Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17C-231-2012.pdf
PDF · 106.7 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/231/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava proti odporcovi: Z. S., narodená XX.X.XXXX, bytom U. XX/X, D., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká 16, Prešov, obaja zastúpení advokátom JUDr. Andrejom Cifrom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 418,83 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
Návrh sa zamieta.
Navrhovateľ je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne trovy konania vo výške 177,25 eur, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Odporkyni sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31.7.2012 domáhal proti odporkyni prostredníctvom svojho advokáta zaplatenia 418,23 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 13 % ročne od 28.4.2006 do zaplatenia a náhrady trov konania. Návrh navrhovateľ zdôvodnil tým, že jeho právny predchodca, ktorý na neho pohľadávku proti odporkyni previedol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, s odporkyňou uzavrel zmluvu, na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky, ktoré odporkyňa dohodnutým spôsobom s úrokom a poplatkami nevrátila, pričom tieto peniaze nevrátila ani navrhovateľovi, a to aj napriek tomu, že navrhovateľovi v tomto konaní uplatnenú pohľadávku uznala.
Súd na návrh navrhovateľa vydal platobný rozkaz, ktorý bol advokátovi vedľajšieho účastníka doručený dňa 19.10.2012, pričom tento proti platobnému rozkazu podal dňa 24.10.2012 odpor, v ktorom žiadal návrh zamietnuť namietajúc, že pohľadávka navrhovateľa proti odporkyni je premlčaná.
Odporkyňa sa vyjadrovala k návrhu zhodne s vedľajším účastníkom na svojej strane, keďže za advokáta si zvolila toho istého advokáta ako vedľajší účastník.
Proti nároku, ktorý si v konaní uplatnil navrhovateľ, vzniesol vedľajší účastník zastúpený advokátom a následne odporkyňa zastúpená tým istým advokátom, námietku premlčania, pričom navrhovateľ vo svojom právnom posúdení uvádzal, že vedľajší účastník nie je oprávnený vzniesť v konaní pred súdom námietku premlčania proti nároku uplatnenému navrhovateľom. Dospel k právnemu záveru, že takéto právo patrí len odporkyni, ktorá je účastníčkou hmotnoprávneho vzťahu s navrhovateľom, pričom námietka premlčania je hmotnoprávnym úkonom, a preto ju nemôže vzniesť vedľajší účastník,
ktorý účastníkom tohto vzťahu nie je. S takýmto názorom nemožno súhlasiť, keďže nie je v súlade s § 93 ods. 4 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Z uvedeného výslovne vyplýva, že vedľajší účastník má rovnaké práva ako účastník, na strane ktorého vystupuje. Preto ak námietku premlčania môže vzniesť účastník, na strane ktorého vystupuje vedľajší účastník, môže takýto úkon urobiť aj vedľajší účastník. Neobstojí tvrdenie, podľa ktorého je námietka premlčania úkonom hmotnoprávnym a z toho vyvodiť, že na takýto úkon je oprávnený len účastník. Námietka premlčania ako úkon upravený v hmotnom práve nadobúda význam len v súdnom konaní, keďže na tento úkon prihliada len súd pri svojom rozhodovaní, a inak je vo vzťahoch účastníkov nepodstatný, keďže i prípadné konštatovanie premlčania vo vzájomnej komunikácii účastníkov pred začatím súdneho konania, nemá žiaden význam pre vznik, zmenu, či zánik ich hmotnoprávnych vzťahov. Týmto sa líši námietka premlčania od iných procesných úkonov, ako napríklad zmieru uzavretého v priebehu súdneho konania, keďže zmier uzavretý v súdnom konaní má za následok i zmenu hmotnoprávneho vzťahu. Preto je námietka premlčania úkonom procesným, ktorým sa nedisponuje s predmetom konania a na jej vznesenie je oprávnený nielen účastník, ale aj vedľajší účastník. Vo svojej procesnej podstate je námietka premlčania zhodná s akýmkoľvek iným úkonom, ktorým odporca do konania vnáša iné ako navrhovateľom tvrdené skutkové tvrdenia a ktorým žiada tieto skutkové tvrdenia právne posúdiť podľa hmotného práva.
Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, a to žiadosť o vydanie pôžičkovej karty s všeobecnými podmienkami (čl. 5), dohoda o uzavretí splátkového kalendára (čl. 4), zmluva o postúpení pohľadávok (čl. 5 - 19), pokus o zmier (čl. 20), výpis z pôžičkovej karty (čl. 45 - 46), sadzobníky poplatkov (čl. 144 - 145, 148 -151) a výsluch odporkyne. Z vykonaného dokazovania boli zistené nasledovné skutočnosti:
Na žiadosť odporkyne číslo XXXXXX zo dňa XX.X.XXXX obchodná spoločnosť VÚB, a.s. dňa 18.6.2005 uzavrela s odporkyňou akceptáciou jej žiadosti zmluvu č. XXXXXXX, pričom toto číslo bolo do zmluvy o úvere vpísané zástupcom VÚB, a.s., obchodnou spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s. Pri uzavieraní zmluvy navrhovateľka nebola v prevádzke banky VÚB, a.s., ale u sprostredkovateľa úverov. Na základe tejto zmluvy VÚB, a.s. odporkyni vydala kreditnú platobnú kartu ŽOLÍK s úverovým rámcom 9.000,- Sk, pričom účastníci uviedli, že zmluvu uzavierajú podľa § 497 Obchodného zákonníka. Vo všeobecných podmienkach zmluvy bolo uvedené, že poplatky súvisiace so správou a používaním karty sú uvedené v cenníku, ktorý je zverejnený v obchodných priestoroch banky. Štandardná, sankčná, zvýšená a vkladová úroková sadzba sú pohyblivé, ich výška je určená bankou v zmysle zásad úrokovej politiky banky, ktoré sú súčasťou cenníka, sú zverejnené na výveskách v obchodných priestoroch banky. Cenník ďalej obsahuje výšku úhrady poistného zaplateného bankou podľa poistnej zmluvy uzatvorenej v prospech klienta a označenej v zmluve. Cenník sa považuje za súčasť zmluvy a banka je oprávnená ho kedykoľvek zmeniť (bod 35, 36). V cenníku banky bolo uvedené, že v prípade pôžičkovej karty ŽOLÍK sa štandardná úroková sadzba určuje pre každého klienta individuálne.
Z kreditnej karty odporkyňa v priebehu mesiaca júla 2005, naposledy 15.7.2005, čerpala celkom deviatimi spolu čiastku 8.300,- Sk, pričom následne jej boli vyúčtované poplatky vo výške 3.199,- Sk a úrok vo výške 1.718,55 Sk a zmluvná pokuta vo výške 1.000,- Sk, pričom svojimi splátkami zo dňa 7.10.2005 a 15.12.2005 navrhovateľovi zaplatila 1.600,- Sk, a preto jej navrhovateľ vyúčtoval celkom dlh vo výške 12.617,55 Sk, čo je 418,83 eur. V dôsledku nesplatenia dohodnutých splátok pôvodný veriteľ vypovedal zmluvu, ktorú uzavrel s odporkyňou dňa 27.4.2006.
Obchodná spoločnosť VÚB, a.s. dňa 1.3.2007 uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej previedla svoju pohľadávku voči odporkyni na navrhovateľa, ktorého zamestnanec v roku 2009 telefonicky kontaktoval odporkyňu s tým, či je dlh ochotná zaplatiť tak, aby svoj nárok nemusel riešiť súdnou cestou. Následne navrhovateľ poštou odporkyni zaslal návrh dohody, ktorá bola odporkyňou podpísaná dňa 5.5.2009, pričom táto dohoda bola označená ako dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorej je sformulované uznanie záväzku odporkyne voči navrhovateľovi vo výške 418,83 eur, nešpecifikovaného príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 62,74 eur, pričom ako pôvodný veriteľ dlhu je označená obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. a je uvedené číslo zmluvy XXXXXXXXXX. Ďalej je v dohode uvedené, že odporkyňa dlh splatí v splátkach vo výške 40,- eur mesačne splatných vždy do 25. dňa mesiaca, pričom prvá splátka bude splatná do 25.5.2009. Na konci článku 3.1. tejto listiny, ktorý obsahuje
dojednanie o splátkach, sa nachádza predformulovaná veta, podľa ktorej odporkyňa má vedomosť o premlčaní a jeho následkoch. Navrhovateľ práve použitím tohto spojenia dospel ku skutkovému záveru, ktorý poprela odporkyňa a vedľajší účastník na jej strane o tom, že odporkyňa mala vedomosť o premlčaní navrhovateľom uplatňovaného práva. Mať vedomosť o premlčaní znamená mať vedomosť o následkoch aplikácie inštitútu premlčania, ktoré spočívajú v tom, že určitá povinná osoba si je vedomá toho, že v prípade uplatnenia práva na súde oprávnenou osobou má právo úspešne vzniesť námietku premlčania, teda má vedomosť o tom, že ak takúto námietku ako povinná osoba vznesie, súd oprávnenej osobe právo neprizná, a preto ani oprávnená osoba nebude môcť svoj dlh vymáhať exekučne.
