Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13S-131-2012.pdf
PDF · 93.76 KB
Case nature
Area
Subarea
13S/131/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Viery Hrnčárovej v právnej veci žalobcu: T. H., nar. XX. F. XXXX, bytom N., W. X, právne zastúpený JUDr. Jánom Kokindom, advokátom so sídlom Prievidza, Mišíka I. 780/19A proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Vazovova 2 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa 2. augusta 2012, jednomyseľne takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobca včas podanou žalobou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX/XXXX-r zo dňa 2. augusta 2012, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Prievidza (ďalej len správca dane) číslo XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX zo dňa 23. apríla 2012 a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím na odvolanie žalobcu potvrdil rozhodnutie správcu dane - dodatočný platobný výmer číslo XXXXXXX/X/XXXXX/XXXX zo dňa 23. apríla 2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 16.028,75 € zo zdaniteľného príjmu 80.336,13 €, ako príjmu zo živnosti v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu za predaj dvanástich ojazdených áut v období od apríla 2009 do augusta 2009. Žalovaný sa stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil správca dane, ako aj s jeho právnym záverom. Na podklade daňovej kontroly vykonanej u žalobcu, o ktorej bol spísaný protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXX/ XXXX zo dňa 15. marca 2012 a prerokovaný so žalobcom, správca dane zistil, že žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzických osôb za obdobie 2009 priznal daň vo výške 663,34 €, čo predstavuje o 16.028,75 € menej, ako zistil správca dane. Uvedený rozdiel vznikol tým, že žalobca nepriznal zdaniteľný príjem vo výške 80.336,13 € za predaj ojazdených automobilov v priebehu mesiacov apríl 2009 až október 2009. Údajmi z Dopravného inšpektorátu PZ SR, ako aj výpoveďami súčasných vlastníkov uvedených vozidiel bolo potvrdené, že tieto vozidlá nakúpili od žalobcu a žalobca tak jednoznačne dosiahol zdaniteľný príjem. Predaj automobilov prebiehal opakovane v priebehu viacerých mesiacov, jednalo sa o ekonomickú činnosť na pokračujúcom (opakujúcom) základe, ktorá napĺňala znaky podnikateľskej činnosti. Uvedené ojazdené vozidlá žalobca pôvodne nakúpil od spoločnosti GRIPPEN, s.r.o. so sídlom Michal na Ostrove 359, IČO: 43 978. Žalobca o nákupe a predaji uvedených vozidiel nepredložil žiadne doklady dôvodiac, že tieto vozidlá neboli predmetom podnikania, neviedol o nich účtovníctvo, nevytváral zisk a peniaze získané za ich predaj zaplatil spoločnosti GRIPPEN, s.r.o.. Uvedené ojazdené vozidlá iba prihlasoval na obvodnom dopravnom úrade, ktorý vydal technický
preukaz a rozhodnutie o spôsobilosti na prevádzku; vozidlá prihlásil na polícii na svoje meno a potom ich prihlásil na nového majiteľa. V rámci daňovej kontroly dňa 24. novembra 2011 žalobca predložil správcovi dane faktúry za nákup 12 ojazdených vozidiel a žiadal, aby boli uznané do výdavkov roku 2009 bez toho, že by ich vynaloženie na daňové účely dostatočne preukázal. V odvolacom konaní proti dodatočnému platobnému výmeru žalobca priznal, že uvedené vozidlá omylom nezaúčtoval vo svojom účtovníctve. Žalobca podniká v oblasti nákupu a predaja ojazdených áut, základom dane z príjmov fyzických osôb je kladný rozdiel medzi predajnou a nákupnou