Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_1To-44-2013.pdf
PDF · 102.25 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/44/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudkýň JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Márie Urbanovej, na verejnom zasadnutí konanom 21. mája 2013 prejednal odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/111/2008 z 12.12.2012 a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/111/2008 z 12.12.2012 bol obžalovaný B. X. postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Čadca, sp.zn. Pv 429/06 z 21.10.2008 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe, že:
dňa 5.4.2006 okolo 17.30 hod. v obci Dunajov, okres Čadca, na hranici svojho pozemku a pozemku Q. F., pri svojom rodinnom dome, vyhrážal sa Q. F. zabitím tak, že držiac v ruke drevenú násadu od krompáča, zaháňal sa s ňou po Q. F. a kričal po ňom slová: „Zabijem ťa“, pričom Q. F. pred ním ustupoval a B. X. ho koncom drevenej násady krompáča udrel po prstoch pravej ruky, čím mu spôsobil zranenie: zlomeninu koncového článku štvrtého prsta pravej ruky, pričom porucha zdravia u Q. F. trvala 5 týždňov a Q. F. mal z konania a vyhrážok B. X. strach o svoj život a zdravie,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Proti rozsudku súdu podal riadne a včas odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného. V písomných dôvodoch odvolania uviedol: „Som toho názoru, že s takýmto rozhodnutím súdu nemožno súhlasiť. Vo veci boli vypočutí obžalovaný, svedkovia, znalec, boli oboznámené listinné dôkazy. Obžalovaný B. X. k veci vypovedal. Uviedol, že keď prišiel na stavbu, svedok Q. F. sa k nemu približoval s roksorom v ruke, ktorý zobral zo svojho pozemku, kričal po ňom a ďalších osobách - pracovníkoch, ktorí tam s ním boli, a on vstúpil do svojej stavby, lebo sa bál, že ho Q. F. tyčou ovalí. Uviedol, že podľa neho motívom konania Q. F. bola rekonštrukcia, ktorú obžalovaný vykonával. Svedok Q. F. k veci uviedol, že v predmetné ráno šiel do práce a jeho dcéra šla do školy. Popísal konflikt, ako ho vnímal on. Uviedol, že k plotu pristúpil B. X. s násadou od krompáča, zahnal sa naňho a udrel ho násadou po pravej ruke. Uviedol, že následne šiel do predajne potravín, kde pracuje jeho manželka, a zavolal políciu. Keď polícia neprišla, šiel na obecný úrad, kde podľa informácií mali byť príslušníci polície, ktorých tam aj stretol. Popísal svoje ďalšie konanie. Popísal tiež, aké zdravotné obmedzenia mal v súvislosti s utrpeným zranením. K motívu konania obžalovaného uviedol, že podľa neho to všetko bolo kvôli stavbe pána X., ktorú realizoval v blízkosti ich domu. Vo veci boli vypočutí ďalší svedkovia, jednak osoby, ktoré boli prítomné s B. X. na stavbe, a tiež manželka svedka Q. F., ktorá však nebola priamou svedkyňou. Svedkovia, ktorí boli na mieste spolu s B. X., popreli, že by došlo k fyzickému útoku zo strany B. X.. Na mieste spolu s Q. F. bola podľa jeho vyjadrenia jeho maloletá dcéra. Vo veci bol vypočutý znalec MUDr. G. M., a to k vzniknutým
zraneniam. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Q. F. utrpel zranenia na pravej ruke tak, ako boli popísané v odbornom vyjadrení. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že nebolo bez pochybností preukázané, kedy došlo k vzniku zranení Q. F., poukazujem na nasledujúce skutočnosti. Je zrejmé, že došlo ku komunikácii medzi B. X. a Q. F. v inkriminovanom čase, keď B. X. prišiel na pozemok svojej stavby. Podľa Q. F. ho udrel B. X. násadou z krompáča po ruke, po čom došlo k sledu udalosti, ako bolo zistené v priebehu dokazovania. Ďalší svedkovia, ktorí boli prítomní na mieste samom, uvádzajú, že B. X. nenapadol fyzicky Q. F.. Poukazujem tu na fakty, že sa jednalo o svedkov, ktorí na miesto prišli práve s B. X.. V priebehu celého dokazovania nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by Q. F. utrpel zranenie iným spôsobom, resp. na inom mieste. Pokiaľ súd riešil otázku následnej návštevy lekára Q. Pikom až druhý deň po úraze, k veci vypovedal znalec, ktorý uviedol, že pocit bolesti je subjektívny pocit. Pokiaľ ide o intenzitu bolesti, možno sa podľa znalca domnievať, že bezprostredne po úraze bolesť nevnímal intenzívne, čo bolo spôsobené stresovou situáciou, v ktorej Q. F. bol. Bolesť sa podľa znalca zvýrazňovala a jej maximum je do 24 hodín od vzniku poranenia a pretrváva približne v nezmenenej podobe od 48 do 72 hodín. Pokiaľ ide o fakt, či musí byť prst po takomto zranení do 2 hodín opuchnutý, tu znalec uviedol, že môže alebo nemusí byť, je to špekulácia. Rovnako znalec uviedol, že vnímanie bolesti je u každého iné. Je možné, že Q. F. mohol bolesť vydržať a išiel na prvotné ošetrenie s niekoľkohodinovým odstupom. Pokiaľ ide o okolnosti skutku, je zrejmé, že medzi Q. F. a B. X. dochádzalo k nedorozumeniam, čo sa zrejme stalo i v predmetný deň, došlo teda zrejme i k stresovej situácii u Q. F., spôsobenej danými okolnosťami, pričom Q. F. kontaktoval i políciu. Mám za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že B. X. sa úmyselne dopustil skutku tak, ako je mu kladené za vinu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Žiline zrušil rozsudok Okresného súdu v Čadci, sp.zn. 2T/111/2008 zo dňa 12.12.2012 a vrátil vec Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
Obžalovaný B. X. sa k písomným dôvodom odvolania prokurátora nevyjadril.
Krajský súd, ako odvolací súd, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 285 písm. a) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
V súvislosti s oslobodzujúcim výrokom prvostupňového súdu podľa § 285 písm. a) Tr. por. krajský súd poznamenáva, že výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania.
K dôvodu oslobodenia podľa § 285 písm. a) Tr. por. krajský súd tiež poznamenáva, že v takomto prípade sa nevyžaduje, aby bolo bez pochybností preukázané, že sa skutok nestal, stačí len pochybnosť o tom, či sa stal. Okresný súd odôvodnil výrok svojho rozsudku v podstate tým, že vo veci nie je ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, na základe ktorých by mohol súd skonštatovať, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Na jednej strane je tu skupina dôkazov, ktoré vinu obžalovaného spochybňujú, resp. nepotvrdzujú, a na druhej strane je tu skupina dôkazov, ktoré vinu
obžalovaného potvrdzujú, pričom medzi tieto patrí aj lekársky nález o zraneniach, ktoré utrpel svedok F.. Vzhľadom na túto dôkaznú situáciu súd musel precízne vyhodnotiť tieto dôkazy, najmä z hľadiska ich vierohodnosti, aby na ich základe mohol rozhodnúť o vine obžalovaného. Súd dospel k záveru, že nebolo bez pochybností preukázané, že zranenia, ktoré utrpel svedok F., sú v priamej súvislosti s konaním obžalovaného, a to aj s poukazom na záznam z knihy hlásení a fonogramov, z ktorého je zrejmé, že v deň skutku telefonicky pani F. oznámila na príslušné oddelenie polície, že obžalovaný pokračuje v stavebných prácach, no zo záznamu nevyplýva, že by zo strany obžalovaného došlo k fyzickému alebo verbálnemu útoku na svedka F.. Pochybnosť, či došlo ku skutku, vyvoláva aj tá skutočnosť, že svedok F. podal trestné oznámenie až po tom, keď sa dozvedel, že obžalovaný podal trestné oznámenie na neho. V neposlednom rade nemožno opomenúť skutočnosť, že svedok Q. F. bol právoplatne odsúdený rozsudkom okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/111/2008 z 25.2.2009 za skutok, ktorého sa dopustil dňa 5.4.2006 voči B. X., pričom skutkový dej zodpovedá výpovedi obžalovaného a svedkov O. a O.. Taktiež nebolo bez pochybností preukázané, že v predmetnom čase sa obžalovaný vyhrážal zabitím svedkovi F.. To, že sa mal vyhrážať obžalovaný poškodenému, potvrdzuje iba samotný poškodený. Ide o tvrdenie proti tvrdeniu. Aj v tomto prípade tu nie je žiadny priamy či nepriamy dôkaz, ktorý by vinu obžalovaného potvrdil tak, aby tu nebola o nej pochybnosť.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd sa dôsledne riadil vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov, najmä zásad ústnosti, priamosti a bezprostrednosti. V odôvodnení rozsudku v súlade s § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, a dostatočne vysvetlil, prečo dospel k oslobodzujúcemu rozhodnutiu.
Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku, týkajúce sa oslobodenia obžalovaného B. X. spod obžaloby prokurátora, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Aj podľa názoru krajského súdu oslobodzujúci výrok prvostupňového súdu je správny a zákonný a je logickým obrazom existujúceho dôkazného stavu.
Krajský súd zdôrazňuje, že náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby každá okolnosť, dôležitá pre rozhodnutie, bola spoľahlivo preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek pochybnosť. Za náležité zistenie skutkového stavu veci nemožno preto považovať len zistenie o nepravdepodobnosti dokazovanej okolnosti, keď výsledky dokazovania síce pripúšťajú možnosť záveru, že neexistuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo celkom opačného záveru. Vyhodnotenie dôkazu súd nemôže ukončiť záverom, podľa ktorého sa určitá okolnosť, ktorá vyplynula z dokazovania, zdá alebo nezdá pravdepodobná, o to viac, že má možnosť vykonaním dôkazu vlastnú pochybnosť odstrániť a vytvoriť si podmienky k jednoznačnému záveru.
Náležité zistenie skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola táto požiadavka splnená. Aj postup prokurátora podľa § 234 ods. 1 Tr. por. (podanie obžaloby) predpokladá dostatočné objasnenie veci minimálne v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že:
- skutok sa stal,
- skutok vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu,
- existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obvinený a
- nie sú dané okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť.
Vyššie uvedené podmienky tvoria nevyhnutý základ na posúdenie, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Ak nebude splnená čo i len jedna z nich oprávnene a opodstatnene, prichádza do úvahy postup súdu podľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por.
Prokurátor nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom prípade neumožňuje úvahy prokurátora o tom, že obvinený by mal byť dôvodne postavený pred súd. Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený aj podaním obžaloby, musí mať oporu v zhromaždených dôkazoch.
V predmetnej veci orgány činné v trestnom konaní, najmä v štádiu prípravného konania, nepostupovali v súlade so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci - § 2 ods. 10 Tr. por., keď nezabezpečili relevantné a procesne spôsobilé dôkazné prostriedky, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností preukázali, že sa súdený skutok stal.
Podstata súdenej trestnej činnosti obžalovaného podľa prokurátora mala spočívať v tom, že obžalovaný sa vyhrážal poškodenému Q. F. zabitím držiac v ruke drevenú násadu od krompáča, následne koncom drevenej násady krompáča mal udrieť poškodeného po prstoch pravej ruky, čím mu mal spôsobiť zlomeninu koncového článku štvrtého prsta pravej ruky.
So zreteľom na zameranie a obsah podaného odvolania krajský súd pokladá za potrebné dodať k argumentom prokurátora nasledovné: Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v prejednávanej veci existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporovali. Na jednej strane je výpoveď poškodeného Q. F., ktorý obžalovaného usvedčuje zo spáchania súdeného skutku. Jeho výpoveď potvrdzuje nepriama svedkyňa U. F. - manželka poškodeného. Na druhej strane je výpoveď samotného obžalovaného, ktorý spáchanie skutku v celom rozsahu popieral a tvrdil, že to bol práve poškodený, ktorý sa mu vyhrážal zabitím. Výpoveď obžalovaného podporne potvrdzujú svedkovia P. O. a Ing. H. O.. V konaní bolo vypracované odborné vyjadrenie na zranenia poškodeného súdnym znalcom MUDr. G. M.. Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranení poškodeného, súdny znalec pripustil tri možné verzie, na základe akých mohlo dôjsť k zraneniu poškodeného. Zranenie poškodeného - pomliaždenie koncových členkov pravej ruky so zlomeninou posledného článku štvrtého prsta pravej ruky - môže vzniknúť pôsobením tlaku určitej intenzity, ktorý pôsobí určitý čas: 1/ primerane silný náraz, ktorý pôsobí krátky čas (napr. úder rúčkou od krompáča), 2/ pritlačením medzi dva predmety, ktorý môže trvať dlhšiu dobu (napr. pritlačenie do dverí), 3/ narazením prstov ruky o tvrdý predmet (napr. pád s narazením ruky).
