Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7S-13856-2010.pdf
PDF · 103.58 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/13856/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobcu O.. A. D. F. K. Á. Č. W. , bytom B. Z. G., A.. K. I. Č.. XXX/X, proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Špitálska ul. č. 8, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 09. 03. 2010 č. AA/2010/10327/5268/OISS takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Rozhodnutím zo dňa 09. 03. 2010 č. AA/2010/10327/5268/OISS žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) v Košiciach, zo dňa 27. 11. 2009, č. k. KE/2009/24488, ktorým bol žalobca podľa § 36 ods. 2 písm. d), ods. 3 a ods. 5 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 04. 11. 2009 na dobu troch mesiacov pre nespoluprácu s ÚPSVaR v Košiciach Úradom práce, soc. vecí a rodiny Košice, ktorá spočívala v tom, že účastník sa nedostavil v určenom termíne dňa 04. 11. 2009 na ÚPSVaR v Košiciach, odd. informačno-poradenských a sprostredkovateľských služieb.
Žalovaný reagujúc na námietky žalobcu obsiahnuté v podanom odvolaní, ktorého dôvody korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby po preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a tiež konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou.
Uviedol, že príslušný úrad práce dňom 03. 12. 2009 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie na základe osobne podanej písomnej žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie zo dňa 08. 12. 2009. Pri podaní žiadosti bol menovaný poučený o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie v zmysle zákona o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Dňa 07. 10. 2009 bol žalobcovi určený nasledovný termín dostavenia sa na úrad na deň 04. 11. 2009, ktorý vzal na vedomie a potvrdil podpisom tak, ako to vyplýva zo záznamov o kontaktoch uchádzača o zamestnanie. V takto uvedený termín sa na úrad nedostavil a úradu neoznámil dôvod svojej neúčasti. Preto dňa 09. 11. 2009 prvostupňový správny orgán zaslal žalobcovi upovedomenie o začatí správneho konania vo veci vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie s možnosťou písomného vyjadrenia
vo veci do troch pracovných dní odo dňa doručenia upovedomenia. Uvedené upovedomenie bolo úradu vrátené dňa 26. 11. 2009, kde z relácie poštového doručovateľa bolo zistené, že adresát si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Zároveň v tento deň bolo doručené aj potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, z ktorého vyplýva, že neschopný práce je od 15. 11. 2009. Vychádzajúc z uvedeného vydal správny orgán prvého stupňa rozhodnutie, ktorým menovaného vyradil z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu nespolupráce s úradom - nedostavenie sa na úrad alebo miesto určené úradom na účely podľa § 34 ods. 5 a 7 cit. zákona.
K odvolacím námietkam žalovaný uviedol, že na potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, z ktorého vyplýva, že žalobca bol neschopný práce od 15. 11. 2009 správne orgány nemali dôvod prihliadať ani sa k nemu vyjadrovať, keďže sa netýka inkriminovaného dňa, keď sa mal na úrad dostaviť, tzn. 04. 11. 2009. V tejto súvislosti poukázal na to, že zákon o službách zamestnanosti pre nesplnenie povinnosti uchádzača o zamestnanie podľa § 34 ods. 5 a 7 zákona, v dôsledku ktorej dochádza k nespolupráci uchádzača o zamestnanie s úradom a k jeho následnému vyradeniu z evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 36 ods. 5 písm. e) nevymedzuje žiadny dôvod na ospravedlnenie uchádzača o zamestnanie pri nedostavení sa na úrad v určenom termíne. Aj napriek uvedenému, správny orgán prvého stupňa by bol jeho nespoluprácu ospravedlnil, avšak len v prípade, ak by bol menovaný v takto určený termín dočasne práceneschopný a potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti by príslušnému úradu predložil do troch pracovných dní odo dňa jeho vystavenia.