cenou. Týmto režimom žiadal zdaniť aj predmetných 12 kusov ojazdených vozidiel, ktoré predtým považoval za neobchodnú transakciu. Nákup týchto vozidiel preukázal faktúrami, čestným prehlásením bývalého konateľa spoločnosti GRIPPEN s.r.o. p. Ladislava Bogiho o tom, že žalobca všetky faktúry uhradil a držbou veci (vlastníctvom vozidiel) a ich bezproblémovým prechodom vlastníctva na osobu žalobcu a následne na kupujúcich. Predmetné faktúry žalobca nezaúčtoval vo svojom účtovníctve a ani na výzvu správcu dane nepredložil doklady o preukázaní úhrad k predloženým faktúram. Žalobca teda nepreukázal, že za fakturované autá skutočne zaplatil dodávateľovi, a preto faktúry a čestné prehlásenia bývalého konateľa p. Q. D. nepreukazujú opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov v prípade dodávateľa spoločnosti GRIPPEN s.r.o. (§ 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov). Správca dane neprihliadol na žiadosť žalobcu, aby boli zohľadnené výsledky kontroly DPH z dôvodu, že zákon o dani z príjmov stanovuje iné podmienky na uplatnenie daňových výdavkov ako zákon o DPH, ktorý upravuje podmienky odpočítania dane a má iný režim zdaňovania ako zákon o dani z príjmov. Dosiahnutie zdaniteľného príjmu žalobca nepopieral. K námietke žalobcu, že mali byť k zdaniteľnému príjmu dane priradené aj daňové výdavky, žalovaný uviedol, že dosiahnutý príjem za predaj áut automaticky neznamená, že budú do daňových výdavkov uznané výdavky, ktorých uplatnenie nebolo preukázané. V protokole z daňovej kontroly bol zistený rozdiel dane v sume 15.263,78 € a v rozhodnutí bol uvedený rozdiel dane v sume 16.028,75 € z dôvodu, že žalobca nemal nárok na nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka vo výške 4.025,70 €. Základ dane žalobcu za rok 2009 po kontrole predstavoval sumu 87.853,13 € pričom podľa ust. § 11 ods. 2 zákona č. 595/203 Z.z. o dani z príjmov, nemá daňovník na nezdaniteľnú časť základu dane zo zákona nárok. Táto skutočnosť mala byť uvedená v protokole, avšak takéto pochybenie nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia. Rovnako námietka daňovníka, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje písomné vyjadrenie daňovníka k protokolu a dodatok č. 1 k protokolu z daňovej kontroly, nie je dôvodná, nakoľko tieto nemali vplyv na rozdiel dane vyčíslený v protokole. K procesnej námietke daňovníka o tom, že daňovú kontrolu začal Daňový úrad Prievidza a na protokole z daňovej kontroly a v rozhodnutí je uvedený Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza, žalovaný uviedol, že k 1. januáru 2012 došlo z dôvodu reformy daňovej správy k zmene v štruktúre daňových úradov a Daňový úrad Prievidza sa stal pobočkou Daňového úradu Trenčín. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že rozhodnutie správcu dane, jeho jednotlivé strany sú neočíslované, a preto je toto rozhodnutie nepreskúmateľné, z dôvodu, že rozhodnutie obsahuje všetky podstatné náležitosti v zmysle § 30 zákona o dani z príjmu. K ďalšej námietke žalobcu, že správca dane nepoužil inštitút výzvy podľa § 41 zákona o dani z príjmu a nedal mu tak možnosť sa priebežne obhajovať, žalovaný uviedol, že voči žalobcovi nebolo vedené vytýkacie konanie, ale daňová kontrola, pre ktorú platí špeciálne ust. § 15 ods. 6 písm. d) cit. zákona upravujúce výzvu na predloženie dokladov. Predmetnou výzvou správca dane vyzval daňovníka okrem iného na predloženie dokladov o preukázaní úhrad k sporným 12tim faktúram.
