Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_46C-104-2022.pdf
PDF · 121.57 KB
Case nature
Area
Subarea
46C/104/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou, v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, IČO: 47 232 480, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie 736,20 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 621,76 Eur zastavuje.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 93,34 Eur, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.
IV. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 15.12.2022 sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia istiny vo výške 736,20 eur, zaplatenej poštovej sadzby 2,10 eur a náhrady trov konania.
2. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalobca - Rozhlas a televízia Slovenska je verejnoprávna inštitúcia zriadená na základe zák. č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti (ďalej len „úhrada") podľa § 3 písm. a) Zákona vo výške 4,64 EUR podľa § 6 ods. 1 Zákona s periodicitou platenia úhrad: mesačná, v zmysle § 7 Zákona. Žalobca kontrolou úhrad v zmysle § 8 Zákona zistil, že žalobca kontrolou úhrad v zmysle § 8 Zákona zistil, že žalovaný ku dňu podania tohto návrhu na tunajší súd nezaplatil úhradu v zmysle Zákona za kontrolované obdobie 01.04.2008 - 31.05.2022. Žalobca v zmysle § 10 ods. 2 Zákona písomnou výzvou zo dňa 05.05.2022 odoslanou prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia uvedenej výzvy, je žalovaný povinný v zmysle § 10 ods. 3 zákona zaplatiť aj pokutu. Dlh žalovaného predstavuje sumu 719,20 EUR, ktorá pozostáva z 155 neuhradených mesačných predpisov v kontrolovanom období 01.04.2008 - 31.05.2022. Výška dlhu je súčinom počtu neuhradených predpisov v kontrolovanom období a sadzby úhrady v zmysle§ 6 ods, 1 Zákona. V zmysle Zákona predstavuje pohľadávka žalobou: sumu 736,20 EUR (z toho istina vo výške 719,20 EUR a pokuta vo výške 17 EUR podľa § 10 zákona) a zaplatené poštové sadzby vo výške 2,10 EUR.
3. Súd žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu sp.zn. 46C/104/2022-15 zo dňa 29.12.2022, voči ktorému podala dňa 2.2.2023 odpor žalovaná. Na základe uvedeného sa platobný rozkaz v zmysle § 267 ods. 4 CSP považuje zo zákona za zrušený.
4. V odpore (č.l. 21) žalovaná uviedla, že s platobným rozkazom nesúhlasí a žiada ho v celom rozsahu zrušiť. Žalovaná vzniesla námietku premlčania, nakoľko v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka je premlčacia doba 3 roky a plynie odo dňa, ked' sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca ako dôkaz predložil prehľad predpisov a platieb za obdobie 01.04.2008 - 31.05.2022. Z prehľadu platieb je zrejmé, že žalovaná vykonala platby za obdobie marec 2021 - apríl 2022, pričom v mesiaci máj 2021 som uhradila spolu 3 splátky vo výške 13,92 eur, teda za 3 mesiace (marec - máj 2021) a to aj napriek tomu, že od 01.07.2021 je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi v zmysle Zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu dňa 13.12.2022. Všetky nedoplatky, ktoré sú za mesiac november 2019 a staršie (teda nedoplatky za obdobie apríl 2008 až november 2019), ktoré si žalobca nárokuje vydaním platobného rozkazu, sú preto premlčané a na túto časť nároku žalobcu je potrebné aplikovať 3-ročnú premlčaciu dobu v zmysle ust. § 101 OZ. Okrem toho žalovaná tvrdila, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože na zmluvu uzatvorenú medzi mnou ako žalovanou a žalobcom sa vzťahujú ustanovenia é 52 a nasl. OZ o spotrebiteľských zmluvách, a tak dôvodila právnou úpravou týkajúcou sa spotrebiteľského práva. Zdôraznila, že posledné tri roky spĺňa podmienky na poskytnutie dávok v hmotnej núdzi, pričom od 01.07.2021 je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi v zmysle Zákona o pomoci v hmotnej núdzi. V zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 340/2012 Z. z. od povinnosti platiť úhradu je oslobodený platiteľ, ktorý je poberateľom dávky v hmotnej núdzi. Napriek tomu, že od 01.07.2021 je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi. tak som žalobcovi v období od 01.07.2021 do apríla 2022 uhradila 10 splátok, od ktorých mala byť oslobodená.
