Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Er/195/2008

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, 824 96 Bratislava, proti povinnému: Y. Š., W.. XX.XX.XXXX, L. XXXX/ X, XXX XX M., vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Peter Matejovie, Moyzesova 669/15, 031 01 Liptovský Mikuláš, pre vymoženie sumy 4 587,86 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd exekúciu zastavuje.

II. Oprávnený je povinný súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,67 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

odôvodnenie:

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 074899 zo dňa 03.03.2008 bol súdny exekútor JUDr. Peter Matejovie poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu - vykonateľného rozsudku vydaného rozhodcom Mgr. Erikom Končekom so sídlom Koceľova 9 v Bratislava, č. k. RK-372/07-EK zo dňa 25.06.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 28.07.2007 a vykonateľnosť 03.08.2007.

Dňa 16.11.2012 doručil súdny exekútor na tunajší súd podnet na zastavenie exekúcie v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), v spojení s o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok).

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Primárny právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru č. 8000009726 zo dňa 18.01.2006 (ďalej len “zmluva o úvere“), ktorou bol povinnému poskytnutý úver vo výške 122 010 Sk (4 049,99 EUR).

Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,

ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva povinného.

Podľa a o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia a , , , ods. 1 a a sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.06.2006 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa až 3 v znení do 31.03.2006 (ďalej len ,“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa , ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že povinný nie je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd má ďalej z výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia mal súd za jednoznačne preukázané, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah a predmetná zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky spotrebiteľských úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona. Na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách aj v tom prípade, ak si účastníci

zmluvy o úvere dohodli režim v zmysle a nasl., nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami .

Podľa v znení platnom do 31.03.2006, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "").

V v znení do 31.03.2006, sú neprijateľné podmienky uvedené len demonštratívne a podľa sú neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách neplatné.

Podľa a v znení do 31.03.2006, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

zákona o rozhodcovskom konaní, priznáva v rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones SL).

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( ). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL Slovakia, spol. s.r.o. (ďalej len „zmluvné podmienky“), v ktorých v článku 17 je rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v článku 17.2. Výber jednej z týchto dvoch alternatív spočíva na žalobcovi. V prípade, že ani jeden z rozhodcov, ktorí sú určení v článku 17.2. nebude môcť prevziať funkciu rozhodcu, náhradného rozhodcu určí veriteľ - oprávnený.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu v spojení s ods. 4 v znení do 31.03.2006. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). V zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle úverových zmluvných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska. Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do úverových zmluvných podmienok poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti arbitrážneho súdu.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané,

ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné ustanovenia a nasl. v znení účinnom do 31.03.2006 a tiež smernica č. 93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle v aktuálnom znení, a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu v znení účinnom do 31.03.2006, a preto je v zmysle v znení účinnom do 31.03.2006 absolútne neplatná.

Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

O povinnosti oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie rozhodol súd v zmysle Exekučného poriadku v súlade s Exekučného poriadku a MS SR č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „“) v znení účinným od 1.1.2009. Podľa vety prvej Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora určuje . Exekúcie, ktorých výkon bol začatý do 30.4.2008, sa riadia znením účinným do 30.4.2008. Podľa Exekučného poriadku, exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Návrh na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 309/2008 bol súdnemu exekútorovi doručený dňa 13.02.2008, preto sa táto exekúcia riadi znením účinným do 30.04.2008.

Dňa 16.11.2012 bolo tunajšiemu súdu doručené spolu s podnetom súdneho exekútora na zastavenie exekúcie aj vyčíslenie trov exekúcie vo výške 78,05 EUR a exekučný spis EX 309/2008. Táto suma pozostáva z odmeny v zmysle vo výške 56,44 EUR, z náhrady hotových výdavkov v zmysle vo výške 8,60 EUR a 20 % DPH.

Súd pri posudzovaní, kto by mal v danom prípade nahradiť trovy exekúcie, dospel k záveru, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku, ktorý nie je vykonateľný, t.j. ide o nespôsobilý exekučný titul. Oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol pred podaním návrhu na výkon exekúcie spoľahlivo zistiť, že tu existuje dôvod pre zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Okrem skutočností uvedených v odôvodnení výroku o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, už len fakt, že Slovenská republika ešte v roku 2004 vstúpila do Európskej únie mohol oprávneného vo veľkej miere ovplyvniť pri podávaní návrhu na výkon exekúcie, nakoľko ako podnikateľskému subjektu, ktorý má ako jeden z hlavných predmetov činnosti poskytovanie úverov, mohlo byť známe, že trend ochrany spotrebiteľa je čoraz výraznejší a čoraz viac zaväzuje poskytovateľov úverov k opatrnosti. Vzhľadom k tomu, že exekúcia sa začala s vedomím oprávneného bez toho, aby bol exekučný titul vykonateľný, súd má jednoznačne za to, že nemožno požadovať náhradu trov od povinného, nakoľko exekúcia bola voči nemu od začiatku neprípustná, t.j. nemožno voči povinnému uplatniť náhradu trov takého exekučného konania, ktoré voči nemu ani nemalo byť začaté.