Súd nepovažoval použitie vyššie uvedenej predformulovanej abstraktnej vety v dohode zo dňa 5.5.2009 za dôkaz o tom, že odporkyňa si bola vedomá konkrétnych následkov plynutia času na možnú úspešnosť uplatnenia práva navrhovateľa voči nej v súdnom konaní. Túto vedomosť nemala nielen z dôvodu, že bežný spotrebiteľ nepozná obsah abstraktného, čisto právnického pojmu premlčanie, ale i z toho dôvodu, že navrhovateľ jej podsúval len tvrdenie o tom, že sa s ňou chce dohodnúť na splátkach.
Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Podľa § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Právny predchodca navrhovateľa s odporkyňou uzavrel zmluvu, v ktorej bolo uvedené, že sa uzaviera podľa § 497 Obchodného zákonníka, teda že sa uzaviera zmluva o úvere. Okrem tohto právneho posúdenia právneho úkonu medzi účastníkmi, ktorým súd zásadne viazaný nie je, je z tohto dojednania účastníkov zrejmá ich vôľa podriadiť svoj právny vzťah podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd uvedené dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka na právny vzťah účastníkov posúdil ako platné, keďže nebolo v rozpore so žiadnym ustanovením zákona, či skôr deklarovalo právny stav, podľa ktorého treba zmluvu účastníkov posúdiť ako absolútny obchod.
Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom spotrebiteľský úver nemožno považovať za samostatný zmluvný typ, čo vyplýva z § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z toho ustanovenia je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch nekonštituuje vo svojich ustanoveniach osobitný zmluvný typ spotrebiteľského úveru, ale vytvára právny rámec pre všetky zmluvné typy, či už podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, ktorých podstatou je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov v akejkoľvek právnej forme. Pod právnou formou podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch možno rozumieť len niektorý, či už v zákone výslovne upravený zmluvný typ alebo medzi účastníkmi nepomenovanou zmluvou vytvorený vzťah, ktorého podstatou je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa s právnym predchodcom navrhovateľa uzavrela bez toho, aby bola vôbec v priestoroch právneho predchodcu navrhovateľa - banky zmluvu o úvere, pričom táto zmluva, čo sa týka dohodnutého úroku a poplatkov vo svojich všeobecných podmienkach odkazuje na cenník zverejnený v priestoroch banky. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa v procese uzavretia zmluvy s bankou vôbec nebola oboznámená s akýmkoľvek cenníkom, a preto jej ani nebola známa nielen úroková sadzba, ale ani to, aké poplatky a v akej výške sa spájajú s používaním tejto karty a splácaním dlhu banke. Podľa § 497 Obchodného zákonníka je obligatórnou náležitosťou zmluvy o úvere presné určenie úrokov, ktoré sa majú z poskytnutých peňažných prostriedkov platiť, pričom osobitne ochrana spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje to, aby bol dlžník pred svojim rozhodnutím o využití úveru osobitne oboznámený s výškou úroku a poplatkov, a to ich uvedeným v zmluve a zároveň prostredníctvom osobitého inštitútu ročnej percentuálnej miery nákladov. Zmluva uzavretá s odporkyňou postráda akékoľvek určenie úrokovej sadzby a ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom i navrhovateľom predložený cenník obsahuje spojenie, podľa ktorého sa úroková sadzba určuje v prípade úverovej karty pre každého klienta individuálne. Ani súdu sa v priebehu dokazovania z predložených dôkazov nepodarilo zistiť, aká úroková sadzba bola vlastne dohodnutá medzi bankou a odporkyňou v čase uzavretia zmluvy. Preto súd zmluvu uzavretú medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou posúdil podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako neurčitú, a preto v celkom jej rozsahu ako neplatnú, keďže táto zmluva neobsahovala ani len základnú obligatórnu náležitosť každej úverovej zmluvy, ktorou je dojednanie úrokovej sadzby. Okrem toho, je z dojednania účastníkov v obchodným podmienkach zrejmé, že určenie výšky úroku a určenie druhov poplatkov a ich výšky, nebolo predmetom vzájomnej dohody účastníkov, ale predmetom celkom autonómneho žiadnymi bližšími kritériami nešpecifikovaného