna možnosť zamestnania na riadny pracovný pomer pre neho neexistuje a ako samostatne zárobkovo činná osoba je jediná možnosť, ako si zabezpečiť príjmy a nebyť vedený na úrade práce. Spolu s odvolaním predložil ako prílohu výpisy z bankového účtu za obdobie od januára 2012 do júla 2012, kde sú podchytené jeho príjmy za január 254,53 €, február 202,32 €, marec 326,22 €, apríl 958,03 €, máj 634,58 €, jún 306,78 € a júl 565,53 € s tým, že ide o celkové príjmy, teda hrubý príjem, od ktorého sa odpočítajú náklady, ako poistné, telefón, cestovné náhrady, poštovné a pod. Tiež uviedol, že momentálne podľa platnej zmluvy má podnájomníkov vo svojom byte, do ktorého sa po uplynutí doby ich nájmu chce nasťahovať a náklady s bývaním budú cca 140,- € mesačne, ale tieto platí aj teraz, hoci je sám v podnájme a nevie, prečo na to súd neprihliadol.
V súčasnosti si riadne plní vyživovaciu povinnosť na svoje tri deti I., ktorá je študentkou vysokej školy, E. študenta 8-ročného gymnázia a R., žiačku základnej školy. So svojimi deťmi má veľmi dobré vzťahy, pravidelne sa stretávajú, trávia spoločne voľné chvíle, zaujíma sa o ich odôvodnené potreby a podľa možností im prispieva na školské a mimoškolské aktivity. Zaujíma sa o ich študijné výsledky a snaží sa byť nápomocný pri riešení ich problémov. Konštatoval, že odôvodnené potreby detí sa musia prispôsobiť možnostiam rodičov. Žiadal, aby odvolací súd objektívne posúdil ním uvedené skutočnosti a zobral do úvahy jeho reálne možnosti uplatnenia sa na trhu práce a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ako navrhol vo svojom odvolaní.
Matka maloletých detí vo vyjadrení s názorom uvedeným v odvolaní o výške výživného navrhovaného otcom nesúhlasila a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil v plnom rozsahu. Žiadala, aby odvolací súd prihliadol na prudké zvyšovanie výdavkov v súvislosti so zmenou podmienok vo vzťahu k potrebám maloletých detí oproti predchádzajúcemu rozhodovaniu o výživnom a zdôraznila, že ide o jej prvý návrh na zvýšenie výživného. Plnenie vyživovacej povinnosti otca vo výške 35,- € nepovažuje za adekvátne potrebám detí, ani jeho možnostiam, keďže fyzickú starostlivosť o deti zabezpečuje sama v plnom rozsahu a otec má dostatočný časový priestor pre získanie financií aj brigádami počas víkendov. Tvrdenie otca, že sa zaujíma o odôvodnené potreby maloletých detí označila za nepravdivé, keďže polovica ich potrieb preukázateľne presahuje rozsah prispievania otca na ne. Konštatovala, že dcéra otca videla naposledy pred 5 mesiacmi, ako aj po minulé roky, aj tento rok boli deti s otcom niekoľko víkendov, maximálne päťkrát, na chate v G., ktorú postavili počas manželstva a ktorú užíva otec výlučne sám. Žiadne iné aktivity deťom neposkytuje. Navrhla súdu zvažovať i majetkové pomery otca a v tejto súvislosti uviedla, že ak otec nemá prostriedky na plnenie vyživovacej povinnosti, čo sústavne tvrdí, je možné finančné prostriedky získať predajom napríklad spomínanej chaty. Podľa ponuky realitnej kancelárie je rovnaká chata v ponuku za 17.000,- €. Otcom predložené dôkazy o príjme za obdobie od januára do júla 2012 považuje za nedostatočné s tým, že má preukazovať výpisy príjmu za mesiace máj - december. Nakoľko otec stavia deti do pozície samožiadateľov o jeho povinnú a zákonnú starostlivosť, deti odmietajú volať otcovi a prosiť ho o prostriedky na svoje potreby, preto žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu otca nevyjadril.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 cit. zák. ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o výživnom pre mal. E. a mal. R.. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom E. a R.. Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa, že výživné 130,- € mesačne pre mal. E. a 110,- € mesačne pre mal. R. je, vzhľadom na zákonné ustanovenia citovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúcej zásady, primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam otca, ktorý má vyživovaciu povinnosť voči dcére I. a zohľadňuje odôvodnené potreby mal. E., ktorý je študentom 8-ročného gymnázia a mal. R., ktorá navštevuje druhý stupeň základnej školy, ktoré sú rozhodne vyššie, ako potreby rodičov, ktoré sú už stabilizované a výživné 130,- € mesačne, ktoré predstavuje výživné pre mal. Martina na 1 deň 4,3 € a výživné pre mal. R. 110,- € mesačne, ktoré predstavuje
