Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9Co-158-2013.pdf
PDF · 90.31 KB
Case nature
Subarea
9Co/158/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o. so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: O. A., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D., S. 4, toho času na neznámom mieste, zast. opatrovníkom JUDr. Oliverom Kolenčíkom, vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu v Nitre, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa - HOOS so sídlom Prešov, Nám. legionárov 5, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 1.244,19 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 22. augusta 2012, č. k. 12C/71/2012-40 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16. januára 2013, č. k. 12C/71/2012-230, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 165,70 eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Ambróza Motyku do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 19,12 eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Ambróza Motyku do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a Daňový úrad Bratislava upravil, aby po právoplatnosti tohto uznesenia vrátil navrhovateľovi súdny poplatok vo výške 67,87 eura. O trovách konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie v zastavujúcej časti odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1 OSP. Vzhľadom na vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý oznámil, že podaný návrh berie späť v celom rozsahu a žiadal konanie zastaviť, ako aj v zmysle citovaného zákonného ustanovenia súd prvého stupňa konanie zastavil a súdny poplatok krátený o sumu 6,63 eura vrátil navrhovateľovi podľa § 11 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a podľa § 150 OSP vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Poukázal pritom na to, že v predmetnej veci išlo o spotrebiteľskú vec, ako aj mal za to, že vo všeobecnosti sú navrhovatelia pravidelne v takýchto veciach zastúpení právnym zástupcom. Často sa pritom navrhovatelia v týchto veciach domáhajú nárokov v rozpore s platnými predpismi upravujúcimi spotrebiteľské spory alebo v rozpore s dobrými mravmi. Súd to v takýchto prípadoch v jednotlivých konaniach ohľadne trov právneho zástupcu navrhovateľa zohľadní. Táto skutočnosť však podľa súdu neznamenala, že odporca, prípadne vedľajší účastník na strane odporcu by mal byť zastúpený automaticky právnym zástupcom a že nemožno objektívne posudzovať podľa § 150 OSP nároky na priznanie náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu. V zmysle § 93 ods. 2 OSP a zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. vedľajší
účastník na strane odporcu vstúpil do konania, pričom jeho úlohou a cieľom v takom prípade bola ochrana práv spotrebiteľa. Z toho podľa súdu vyplývalo, že dané združenie by malo mať vo svojich radoch osoby, ktoré vedia poskytnúť právne služby v oblasti spotrebiteľských sporov, resp. iné odborne zdatné osoby. Považoval za zrejmé, že v tomto prípade má aj samotný vedľajší účastník na strane odporcu vo svojich radoch členov, ktorí majú právnické vzdelanie. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby združenie na ochranu spotrebiteľa vedelo poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi, prípadne ho podporí ministerstvo, z čoho vyplývalo, že nebolo úmyslom zákonodarcu, aby sa združenie na ochranu spotrebiteľa dávalo ďalej zastupovať právnym zástupcom, keďže išlo o oblasť, v ktorej by sa mal vedľajší účastník vyznať. A ak by to predsa len bolo z nejakého dôvodu nutné, tak bez práva na náhradu trov konania. Z opačného pohľadu, ak by musel právny zástupca zastupovať združenie na ochranu spotrebiteľa, v podstate nevidel dôvod pre pribratie združenia ako vedľajšieho účastníka, keďže takéto združenie by nevedelo naplniť predmet svojej činnosti. Konštatoval pritom, že daný vedľajší účastník na strane odporcu opakovane vstupuje do súdnych sporov, automaticky zastúpený právnym zástupcom bez toho, aby vopred vedel, o akú konkrétnu veci sa jedná a či vôbec je potrebné do konania vstúpiť. Vzhľadom na uvedené okolnosti mal za to, že zastúpenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu právnym zástupcom je účelové, samo o sebe nesleduje cieľ ochrany spotrebiteľa a narúša hospodárnosť konania, preto náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal.