5. Dňa 22.2.2023 doručil žalobca súdu vyjadrenie k odporu (č.l. 27), v ktorom prednostne k tvrdeniu žalovanej, že je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi uviedol, že oslobodenie vzniká v zmysle § 5 až 9 citovaného zákona, pričom žalovaná vo svojom odpore zo dňa 26.01.2023 neuviedla všetky potrebné náležitosti ku vzniku nároku na oslobodenie od platenia úhrad. V prípade, ak žalovaná poskytne žalobcovi všetky potrebné informácie v zmysle spomenutých ustanovení, žalovanej tak vznikne nárok na oslobodenie od platenia úhrad podľa § 5 ods. 1 Zákona. Žalobca v evidencii platiteľov pod VS: 7704693876 neeviduje oznámenie nároku na oslobodenie od platenia úhrad za služby verejnosti poskytované RTVS. K tvrdeniu žalovanej, že ide o spotrebiteľský spor si žalobca dovoľuje uviesť, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou nie je založený na základe spotrebiteľskej zmluvy. V predmetnom právnom vzťahu vyberateľ úhrady (žalobca) nemá postavenie dodávateľa a platiteľ úhrady (žalovaná) nemá postavenie spotrebiteľa. Nárok žalobcu totiž nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a žalobca nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, a je preto vylúčené, aby v tomto konaní šlo o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 290 CSP. Nárok žalobcu nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy. Úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS a ich príslušenstvo, ktorých zaplatenie je predmetom tohto konania, platiteľ (žalovaný) neplatí na základe zmluvného vzťahu so žalobcom, táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona č. 340/2012 Z. z. o úhradách za služby verejnosti poskytované RTVS (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z. z.), a nie zo spotrebiteľskej či inej zmluvy. V súvislosti s posudzovaním tohto konania ako spotrebiteľského sporu žalobca ďalej poukazuje aj na právny názor uvedený v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 12Co/282/2017 zo dňa 31. októbra 2017: „Koncesionársky poplatok je považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie plnenia zákonom stanovených povinností a úloh žalobcu ohľadom poskytovania verejnej služby. Koncesionárske poplatky nie sú platbou za ponuku programov ani za ich užívanie, t. j. sledovanie určitých programov, ale platbou, ktorá sa vzťahuje na každého, kto je odberateľom elektriny. Fyzická osoba i právnická osoba teda platí za vysielanie formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom koncesionárskych poplatkov fyzická osoba (resp. právnická osoba) financuje verejnú službu, ktorá mu je poskytovaná ako občanovi (nie v pozícii spotrebiteľa).“ Krajský súd zároveň v odseku 16. vyslovene uvádza: „Ako už bolo uvedené, medzi žalobcom a žalovanou nejde o spotrebiteľský spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy (medzi žalobcom a žalovanou nebola uzavretá žiadna spotrebiteľská zmluva) alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, preto povinnosťou okresného súdu nebolo ex offo skúmať, či žalobcom uplatnený nárok (ne)bol premlčaný.“ K platbám žalovanej, ktoré uhrádzala v období od 10/2021 do 04/2021 (správne má byť 04/2022, pozn. súdu) si žalobca dovoľuje uviesť, že k šiestim platbám, ktoré žalovaná poukázala žalobcovi v tomto období neuviedla v popise platby, za aké obdobie žalovaná uhrádza, preto sa tieto započítali na pohľadávky najstaršie splatné. Žalobca si dovoľuje
poukázať na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co 579/87 zo dňa 04.02.1988: „Ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný ak keď by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade sa už dlžník nemôže následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom.“ Vzhľadom na vznesenie námietky premlčania žalovanou, dovoľuje si žalobca vziať žalobu čiastočne späť vo výške 607,84 Eur (za obdobie od 04/2008 do 11/2019) a naďalej sa domáha zaplatenia: istiny vo výške 111,36 Eur (24 neuhradených mesačných predpisov v období od 12/2019 do 05/2022), pokuty vo výške 17 Eur (v zmysle § 10 ods. 3 Zákona o úhrade, úhrady poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 Eur a náhrady trov konania.
6. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila v podaní doručenom súdu dňa 14.4.2023 (č.l. 41), v ktorom s vyjadrením žalobcu čiastočne nesúhlasila. K čiastočnému späťvzatiu žalobu uviedla, že s ním súhlasí a došlo k nemu na základe vznesenej námietky premlčania. V prípade platieb, ktoré žalovaná uhrádzala v období od 10/2021 do 04/2021 žalobca poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Brne sp. Zn. 16Co 579/87 zo dňa 04.02.1988 (podľa ktorého ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, tak sa uhradí dlh najskôr splatný, aj ked' by mohol byt' aj premlčaný), konštatovala, že česká judikatúra nie je pre slovenské súdy právne záväzná. Navyše sa jedná len o judikát odvolacieho Krajského súdu Brno (teda nie o judikát Ústavného súdu ČR či Najvyššieho súdu ČR) a tento je značne neaktuálny. nakoľko je z roku 1988. Slovenská judikatúra hovorí, že pokiaľ dlžník hradí dlh v podobe mesačných nedoplatkov, tak uhrádza tú mesačnú splátku (dlh), ktorá prislúcha mesiacu. K ktorom túto splátku vykonal. To znamená, že pokiaľ žalobca požaduje istinu vo výške 111.36 eur, tak od tejto sumy by sa mala odpočítať čiastka 64.96 eur. teda čiastka. ktorú som uhradila za obdobie marec 2021 - apríl 2022, pričom v mesiaci máj 2021 uhradila spolu 3 splátky vo výške 13,92 eur, teda za 3 mesiace a to aj napriek tomu, že od 01.12.2020 je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi v zmysle Zákona o pomoci v hmotnej núdzi. V tomto prípade výška istiny vychádza na sumu 46,40 eur. Vzhľadom na hospodárnosť konania a nízku hodnotu sporu navrhla, aby Okresný súd Žilina rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 277 ods. 2 písm. a) CSP. S poukazom na vyššie uvedené som ako žalovaná ochotná zaplatit' žalobcovi istinu vo výške 46.40 eur s prísl. (pokutou vo výške 17 eur a poštové sadzby vo výške 2.10 eur).Taktiež zdôraznila, že istina vo výške 46.40 eur predstavuje len 6.33% z hodnoty sporu. ktorá je vo výške 736.29 eur s prísl., tak žalobca bol v konaní úspešný v pomere 6.33 % ku 93.67 % v môj prospech. V zmysle § 255 ods. 1 CSP by preto súd nemal priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške viac ako 6.33%. Na dôvažok uviedla, že koncesionárske poplatky poctivo platím už viac ako 20 rokov, avšak tie hradila v podstate za otca (ktorý zomrel v roku 2001), nakoľko nedošlo prepisu z jeho osoby. avšak tieto platby odchádzali z môjho účtu priradeného k otcovmu menu.
