Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-154-2012.pdf
PDF · 113.94 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/154/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: GENERAL FACTORING, a.s, IČO: 35 838 825, so sídlom: Košická 56, 821 08 Bratislava, zastúpeného spoločnosťou: HMG & PARTNERS, s.r.o., Štefanovičova 12, Bratislava, proti odporkyni: V. M., nar. XX.X.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, bytom G. S. A. XXX, Z., o zaplatenie sumy 4.391,43 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 31.1.2012, č.k.1C/205/2011-130, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.035,86 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 22.10.2010 do zaplatenia , s tým, že súd povoľuje odporkyni zaplatenie v mesačných splátkach po 50,00 Eur, splatných vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca, počínajúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok. V ostatnej časti návrh zamietol a o trovách konania rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 23a ods. 1 Zák.č. 634/1992 Z.z. o ochranu spotrebiteľa, § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 písm. a), b), c), d), § 4 ods. 2 písm. g), ods. 4, 5 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch § 52 ods.1, § 53 ods. 1,2,3,4 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že podľa Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 1.8.2005 bol odporkyni poskytnutý hotovostný limit platobnej karty celkový vo výške 1659,70 Eur /predtým 50.000,- Sk/ Dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 25.7.2005 bol odporkyni poskytnutý kartový rámec 1659,70 Eur / predtým 50.000,- Sk/ s premenlivou úrokovou sadzbou 16,80% ročne, konečnou splatnosťou 24.7.2006. Podľa výpisu z účtu odporkyňa čerpala úver výberom kartou a to dňa 1.8.2005 v sume 1327,76 Eur / predtým 40.000,- Sk/, dňa 2.8.2005 sumu 31,53 Eur /predtým 9.500,- Sk/ a dňa 5.11.2006 sumu 33,19 Eur /predtým 1.000,- Sk/. Zasielala mesačné splátky po 82,98 Eur /predtým 2.500,- Sk/ v dňoch 10.11.2005, 2.1.2006, 28.2.2006, 26.6.2006, 27.10.2006, v sume 86,30 Eur /predtým 2.600,- Sk/ dňa 26.6.2006, v sume 122,82 Eur /predtým 3.700,- Sk/ dňa 2.10.2006 a v sume 99,58 Eur /predtým 3.000,- Sk/ dňa 8.2.2007. Celkom zaplatila sumu 640,43 Eur /predtým 19.300,- Sk/. Súd posúdil nárok navrhovateľa v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľov a zák.č. 258/52001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, pričom konštatoval, že nemôže vzniknúť skôr dodatok zmluvy, keď neexistuje hlavná zmluva. Podľa obsahu návrhu navrhovateľ potom žaloval na základe dodatku č. 1 k zmluve, na základe ktorého boli odporkyni poskytnuté finančné prostriedky formou úveru. Zmluva nazvaná, ako dodatok č. 1 k zmluve o vydaní a používaní platobnej karty, uzavretá pred uzavretím zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty má charakter spotrebiteľskej zmluvy a to konkrétne spotrebiteľského úveru. Veriteľ na základe zmluvy poskytol odporkyni úver s úverovým rámcom 1.659,70 Eur, ktorý vyčerpala výberom v hotovosti 1.8.2005 a 2.8.2005. Dňa 5.11.2006 prečerpala úverový rámec sumou 33,19 Eur a celkom čerpala úver v sume 1676,29 Eur. Predmetná zmluva musí obsahovať náležitosti, ktoré vyžaduje Zák.č.258/2001 Z.z. V zmluve absentuje náležitosť ročnej percentuálnej miery nákladov a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odporkyňa je potom takto povinná vrátiť skutočnú výšku
