Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/94/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D., zast. Matejka Friedmannová, s.r.o., Dunajská 48, Bratislava, IČO: 47 248 998, proti žalovanej: E. F., G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, zast. AK-KRUPA s.r.o., Hurbanova 1, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 859 435, o zaplatenie 21.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 3. júna 2022, č.k. -144, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia 21.000 eur s príslušenstvom. V žalobe uviedol, že so žalovanou uzatvorili ústnu zmluvu o pôžičke vo výške 21.000 eur za účelom nákupu osobných motorových vozidiel. Pôžička bola bezúročná. Následne žalovaná túto pôžičku čo do výšky a dôvodu uznala Uznaním dlhu zo dňa 10.5.2019. Žalovaná sa v tomto uznaní zaviazala uhrádzať dlh v splátkach vo výške 1.000 eur vždy do 5. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná 5.6.2019. Dojednali si aj splatnosť celého dlhu v prípade neuhradenia dvoch splátok zároveň s úrokmi z omeškania. Dňa 10.5.2019 na základe písomnej zmluvy o pôžičke požičal žalovanej ďalších 21.000 eur, ktoré žalovaná zatiaľ nepravidelne spláca; podľa Odpovede na predžalobnú výzvu zo dňa 23.9.2019 uhradila 2.500 eur. Žalovanej tak celkovo požičal 42.000 eur. Poskytnutie druhej pôžičky bolo podmienené uznaním dlhu prvej pôžičky, ústnej zo dňa 21.3.2019. Dlh z písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 10.5.2019 (druhej pôžičky) nie je predmetom konania. Žalobou uplatňuje dlh žalovanej z uznania dlhu zo dňa 10.5.2019 (prvej pôžičky) vo výške 21.000 eur. Do podania žaloby žalovaná neuhradila ani jednu splátku. Žalovaná si neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy o pôžičke a uznaní dlhu, čím je v omeškaní so splatným dlhom, ktorého splatnosť nastala dňom 6.6.2019, preto žalobca požadoval popri úhrade istiny aj úroky z omeškania.

3. Súd prvej inštancie po dokazovaní a jeho zhodnotení dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že ako to vyplýva z a nasl. a , pre platné uznanie dlhu je nevyhnutné splnenie všeobecných náležitostí uznania dlhu ako právneho úkonu a tiež osobitných náležitostí právneho úkonu. Dôkazné bremeno o absencii niektorej z náležitostí je na strane žalovaného.

5. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca poskytoval žalovanej pôžičky v období od mája 2018 do marca 2019. Na základe písomného uznania dlhu zo dňa 10.5.2019 žalobca v tomto konaní

žiadal od žalovanej zaplatenie sumy 21.000 eur titulom pôžičky, ktorú žalovanej poskytol dňa 21.3.2019 na nákup ojazdených motorových vozidiel, na nákup nákladného odťahového motorového vozidla I., opravu motorových vozidiel, PHM do odťahovacieho auta I., poistky na automobily, financie na prepis vlastníctva automobilov, náklady na vyhotovenie STK automobilov a nájomné za byt žalovanej. Ďalšiu pôžičku, ktorú žalovanej žalobca poskytol vo výške 21.000 eur dňa 10.05.2019, na nákup osobných motorových vozidiel A. J. praktik 1,6 TDI, A. J. 1,6 TDI, H. K., v tomto konaní od žalovanej nežiadal zaplatiť a nie je predmetom konania.

6. Žalovaná v konaní namietala platnosť písomného uznania dlhu, čím považovala žalobu žalobcu za nedôvodnú.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že z písomného uznania dlhu vyplýva, že žalovanej bola pôžička poskytnutá za účelom nákupu osobných motorových vozidiel. Zmluvu o pôžičke, ktorú dňa 10.5.2019 žalovaná podpísala na sumu 21.000 eur, sa v čase podpisu domnievala, že táto sa týkala nákupu osobných motorových vozidiel A. J. praktik 1,6 TDI, A. J. X,X L., H. K. a s týmto vedomím uznala žalobcovi písomne dlh na sumu 21.000 eur, keďže účelom pôžičky bol nákup osobných motorových vozidiel. Z písomností predložených žalobcom podľa súdu prvej inštancie nevyplývalo, že uznanie dlhu sa týka nákupu ojazdených motorových vozidiel, nákupu nákladného odťahového motorového vozidla I., opravy motorových vozidiel, PHM do odťahovacieho auta I., poistky na automobily, financie na prepis vlastníctva automobilov, nákladov na vyhotovenie STK automobilov a nájomného za byt žalovanej.