Žalobca namietal zákonnosť dodatočného platobného výmeru zo dňa 02. augusta 2012, ako aj rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že právna subjektivita a právne nástupníctvo osoby, ktorá rozhodnutie vo veci vydala, nebola právne odôvodnená a preukázaná listinnými štatutárnymi dokladmi. Z uvedeného dôvodu je napadnuté rozhodnutie nulitné a vydané neoprávnenou osobou. Žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkou, že neočíslované strany rozhodnutia spôsobujú jeho neprehľadnosť. Žalovaný uznal námietku numerickej nezrovnalosti rozhodnutia s protokolom za opodstatnenú, a preto mal rozhodnutie správcu dane zrušiť. Ďalej namietal, že dorubenie dane je založené dodatočným platobným výmerom, nie protokolom, preto neuvedenie dodatku č. 1 k protokolu v odôvodnení rozhodnutia správcu dane má za následok jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Žiadal o uplatnenie spravodlivého režimu dane z príjmov, teda nielen zdanenie samotných príjmov, ale aj uplatnenie príslušných výdavkov. Podľa právneho názoru z eurojudikátu ESD C - 291/92 (Armbrecht) uvedené autá mylne nezaúčtoval a ich predaj považoval za neobchodnú transakciu. Spravodlivým postupom (príjmy mínus výdavky mínus DPH) žiadal zdaniť aj predmetných 12násť kusov áut, potom základ dane by bol zvýšený o sumu 15.445,43 €, nie o sumu 80.336,13 €. Omyl, ktorý u žalobcu nastal nezaúčtovaním faktúr z nákupu vozidiel, je systémovo zabezpečený pokutou podľa § 35 zákona o správe daní a poplatkov. Dorubenie dane defacto predstavuje neprípustnú duplicitnú sankciu. Žalobca považoval prehlásenie
štatutárneho zástupcu dodávateľa o nákupe 12tich kusov áut za významný dôkaz, ako je považovaný inštitút svedka. Preukázanie úhrady len účtovným dokladom (pokladničný doklad, bankový výpis), ktorý mal byť zaúčtovaný, je v rozpore so skutkovým stavom v spise, keď žalobca omylom nepovažoval nákup a predaj vozidiel za obchodnú transakciu a tieto účtovné doklady neprodukoval. Rovnako žiadal zohľadniť výdavky v sume 4.800,00 €, ktoré vynaložil na prihlasovanie vozidiel a ktoré tiež považoval za neobchodné transakcie. O ich vynaložení nemá doklady, ale je nepochybné, že vznikli, lebo ide o správne poplatky zo zákona (recyklačný fond, vykonanie kontroly originality, technická kontrola, emisná kontrola, kolok na Obvodný úrad a Dopravný inšpektorát). Podľa názoru žalobcu zdaniť len príjmy bez odpočítania výdavkov je nespravodlivé, v rozpore s judikatúrou. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23 S 366/93 zo dňa 6. októbra 1993 podľa ktorého tam, kde nie je hodnoverný doklad o nákupe tovaru, nie je možné bez ďalšieho vyvodiť záver, že nebol nakúpený žiaden tovar. V takom prípade sa uloží daňovému subjektu daňová povinnosť na základe vlastných podkladov alebo preukázaných skutočností, resp. aj overovaním ďalších skutočností rozhodujúcich pre výpočet dane. Žalobca žiadal zohľadniť nielen príjem z predaja ale aj výdavky za nákup a výdavky za prehlásenie vozidiel.
Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že námietky žalobcu sú zhodné s tými, ktoré žalobca uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a žalovaný sa s nimi vyporiadal v žalobou napadnutom rozhodnutí. Žalobca nepopiera dosiahnutý zdaniteľný príjem. Spornou zostáva skutočnosť, či žalobca preukázal, opodstatnenosť uplatnenia sporných výdavkov - úhradu za nákup 12tich kusov ojazdených vozidiel.
Krajský súd postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p, v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného krajský súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 a o výsledku zistení z daňovej kontroly vyhotovil protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX zo dňa 15. marca 2012. Protokol bol podkladom dodatočného platobného výmeru zo dňa 23. apríla 2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 16.028,75 € zo zdaniteľného príjmu 80.336,13 € titulom príjmu zo živnosti v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu za nákup dvanástich ojazdených áut v období od apríla 2009 do augusta 2009. Žalobca si vo svojich daňových výdavkoch neuplatnil výdavky za nákup sporných áut a ani o nich neúčtoval. Do daňových výdavkov ich žalobca žiadal uznať až po tom, ako bol správcom dane vyrubený rozdiel dane z príjmov.
Po predložení dodávateľských faktúr č. V., č. V č. V č. V č. V č. V č. V č. V č. V č. XXX, č. XXX, č. V bol žalobca vyzvaný správcom dane na predloženie dokladov o preukázaní úhrad k predloženým faktúram. Doklady o úhrade za nákup ojazdených vozidiel žalobca nepredložil s tým, že tieto neboli vykazované na firmu, ale na žalobcu ako na fyzickú osobu bez DIČ a IČO, neúčtoval o nich, ani ich nearchivoval. Ako dôkaz predložil čestné prehlásenie bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti o úhrade za nákup uvedených vozidiel, ktoré však správca dane v súlade s ust. § 15 ods. 6 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov neuznal ako doklad preukazujúci daňové výdavky z označených faktúr a tieto výdavky nepovažoval za daňové výdavky v zmysle ust. § 21 ods. 1 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.
Podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, sú príjmami z podnikania príjmy zo živnosti (s odkazom na zákon o živnostenskom podnikaní).
Podľa ust. § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa zdaniteľným príjmom rozumie príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy.
Podľa ust. § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov sa na účely tohto zákona rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve (v poznámke pod čiarou s odkazom na zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctva) daňovníka, alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 21 ods. 1 cit. zákona, daňovým výdavkom nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, ako aj výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť, alebo úplnosť povinných evidencií, alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 15 ods. 6 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov má kontrolovaný daňový subjekt vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane o.i. povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme, alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne, alebo písomné vysvetlenia.
Podľa § 30 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchylne od priznania, musí obsahovať odôvodnenie.
Listinné dôkazy (faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, výpisy z účtov) môžu byť počas výkonu daňovej kontroly a následne v daňovom konaní dôkazom len vtedy, ak boli vystavené na základe skutočného reálneho plnenia. Pri rozložení dôkaznej povinnosti medzi daňovníka a správcu dane je potrebné rozlišovať dôkazy, ktoré predkladá a uchováva daňový subjekt a dôkazy rozhodné pre určenie výšky dane, ktoré sú povinné preukázať daňové orgány. Spôsob preukázania opodstatnenosti uplatnenia výdavkov ako daňových výdavkoch je na daňovom subjekte a táto požiadavka (preukaznosti výdavku) vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.. Rovnako kontrolovaný daňový subjekt má povinnosť predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady (§ 15 ods. 6 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov).
V prejednávanej veci správca dane dodatočným platobným výmerom správne určil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 16.028,75 € napriek námietke žalobcu o tom, že v protokole z daňovej kontroly bol rozdiel dane z príjmov v sume 15.263,87 €. Základ dane za rok 2009 po kontrole predstavoval sumu 87.853,13 € z dôvodu, že žalobca nemal zo zákona nárok na nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka vo výške 4.025,70 €. Správca dane pri výkone daňovej kontroly vyzval žalobcu podľa § 15 ods. 6 písm. d) zákona o správe daní a poplatkov, aby predložil doklady preukazujúce opodstatnenosť vynaložených výdavkov. Námietka žalobcu o použití výzvy podľa § 41 cit. zákona, ktorý je procesným inštitútom vytýkacieho konania, nebola opodstatnená. Vytýkacie konanie je fakultatívnou etapou vyrubovacieho konania a do úvahy prichádza iba vtedy, keď dôjde k pochybnostiam o správnosti, pravdivosti a úplnosti daňového priznania, alebo hlásenia. U žalobcu bola vykonávaná daňová kontrola, správca dane zistil zdaniteľné príjmy žalobcu na podklade dôkazov. Medzi účastníkmi zostala sporná skutočnosť, či žalobca vierohodne preukázal výdavky vynaložené na nákup 12tich kusov ojazdených motorových vozidiel. Úhrady za nákup vozidiel nemožno považovať za daňové výdavky v zmysle ust. § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, pretože žalobca o nich neviedol účtovníctvo a ich preukázanie dodávateľskými faktúrami a čestným prehlásením bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti, nemožno považovať za doklad preukazujúci hospodárske operácie a účtovné prípady. Žalovaný a aj správca dane rozhodli v súlade so zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, keď žalobcom predložené faktúry neuznali za daňové výdavky, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie
je dostatočne preukázané a na základe tohto záveru uložili žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane za rok 2009 v sume 16 028,75 Eur.
Žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver, s ktorým sa súd stotožnil. Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 O.s.p./ (z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.