7. Dňa 30.5.2023 doručil vyjadrenie žalobca (č.l. 49), v ktorom uviedol, že po preverení žalobca v evidencii platieb identifikoval platbu zo strany žalovanej zo dňa 07.06.2021, prostredníctvom ktorej poukázala na účet žalobcu sumu vo výške 13,92 Eur, pričom v popise platby priradila túto platbu k neuhradeným mesačným predpisom 03/2021; 04/2021 a 05/2021. Na základe toho žalobca priradil túto platbu na vyššie uvedené obdobie. Túto skutočnosť žalobca zohľadní v čiastočnom späťvzatí žaloby uvedenom nižšie. Platby žalovanej v období od 06/2021 do 05/2022 žalobca započítal na predpisy najskôr splatné, nakoľko žalovaná do popisu platieb neuviedla obdobie, ktoré platbami uhrádzala. Podľa právneho názoru vyjadreného v rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. 16Co 579/87 zo dňa 04.02.1988: „Ak dlžník neuvedie pri plnení dlhu, ktorý z viacerých dlhov chce plniť, uhradí sa dlh najskôr splatný ak keď by mohol byť aj premlčaný. V takomto prípade sa už dlžník nemôže následne dovolávať s úspechom premlčania dlhu, na ktorý bolo plnené uvedeným spôsobom.“ V Českej republike totiž platí prakticky rovnaký Občiansky zákonník ako v Slovenskej republike. Najvyšší súd ČR sa prípadom plnenia viacerých dlhov zaoberal v troch nám známych rozsudkoch (Ro NS ČR zo 7. 7. 2004, sp. zn. 26 Cdo 1649/2004, Ro NS ČR z 27. 1. 2005, sp. zn. 33 Cdo 1112/2003, Ro NS ČR z 29. 3. 2006, sp. zn. 21 Cdo 326/2004).K námietke, v ktorej žalovaná poukazuje na obsolétnosť rozhodnutia Krajského súdu v Brne, si žalobca dovoľuje poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 1649/2004 zo dňa 15.06.2005, v ktorom sa uvádza: „Jestliže na základě takto zjištěného skutkového stavu odvolací soud shodně se soudem prvního stupně dovodil, že neuvede-li dlužník při plnění dluhu, který z více dluhů hodlá plnit (jako v projednávané věci žalovaná u plateb ze dne 31. prosince 1996 a shora označených plateb z roku 1999), uhradí se tím dluh nejdříve splatný, neodchýlil se (v konečném důsledku) od výše uvedené judikatury; jeho rozhodnutí je naopak výrazem standardní soudní praxe.“ K námietkam žalovanej o hmotnej núdzi a premlčaní sa žalobca už vyjadril vo svojom predošlom vyjadrení zo dňa 22.02.2023. V prípade, že žalovaná nie je schopná uhradiť súdnym rozhodnutím priznanú pohľadávku s
jej príslušenstvom, tak v zmysle § 11 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov môže požiadať o uzatvorenie dohody o splátkach. Na uzatvorenie takejto dohody musia byť splnené zákonom stanovené podmienky a predovšetkým žalovaná bude musieť preukázať zhoršenie ekonomických alebo sociálnych pomerov, pre ktoré nemôže zaplatiť celý dlh naraz. V prípade, že súd rozhodne o zaplatení žalovanej sumy v splátkach, žalobca bude s týmto postupom súhlasiť. Vzhľadom na zaplatenie časti žalovanej sumy, si žalobca dovoľuje vziať žalobu čiastočne späť vo výške 13,92 Eur. Po tomto čiastočnom späťvzatí sa žalobca domáha zaplatenia: istiny vo výške 97,44 Eur (21 neuhradených mesačných predpisov za obdobie od 12/2019 do 05/2022), pokuty vo výške 17 Eur, poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 Eur a náhrady trov konania.
8. Následne súd vo veci nariadil pojednávanie na 26.7.2023. Dňa 10.7.2023 doručil žalobca súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a súhlas s prejednaním veci v neprítomnosti žalobcu. Dňa 25.7.2023 doručila žalovaná súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasila, aby ju súd zaviazal na úhradu sumy 97,44 Eur, pokuty vo výške 17,- Eur a poštovej sadzby v sume 2,10 Eur. Zároveň žiadala o trovách konania rozhodnúť v zmysle § 257 CSP a nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Na pojednávaní dňa 26.7.2023 súd vec prejednal a rozhodol za účasti žalovanej v neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Žalovaná na pojednávaní uviedla a doložila listiny, že do roku 2018 uhrádzala koncesionárske poplatky pod menom otca, ktorý zomrel v roku 2018. Následne uznala, že za rozhodné obdobie, ktoré nepodlieha premlčaniu uhradila platby tak, ako vyplývajú z príloh žaloby. Tieto skutočnosti preukázala výpisom z účtu a úmrtným listom. Nad rámec uviedla, že o oslobodenie od platenia koncesionárskych poplatkov požiadala až keď sa to dozvedela a učinila tak až po rozhodnom období, t.j. o máji 2022. Na účely platieb koncesionárskych poplatkov si zriadila trvalý príkaz. Nárok na náhradu trov konania si neuplatnila. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a vec posúdil podľa nižšie uvedených ustanovení zákona:
9. Podľa § 2 zákona č. 340/2012 Z.z., účelom úhrady je finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska.
10. Podľa § 2 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 340/2012 Z.z.“),, účelom úhrady je finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania poskytovaných Rozhlasom a televíziou Slovenska.
11. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z., platiteľ úhrady (ďalej len "platiteľ") je fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny 2) v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti 3) ako odberateľ elektriny v domácnosti 2) v odbernom mieste, 2) pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.
12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia Slovenska.
13. Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 340/2012 Z.z.: 1) Od povinnosti platiť úhradu je oslobodený platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý oznámi vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 7 písm. b), že c) je poberateľom dávky v hmotnej núdzi alebo osobou spoločne posudzovanou s poberateľom dávky v hmotnej núdzi. 2) Nárok na oslobodenie od povinnosti platiť úhradu podľa odseku 1 vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom platiteľ podľa § 3 písm. a) oznámil vznik skutočnosti podľa odseku 1..“
14. Podľa § 9 ods. 7 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z., platiteľ je povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady do 30 dní vznik alebo zánik oslobodenia od povinnosti platiť úhrady podľa § 5 ods. 1.“
15. Podľa § 9 ods. 8 zákona č. 340/2012 Z.z., v písomnom oznámení podľa odseku 7 uvedie platiteľ meno, priezvisko, rodné číslo, trvalý pobyt, adresu odberného miesta, energetický identifikačný kód (EIC) odberného miesta, adresu na doručovanie písomností a adresu elektronickej pošty.“
16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu 4,64 eura za každý aj začatý kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach, platí úhradu len za jedno odberné miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm. c).
17. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., nárok na platenie úhrady len za jedno odberné miesto podľa odseku 1 vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom platiteľ podľa § 3 písm. a) oznámil a preukázal vznik skutočnosti podľa odseku 1.
18. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.
19. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb23) súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.
20. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z., ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu 17 eur.
21. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
22. Prioritne sa súd zaoberal dispozitívnym úkonom žalobcu, t.j. čiastočným späťvzatím žaloby v časti o zaplatenie sumy 621,76 Eur (čiastočné späťvzatie zo dňa 22.2.2023 v sume 607,84 Eur a čiastočné späťvzatie zo dňa 30.5.2023 v sume 13,92 Eur) s ohľadom na námietku premlčania a čiastočné úhrady vykonané žalovaným.
19. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), žalobca môže vziať žalobu späť.
20. Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
21. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
22. Na základe dispozitívneho úkonu žalobcu, súd konanie v časti o zaplatenie sumy 621,76 Eur zastavil.
23. Následne sa vec zaoberal žalobným nárokom vo zvyšku uplatnenej istiny s príslušenstvom, t.j. sumy spolu 116,54 Eur pozostávajúcej z istiny vo výške 97,44 Eur (21 neuhradených mesačných predpisov za obdobie od 12/2019 do 05/2022), pokuty vo výške 17 Eur) a poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 2,10 Eur a náhrady trov konania.
24. Z predpisov platieb (č.l. 5-7 spisu) súd zistil, že žalovaná mala predpísané platby vo výške 4,64 eur mesačne za obdobie uplatnené žalobcom pôvodne od 01.04.2008 - 31.05.2022, t.j. 170 mesiacov po 4,64 Eura (nie 155 ako tvrdí žalobca v žalobe). Celkový predpis úhrad predstavoval v súčte sumu 790,90 Eur ( bez položky poštovné vo výške 2,10 Eura). Z uvedenej listiny vyplýva, že žalovaná uhradila platby za mesiace jún 2021 až január máj 2022, t.j. spolu 64,96 Eura.