8. Súd prvej inštancie zdôraznil, a ako to podľa neho správne žalovaná uviedla, že obidve písomnosti, uznanie dlhu aj zmluvu o pôžičke, vypracoval a predložil žalovanej žalobca. Pôžičku žalobca poskytol žalovanej za účelom nákupu osobných motorových vozidiel, pričom v zmluve o pôžičke sú tieto osobné motorové vozidlá naviac špecifikované.

9. Súd prvej inštancie, posudzujúc predložené listiny, skonštatoval, že z nich vyplýva, že účelom poskytnutia pôžičky bol nákup osobných motorových vozidiel a žalovaná nemala možnosť objektívne zistiť, že žalobcovi písomne uznáva iný záväzok, ako je nákup osobných motorových vozidiel. Obzvlášť, keď žalobca tvrdil, že žalovanej poskytol viac pôžičiek na viaceré účely.

10. Preto súd prvej inštancie uzatvoril, že nakoľko pôžička žalobcu v písomne uznanom dlhu nebola dostatočne určitá a zrozumiteľná, tento právny úkon je neplatný, v dôsledku čoho je žaloba žalobcu nedôvodná. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

11. Nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie priznal žalovanej voči žalobcovi v plnom rozsahu, pretože bola v konaní plne úspešná.

12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca.

13. Žalobca upozornil, že súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že nebolo sporné, že poskytoval žalovanej pôžičky v období od mája 2018 do marca 2019, avšak na druhej strane z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že žalovaná prijala pôžičku zo dňa 21.3.2019 v zmysle Uznania dlhu zo dňa 10.5.2019. To predstavuje vnútorný rozpor odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ide o porušenie práva na spravodlivý proces.

14. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie vychádzal iba z popretia žalovanej, že prijala pôžičku na nákup ojazdených motorových vozidiel. Avšak dôkazy, ktoré navrhol na preukázanie nákupu ojazdených motorových vozidiel priateľom žalovanej (teraz manželom) a jeho tetou, ktorým žalovaná následne peniaze požičala, súd prvej inštancie nevykonal. Dodal, že žalovaná je povinná preukázať neexistenciu dlhu, čo v konaní nesplnila.

15. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie i posúdenie neplatnosti uznania dlhu. Pôžička zo dňa 21.3.2019, ktorá bola predmetom písomne uznaného dlhu, bola dostatočne určitá a zrozumiteľná, a teda ju bolo možné jednoznačne diferencovať od iných právnych úkonov. Ide o právny úkon určitý ako z jazykovej, tak aj z vecnej stránky. Predmet tohto právneho úkonu bol označený tak, že ho bolo možné jednoznačne rozoznať od iných predmetov a od iných právnych úkonov. A to najmä v časti „Dôvod vzniku dlhu“, a to doslovne: „Pôžička vo výške 21.000,-Eur bola poskytnutá dlžníkovi dňa 21.03.2019 v hotovosti za

účelom nákupu osobných motorových vozidiel.“ To dostatočne jasne diferencuje právny úkon uznania dlhu od právneho úkonu zmluvy o pôžičke zo dňa 10.5.2019, alebo iných právnych úkonov, a preto žalobca zastával presvedčenie, že právny úkon uznania dlhu je určitým právnym úkonom. Zároveň je tento právny úkon formulovaný dostatočne zrozumiteľne. Pritom spĺňa aj všetky obsahové náležitosti v súlade s .

16. Žalobca dal do pozornosti, že ak mala žalovaná pochybnosti o predmete právneho úkonu, mohla sa rozhodnúť na tento právny úkon nepristúpiť, tak ako to urobila v minulosti, keď odmietla podpísať zmluvu pripravenú žalobcom. To však žalovaná neurobila. Žalovaná bola plne uzrozumená s uznaním dlhu. Aj keby žalovaná nepochopila právny úkon uznania dlhu, pre určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu je dôležitá jeho objektívna určitosť a zrozumiteľnosť, čo preukázal. Uznanie dlhu (a aj pôžička v ňom určená) je po objektívnej stránke dostatočne určité a zrozumiteľné.