K námietke týkajúcej sa porušenia § 39 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti žalovaný uviedol, že menovaný nesprávne pochopil pojem „záujemca o zamestnanie“, ktorý je v tomto ustanovení vymedzený. Poukázal na to, že úrad zaradí do evidencie aj záujemcu o zamestnanie na základe jeho písomnej žiadosti, avšak takýchto občanov vedie v osobitnej evidencii, t. j. evidencii záujemcov o zamestnanie. Počas vedenia záujemcu o zamestnanie nevznikajú žiadne práva tomuto a ani mu nevyplývajú žiadne povinnosti voči úradu tak, ako je to v prípade zaradenia uchádzača o zamestnanie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ako to je v prípade žalobcu.
Námietku žalobcu, týkajúcu sa porušenia § 15 zákona o službách zamestnanosti v tom, že príslušný úrad mu za 11 mesiacov nesprostredkoval žiadne zamestnanie a bol len v úlohe štatistu, považoval za neopodstatnenú, keďže zo strany príslušného úradu práce mu boli ponúknuté pracovné miesta tak, ako sú špecifikované v predmetnom rozhodnutí.
Žalovaný tiež uviedol, že na trhu práce prevláda dopyt po pracovných miestach nad samotnou ponukou, vzhľadom na ktorú skutočnosť úrad práce nemá možnosť uspokojiť všetkých uchádzačov o zamestnanie a navyše, ako je to v prípade žalobcu, pokiaľ ide o pracovné miesto v pozícii právnik. Svedčia o tom aj predložené žiadosti zo strany žalobcu, na základe ktorých pravdepodobne žalobca nebol úspešný. Zdôraznil, že žalobca bol poučený o právach a povinnostiach uchádzača o zamestnanie v zmysle zákona o službách zamestnanosti a poučenie v jednom vyhotovení aj prevzal, pričom toto mu slúži pre jeho vlastnú potrebu, aby sa s jeho obsahom mal možnosť kedykoľvek oboznámiť a aby svojím konaním predišiel možnému vyradeniu z evidencie uchádzačov o zamestnanie.
Včas podanou žalobou zo dňa 09. 05. 2010 doplnenou podaním zo dňa 20. 01. 2011 žiadal žalobca napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na neobjektívne posúdenie skutkového stavu, ako aj na nesprávne právne posúdenie veci.
V žalobe uviedol, že na miesto, určené úradom dňa 04. 11. 2008 sa nemohol dostaviť pre svoje ochorenie a ochorenie svojej rodiny v dôsledku chrípkovej epidémie. Po navštívení všeobecnej lekárky, ktorá mu oznámila, že má tiché odporúčanie od sociálnej poisťovne nespráceneschopniť uchádzačov o zamestnanie, nebol vystavený doklad o práceneschopnosti a to aj napriek jeho upozorneniu, žeby mohol mať problémy s úradom. Vzhľadom na uvedené bola všeobecná lekárka ochotná vystaviť mu kladenky, čo aj urobila. Následne bol hospitalizovaný od 15. 11. 2009 a všetky kladenky a doklad o práceneschopnosti dodatočne doručil na úrad, avšak tento ich neakceptoval s tým, že môže akceptovať
len dočasnú práceneschopnosť a nie kladenky. Preto nestihol ani prebrať zásielku, že sa voči nemu začalo konanie o vyradení z evidencie. Zdôraznil, že pri jeho vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie správne orgány porušili ust. § 39 ods. 2 zákona o službách zamestnanosti, v zmysle ktorého úrad vyradí záujemcov o zamestnanie z evidencie záujemcov o zamestnanie dňom uplynutia troch kalendárnych mesiacov od odoslania poslednej výzvy na kontakt s úradom, na ktorú záujemca o zamestnanie nereagoval, vyradenie úrad oznámi záujemcovi o zamestnanie písomne. Namietal, že správne orgány neakceptovali jeho dôvody, pre ktoré sa na úrad v uvedený deň dostaviť nemohol a zároveň poukázal na to, že výklad ust. § 34 ods. 5 a 7 zákona ústredím je neobjektívny a tvrdý, keďže bol dlhodobo nezamestnaný, aktívne si hľadal zamestnanie, čo už dokladoval ústrediu vo svojom odvolaní, a čo i najmenšie pochybenie zo strany uchádzača vedie okamžite k vyradeniu z evidencie, hoci cit. zák. ustanovenia neurčujú, neukladajú ospravedlnenie formou dočasnej práceneschopnosti tak, ako si to vykladá ústredie. Poukázal tiež na porušenia, ktorých sa dopustil ÚPSVaR v Košiciach vo vzťahu k nemu a to konkrétne ust. § 11, § 13, § 15, ako aj § 32 a § 34 zákona o službách zamestnanosti tak, ako boli špecifikované v žalobe.
