Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Sp-11-2013.pdf
PDF · 94.22 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sp/11/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, proti odporcovi: Správa katastra Rožňava, Jarná č.2, Rožňava a zúčastnenej osoby: L. Č.B., W. XXX, R., o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. V 1782/12 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. V 1782/12 zo dňa 2.1.2013.
Navrhovateľovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť na účet krajského súdu 35,- EUR titulom súdneho poplatku za podaný opravný prostriedok v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným opravným prostriedkom domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu č. V 1782/12 zo dňa 2.1.2013.
V dôvodoch opravného prostriedku uviedol, že dňa 13.11.2012 bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva č. 162/2012-RAČ, záložca bol zastúpený združením ProHelp, podľa dohody o splnomocnení č.XXX XXX XXX.
V časti II. opravného prostriedku poukázal na dôvody napadnutého rozhodnutia, v časti III. uskutočnil právnu analýzu platnosti - neplatnosti dohody o splnomocnení a zmluvy o zriadení záložného práva, s poukazom na ust. § 22 ods.1, § 23, § 31, § 32 OZ, § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, § 3 ods.5 Správneho poriadku. Tvrdil, že dohoda o splnomocnení nemá právne vady a je v súlade s platnou právnou úpravou. Nesúhlasil s tvrdením správneho orgánu, že navrhovateľ vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená za dlžníka konať a dlžník nemal možnosť sa sám rozhodnúť, kto ho bude zastupovať, poukazujúc na odbornú literatúru. Uviedol tiež, že splnomocnenec nemá záujem poškodiť záložcu, ktorý bol o svojich právach a povinnostiach poučený. Rozpor v záujmoch musí reálne existovať a nestačí len potencionálna možnosť takého rozporu.
Domnieval sa, že napadnuté rozhodnutie Správy katastra vychádza len s ničím nepodložených „predpokladov“, čo dokazuje i samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v danom prípade možno konštatovať, že správny orgán si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nevychádzal pri vydaní napadnutého rozhodnutia zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Zmienené ustanovenia Správneho poriadku sú v zmysle § 22 ods.5 Katastrálneho zákona plne aplikovateľné aj na katastrálne konanie, in concreto konanie o povolení vkladu vecného práva do katastra nehnuteľností.
Uvedenie predtlače záložného veriteľa a zástupcu v dohode o splnomocnení argumentačne použité v rozhodnutí absolútne neobstojí. Uvedenie zástupcu je nevyhnutné z hľadiska identifikácie strany dohody o splnomocnení a uvedenie záložného veriteľa je nevyhnutné z hľadiska určitosti predmetu udeleného plnomocenstva (t.j. z dôvodu identifikácie osoby, s ktorou má zástupca v mene zastúpeného uzavrieť záložnú zmluvu). Pokiaľ správny orgán z týchto skutočností vyvodzuje, že na základe toho záložný veriteľ svojím spôsobom určil zástupcu pre dlžníka, ide o záver, ktorý absolútne nemá oporu v listinách, ktoré tvoria obsah správneho spisu, a nevykonal ani žiadne iné dôkazy na preukázanie správnosti svojho tvrdenia. Naviac, ako už bolo uvedené vyššie, pochybnosť o objektivite zastupovania zo strany splnomocnenca, nie je z hľadiska aplikácie ustanovenia § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka dostatočná, nakoľko medzi záujmami zástupcu a zastúpeného musí existovať reálny rozpor, ktorý bol správny orgán povinný preukázať. Správny orgán nepreukázal ani to, že v prípade zástupcu ide o osobu, ktorá je v styku so záložným veriteľom.
Samotné uzavretie zmluvy medzi záložným veriteľom a záložcom, za ktorého konal zástupca na základe špeciálnej plnej moci, ktorá nebola odvolaná, nevzbudzuje ani pochybnosti o konflikte záujmov. Záver správneho orgánu, že v prípade zástupcu ide o osobu, ktorá má obhajovať záujmy veriteľa, je hrubo rozporný s obsahom správneho spisu. Z predloženého plnomocenstva je zrejmé, že dlžník sa rozhodol pre udelenie plnomocenstva sám a zástupca ho poučil o následkoch tohto kroku a zaviazal sa dojednať v jeho mene platnú záložnú zmluvu a obhajovať jeho záujmy.
Správny orgán vidí neprípustnosť predmetného plnomocenstva v dôvode uvedenom v ustanovení § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa odbornej literatúry z hľadiska tohto ustanovenia nie je dôležitá samotná možnosť rozporu alebo pochybnosti o nestrannosti zástupcu: rozpor musí reálne existovať.
V prípade Dohody o splnomocnení teda ide o samostatne existujúci dvojstranný právny úkon, ktorého jednou stranou v postavení splnomocniteľa je dlžník a druhou stranou je zástupca, to všetko bez akejkoľvek účasti veriteľa na ňom. Na tomto právnom úkone sa nepodieľal veriteľ a z jeho obsahu nevyplýva, že by bol súčasťou veriteľovej zmluvnej dokumentácie. Zo spisu správneho orgánu tiež nevyplýva, že by veriteľ zastúpenie zástupcom od dlžníka požadoval alebo mu osobu zástupcu dokonca navrhoval.
Z obsahu splnomocnenia je zrejmé, že toto bolo udelené za účelom naplnenia a hájenia záujmov splnomocniteľa a na jeho žiadosť, a že zastupovanie je bezplatné. Zástupca splnomocnenie s dlžníkom osobne prerokoval a poskytol mu potrebné poučenie o právnych úkonoch v ňom uvedených a o právach a povinnostiach, ktoré sa nimi zakladajú. Dlžník vyhlásil, že sa rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere sám a z tohto dôvodu využil bezplatnú pomoc zástupcu. Záväzkom zástupcu bolo okrem rokovania s veriteľom aj posúdenie platnosti uzatváranej záložnej zmluvy.
Je teda zrejmé, že predložené plnomocenstvo je samostatným právnym úkonom uzavretým medzi dlžníkom a jeho zástupcom, ktorý je úplne nezávislým od veriteľa a jeho zmluvnej dokumentácie. Správny orgán nepreukázal, že by veriteľ do tohto právneho úkonu zasahoval alebo ovplyvňoval jeho obsah.
V časti IV. opravného prostriedku uviedol, že nevedno, či správny orgán vidí rozpor s dobrými mravmi v poskytnutí úveru alebo v poplatku alebo v úroku z omeškania.
Ak správny orgán vidí rozpor s dobrými mravmi v poplatku alebo v úroku z omeškania, v rozhodnutí chýbajú dôvody, pre čo konkrétne je rozpor s dobrými mravmi daný.
Odvolateľ podotýka, že obsahom spisu správneho orgánu nie je zmluva o úvere, pričom ak správny orgán určil neplatnosť zmluvy o úvere bez toho, aby sa podrobne oboznámil s jej obsahom, nemohol v tomto smere spoľahlivo zistiť skutkový stav veci.
Ak sa námietka správneho orgánu mala dotýkať poplatku, odvolateľ uvádza, že odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov (typicky úrok) nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a ak by aj bola táto odplata postihnutá neplatnosťou, v prvom rade môže ísť (ak vôbec) o neplatnosť čiastočnú (t.j. určitá výška bude právne prípustná, a teda platná, a zvyšok právne neprípustný, a teda neplatný) a ak by aj napriek tomu išlo o neplatnosť celkovú, nemá to vplyv na celkovú platnosť zmluvy o úvere.
Naviac, správny orgán neuviedol, prečo uprednostnil aplikáciu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi pred ustanovením § 265 Obchodného zákonníka o nepriznaní práva pre jeho výkon s pravidlami poctivého obchodného styku. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods.6 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, a teda špeciálna právna norma obsiahnutá v Obchodnom zákonníku má prednosť pred aplikáciou Občianskeho zákonníka.
Rovnako, prípadná neplatnosť dojednania o úroku z omeškania nemá za následok celkovú neplatnosť zmluvy o úvere a naviac sa v takomto prípade aplikujú zákonné úroky z omeškania podľa § 369 ods.1 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka.
Ak by aj správny orgán narážal na výšku dojednaného poplatku alebo úroku z omeškania, ani v takomto prípade by nekonal správne. Z hľadiska určenia prípustnosti výšky peňažného plnenia totiž nie je rozhodujúca len samotná číselná výška plnenia, ale aj všetky ostatné súvisiace okolnosti konkrétneho prípadu. Z rozhodnutia však nemožno vyvodiť, že by správny orgán situáciu takto komplexne posúdil a v tomto smere spoľahlivo zistil skutkový stav.
K odplate za poskytnutie úveru je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami ako aj na ustálení judikatúry súdov.
Správa katastra prekročila svoje kompetencie, keď v odôvodnení rozsudku skúmala rozpor predmetnej zmluvy o úvere s dobrými mravmi.
V časti V. opravného prostriedku uviedol, že správa katastra nezistila spoľahlivo stav veci, riadne sa neoboznámila s predkladaným návrhom a znením jednotlivých pripojených príloh, následne nesprávne zistila skutkový stav a plnomocenstvo splnomocniteľa udelené splnomocnencovi nesprávne právne posúdila z dôvodov vyššie uvedených v tomto podaní.
Správa katastra vydala nezákonné rozhodnutie o zamietnutí návrhu na povolenie vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam.
Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ust. § 250l a nasl. O.s.p. a zistil, že, opravný prostriedok nebol dôvodný.
Napadnutým rozhodnutím odporcu č. V 1782/12 zo dňa 2.1.2013 odporca zamietol návrh na vklad, týkajúci sa zmluvy o zriadení záložného práva, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti uvedené na LV č.XXX, k. ú. R..
K námietkam navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku súd zaujal toto stanovisko:
Úlohou súdu bolo preskúmať, či odporca zamietnutím návrhu na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností na základe zmluvy č. 162/2012-RAČ zo dňa 13.11.2012 postupoval v súlade s platnou právnou úpravou.
Z obsahu dohody o splnomocnení zo dňa 19.3.2012 jednoznačne vyplýva, že vo väčšej miere združenie ProHelp vykonáva právne úkony bez možnosti vstupu dlžníka do konkrétneho postupu zástupcu (združenia), za účelom vymoženia pohľadávky navrhovateľa, teda toto zastupovanie má za cieľ vymôcť pohľadávku veriteľa bez zbytočných napr. súdnych konaní.
Súd skúmal napadnuté rozhodnutie z hľadiska toho, či návrh na vklad zmluvy o zriadení záložného práva č. 093/2012-Šte do katastra nehnuteľností spĺňal ust. § 31 ods.1, 3 zákona č. 162/1995 Z.z. (Katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov.
Podľa citovaného ustanovenia všeobecne platí, že náležitosti akýchkoľvek zmlúv nesmú byť v rozpore s platnými právnymi predpismi uverejnenými v Zbierke zákonov.
V uvedenom plnomocenstve, pokiaľ ide o jeho rozsah, tento sa vzťahuje až po samotné exekučné konanie, bod 9. dohody. Uvedená dohoda slúžila iba k tomu, aby veriteľ sa bez akýchkoľvek ďalších námietok dlžníka dostal k vymoženiu pohľadávky, spôsobom v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Existuje tu preto konflikt záujmov (rozpor v záujmoch), námietku v jej neexistencii súd považuje za neopodstatnenú.
Navrhovateľ sám ponúkol dlžníkovi právne zastupovanie, ktorého obsahom okrem iného sú ustanovenia, ktoré v prevažnej miere chránia veriteľa. Námietka navrhovateľa teda ani v tomto smere neobstojí, pretože navrhovateľ má uzatvorené spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 OZ a tieto zmluvy, ako to vyplýva z administratívneho spisu, obsahujú neprimerané podmienky podľa § 53 ods.1 OZ, samozrejme týkajúce sa príslušenstva pohľadávky.
Správnemu orgánu neprináleží vyhodnocovať charakter hmotno-právneho ustanovenia v konkrétnej veci, keďže tieto sporné záležitosti patria do kompetencie všeobecných súdov. Avšak s prihliadnutím na ust. § 31 a nasl. katastrálneho zákona v kompetencii správy katastra je preskúmať podstatné náležitosti zmluvy, či konkrétna zmluva je spôsobilá na vklad. Pre zamietnutie návrhu na vklad postačuje, ak konkrétna zmluva v jej obsahových náležitostiach je v rozpore s dobrými mravmi. Tento skutkový stav bol náležite zistený, preto námietky uvedené v časti III. a IV. súd nepovažoval za opodstatnené.
Správny orgán nespochybnil prijatie plnej moci na zastupovanie záložcu, uviedol aj rozpor medzi záujmami záložcu a ProHelp.
To, že ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nedošlo k odvolaniu plnej moci, svedčí len o neznalosti zákonov na strane dlžníka a nesúvisí s nezákonnosťou vydaného rozhodnutia.
Správny orgán aplikoval ust. § 22 ods.2 OZ v súlade s platnou judikatúrou.
Združenie ProHelp uzatvorilo dohodu o plnomocenstve s dlžníkom dňa 9.3.2012, zmluva o zriadení záložného práva medzi navrhovateľom a dlžníkom v zastúpení ProHelp bola uzavretá dňa 13.11.2012.
Podľa ust. § 53 ods.1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, neplatí v tomto prípade ani druhá veta tohto ustanovenia, keďže spotrebiteľ bol nútený prijať neprijateľné podmienky.
Nepovolenie vkladu záložného práva do katastra nehnuteľností v tomto prípade vyplynulo práve z toho dôvodu, že neprijateľná podmienka, ktorá vyplývala z hlavného záväzku, t.j. príslušenstva pohľadávky zabezpečenom záložným právom, bola v rozpore s dobrými mravmi.
Ust. § 31 ods.1 kat. zákona nepripúšťa povolenie takého vkladu, ktorý sa prieči dobrým mravom.
Správny orgán preto rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou.
Na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení, súd rozhodnutie odporcu potvrdil podľa ust. § 250q ods. 2 prvá veta O.s.p.
Navrhovateľovi sa nepriznalo právo na náhradu trov konania, s poukazom na ust. § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O.s.p.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť na účet tunajšieho súdu sumu 35,- EUR za podaný opravný prostriedok tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Podľa ust. § 2 ods. 4 posledná veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení nesk. predpisov, poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Tento poplatok predstavuje 35,- EUR podľa pol. 10b Sadzobníka súdnych poplatkov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.