Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoE/15/2013

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. , so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421 proti povinnej O. W., narodenej XX.XX.XXXX, bytom U. XXX/ XX, P., vedenej pod sp. zn. EX 11347/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 984,70 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. -21 zo dňa 29.06.2012 jednohlasne takto

rozhodol:

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

Uznesenie Okresného súdu Zvolen zo dňa 29.06.2012, č. k. -21 z r u š u j e a vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením Okresný súd Zvolen ( ďalej len „ exekučný súd“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte Exekučný poriadok). Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci zistil, že sú dané okolnosti zakladajúce neprípustnosť predmetnej exekúcie a jej následného zastavenia bez návrhu. Okresný súd uvádza, že v predmetnom exekučnom titule bola povinnej uložená povinnosť na zaplatenie istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25%, zo sumy 976,73 Eur od 18.03.2008 do zaplatenia, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností a preto nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom, a teda zastaviť exekúciu len v časti. Preto exekučný súd zastavil exekúciu v plnom rozsahu najmä z dôvodu, že rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré zaväzovalo povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25% ročne, je rozhodnutím ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom a preto v zmysle exekučný súd konanie zastavil aj bez návrhu. Okresný súd napadnutým uznesením vyslovil, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. , ďalej len „ “), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. Exekučného poriadku. Exekučný súd nie

je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá , a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. v spojení s ust. ). Podľa odvolateľa ust. z. č. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ZRK“) explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ust. Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( ust. v spojení s ust. ). Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. a Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikoval právne normy - ust. Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. ). Exekučný súd je v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle . Exekučný súd nesprávne vykladá ust. , pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle a nasl. . V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná

percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne rozhodol Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Dňa 10. augusta 2012 bolo doručené odvolaciemu súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012 označené ako návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu.

V podaní poukázal na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prevzatá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení a (ďalej len „“) v senáte bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia , Podľa súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Z ustanovenia Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti , napr. , ako aj . Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (), o konkurze a reštrukturalizácii (), ako aj o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ().

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke, ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení a nasl. . Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v , pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07827/08 zo dňa 04.09.2008, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 984,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% ročne zo sumy 976,73 Eur od 18.03.2007 do zaplatenia a nahradiť oprávnenému trovy konania vo výške 231,96 Eur a na základe návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 08.12.2008, ktorým oprávnený navrhol, aby súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý vykonal exekúciu, vydal dňa 20.01.2009 Okresný súd vo Zvolene pre súdneho exekútora poverenie pod č. 5611 025765* na vykonanie exekúcie vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu na vymoženie vyššie uvedenej sumy vrátane trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie.

Odvolací súd nepovažoval za správny postup súdu prvého stupňa, v ktorom sa zaoberal hodnotením práv a povinností, dohodnutých zmluvnými stranami v zmluve o úvere ohľadne dohodnutých úrokov z omeškania, ako aj dohodnutej odmeny za poskytnutie úveru a ich súladu s dobrými mravmi. Takýmto postupom porušil rovnosť účastníkov konania, keď kritérium dobrých mravov aplikoval len na oprávneného, ako veriteľa a vôbec nezohľadnil, že dlžníkovi, resp. povinnému úver skutočne bol poskytnutý.

Právne hodnotiť odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ako aj ďalšie dojednania v úverovej zmluve bez toho, aby sa najskôr okresný súd vysporiadal s tým, či zmluvný vzťah medzi účastníkmi na základe, ktorého si v rozhodcovskom konaní veriteľ-oprávnný uplatnil svoj nárok, nie je vzťahom spotrebiteľským, a následne, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, bola dohodnutá platne, a teda či nejaví znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky definovanej v a nasl.. , je podľa názoru odvolacieho súdu nadbytočné.

Nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd jeho uznesenie podľa zrušil a podľa mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní bude zaoberať predovšetkým posúdením otázky, či exekučný titul, predložený v tomto prípade so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia spĺňa formálne a materiálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia, pričom bude zisťovať, či vzťah medzi účastníkmi nie je vzťahom spotrebiteľským a v nadväznosti na toto zistenie preskúma súlad dohodnutej rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv, s prihliadnutím na ustanovenia smernice Rady ES č. 93/13/ EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola prevzatá do nášho právneho poriadku a ktorú je potrebné používať ako interpretačné pravidlo a na základe zistených skutočností vo veci opätovne rozhodne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.