V písomnom vyjadrení zo dňa 31. 05. 2012 navrhol žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa. V súvislosti s námietkami uvedenými v žalobe poukázal na to, že byť evidovaným uchádzačom o zamestnanie je právom občana, nie jeho povinnosťou a ak sa občan rozhodne využiť služby zamestnanosti na základe podanej žiadosti o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, po splnení podmienok je rozhodnutím do evidencie uchádzačov zaradený. Zo zákona o službách zamestnanosti mu tiež vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti, pričom jednou z týchto povinností je aj dostavenie sa na úrad v určenom termíne tak, ako to bolo v tomto prípade, pričom žalobca mal takto určený termín na deň 04. 11. 2009, na ktorý sa nedostavil. V prípade nespolupráce s úradom podľa § 36 ods. 5 písm. e) cit. zákon nevymedzuje žiadny vážny dôvod, ktorým by bolo možné neúčasť uchádzača o zamestnanie v takomto prípade ospravedlniť. Napriek uvedenému však bežnou praxou je, že správny orgán v prípade predloženia dokladu práceneschopnosti uvedené ako ospravedlnenie akceptuje. V danom prípade mal žalobca určenú povinnosť dostaviť sa na úrad práce dňa 04. 11. 2009, pričom hospitalizovaný bol až od 15. 11. 2009. S tvrdením žalobcu o akomsi tichom odporúčaní lekárom zo strany sociálnej poisťovne o nevystavovaní potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti nemožno súhlasiť, pretože sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia je samostatným právnym subjektom a riadi sa osobitným zákonom, pričom vystavovanie potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti uchádzačov o zamestnanie je lekárom úradmi hradené a preto niet dôvodu, ak by žalobca bol skutočne chorý a lekár by ho uznal dočasne práceneschopným, aby mu potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti nevystavil. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa toho, že správne orgány neaplikovali ust. § 39 zákona o službách zamestnanosti žalovaný uviedol, že uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na záujemcu o zamestnanie a nie na uchádzača o zamestnanie vedeného v evidencii uchádzačov o zamestnanie tak, ako si to vysvetľuje žalobca. O ponuke vhodného pracovného miesta žalovaný vyslovil názor, že zamestnávatelia nemajú povinnosť nahlasovať voľné pracovné miesta a preto môže úrad uchádzačovi o zamestnanie ponúknuť len také voľné vhodné pracovné miesto, s ponukou ktorého disponuje. Zdôraznil, že dopyt po pracovných miestach na trhu práce prevyšuje samotnú ponuku. V danom prípade v neprospech žalobcu bola skutočnosť, že má právnické vzdelanie a jeho umiestnenie zo strany úradu je ťažko realizovateľné. I napriek tomu však žalobcovi bolo ponúknuté vhodné pracovné miesto, čo žalobca nevyužil. Prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný posúdili všetky skutočnosti, ktoré namietal žalobca v jednotlivých podaniach, ako aj v žalobe, vzhľadom na ktorú skutočnosť má žalovaný za to, že vyradenie žalobcu z evidencie uchádzačov bolo opodstatnené.
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.
Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na ÚPSVaR v Košiciach na základe rozhodnutia zo dňa 17. 12. 2008 č. k. KE/2008/38177- OIPaSS/Kü v zmysle § 34 ods. 1, 2 písm. a) zákona o službách zamestnanosti, na základe žiadosti zo dňa 08. 12. 2008, pričom do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol zaradený dňom 03. 12. 2008.
Zo záznamov o kontaktoch uchádzača o zamestnanie súd zistil, že žalobca sa na základe dohody zo dňa 07. 10. 2009 mal dostaviť na ÚPSVaR, odd. informačno-poradenských a sprostredkovateľských služieb Košice dňa 04. 11. 2009. Tento záznam vlastnoručne podpísal. Z cit. záznamu zároveň vyplýva, že uchádzač sa v uvedený deň na miesto určené ÚPSVaR v Košiciach nedostavil.