poskytnutého úveru v sume 1676,29 Eur. Od tejto sumy je potrebné odpočítať odporkyňou zaplatenú sumu formou splátok vo výške 640,43 Eur a zostáva nesplatená istina v sume 1035,86 Eur, na zaplatenie ktorej súd odporkyňu zaviazal. Poukázal na to, že z obsahu návrhu ani predložených listinných dôkazov najmä výpisu z účtu nebolo preukázané ako navrhovateľ dospel k žalovanej sume istiny 1792,03 Eur, vyčíslených úrokov a úrokov z omeškania. Nie je zrejmé akým spôsobom a na aký účel boli započítané jednotlivé platby odporkyne. S poukazom na výšku žalovanej istiny je zrejmé, že na zaplatenie skutočne čerpanej istiny úveru neboli započítané žiadne splátky. Oprávnenie veriteľa započítať akúkoľvek platbu dlžníka na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky je podmienkou neprijateľnou. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy explicitne neupravoval účel plnenia dlhu pri odklone od dohodnutého splátkového kalendára. Doplnenie ustanovenia § 566 ods. 2 o favorizáciu vôle dlžníka (ak dlžník neurčí inak) bolo vykonané až po vzniku zmluvy ,novelou OZ zákonom č.568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008. Občiansky zákonník však v čase uzavretia zmluvy ani neupravoval to, aby si mohol svojvoľne veriteľ určiť účel platby, ktorú mu poukazuje dlžník. Uvedené ustanovenia dáva dodávateľovi úveru použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý nemá nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku uvedenú vo formulárovej typovej zmluve ovplyvniť s poukazom na znenie podmienky, keď veriteľom určený účel splátky nemožno meniť, pretože platí aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak. Uvedená podmienka má za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa, keď spotrebiteľ má v prvom rade záujem na prednostnom splanení predpísaných splátok a vždy prioritne istiny. Zmluvná podmienka je vo svojej podstate na škodu spotrebiteľa, keď na jednej strane spôsobuje nerešpektovanie vôle spotrebiteľa a jeho oprávnených záujmov a na strane druhej umožňuje dodávateľovi bezvýhradne presadiť jeho ekonomické záujmy v zmluvnom vzťahu /bod 7.3.2. VOP/. Tiež poukázal, vo výpise z účtu sú uvádzané rôzne poplatky uvádzané opakovane napr. zvýšenie pohľadávky za poplatky 125 SKK, 375 SKK s tým, že pri ich posúdení sa stotožňuje s rozhodovacou líniou potvrdenou Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3. mája 2011 (17 U 192/10), podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa
Úroku z omeškania vo výške 14% ročne podľa Obchodného zákonníka potom neprichádza do úvahy, pretože je pre spotrebiteľa nevýhodnejšie, keď takýto úrok z omeškania je podstatne vyšší, než úrok z omeškania podľa ustanovení občianskeho práva. Úrok z omeškania v čase uzavretia zmluvy bol upravený v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 OZ vykonávacím predpisom a to Nar. vl. 87/1995 Z.z. vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenka, ktorá diskontná sadzba bola vo výške 3% a teda úrok z omeškania 6%. Odporkyňa sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd priznal navrhovateľovi úrok z omeškania, ktorý je v súlade s Nar. vl. č. 87/1995 Zb. v zmysle ustanovení občianskeho práva.
O trovách konania potom rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ mal vo veci len čiastočný úspech a preto rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podľa výslovného znenia podal odvolanie v celom rozsahu navrhovateľ s použitím odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň že rozhodnutie súdu prvého stupňa a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie odôvodnil tým, že dňa 25.7.2005 uzatvoril právny predchodca navrhovateľa a odporca dodatok č. 1 v Zmluve o vydanie a používanie platobnej karty predmetom, ktorého bolo poskytnutie kartového rámca (úveru) vo výške 1.659,70 Eur (50.000,-Sk) s úrokovou sadzbou 16,80 % p.a. (článok 2 bod 2. zmluvy), tzn. riadny úrok. Základné podmienky poskytnutého kartového rámca (úveru) sú uvedené v čl. II. zmluvy. Ide o zmluvu, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na subjekty, ktoré ju uzavreli, nakoľko ide o absolútny obchodno - záväzkový vzťah. Príslušné ustanovenia sú dispozitívneho charakteru a teda zmluvné strany si mohli všetky náležitosti podľa potreby dohodnúť a nie sú viazané ustanoveniami zákona, ktoré podporne upravujú otázky a ich strany v zmluve nevyjadrili. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) a § 708 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v zmysle , ktorých je nepochybné, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom došlo k uzatvoreniu platnej absolútnej obchodnej zmluvy. Súd prvého stupňa posúdil požadované riadne úroky