V zmysle vyššie uvedeného tým, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, jej zastavenie zavinil, a preto ho súd v súlade s citovaným ustanovením zaviazal na náhradu nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa ust. , ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Podľa základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 6, EUR za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.

Podľa § 14 ods. 3 paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 EUR.

Podľa ust. súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

Súdny exekútor požaduje priznať odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu v zmysle vo výške 33, EUR, konkrétne za prevzatie návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosť o vydanie poverenia 20 min., spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie 20 min., 3x spracovanie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke 60 min..

Vzhľadom na súdnu prax, súd považoval čas vyčíslený súdnym exekútorom v zmysle 14 ods. 1 písm. a), 2 za neprimeraný, a preto mu odmenu podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu znížil zo sumy 33,20 EUR na sumu 6,64 EUR. Súd po sčítaní minút potrebných na vykonanie jednotlivých úkonov exekučnej činnosti dospel k času 60 min. (20 min. + 20 min. + 20 min.). Súd nepriznal súdnemu exekútorovi odmenu v zmysle 14 ods. 1 písm. a), 2 za čas 40 min. vynaložený na spracovanie príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, nakoľko sa jedná o vypracovanie takmer totožných dokumentov, pričom rozdiel spočíva len v označení banky, ktorej je príkaz na začatie exekúcie určený.

Súd po preštudovaní spisového materiálu v zmysle , priznal súdnemu exekútorovi odmenu za 6 úkonov podľa odmeňované paušálnou sumou za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti (1x získanie poverenia na vykonanie exekúcie, 1x doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, 1x doručenie príkazu na začatie exekúcie, 1x zisťovanie platiteľa mzdy povinného - Sociálna poisťovňa, 1x zisťovanie účtu povinného - Daňový úrad Trnava, 1x zisťovanie majetku povinného - Katastrálny portál v celkovej sume 19,92 EUR (6 x 3,32 EUR). Nakoľko sa v exekučnom spise nenachádzal žiadny doklad preukazujúci uskutočnenie úkonu - zisťovanie bydliska povinného, odmena za tento úkon nebola súdnemu exekútorovi priznaná.

Pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov, súd súdnemu exekútorovi priznal len náhradu za také výdavky, ktorých vznik bol súdnym exekútorom riadne preukázaný, resp. tie, ktorých vznik bolo možné riadne preukázať na základe dokladov nachádzajúcich sa v exekučnom spise, t.j. najčastejšie pripojenými doručenkami v spise. Súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi také hotové výdavky, ktoré evidentne súdnemu exekútorovi vôbec nevznikli (k listine nebola pripojená žiadna doručenka, pokiaľ išlo o poštovné) alebo vznikli aj v súvislosti s iným exekučným konaním (t.j. ak v exekučnom spise bola priložená len kópia doručenky a originál je založený v inom spise, nakoľko bolo jedným podaním na pošte doručených viacero zásielok, týkajúcich sa viacerých exekučných konaní (poštovné za doručovanie takých listín, doručenka ku ktorým je založená v inom exekučnom spise). Z takéhoto postupu súdneho exekútora jasne vyplýva, že si takéto hotové výdavky uplatňuje aj v súvislosti s iným exekučným konaním a súd teda nemôže súdnemu exekútorovi duplicitne alebo aj viacnásobne priznať také výdavky, ktoré mu reálne vznikli iba raz. Súd teda súdnemu exekútorovi priznal hotové výdavky len za poštovné, ktoré bolo súdnym exekútorom riadne preukázané pripojením originálu doručenky, resp. vrátenej obálky ku zaslanej listine: upovedomenie o začatí exekúcie - 1x oprávnený, 3x povinný: 4x 1,30 EUR, príkaz na začatie exekúcie - Tatra banka, a.s. 1x 1,30 EUR, v celkovej výške 6,50 EUR.

Podľa § 196 vety druhej Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.1.2012, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. Nakoľko súd má za preukázané, že súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty, súd mu priznal zvýšenie odmeny podľa a aj hotových výdavkov podľa o 20% DPH zo sumy 33,06 EUR v celkovej sume 6,61 EUR. V zmysle citovaného ustanovenia súd súdnemu exekútorovi priznal základnú sadzbu DPH vo výške 20 % v súlade s ust. o dani z pridanej hodnoty v aktuálnom znení.

Súd v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil exekúcie a zároveň súdnemu exekútorovi priznal odmenu za výkon exekučnej činnosti a náhradu za hotové výdavky v celkovej výške 39,67 EUR, na úhradu ktorých súd zaviazal v súlade s ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku oprávneného.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti obom výrokom tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( ), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca ( ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha ( ).