Upovedomenie o začatí správneho konania v predmetnej veci zo dňa 09. 11. 2009 bolo žalobcovi doručované prostredníctvom pošty, pričom adresát si zásielku v úložnej lehote neprevzal, čo vyplýva z relácie poštového doručovateľa na doručenke, pričom táto zásielka určená mu do vlastných rúk mu bola doručovaná dňa 16. 11. 2009, opakovane dňa 18. 11. 2009 a vzhľadom na neprebratie zásielky dňa 18. 11. 2009 bola táto uložená na pošte. Správnemu orgánu prvého stupňa bolo doručené potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu od 15. 11. 2009, pričom toto potvrdenie bolo vystavené v uvedený deň. Následne bolo dňa 27. 11. 2009 vydané rozhodnutie o vyradení žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 04. 11. 2009.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, pričom dôvody odvolania korešpondujú s dôvodmi podanej žaloby. Ako prílohy k predmetnému odvolaniu predložil kladenky, vystavené všeobecným lekárom dňa 04. 11. 2009, 06. 11. 2009, 09. 11. 2009 a 10. 11. 2009, doklady o vyšetrení a o uznaní práceschopným, ktoré platia 1 deň. Zároveň predložil listinu, obsah ktorej tvorí uznanie záväzku a zmluva o splátkach, pričom uvedenú zmluvu uzavrel s veriteľom T-mobile Slovensko., a. s., čím dokumentoval skutočnosť, že ochorenie nemohol oznámiť správnemu orgánu prvého stupňa telefonicky, keďže mal zablokovaný telefón v dôsledku podlžností.
O odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím.
Ako prílohu k žalobe pripojil žalobca upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 30. 03. 2010 vo veci oprávneného T-mobile Slovensko, a. s., predmetom ktorej je zaplatenie sumy 633,95 eur v nadväznosti na uznanie záväzku a zmluvu o splátkach v predmetnej veci a tiež fotokópie motivačných listov a žiadostí o prijatie do zamestnania adresovaných prostredníctvom e-mailovej pošty rôznym zamestnávateľom.
Žalobca sa na pojednávanie, na ktoré bol riadne a včas predvolaný nedostavil, pričom svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil telefonicky a toto ospravedlnenie doplnil aj v písomnej forme podaním zo dňa 23. 05. 2013 s tým, že na pojednávaní sa nemôže zúčastniť z dôvodu služobnej cesty v termíne od 20. do 22. 05. 2013 a zároveň vyslovil svoj súhlas s prejednaním predmetnej veci v jeho neprítomnosti. Preto súd v súlade s § 250g ods. 2 O. s. p. pojednávanie vykonal v neprítomnosti žalobcu.
Žalovaný zotrval na písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené a v jeho zmysle navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že sociálna poisťovňa ako verejno-právna inštitúcia si nemôže dovoliť inštruovať lekárov spôsobom prezentovaným žalobcom, pričom pokiaľ lekári ošetria nezamestnaných, majú za to priznané rovnaké finančné ohodnotenie v zmysle ich interných predpisov. Preto nemajú dôvod neuznať občanov evidovaných ako uchádzačov o zamestnanie za práceneschopných. Zároveň poukázal na to, že pokiaľ ÚPSVaR umožňuje uchádzačom ospravedlniť neprítomnosť preukázaním dôvodu práceneschopnosťou, je to nad rámec zákona. Sprostredkovanie zamestnania pri právnickom povolaní je značne komplikované, takéto možnosti sú veľmi zriedkavé a pokiaľ boli žalobcovi učinené zo strany príslušného správneho orgánu prvého stupňa ponuky, na tieto nereagoval, nesúhlasil s nimi.
Podľa § 36 ods. 2 písm. d) zák. č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov úrad vyradí uchádzača o zamestnanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom zistenia nespolupráce s úradom.