v značnej nerovnováhe so vzniknutými právami odporcu. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 01.04.2004, ktorý obsahuje výpočet spotrebiteľských zmlúv, rovnako podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného až od 01.01.2008 spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 879j Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. V uvedenom období Občiansky zákonník ustanovenia obsahujúce neprijateľné podmienky neupravoval. V prípade aplikácie spomenutých ustanovení Občianskeho zákonníka by išlo o neprípustnú retroaktivitu, kedy nová právna úprava mení vznik určitého právneho vzťahu, alebo následky právneho vzťahu, ktoré nastali pred dňom jej účinnosti. K znakom právneho štátu patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov, právo, ktorého súčasťou je zákaz retroaktivity právnych noriem. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty, ako predpoklad právneho štátu ten v sebe obsahuje predovšetkým efektívnu ochranu všetkých právnych subjektov a predvídateľnosť postupu štátu a jeho orgánov voči právnym subjektom. V tejto súvislosti poukázal na obsah nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn PL.ÚS 03.04.1996 zverejnený v Zbierke zákonov SR čiastka 47 pod. č. 131/1996. Zdôraznil, že v ústavnom poriadku SR platí zásada, podľa ktorej ten kto koná, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. V nadväznosti na uvedené skutočnosti je potom právne relevantnou skutočnosťou, že okamihom uzavretia zmluvy bol 25.07.2005. Namietal aj časť výroku rozhodnutia, o povolení splátok nakoľko prvostupňový súd žiadnym spôsobom neskúmal sociálne pomery odporkyne, a z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu v tejto časti nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Odporkyňa odvolanie nepodala, a k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§214 ods. 2 O.s.p.), dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je treba priznať úspech a nakoľko neboli asplnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku je treba napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súde dňa 24.8.2011 domáhal, aby súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť sumu 4.391,43 Eura s 16,80% úrokom ročne zo sumy 1.792,03 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1792,03 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Návrh dôvodil tým, že je právnym nástupcom Slovenskej sporiteľne, a.s. Bratislava, od ktorej nadobudol pohľadávku voči odporkyni na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Žalovaná suma predstavuje plnenie titulom uzavretej Zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 1.8.2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie platobnej karty k účtu pre odporkyňu ako majiteľa účtu a poskytovanie elektronických služieb pre majiteľa účtu. Dňa 25.7.2007 uzatvoril právny predchodca navrhovateľa s odporkyňou dodatok č. 1 k zmluve, predmetom ktorého bolo poskytnutie kartového rámca vo výške 1659,70 Eur s úrokovou sadzbou 16,80% ročne, ktorého súčasťou boli základné podmienky kartového rámca. Zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to 1 rok odo dňa podpísania zmluvy, pričom doba trvania sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, maximálne však do dosiahnutia 65. roku veku držiteľa karty. Podľa bodu 4.1.20 všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu navrhovateľa, banka je oprávnená kedykoľvek písomne vypovedať zmluvu o bežnom účte aj bez udania dôvodu. Listom zo dňa 11.7.2007 právny predchodca vypovedal zmluvu. Podľa vyčíslenia pohľadávky ku dňu 21.12.2010 bol celkový zostatok v sume 4391,43 Eur, pozostávajúci z istiny 1792,03 Eur, riadneho úroku v sume 1439,66 Eur, úrokov z omeškania 1159,74 Eur. Riadny úrok vo výške 16,80% ročne si navrhovateľ uplatňuje v súlade s čl. II. bod 2. dodatku aj zároveň zákonný úrok z omeškania. Návrh dôvodil ustanoveniami Obchodného zákonníka. Po postúpení pohľadávky nebola zo strany odporkyne zaplatená žiadna suma.