17. Žalobca nesúhlasil ani s postupom súdu prvej inštancie, keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Vykonaním dôkazov chcel preukázať, že žalovaná použila prostriedky, ktoré získala pôžičkou, ktorá je predmetom uznania dlhu na kúpu konkrétnych a riadne identifikovaných vozidiel pre jej blízke osoby. Ďalej by nimi bolo preukázané, že žalovanej poskytol peniaze, čím by bolo vyvrátené tvrdenie žalovanej, že si nikdy nepožičala peniaze na nákup ojazdených motorových vozidiel.

18. Na tomto základe žalobca žiadal odvolací súd o zrušenie napadnutého rozsudku a o vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

19. K podanému odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná.

20. Uviedla, že žalobca nechcel, aby mu podpísala pôžičku na 42.000 eur, alebo aby uznala dlh na túto sumu, pretože vedel, že by mu takýto dokument nikdy nepodpísala. Preto použil voči nej lesť a sumu 21.000 eur uviedol v dvoch rôznych právnych tituloch, ktoré vykazovali známky jednej zmluvy o pôžičke. Uznanie dlhu ako právny titul, na základe ktorého sa žalobca domáha zaplatenia sumy 21.000 eur, neuznáva, čo do dôvodu aj výšky a považuje ho za neplatný, nakoľko ho podpísala v omyle vychádzajúcom zo skutočností, ktoré sú pre jeho uskutočnenie rozhodujúce a žalobca ako osoba, ktorej bol tento právny úkon určený, tento omyl vyvolal alebo o ňom musel vedieť, resp. podľa názoru žalovanej, žalobca tento omyl vyvolal úmyselne. Keby nezneli obidva dokumenty na rovnakú sumu, bola by ešte pred podpisom týchto dokumentov určite odhalila podvodný úmysel žalobcu. Žalobca nechcel, aby podpísala uznanie dlhu a zmluvu o pôžičke u notára, lebo pri podpise takýchto dokumentov notár obvykle informuje, resp. sa pýta podpisujúceho, či pozná obsah a význam podpisovaných dokumentov, čo bohužiaľ pri podpisovaní na matrike absentuje.

21. V rámci konania došlo podľa žalovanej k logickému vyvráteniu toho, že žalobca jej poskytol dňa 21.3.2019 v hotovosti pôžičku vo výške 21.000 eur. Tým preukázala neexistenciu dlhu, ktorý bol predmetom uznania dlhu. A z neexistujúceho dlhu nemohla platne uznať dlh.

22. Preto žalovaná žiadala odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozsudku a o náhradu trov odvolacieho konania.

23. V replike sa žalobca pridržal skôr vedenej argumentácie, pričom sa nestotožnil s vyjadrením žalovanej.

24. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa a 380 ods. 1 (ďalej ako „“), bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa v spojení s zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

26. Medzi odvolacie dôvody ( ) patria aj námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach prvoinštančného súdu. Tie sa môžu prejaviť buď v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných

na zistenie rozhodujúcich skutočností, prípadne v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení.

27. Nesprávne právne posúdenie môže spočívať v tom, že súd neaplikoval správnu normu, aplikoval nesprávnu normu alebo nesprávne interpretoval správne zvolenú normu. Súd prvej inštancie teda najskôr pochybil tým, že vec nesprávne právne posúdil spôsobom uvedeným v predchádzajúcej vete a zároveň následkom tohto pochybenia nevykonal navrhované dokazovanie.

28. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu zo dňa 10.5.2019 je neplatný právny úkon. Uviedol, že súd prvej inštancie tento svoj záver založil na tom, že v uznaní dlhu nebola pôžička (dôvod uznania dlhu) dostatočne určitá a zrozumiteľná (mysliac tým jej identifikáciu).

29. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu považoval za opodstatnenú.

30. V tejto súvislosti považuje na úvod za podstatné poznamenať, že „záver, že určitý právny úkon je neplatný pre neurčitosť jeho predmetu, sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia“ (uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 15.1.2013, sp. zn. ).