25. V prvom rade súd konštatuje, že tvrdenie žalovanej, že ide o spor spotrebiteľský nemá oporu v zákone ani skutkovom stave. Je zrejmé, že žalovanej ako fyzickej osobe vznikla povinnosť uhrádzať koncesionárske poplatky na základe zákona č. 340/2012 Z.z. ako aj skôr účinného zákona č. 68/2008 Z.z. Uvedená povinnosť tak vzniká zo zákona a nie na základe zmluvy medzi žalobcom a žalovanou, t.j. právny vzťah nemohol vzniknúť medzi stranami sporu titulom zmluvného záväzkového vzťahu
majúceho charakter spotrebiteľský, nakoľko nejde o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa tak, ako uvádza občiansky zákonník v § 52 a nasledovne a ani nevyplýva z osobitných právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské právo. Vzťah medzi stranami sporu je založený zákonom a ide o vzťah výlučne občiansko- právny. V tomto smere sa súd stotožňuje s argumentáciou žalobcu, ktorý poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 12Co/282/2017 zo dňa 31. októbra 2017: „Koncesionársky poplatok je považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie plnenia zákonom stanovených povinností a úloh žalobcu ohľadom poskytovania verejnej služby. Koncesionárske poplatky nie sú platbou za ponuku programov ani za ich užívanie, t. j. sledovanie určitých programov, ale platbou, ktorá sa vzťahuje na každého, kto je odberateľom elektriny. Fyzická osoba i právnická osoba teda platí za vysielanie formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom koncesionárskych poplatkov fyzická osoba (resp. právnická osoba) financuje verejnú službu, ktorá mu je poskytovaná ako občanovi (nie v pozícii spotrebiteľa).“ V zmysle uvedeného rozhodnutia vyplýva, že nejde o spotrebiteľský spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy (medzi žalobcom a žalovanou nebola uzavretá žiadna spotrebiteľská zmluva) alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, preto povinnosťou okresného súdu nebolo ex offo skúmať, či žalobcom uplatnený nárok (ne)bol premlčaný.
26. Následne sa súd zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovanou, že úhrady uplatnené do mesiaca november 2019 sú premlčané. Právo na zaplatenie koncesionárskych poplatkov patrí v zmysle Občianskeho zákonníka medzi majetkové práva, a preto podlieha premlčaniu. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe ustanovenej v Občianskom zákonníku. Všeobecná premlčacia doba je tri roky a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo po prvý raz vykonať (napr. odo dňa splatnosti každej jednotlivej mesačnej splátky koncesionárskeho poplatku). Vzhľadom na podanú námietku premlčania zo strany žalovaného, okresný súd v zmysle ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka, skúmal nárok žalobcu z hľadiska lehoty na uplatnenie nároku a dospel k záveru, že nárok žalobcu je čiastočne premlčaný. Žalovaný bol povinný platiť úhrady za služby v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. mesačne, vždy do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Žalobca podal žalobu na súde dňa 15.12.2022, a tak nemá v zmysle trojročnej premlčacej doby nárok na úhrady za obdobie od 4/2008 do 11/2019. Nárok má preto iba za platby za obdobie od 12/2019 do 5/2022, t.j. (1 mesiac roka 2019, po 12 mesiacov roka 2020 a 2021 a päť mesiacov roka 2022) 30 mesiacov po 4,64 Eura, t.j. 139,20 Eur. Platby za skoršie obdobie sú premlčané. Žalobca po vznesení námietky premlčania vzal žalobu späť za nárok uplatnený za obdobie 4/2008 do 11/2019.