Podľa ods. 5 písm. e) cit. zák. ustanovenia za nespoluprácu uchádzača o zamestnanie s úradom podľa ods. 2 písm. d) sa okrem iného považuje aj nepreukázanie splnenia povinností podľa § 34 ods. 5 a podľa
písm. e) cit. zák. ustanovenia nedostavenie sa na úrad alebo miesto určené úradom na účely podľa § 34 ods. 5 a 7.
Podľa § 34 ods. 5 cit. zákona uchádzač o zamestnanie je povinný aktívne si hľadať zamestnanie a aktívne hľadanie zamestnania osobne preukazovať úradu najmenej raz za kalendárny mesiac v termíne a na mieste určenom úradom.
Podľa § 39 ods. 2 cit. zákona úrad vyradí záujemcu o zamestnanie z evidencie záujemcov o zamestnanie dňom uplynutia troch kalendárnych mesiacov od odoslania poslednej výzvy na kontakt s úradom, na ktorú záujemca o zamestnanie nereagoval; vyradenie úrad oznámi záujemcovi o zamestnanie písomne.
Podľa § 6 ods. 2 cit. zákona uchádzač o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý môže pracovať, chce pracovať a hľadá zamestnanie a je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie úradu za podmienok stanovených v citovanom zák. ustanovení.
Podľa § 7 cit. zákona záujemca o zamestnanie na účely tohto zákona je občan, ktorý si hľadá iné zamestnanie, alebo ktorý má záujem o poskytovanie odborných poradenských služieb a služieb vzdelávania a prípravy pre trh práce a nie je uchádzačom o zamestnanie.
Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich formálnej stránke. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia.
Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti považoval súd za preukázané, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce mu z citovaných zákonných ustanovení, ktoré boli dôvodom na jeho vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie v zmysle napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, nesplnil. Ku dňu vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa tento nepreukázal dôvod nedostavenia sa v stanovenom termíne na príslušný úrad práce, pričom doklady, na ktoré poukazoval vo svojom odvolaní i v žalobe predložil správnemu orgánu až s podaným odvolaním. Pokiaľ ide o doklad o práceneschopnosti z dôvodu hospitalizácie od 15. 11. 2009, tento považoval súd za irelevantný, pretože dátum hospitalizácie nekorešponduje s dátumom, kedy sa mal na predmetný úrad práce dostaviť. Ostatné doklady a to potvrdenia o návšteve lekára bez uznania práceneschopnosti v jednotlivé dni, ktoré predložil svedčia o tom, že menovaný v uvedenom období nebol práceneschopným a aj keď boli vystavené s platnosťou na celý deň, žalobca mal možnosť svoju neprítomnosť správnemu orgánu prvého stupňa, resp. príslušnému úradu práce oznámiť. Vychádzajúc z uvedeného považoval súd postup správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného pri vydaní napadnutých rozhodnutí za súladný so zákonom.
Nie je možné akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa nedodržania postupu podľa ust. § 39 ods. 2 cit. zákona o službách zamestnanosti, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje len na vyradenie z evidencie záujemcov o zamestnanie a ako to vyplýva z cit. ust. § 7 a 6 tohto zákona, pojem záujemca o zamestnanie a uchádzač o zamestnanie nie sú totožné. Z uvedeného vyplýva, že citované zákonné ustanovenie je v danom prípade neaplikovateľné.
Námietky žalobcu týkajúce sa porušenia povinnosti príslušného úradu práce tak, ako boli špecifikované v podanej žalobe považoval súd za právne irelevantné, ktoré nemali na zákonnosť rozhodnutie správnych orgánov žiadny vplyv.
Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). V danom prípade zo zisteného skutkového stavu je potrebné vyvodiť záver, že žalobca sa porušenia povinností, pre ktoré bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie dopustil, pretože s príslušným ÚPSVaR nespolupracoval, keďže v určený deň sa na úrad práce nedostavil za účelom preukázania aktívneho hľadania si zamestnania a ku dňu vydania napadnutých rozhodnutí správnym orgánom relevantným spôsobom neoznámil a hlavne nepreukázal, že sa tak stalo z objektívnych dôvodov.
Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s cit. zákonnými ustanoveniami žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O. s. p. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2011) zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.