rozhodnutia veriteľa, o čom svedčí to, že cenník poplatkov a úrokov, s ktorým sa odporkyňa pred uzavretím zmluvy ani len neoboznámila, mohol byť predmetom jednostrannej zmeny zo strany banky, pričom dokonca úroková sadzba v prípade odporkyne mal byť predmetom bližšie nešpecifikovaného individuálneho úkonu. Dojednanie v zmluve o úvere, ktoré prenecháva určenie jej základných náležitostí, akými je úroková sadzba a poplatky spojené s čerpaním a splácaním úveru, na jednostranné rozhodnutie veriteľa je v rozpore nielen s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ale podľa § 265 Obchodného zákonníka aj v rozpore s požiadavkou dodržiavania poctivého obchodného styku, a to nielen v osobitných spotrebiteľských vzťahoch. Vychádzajúc z uvedeného preto súd dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou je neplatná.
Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach nerieši otázku plnenia na základe neplatnej zmluvy. Preto sa na vzťah účastníkov podľa § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka použijú predpisy občianskeho práva, podľa ktorých sa odporkyňa výberom peňazí z právnym predchodcom navrhovateľa poskytnutej karty bezdôvodne obohatila, a to podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, pričom k tomuto bezdôvodnému obohateniu došlo naposledy 15.7.2005, keď naposledy odporkyňa použila úverovú kartu na výber peňažných prostriedkov. Vychádzajúc z týchto skutočností 15.7.2005 začala plynúť premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá uplynula dňa 15.7.2008.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ odporkyňu v súvislosti s výkonom svojho práva kontaktoval telefonicky až v priebehu roka 2009, pričom odporkyňa v tomto čase nemala vedomosť o premlčaní práva navrhovateľa. Odporkyňa v dohode o splátkach a uznaní záväzku svoj dlh uznala tak, že v dohode je sformulované uznanie záväzku odporkyne voči navrhovateľovi vo výške 418,83 eur, nešpecifikovaného príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie vo výške 62,74 eur, pričom ako pôvodný veriteľ dlhu je označená obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. a je uvedené číslo zmluvy 0002572723. Súd uvedený právny úkon uznania dlhu posúdil podľa Občianskeho zákonníka, keďže uznanie dlhu je inštitútom, ktorý bezprostredne súvisí s premlčaním, pričom tento úkon považoval za neplatný, a to pre jeho neurčitosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu vyžaduje jasnú identifikáciu uznávaného záväzku v jeho výške a v právnom dôvode. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pôvodným veriteľom nebola v uznaní záväzku uvedená obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., ale obchodná spoločnosť VÚB, a.s., pričom právny predchodca obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. v tomto vzťahu vystupoval len ako zástupca pôvodného veriteľa. Neurčitosť uznania záväzku spôsobuje aj nejednoznačný odkaz na bližšie nešpecifikovanú istinu vo výške 418,83 eur, hoci je zrejmé, že právnym dôvodom záväzku nebolo len zaplatenie istiny, ale aj úroku a rôznych v uznaní záväzku bližšie nešpecifikovaných poplatkov. To, čo je vlastne predmetom uznania záväzku, spochybňuje a robí neurčitým i odkaz na nešpecifikované príslušenstvo záväzku a zjavne bez právneho dôvodu uznávané náklady na bližšie nešpecifikované inkasné konanie.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ proti odporkyni vykonával svoje právo tak, že si voči nej svojimi jednostrannými úkonmi uplatňoval svoje premlčané právo vo vedomí, že odporkyňa o premlčaní záväzku nemá vedomosť tak, aby od odporkyne dosiahol jej jednostranný právny úkon s čisto formálnymi, neurčitými údajmi o uznaní záväzku. Navrhovateľ vedome postupoval v rozpore s dobrými mravmi, keď odporkyni podsúval svoje nepravdivé tvrdenia o charaktere jej záväzku, čo do jeho výšky a toho, že nie je premlčaný. Inak povedané postupoval voči nej vedome nepravdivo, ľsťou, a preto je výkon jeho práva v rozpore s dobrými mravmi, osobitne v spotrebiteľskom vzťahu, v ktorom nemožno počítať s profesionalitou dlžníka. Preto tento právny úkon nespôsobil následky spočívajúce v tom, že by začala plynúť nová desaťročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade argumentov advokáta navrhovateľa sa objavil okrem toho celkom nesprávny názor, ktorý využíval absenciu doslovného spojenia inštitútu uznania „práva“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka s inštitútom uznania „dlhu“ podľa § 558 Občianskeho zákonníka evokujúcom záver, že ide o dva samostatné právne inštitúty. K tomu treba uviesť, že uznanie „práva“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka je ten istý úkon ako uznanie „dlhu“ podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ktorého obdobu v Obchodnom zákonníku je uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom základným rozdielom medzi Obchodným zákonníkom a Občianskym zákonníkom je to, že Občiansky zákonník tento právny inštitút na rozdiel od Obchodného zákonníka nepomenúva jednotným pojmom uznanie záväzku, ale dvoma pojmami uznanie práva a uznanie dlhu. Tento stav je len výsledkom toho, že Občiansky zákonník nie je výsledkom ucelenej kodifikácie ako Obchodný zákonník, a preto v roku 1964 zákon ten istý právny inštitút v § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka pomenúva ako uznanie práva a v roku 1991 v § 558 Občianskeho zákonníka ako uznanie dlhu. Navrhovateľom podsúvaný názor, že v § 110 ods. 1 druhá veta a v § 558 Občianskeho zákonníka ide o dva právne inštitúty, je výsledkom obmedzeného použitia slovičkárenia gramatickej metódy výkladu právnych predpisov, celkom ignorujúc metódu historickú (uvedená vyššie), komparatívnu (stačí porovnanie s Obchodným zákonníkom) a teleologickú (aký by bol účel dvoch inštitútov?).
Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je dôvodná, keďže premlčacia doba uplatneného práva uplynula 15.7.2008, pričom návrh bol podaný až dňa 31.7.2012, pričom úkon odporkyne zo dňa zo dňa 5.5.2009 nespôsobil začatie plynutia novej premlčacej doby,
keďže bol neplatný pre svoju neurčitosť a odporkyňa nemala vedomosť o premlčaní práva navrhovateľa. Preto súd návrh navrhovateľa z dôvodu premlčania jeho práva § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka zamietol.
Vzhľadom na zamietnutie návrhu súd o náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že náhradu trov konania priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne, ktorému vznikli trovy konania jeho právnym zastúpením vo výške 187,99 eur určené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to (i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 29,88 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur; (ii) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej
- vyjadrenie k návrhu podľa § 14 ods. 1 písm. b) vo výške 29,88 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur; (iii) tarifná odmena za úkon účasť na pojednávaní dňa 22.5.2013 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vo výške 29,88 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,81 eur, náhrada za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky za osem začatých polhodín strávených cestou motorovým vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť vo výške 8 x 13,01 eur, čo je 104,08 eur / 3 = 34,69 eur, náhrada za cestu motorovým vozidlom z Lučenca do Prievidze a späť vo výške 65,29 eur / 3 = 21,76 eur (náhrada za použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 240 km = 43,92 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 6,5 l x 240 km/100km x priemerná cena benzínu vo výške 1,37 eur = 21,37 eur), k čomu treba pripočítať daň z pridanej hodnoty z 94,14 eur, čo je 18,83 eur. Vedľajší účastník si uplatnil náhradu trov konania vo výške 177,25 eur. Preto mu súd náhradu trov konania priznal v takto uplatnenej výške, pričom navrhovateľ je povinný náhradu trov konania zaplatiť advokátovi vedľajšieho účastníka podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Súd nepriznal náhradu trov konania odporkyni, keďže odporkyni vznikli trovy konania jej právnym zastúpením, a to rovnakým advokátom, ktorým bol zastúpený aj vedľajší účastník. Takéto právne zastúpenie považoval súd za neúčelné, keďže odporkyňa bola oprávnená vzniesť rovnaké námietky ako vedľajší účastník, pričom námietky vznesené vedľajším účastníkom len zopakovala.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.