Odvolací súd zdôrazňuje, že na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, a súd svoje rozhodnutie musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že je povinnosťou prokurátora vinu obžalovanému preukázať. Je výlučne vecou obžalovaného, pre aký spôsob obhajoby sa rozhodne. Ak prokurátor tvrdí, že v priebehu celého dokazovania nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by poškodený utrpel zranenie iným spôsobom, resp. na inom mieste, mal bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že zranenia poškodeného vznikli v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním obžalovaného, resp. že zranenia poškodeného mal spôsobiť práve obžalovaný.
Krajský súd v tejto súvislosti pripomína, že vina obžalovaného musí byť preukázaná nespochybniteľne a musí sa opierať o dôveryhodné dôkazy. Treba konštatovať, že výpoveď svedka poškodeného Q. F. je jediným priamym dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaného. Vo vzťahu k výpovedi poškodeného odvolací súd dáva do pozornosti, že Trestný poriadok ani konštantná judikatúra nevylučuje, aby bola výpoveď svedka poškodeného, ktorý je v prevažnej miere aj oznamovateľom trestného činu, použitá ako usvedčujúci dôkaz. Krajský súd už v mnohých svojich rozhodnutiach judikoval, aké sú požiadavky ohľadne kvality výpovede svedka, ktorá je jediným dôkazom preukazujúcim vinu obžalovaného (judikát trestnoprávneho kolégia tunajšieho súdu Jtk 11/09). Ak má slúžiť výpoveď poškodeného (svedka) ako jediný priamy dôkaz, preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov (odborné vyjadrenie, znalecký posudok, stopy, výpovede svedkov či listinné dôkazy), musí byť tento dôkazný
prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený.
Je nesporné, že tvrdenia svedka poškodeného vyvracajú svojimi výpoveďami samotný obžalovaný, tiež svedkovia P. O. a Ing. H. O., ktorí boli osobne prítomní na mieste činu a konflikt medzi obžalovaným a poškodeným vnímali vlastnými zmyslami. Menovaní svedkovia zhodne uviedli, že obžalovaný v kritickom čase ani slovne, ani fyzicky neohrozil poškodeného. Naopak, bol to práve poškodený, ktorý mal v rukách kovovú tyč, ktorou sa zahnal na obžalovaného a vyhrážal sa mu nejakými hrozbami. Pokiaľ ide o svedecké výpovede P. O. a Ing. H. O., zo zápisníc o hlavnom pojednávaní vyplýva, že títo svedkovia pred svojím výsluchom na hlavnom pojednávaní boli upozornení na význam svedeckej výpovede a na následky krivej výpovede a po tomto upozornení zložili predpísanú prísahu v zmysle § 265 ods. 2 Tr. por. Odvolací súd poukazuje na to, že pri hodnotení svedeckej výpovede sa zásadne vychádza z toho, že svedok po poučení o význame a dôležitosti svedeckej výpovede hovorí pravdu. Pre iný záver musia existovať skutkové okolnosti, ktoré ani odvolací súd v tomto prípade nezistil. Žiadnymi okolnosťami nebolo preukázané, že svedkovia nie sú schopní vnímať určitú skutočnosť, nie sú schopní si ju zapamätať a nie sú schopní ju reprodukovať. Treba zdôrazniť, že výpovede týchto svedkov zapadajú svojím obsahom do súvislosti a reťazca vytvoreného ďalším nepriamym dôkazom
- záznamom z knihy hlásení a fonogramov, z ktorého je zrejmé, že v kritický deň pani F. oznámila na príslušné oddelenie polície, že obžalovaný pokračuje v stavebných prácach, a to napriek zákazu vydanému formou predbežného opatrenia.