27. Sporné boli úhrady vykonané žalovanou v rozhodnom období, t.j. období, ktoré nepodlieha premlčaniu, t.j. od 12/2019 do 5/2022. Žalovaná tvrdila, že koncesionárske poplatky uhradila vykonaním platieb za obdobie marec 2021 - apríl 2022, pričom v mesiaci máj 2021 som uhradila spolu 3 splátky vo výške 13,92 eur, teda za 3 mesiace (marec - máj 2021) a to aj napriek tomu, že od 01.07.2021 je poberateľkou dávok v hmotnej núdzi v zmysle Zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Súd konštatuje, že realizácia úhrad koncesionárskych poplatkov v období od júna 2021 do apríla 2022 vyplýva aj z prehľadu predpisov a platieb predložených žalobcom (č.l. 7). Z uvedenej listiny je zrejmé, že žalovaná uhradila platby v mesiaci jún 2021 dvakrát, a to dňa 7.6.2021 v sume 13,92 Eur za mesiace marec až máj a dňa 14.6.2021 v sume 4,64 Eur, ďalej uhrádzala platby v mesiacoch júl 2021 až apríl 2022 po 4,64 Eura (spolu 11 platieb po 4,64 Eura a tri v celkovej sume 13,92 Eura). Samotný žalobca uviedol v podaní zo dňa 30.5.2023, že preskúmaním v evidencii platieb identifikoval platbu zo strany žalovanej zo dňa 07.06.2021, prostredníctvom ktorej poukázala na účet žalobcu sumu vo výške 13,92 Eur, pričom v popise platby priradila túto platbu k neuhradeným mesačným predpisom 03/2021; 04/2021 a 05/2021. Ďalšia platba bola žalovanou realizovaná dňa 14.6.2021. Žalobca však tieto ďalšie platby od 14.6.2021 do 30.4.2022 započítal na predpisy najskôr splatné. Celkovo tak žalovaná uhradila sumu 64,96 Eur v rozhodnom období. Nárok žalobcu za rozhodné obdobie od 12/2019 do 5/2022 predstavoval sumu 139,20 Eur, pričom v sume 13,92 Eur (kde platba realizovaná dňa 7.6.2021 bola špecifikovaná na mesiace marec až máj 2021) zobral žalobca žalobu späť. Sporné bolo započítanie 11 úhrad za mesiace jún 2021 až apríl 2022 v celkovej sume 51,04 Eur, pričom celkový zostávajúci nárok tak predstavoval sumu 125,28 Eur, t.j. 38 platieb za rozhodné obdobie.
28. Žalobca tvrdil, že žalovaná neuviedla pri platbách za mesiace jún 2021 až 4/2022, k akému obdobiu ich preraďuje, a tak ich žalobca započítal za najstaršie obdobie. Zo žalobného nároku je zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok síce za obdobie od 4/2008 až 5/2022, no za 155 mesačných úhrad, t.j. zohľadnil 14 úhrad vykonaných žalobcom, avšak v žalobe nešpecifikoval, že úhrady za obdobie 6/2021 až
4/2022 započítal za najstaršie obdobie. Žalobca, ktorý zo svojho tvrdenia odvodzuje pre seba priaznivý výsledok, však svoje tvrdenie o tom, že žalovaná za obdobie jún 2021 až máj 2022 neuviedla, za aké obdobie úhradu vykonávala, nijako nepreukázal. Rovnako zo žaloby ani listinných dôkazov nevyplýva, či za marec až máj 2021 (v ktorej časti žalobu zobral späť pre špecifikáciu úhrad) si žalovaná túto povinnosť splnila, nakoľko z prehľadu úhrad vyplývajú úhrady za mesiace jún 2021 až apríl 2022. Zároveň je nelogické tvrdenie žalobcu, že žalovaná, ktorá začala úhrady realizovať v období od júna 2021 v pravidelných mesačných platbách, mal pri platbe uviesť, za aký mesiac ju uhrádza. Samotná žalovaná konštatovala, že išlo o platby realizované na základe trvalého príkazu. Súd má za to, že v danom čase sa neviedlo žiadne konanie a nemala dôvod uvádzať, za aké obdobie platby vykonáva. Naopak, ako logické sa javí pripísanie platby k mesiacu, v ktorom bola vykonaná.