Proti tomuto uzneseniu v časti, týkajúcej sa výroku o trovách konania vo vzťahu navrhovateľa a vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník, odôvodniac ho tým, že navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť bez akéhokoľvek odôvodnenia, preto procesne zavinil zastavenie konania, čo je potrebné považovať za jeho procesný neúspech. Vstup vedľajšieho účastníka do konania už v množstve súdnych sporov pôsobil pre navrhovateľa odradzujúco v tom, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatneného nároku, vzal svoj návrh späť a žiadal konanie zastaviť. Ukazuje sa, že už samotný vstup združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočne účinným prostriedkom zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Zdôraznil pritom, že súdy pri priznaní trov dodávateľovi v platobnom rozkaze, ktorý si vedome uplatňuje premlčaný nárok, nemajú žiaden problém priznávať mu trovy konania, pričom je otázne, prečo súdy trovy právneho zastúpenia tejto nadnárodnej finančnej skupiny, pozostávajúcej zo 49 spoločností takmer v 30 krajinách, nepovažujú za nehospodárne. Ak by sa presadil názor upierajúci vedľajšiemu účastníkovi právo na právneho zástupcu, vzhľadom k predmetu jeho činnosti a k tomu, že jedna členka združenia má právnické vzdelanie, potom by bolo problematické aj zastúpenie advokátmi, napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, čo by bolo v rozpore s platným právom, ale aj každodennou realitou. Namietal, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou a ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. V predmetnej veci sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, teda považoval za nutné použiť normy spotrebiteľského práva, aj výkladové pravidlá ich aplikácie. Základnou filozofiou spotrebiteľského práva bol podľa neho pozitívny zásah štátu, ktorým je kompenzovaná zjavná nerovnováha medzi dodávateľom a spotrebiteľom v kontraktačnom procese. Pozitívny zásah štátu realizuje zákonodarná moc spotrebiteľskou právnou úpravou, avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní cieľov EÚ v rámci ochrany spotrebiteľa musí zohrávať aj súdna moc náležitou aplikačnou praxou a to aj v otázke rozhodovania o trovách konania subjektov, ktoré vystupujú na ochranu spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania vo výške 165,70 eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v sume 46,01 eura. Pre prípad, že by sa odvolací súd nestotožnil s jeho právnou argumentáciou, navrhol konanie prerušiť a Súdny dvor EÚ požiadať o rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré špecifikoval v odvolaní.
K odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, poukazujúc v ňom na cieľ Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, na základe ktorého zastal názor, že vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal pritom aj na to, že podľa údajov registrácie Ministerstva vnútra SR samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie, ako aj majú možnosť využívať určenú podporu ministerstva. Ak by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bol toho názoru, že bez práva na náhradu trov konania, pretože inak by nebol dôvod na pripustenie vedľajšieho účastníka, keďže by nevedel naplniť predmet
svojej činnosti. Okrem toho poukázal na to, že z vlastných skúseností získal vedomosť, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Z uvedeného považoval za zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Navyše dodal, že vedľajší účastník viaceré procesné podania nadbytočne opakovane bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu, čím konanie predlžuje a navyšuje trovy konania. Z vyššie uvedeného zastal názor, že trovy konania vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP. Podľa jeho názoru žiadne ustanovenie Charty základných práv EÚ, ako ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi a uplatňovať si náhradu trov konania, ale len to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie v súvislosti s nárokom na náhradu trov konania združenia ako vedľajšieho účastníka, uviedol, že má za to, že tento návrh je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania. Na základe uvedeného navrhol napadnutý výrok o trovách konania preskúmať a v zmysle ustanovenia § 219 OSP ho potvrdiť. Záverom si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 46 eur s DPH.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné, preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o trovách konania vo vzťahu navrhovateľa a vedľajšieho účastníka podľa § 220 OSP zmenil.
Z obsahu podaného návrhu navrhovateľa a z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa ním proti odporcovi domáhal vydania rozsudku, ktorým by mu súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.244,19 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy 829,85 eura od 11. 03. 2006 do zaplatenia a trovy konania. V žalobnom návrhu navrhovateľ uviedol, že dňa 12. 08. 2004 uzavrel postupca s odporcom Zmluvu k úverovému účtu alebo k číslu zákazníka 106905721, na základe ktorej poskytol postupca odporcovi úver. Odporca splátky úveru neuhrádzal riadne a včas. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08. 12. 2006, uzavretej medzi postupcom a navrhovateľom postúpil postupca na navrhovateľa pohľadávku voči odporcovi.