Odporkyňa k návrhu uviedla, že si nepamätá vzhľadom na odstup času okolnosti uzavretia zmluvy. S manželom mali niekoľko úverov, ktoré použili na nákup poľnohospodárskych strojov, na stavbu rodinného domu. Situáciu zle zvážili a začali mať finančné problémy. Nemala finančné prostriedky na splácanie úverov. Postupne sa snaží úvery splácať. Má záujem vyrovnať dlh voči navrhovateľovi, ale vzhľadom na finančnú situáciu nemôže tento zaplatiť jednorazovo. Žiadala o povolenie zaplatenia formou splátok, pretože s manželom sú dôchodcovia a každý z nich poberá dôchodok okolo 300 Eur mesačne.
Zo zmluvy o o vydaní a používaní platobnej karty uzavretou medzi právny predchodcom navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava a odporkyňa ako dlžníčkou 1.8.2005 ( ďalej len Zmluva účastníkov ) bolo zistené, že odporkyni bola vydaná platobná karta Z. D. s celkovým limitom 50.000,- Sk z toho s hotovostným limitom 40.000,- Sk a bezhotovostným 10.000,- Sk. Podľa bodu 2 Záverečných ustanovení Zmluvy účastníkov všetky právne vzťahy výslovne neupravené v tejto zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanovenia Obchodných podmienok, VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy, obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi a to v poradí: Obchodný zákonník § 262 a spravovať podľa príslušných ustanovení obchodného zákonníka.
Odvolacie námietky žalobcu, že je treba favorizovať Obchodný zákonník, neobstoja, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, teda platia aj vo vzťahu k úverom, ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom uzavretým aj v roku 2005.
Z formy a obsahu zmluvy účastníkov je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007), citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008, § 52 Občianskeho zákonníka v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.
V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).
Prvostupňový súd nepriznal žalobcovi úroky z omeškania okrem iného z dôvodu, že v zmluve nebola uvedená ročná percentuálna miera nákladov, ktorá je v aplikačnej praxi najčastejšie vyjadrovaná skratkou, RPMN, ale toto svoje rozhodnutia bližšie právne žiadnym spôsobom neodôvodnil. Odôvodnenie rozhodnutia s poukazom na neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 7.3.2. Obchodných podmienok mala mať odraz aj vo výroku rozsudku citáciou podmienky, ktorú súd hodnotí ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozporné a zmätočné je odôvodnenie rozsudku v časti priznaných úrokov zmeškania, keď vo výroku súd priznal navrhovateľovi úrok z meškania vo výške 9 %, pričom odôvodnil ho ako úrok priznaný vo výške 6%. Napokon rozhodnutie o povolení splátok odporkyni, súd žiadnym spôsobom, tzn. vôbec neodôvodnil.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Posúdiac odôvodnenie preskúmavaného rozsudku podľa vyššie cit. ust. § 157 ods. 2 po zohľadnení jeho vyššie uvedeného výkladu je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia prvostupňového súdu s poukazom na vyššie uvedené nie je možné zistiť na základe akých skutočností, úvah a myšlienkových postupov dospel súd k záveru, že žalobu je potrebné v časti zamietnuť. V hodnotení skutkových zistení prvostupňového súdu absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyplývajú zo spisu, zo zmluvy účastníkov ako aj z obsahu dohodnutých zmluvných podmienok a vyšli v konaní najavo, avšak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako i v a v závislom výroku o náhrade trov konania s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže v odôvodnení prvostupňového rozsudku sa účastníkom odňala možnosť konať pred súdom, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne vyhodnotiť naplnenie zákonných podmienok pre priznanie navrhovateľovi žalobou uplatňovaných všetkých nárokov ,ale predovšetkým trvať na špecifikácii nárokov uplatnených v písomnom návrhu, ozrejmiť ich základ a výšku, dôsledne posúdiť obsah zmluvy, dohodnuté zmluvné podmienky a ich súlad so zákonom a zistiť, na čo boli odporkyňou zaplatené splátky započítané. Tiež je potrebné vyhodnotiť uznávací prejav odporkyne k vzťahu pohľadávke, ktorý je obsiahnutý aj v jej prejavoch adresovaných súdu, z ktorých však nebolo jednoznačné v akom rozsahu uznáva nároky, ktoré si navrhovateľ v predmetnom konaní voči nej uplatňuje.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.