výživné na 1 deň 3,6 €, zohľadňuje len základnú mieru ich nevyhnutných potrieb so zreteľom na to, že sú vo veku intenzívneho fyzického rastu a duševného dospievania a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj výživy maloletých detí na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj a berúc do úvahy osobnú starostlivosť matky v rozsahu zodpovedajúcom veku maloletých detí, fakticky je podiel matky na výživnom porovnateľný s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti. Odvolací súd dodáva, že pomery otca, na ktoré sa odvoláva, sú vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného pre mal. E. na 130,- € mesačne a pre mal. R. na 110,- € mesačne, pretože rozsah odôvodnených potrieb maloletých detí by zjavne odôvodňovalo zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu, ale vychádzajúc z reálneho príjmu otca, ktorý je popri odôvodnených potrebách oprávnenej osoby rozhodujúcim hľadiskom pre rozhodnutie o výživnom (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), t.j. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča podmieňujú mieru uspokojenia odôvodnených potrieb dieťaťa, nemohol inak rozhodnúť ani odvolací súd. Odvolací súd pri rozhodovaní o výživnom prihliadol aj na tú podstatnú skutočnosť, že od predchádzajúcej úpravy výživného (rozsudok Okresného súdu Košice I z 28.6.2002) uplynula doba 10 rokov, počas ktorého si otec plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom iba v rozsahu 1.000,- Sk, ktoré predstavuje výživné 1,1 € na 1 deň napriek tomu, že pomery otca za uplynulých 10 rokov vykazovali vyšší životný štandard. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú zákonnú povinnosť, ako aj na odsek 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, v zmysle ktorého je rodič povinný plne rešpektovať vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Cieľom ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď výdavky otca súvisiace s bývaním v podnájme nezohľadnil, keďže je výlučným vlastníkom jednoizbového bytu, ktorý navyše prenajíma, rovnako správne postupoval, keď pri zhodnotení majetkových pomerov otca zohľadnil, že je vlastníkom nehnuteľností (pozemkov). Odvolací súd je toho presvedčenia, že otec využitím svojich subjektívnych vlastností, najmä pracovných skúseností mohol a môže organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť riadne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že otcom tvrdené nutné mesačné náklady (487,- €) v preskúmavnom období naznačujú, že jeho finančná situácia je lepšie, ako ju prezentoval v priebehu konania na súde prvého stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania a len subjektívne vnímanie vlastnej ekonomickej situácie mu bráni objektívne posúdiť odôvodnené potreby mal. E. a mal. R. preukázané za rozhodné obdobie. Tento záver vyplýva priamo zo skutkových zistení súdom prvého stupňa a vychádzajúc z odvolacieho návrhu otca určiť výživné pre každé dieťa 70,- € mesačne, ktoré predstavuje 2,3 € výživné na 1 deň, pričom otcom uplatnené náklady len za teplé obedy sú 3,5 € denne, tak tvrdenie otca, že súdom určené výživné presahuje jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery, je viac ako nepresvedčivé aj vo vzťahu k vykázanému príjmu a v absolútnom rozpore so zásadou, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov, t.j. má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Pokiaľ otec namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvého stupňa boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci, pretože súd prvého stupňa postupoval správne, keď v súlade s ust. § 120 ods. 2 O.s.p. vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti určeného rozsahu výživného. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje náležitosti rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedeným v odôvodnení rozsudku nečiní rozsudok nepreskúmateľným. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd tiež poznamenáva, že výdaje uplatnené otcom v daňovom priznaní sú rozhodne významné pre správne určenie daňovej povinnosti v súlade s relevantnými právnymi predpismi, ale bez ďalšieho netvoria vymieravací základ pre posúdenie pomerov povinného rodiča vo vzťahu k jeho vyživovacej povinnosti, najmä vo vzťahu k ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine a navyše, ak sú v zjavnom nepomere k dosiahnutým príjmom. Odvolací súd tiež dodáva, že otec mohol a mal vytvárať finančnú rezervu pre prípad straty zamestnania pre eventuálny pokles príjmu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, práve so zreteľom na vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom, pretože vychádzajúc z príjmu otca za predchádzajúce roky, takúto možnosť nepochybne mal. Pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o výživnom pre maloleté deti, správne určil počiatok zvýšenej vyživovacej povinnosti otca, správne rozhodol o dlhu na výživnom a spôsobe jeho zaplatenia,
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.