29. Súd dospel k záveru, že žalobca neosvedčil svoje tvrdenie, že pri platbách žalovaného od marca 2021 do apríla 2022 nebolo označené obdobie, za ktoré sa majú platby priradiť. Iba bez ďalšieho započítal platby za mesiace 6/2021 až 4/22 na skoršie úhrady. Súd preto vychádzal z predpisu platieb a má za to, že nárok žalobcu nie je premlčaný za obdobie od 12/2019 do 5/2022, t.j. 30 mesiacov, pričom 14 mesačných platieb bolo uhradených. Žalobca mal nárok na zaplatenie 16 mesačných úhrad, t.j. 74,24 Eur. Rovnako má žalobca nárok na uhradenie sadzby poštovného 2,10 Eura (vyplýva z listinných dôkazov – č.l. 8-9), pokuty vo výške 17,- Eur. Preto aj zostávajúci nárok žalobcu na zaplatenie poštovného v sume 2,10 Eur a pokuty vo výške 17,- Eur súd vyhodnotil ako dôvodný. Súd mal teda preukázané, že žalovaná ako platiteľ v zmysle § 3 písm. a/ zákona č. 340/2012 Z.z. bola povinná hradiť úhradu podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., a to žalobcovi ako vyberateľovi a príjemcovi úhrady v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z.. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalovaná považovaná za platiteľa úhrady, a pokiaľ ju neuhradila, porušila svoje povinnosti určené zákonom č. 340/2012 Z.z.. Žalobca žalovanú vyzval dňa 5.5.2022 na zaplatenie nedoplatku na úhradách (č.l. 3), ktorého výšku mal súd preukázanú z prehľadu predpisov a súčasne na úhradu poštovej sadzby v sume 2,10 eur za zaslanie uvedenej výzvy. Výzvu žalovaná prevzala dňa 16.5.2022 (č.l. 8). Žalobca vyrubil žalovanej pokutu vo výške 17,- eur, a to podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z., keďže žalovaná nezaplatila predpísané úhrady a poštové sadzby ani do 30 dní od doručenia výzvy na zaplatenie nedoplatku. Na základe uvedeného súd žalovanú zaviazal na úhradu sumy 93,34 Eur (istina 74,24 Eur, poštovné 2,10 Eur a pokuta 17,- Eur), a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol.
30. K tvrdeniu žalovanej, že od 1.7.2021 jej bola priznaná pomoc v hmotnej núdzi, a tak má nárok na oslobodenie od koncesionárskych poplatkov, súd konštatuje, že uvedené tvrdenie preukázala. Za nesporné medzi stranami však súd považoval to, že žalovaná neuplatnila tento nárok postupom podľa § 5 až 9 zákona č. 340/2012 Z.z. a podľa vlastného vyjadrenia tak učinila až po rozhodnom období, t.j. po máji 2022. Samotná skutočnosť, že bola poberateľkou dávky v hmotnej núdzi je preto na účely prejednávanej veci irelevantná, nakoľko nárok na oslobodenie od povinnosti platiť úhradu podľa odseku 1 vzniká podľa § 5 citovaného zákona od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom platiteľ podľa § 3 písm. a) oznámil vznik skutočnosti podľa odseku 1. Žalovaná tieto skutočnosti oznámila až po uplynutí relevantného obdobia, ktoré nie je predmetom tohto konania, a tak súd skutočnosť, že je poberateľkou dávky v hmotnej núdzi nemohol zohľadniť.
31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
34. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 736,20 EUR s príslušenstvom. Žalobca zobral žalobcu v časti o zaplatenie sumy 621,76 Eur späť, a to z dôvodu žalovanou vznesenej námietky premlčania. Žalobca tak zavinil zastavenie konania. Súd žalobe vyhovel v istiny 74,24 Eur, pokute 17,- Eur a poštových úhradách v sume 2,10 Eur (celkovo v sume 93,34 Eur). Z uvedeného vyplýva, že úspech žalovanej v časti o zaplatenie 642,29 Eur (zastavenie a zamietnutie ) je pomerne väčší, t.j. žalovaná je úspešnou
stranou sporu. Nakoľko si však žalovaná výslovne nárok na náhradu trov konania neuplatnila, súd jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia