Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15CoE-225-2013.pdf
PDF · 101.61 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/225/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti povinnému: D. D., A.. X.X.XXXX, W. M. XXX/XX, O., o vymoženie 1.437,78 Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 6030/2012, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č. k. 39Er/1486/2012-42 zo dňa 26.6.2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 39Er/1486/2012-61 zo dňa 1.2.2013, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 6030/2012 zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom podaným dňa 23.4.2012 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, Komory pre rozhodovanie sporov z iných obchodno-právnych alebo občianskoprávnych vzťahov, sp. zn. II/2011-4896 zo dňa 28.11.2011. Podaním doručeným súdu dňa 11.5.2012 požiadal súdny exekútor súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), podľa ust. § 40 ods. 1 a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ako "zákon o rozhodcovskom konaní"), podľa ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a podľa smernice Rady č. 6313EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V zmysle citovaných zákonných ustanovení skúmal zákonné podmienky, za ktorých bol exekučný titul vydaný, ako aj materiálnu a formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu. Totiž jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Uvedené súd posudzoval ako predbežnú otázku ešte pred vydaním poverenia exekútorovi.
Súd prvého stupňa preskúmal predloženú Zmluvu o konkorentom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.4.2005 vrátane Všeobecných obchodných podmienok a zistil, že právny predchodca oprávneného
sa touto zmluvou zaviazal poskytnúť povinnému úver do výšky úverového rámca 679,07 Eur a povinný sa zaviazal oprávnenému poskytnutý úver vrátiť.
Predmetnou zmluvou sa veriteľ (oprávnený), ktorý koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnému), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver v dohodnutej výške. Preto súd posúdil uvedenú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl. OZ.
Taktiež preskúmal Všeobecné obchodné podmienky, z ktorých zistil, že v bode 18. je dohodnutá rozhodcovská doložka. Podľa názoru prvostupňového súdu takýmto spôsobom dojednaný spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy o úvere možno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nedojednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Okrem toho za nekalú podmienku v spotrebiteľských zmluvách možno považovať každú takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi práva alebo brániť mu v uplatňovaní práva podať žalobu, alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok a najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou. Na základe vyššie uvedeného exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 51,98 Eur vrátane DPH.
Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Poukázal na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p., z ktorých podľa neho vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní navyše vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Podľa názoru oprávneného exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, pretože by tak pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s právnym poriadkom.
Oprávnený poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08 a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti, ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Podľa vyjadrenia oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť
preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti.
Poukázal tiež na znenie ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka a medzi tieto zmluvy nepatrila úverová zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným. Jej právny režim sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom. Oprávnený preto zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a k porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe právom uznaného exekučného titulu.
Súčasne dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v ktorej sa uvádza, že ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, jedná sa o neprijateľné ustanovenie, ktoré však nemá za následok neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, z čoho vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny.
Zdôraznil, že jeho právny predchodca si predložením rozhodcovskej doložky plnil len svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu pre neho z ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý je špeciálnym predpisom. Zastával názor, že oprávneného nemožno sankcionovať za to, že postupoval spôsobom, ktorý mu ukladal vtedy účinný zákon. V závere odvolania poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nevyhovel, a preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len "O.s.p."), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, sp. zn. II/20110-4896 zo dňa 28.11.2011, s právoplatnosťou dňa 12.1.2012 a vykonateľnosťou dňa 15.1.2012, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému peňažné prostriedky vo výške 1.437,78 Eur, úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 708,69 Eur od 5.11.2009 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 72,72 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 189,06 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Oprávnený svoju hmotnoprávnu aj procesnoprávnu legitimáciu založil na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 4.11.2009 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a oprávneným, ktorou postupca postúpil svoju pohľadávku na oprávneného.
Právny predchodca oprávneného uzavrel s povinným dňa 14.4.2005 Zmluvu o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej pôvodný oprávnený poskytol povinnému úverový rámec vo výške 21.000,-Sk (697,07 Eur) s lehotou splatnosti do 31.12.2005 pri dohodnutej úrokovej sadzbe 12,15 % p. a..