Súd prvého stupňa vo veci dňa 9. novembra 2011 pod č. k. 7Ro/303/2011-21 vydal platobný rozkaz, ktorý sa nepodarilo doručiť odporcovi z dôvodu, že adresát je neznámy. Dňa 09. 02. 2012 vedľajší účastník oznámil svoj vstup do konania a žiadal o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami. Súd prvého stupňa podaním zo dňa 02. 04. 2012 oznámil navrhovateľovi vstup vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania. Dňa 25. 04. 2012 podal vedľajší účastník na strane odporcu odpor, v ktorom vzniesol námietku premlčania. Následne súd prvého stupňa doručil navrhovateľovi aj odpor, ktorý navrhovateľ prevzal dňa 06. 07. 2012. Podaním zo dňa 16. 08. 2012 vzal navrhovateľ návrh späť a následne napadnutým uznesením súd konanie zastavil, upravil Daňový úrad Bratislava, aby po právoplatnosti tohto uznesenia vrátil navrhovateľovi súdny poplatok vo výške 67,87 eura a o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal.
Podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Všeobecne pre náhradu trov konania v sporovom konaní platí zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zásada úspechu vo veci znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania. Posúdenie účelnosti pritom bude závislé od konkrétnych okolností tej-ktorej veci. Podstatou zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by v riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil alebo sa mu prihodila náhoda, ktorá ich vyvolala. Aj v prípade, ak sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Musí však ísť o celkom výnimočné prípady, ktorých výnimočnosť môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, okolností, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.
V danej veci vedľajší účastník podaným odvolaním napadol výrok súdu prvého stupňa o trovách konania, ktorým súd rozhodol, že vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu sa náhrada trov konania nepriznáva. Popri zásade úspechu vo veci platí pri trovách konania aj zásada zavinenia, pričom zavinenie možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva. Ak potom navrhovateľ vzal návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil, že konanie muselo byť zastavené, preto je navrhovateľ povinný nahradiť trovy konania. Keďže v danej veci vzal navrhovateľ po vznesení námietky premlčania vedľajším účastníkom konania návrh späť, pričom dôvod späťvzatia návrhu neuviedol, platí, že z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a preto je povinný nahradiť trovy konania odporcu a vedľajšieho účastníka. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť a navrhovateľovi uložiť povinnosť zaplatiť trovy konania vedľajšieho účastníka.
Argumentáciu, že o trovách je potrebné rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 OSP a že v danej veci nešlo o účelne vynaložené trovy konania vedľajším účastníkom, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, pretože práve po vznesení námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka došlo k späťvzatiu návrhu navrhovateľa. Aj keď účelnosť vynaložených trov konania je treba posudzovať zvlášť v každom prípade, vedľajší účastník v danej veci riadne hájil práva účastníka, na strane ktorého vystupuje, vedľajšiemu účastníkovi nemožno odoprieť jeho právo dať sa zastúpiť právnym zástupcom a samotná okolnosť, či sa dá v konaní zastúpiť právnym zástupcom, je na voľbe vedľajšieho účastníka, pričom medzi trovy konania podľa § 137 OSP patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Ani samotná skutočnosť, že úkony, ktoré uskutočnil právny zástupca vedľajšieho účastníka, mohol uskutočniť aj vedľajší účastník, nie je dôvodom, pre ktorý by bolo vylúčené, aby združenie bolo v konkrétnom konaní zastúpené právnym zástupcom a aby mu bolo v prípade úspechu vo veci priznané právo na náhradu trov konania. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci nešlo zo strany vedľajšieho účastníka o účelne vynaložené trovy konania, preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume 165,70 eura, pozostávajúcu z dvoch úkonov právnej služby (prevzatie veci a podanie odporu) po 61,41 eura podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., režijného paušálu za 2 úkony po 7,63 eura podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a 20% DPH podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a v odvolacom konaní úspešnému vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v
sume 19,12 eura, pozostávajúcu z jedného úkonu právnej služby (odvolanie v časti trov konania) v sume 8,30 eura podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 3 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. zo základu 165,70 eura, pretože predmetom odvolacieho konania boli už len trovy konania, režijného paušálu 7,63 eura podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a 20% DPH podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 2 : 1.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.