31. Podľa ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

32. Pre uznanie dlhu je preto potrebné, aby bol zachytený v písomnej forme, aby v ňom bol dlh určený čo do výšky aj dôvodu a súčasne aby spĺňal všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu ( a nasl. ).

33. Keďže na uznanie dlhu je potrebná písomná forma tohto právneho úkonu, „musí byť určitosť prejavu vôle uznať dlh čo do dôvodu aj výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zachytený. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.9.2008, sp. zn. ). Dlh čo do dôvodu aj výšky musí byť v uznaní dlhu identifikovaný dostatočne určito a zrozumiteľne tak, aby nebolo pochybností (ani u tretích osôb, teda objektívne) o tom, akého konkrétneho dlhu sa uznanie dlhu týka. Bez takejto identifikácie dlhu by právna istota medzi veriteľom a dlžníkom ohľadom uznania dlhu nejestvovala a uznanie dlhu by bolo preto bez právnej relevancie. Súčasne treba dodať, že nekladie na uznanie dlhu požiadavku, aby dlh bol špecifikovaný podrobne. Má byť špecifikovaný iba čo do dôvodu aj výšky; dôvod predstavuje právny titul vzniku dlhu (napr. z náhrady škody, bezdôvodného obohatenia, zmluvy o pôžičke). To je okrem iného dané tým, že uznaním dlhu sa nenahrádza pôvodný záväzok, ale uznanie dlhu predstavuje zabezpečovací prostriedok záväzku, a teda sa ním primárne posilňuje právne postavenie veriteľa. Účel vymedzenia dlhu čo do dôvodu preto tkvie iba v riadnej identifikácii dlhu, ktorá nastolí právnu istotu medzi veriteľom a dlžníkom ohľadom uznania dlhu. Určenie dôvodu dlhu v uznaní dlhu musí byť tým konkrétnejšie, čím viac právnych vzťahov medzi konkrétnym veriteľom a dlžníkom jestvuje. Teda viac identifikačných a rozlišovacích znakov je potrebné napr. vtedy, ak v konkrétny deň vzniklo medzi veriteľom a dlžníkom viac právnych vzťahov, ktoré by mohli byť s konkrétnym právnym titulom vzniku dlhu, ktorý sa má uznať uznaním dlhu, zameniteľné.

34. Uznanie dlhu potom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval. Na to nadväzuje, v prípade občianskoprávneho sporu, ustanovenie , podľa ktorého skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. V sporom konaní preto leží dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku na dlžníkovi, teda na žalovanom (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , ev. sp. zn. ).

35. Z obsahu spisového materiálu plynie, že žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie namietala existenciu pôžičky zo dňa 21.3.2019, ktorej sa týka uznanie dlhu (konkrétne v podanom odpore). Žalovaná však nenamietala, že by uznanie dlhu nepodpísala, resp. že by v uznaní dlhu bol dlh nedostatočne identifikovaný, a preto by bolo uznanie dlhu neplatné. Žalovaná sa nebránila tým, že

dlh nie je dostatočne identifikovaný, pretože jestvuje i ďalší dlh z toho istého dňa, a preto nie je zrejmé, akého konkrétneho dlhu by sa malo uznanie dlhu týkať.

36. Z uvedeného plynie, že platnosť uznania dlhu je jedna vec a existencia samotného dlhu, ktorý sa uznal uznaním dlhu, je vec druhá. Zamieňať ich v žiadnom prípade nemožno.

37. Sumarizujúc vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že určitosť právneho úkonu uznania dlhu musí byť daná obsahom listiny, na ktorej je tento úkon zachytený. Zároveň táto určitosť právneho úkonu musí byť daná v objektívnom zmysle (teda poznateľná i pre tretie osoby). V uznaní dlhu musí byť dlh určený čo do dôvody aj výšky, a to jasne, určito a zrozumiteľne, aby nevznikli pochybnosti o tom, ktorý konkrétny dlh sa týmto právnym úkonom uznáva.