Na podporu tvrdení svedka poškodeného Q. F. bol v priebehu celého trestného konania zabezpečený dôkaz - svedecká výpoveď U. F.. V súvislosti s menovanou svedkyňu treba uviesť, že ide o nepriamu svedkyňu, ktorá o okolnostiach spáchania skutku vypovedala len to, čo sa dozvedela od svojho manžela
- poškodeného. Z listinného dôkazu - z knihy hlásení a fonogramov nevyplýva, že by svedkyňa ohlásila aj fyzický a verbálny útok na jej manžela, pričom ku súdenému skutku malo podľa tvrdení poškodeného dôjsť už o 07.30 hod. ráno, a svedkyňa mala na políciu telefonovať v čase o 08.00 hod., teda po údajnom spáchaní trestných činov.
V závere krajský súd zdôrazňuje, že je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.
S ohľadom na uvedené krajský súd uzatvára, že len výpoveď poškodeného Q. F. bez ďalších podporných dôkazov, nemohla postačovať na „udržanie“ obžaloby, pretože v súdenom prípade v prospech obžalovaného vyznievajú ďalšie dôkazy, predovšetkým svedecké výpovede P. O. a Ing. H. O.. V prospech obžalovaného za existujúcej dôkaznej situácie vyznieva aj odborné vyjadrenie vypracované MUDr. G. M. - súdnym znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie traumatológia, ktorý pripustil možnosť troch alternatív, ako mohlo dôjsť k zraneniam poškodeného. Prokurátorovi nebránilo nič, aby v predmetnej veci zabezpečil i ďalšie podporné dôkazy - iných svedkov, a to vzhľadom na tvrdenie poškodeného, že na mieste konfliktu sa nachádzala aj jeho maloletá dcéra O. F. a ďalší robotníci. Prokurátor, prítomný na hlavných pojednávaniach, mohol trvať na osobnom výsluchu uvedených svedkov, ktorí by vniesli „svetlo“ do prejednávaného prípadu, pretože ich svedeckými výpoveďami sa mohla overiť vierohodnosť výpovede obžalovaného či poškodeného. Keďže prokurátor bol v uvedenom smere „nečinný“ a ani sa na hlavných pojednávaniach nesnažil byť „aktívnejší“, možno teda konštatovať, že neuniesol dôkazné bremeno.
Možno pripustiť, že súd v zmysle § 2 ods. 11 Tr. por. môže vykonať na hlavnom pojednávaní aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Iniciatíva súdu pri vykonávaní dôkazov má však svoje hranice a tie končia tam, kde začínajú hranice spravodlivého procesu (§ 2 ods. 7) a hranice rovnosti strán v konaní pred súdom a kontradiktórneho procesu (§ 2 ods. 14).
Z uvedeného vyplýva, že ak by krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a nariadil doplnenie dokazovania výsluchom ďalších svedkov, napr. maloletej dcéry poškodeného, ktorú prokurátor v písomnom odvolaní, t.j. až v štádiu odvolacieho konania, označil za priameho svedka súdeného skutku, konal by tak v neprospech obžalovaného a pomáhal by prokurátorovi usvedčiť obžalovaného zo súdených prečinov. Podľa názoru krajského súdu by tým došlo k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom, ale aj zásady spravodlivého procesu. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva,
že v zmysle § 1 Tr. por. je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu na strane druhej, ktoré budú pred súdom predkladať a vykonávať dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú, pričom ich posúdenie bude úlohou súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu. Platí teda, že súd má rozhodnúť spor medzi prokurátorom (štátom) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie napomáhať jednej alebo druhej strane.
S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v danom prípade dôkazná situácia neposkytuje dostatočný podklad na rozhodnutie o vine obžalovaného. Treba konštatovať, že celá koncepcia trestného stíhania bola založená len na úvahách a domnienkach prokurátora. Nie je síce vylúčené a skutočne to tak aj mohlo byť, že skutok sa stal, ako tvrdí obžaloba, ale len úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie o vine a v takom prípade je súd povinný aplikovať zásadu in dubio pro reo.
Použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie.
S poukazom na uvedené zásady potom krajský súd považuje napadnutý rozsudok za zákonný a oslobodzujúci výrok v súlade so zásadou „in dubio pro reo“.
S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora zamietol, pretože nebolo dôvodné.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.