Súčasťou uvedenej zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky, ktoré tvoria ich neoddeliteľnú časť. V článku 18. Všeobecných obchodných podmienok je zakotvená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa Banka a Klient dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri nasledovných Bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto Bankové produkty alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd. Banka a Klient sa ďalej dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu Rozhodcovského súdu, ktoré bude pre obidve zmluvné strany záväzné.
Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.
Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov, existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu, a to umožniť exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení teda vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že ak súd prvého stupňa posudzoval, či rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, prekročil svoju právomoc.
Citovaná zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky na zastavenie exekúcie, potom by bolo nelogické, aby exekučný súd vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil.
Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase uzavretia zmluvy). V ustanovení § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa len demonštratívnym výpočtom (arg. slovo "najmä") uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok, môže súd označiť za neprijateľnú podmienku aj inú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri výklade obsahu spotrebiteľských zmlúv sa vychádza z výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka), na čo súd prvého stupňa správne poukázal.
Podľa článku 38 Charty základných práv Európskej únie "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa". Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber, buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami, alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
Oprávnený síce v odvolaní s poukazom na § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o bankách") a s poukazom na povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ospravedlňuje svoj postup, avšak ani takáto odvolacia námietka neobstojí, a to najmä s poukázaním na neskoršiu právnu úpravu. Novelizáciou zákona o bankách zvolil zákonodarca presnejšiu úpravu, podľa ktorej je banka povinná preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy a klientovi musí byť poskytnutá možnosť voľby. Oprávnený nedal povinnému na výber a neumožnil mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom.
Navyše dodávateľ (právny predchodca oprávneného) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a mal poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu
rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku).
Namietanie porušenia práva na súdnu ochranu pri realizácii výkonu exekúcie oprávneným nebolo opodstatnené z dôvodu, že citované ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučnému súdu ex offo skúmať nielen formálnu, ale aj materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok a po zistení, že zaväzuje na plnenie, ktoré je nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je exekučný súd ex offo oprávnený exekučné konanie zastaviť. V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvého stupňa nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže súd bol oprávnený priamo exekučné konanie zastaviť v zmysle osobitého právneho predpisu, t. j. zákona o rozhodcovskom konaní. Súd v danom prípade postupoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
K odvolacej námietke oprávneného odvolací súd udáva, že aj keď je pravdivé jeho tvrdenie v tom, že znenie ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo zmenené až zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008 tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu a nielen ako to bolo upravené v predchádzajúcom znení účinnom do 31.12.2007, keď za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bolo možné považovať iba kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, čiže v tejto 8. časti zmluva o úvere upravená nebola. To však nemení nič na skutočnosti, že pre Slovenskú republiku bolo od jej prijatia do Európskej únie dňa 1.5.2004 záväzné uplatňovanie komunitárneho práva, ktoré má prednosť pred vnútroštátnym právom. Preto, ak vnútroštátna úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku bola zosúladená s právom Európskej únie až novelou Občianskeho zákonníka od 1.1.2008, je treba mať za to, že aj v období od 1.5.2004 do 1.1.2008 malo na území Slovenskej republiky prednosť uplatňovanie komunitárneho práva pred vnútroštátnou právnou úpravou v otázke ochrany spotrebiteľa, a to podľa článku 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS.
Keďže pri tejto preskúmavacej právomoci exekučný súd zistil, že medzi účastníkmi konania nebola platne dohodnutá rozhodcovská doložka, rozhodcovský súd nebol oprávnený vo veci konať a rozhodnúť, preto rozsudok ním vydaný nemožno považovať za platný exekučný titul, na základe ktorého by mal exekučný súd vytvorené podmienky na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, a teda takýmto posúdením rozhodcovského rozsudku zanikla prekážka právoplatne rozhodnutej veci.
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom konania v tomto konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.