38. Podľa odvolacieho súdu všetky tieto požiadavky uznanie dlhu zo dňa 10.5.2019 spĺňa. Dlh je v ňom určený nasledovne: „Dôvod vzniku dlhu: Pôžička vo výške 21.000,- Eur bola poskytnutá dlžníkovi dňa 21.3.2019 v hotovosti za účelom nákupu osobných motorových vozidiel“. To je podľa odvolacieho súdu určenie dlhu čo do dôvodu celkom jednoznačné a plne zrozumiteľné, obsahujúce riadnu špecifikáciu právneho dôvodu, výšky a dňa poskytnutia pôžičky. Na tejto špecifikácii dlhu nemožno vzhliadnuť žiadnu neurčitosť, resp. nezrozumiteľnosť. Tá by ale, ako to bolo vyššie naznačené, mohla vzniknúť tým, že by medzi veriteľom a dlžníkom existovalo z tohto dňa viacero ústnych zmlúv o pôžičiek s rovnakou požičanou sumou, čo by následne mohlo spôsobovať neurčitosť ohľadom identifikácie záväzku, ktorého sa uznanie dlhu týka (a v tom prípade by na riadne určenie dlhu bolo nutné v uznaní dlhu pripojiť ďalšie identifikačné znaky, aby ich bolo možné odlíšiť a identifikovať). To však nie je situácia prejednávaného sporu, keďže to žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v konaní odvolacom netvrdila.

39. Takisto uznanie dlhu je určené čo do výšky celkom jednoznačne a zrozumiteľne (o čom ani nebolo na súde prvej inštancie sporu), keďže je určený nasledovne: „Výška dlhu: 21.000 € (slovom: dvadsaťjedentisíc)“.

40. Vzhľadom na to, že určitosť uznania dlhu ako písomného právneho úkonu je daná obsahom listiny, nebol namieste záver súdu prvej inštancie, že „žalovaná nemala možnosť objektívne zistiť, že žalobcovi písomne uznáva iný záväzok, ako je nákup osobných motorových vozidiel“ (bod. 30 in fine napadnutého rozsudku). A to jednak preto, že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka (čo je poznateľné priamo z – niekto uznáva, že zaplatí svoj dlh) adresovaný veriteľovi. Z toho logicky plynie, že objektívne mala možnosť žalovaná vedieť, aký konkrétny dlh uznáva, nakoľko to bol jej právny úkon (a je nerozhodné, že ho vyhotovil žalobca, ako to naznačovala v konaní pred súdom prvej inštancie žalovaná). A jednak tiež preto, že ak by i mala žalovaná nedostatočnú predstavu o následkoch svojho právneho úkonu (teda že by nevedela, aký dlh uznala a čo to bude pre ňu znamenať), tak by išlo len o vadu vôle v podobe vnútorného omylu. Na to, aby omyl vo vôli konajúceho spôsoboval neplatnosť právneho úkonu, musí ísť o omyl podstatný, ktorý bol vyvolaný druhým účastníkom právneho úkonu, alebo o ňom musel vedieť (a to v tomto prípade preukázané nebolo) a zároveň o omyl ospravedlniteľný (čo tiež v tomto prípade preukázané nebolo) (viď a zároveň rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ). Pritom je nutné podotknúť, že „zanedbanie požiadavky okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby zistiť si zodpovedajúce objektívne informácie pre posúdenie predpokladov, ktoré sú pre ňu z hľadiska uvažovaného právneho úkonu významné (resp. rozhodné), preto je spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa v zmysle dovolať týmto správaním ovplyvneného omylu“ (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.10.2006, sp. zn. ). Preto zanedbanie informovanosti žalovanej ohľadom nedostatočnej pozornosti ohľadom určenia dlhu v uznaní dlhu nemá právnu relevanciu na samotné uznanie dlhu.

41. Preto záver súdu prvej inštancie, že uznanie dlhu zo dňa 10.05.2019 je neplatným právnym úkonom podľa pre nedostatok určitosti a zrozumiteľnosti, nepovažoval odvolací súd za správny.

42. Vzhľadom na tieto závery odvolací súd podľa zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec v spojení s mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

43. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne vec prejedná, pričom svoju pozornosť zameria na obranu žalovanej, ktorá namieta existenciu pohľadávky zo dňa 21.3.2019 (ktorej sa týka uznanie dlhu).

Pritom bude potrebné rešpektovať naznačené procesné súvislosti, plynúce z uznania dlhu (uvedené v bode 34. tohto rozsudku).

44. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, keďže rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci ( ).

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).