Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/7/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr. Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.07.2023, v trestnej veci proti obžalovanému ml. A. B., pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona, o odvolaní obhajcu obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo dňa 26.10.2022 takto

rozhodol:

Podľa z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe

Obžalovaného ml. A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XX, okr. C.,

podľa

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Kežmarok sp. zn. -10 zo dňa 13.04.2021 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin krádeže § 212 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 26.10.2020 v doobedňajšej dobe sa za účelom krádeže vybral sám, bez sekery a bez platnej povolenky na zber a výrub drevnej hmoty pešo z miesta trvalého bydliska do lesného porastu v katastrálnom území obce D., okres C., kde na parcele registra E č. XXXX/X, zapísanej v liste vlastníctva č. XXX ako lesný pozemok, vzal nájdenú, na zemi voľne ležiacu drevnú hmotu 1 kus Borovice lesnej (Pinus sylvestris) v dĺžke 5,3 m o stredovom priemere 0,15 m, celkovo o objeme 0,09 m3, ktorú z lesa, na ramene niesol do osady obce D., v ktorej, ako uvidel prichádzať policajné auto, drevo zahodil a z miesta ušiel, následne ešte v uvedený deň bol obvinený stotožnený a priznal sa ku krádeži dreva, ktoré chcel použiť ako palivo do domácnosti, ktoré mu ostalo ponechané, pričom touto krádežou spôsobil škodu pre E. A. D., okres C. vo výške 2,16 €,

pretože skutok nie je trestným činom.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného ml. A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. za vinného z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- obžalovaný sa dňa 26.10.2020 v doobedňajšej dobe za účelom krádeže vybral sám, bez sekery a bez platnej povolenky na zber a výrub drevnej hmoty pešo z miesta trvalého bydliska do lesného porastu v katastrálnom území obce D., okres C., kde na parcele registra E č. XXXX/X, zapísanej v liste vlastníctva č. XXX ako lesný pozemok, vzal nájdenú, na zemi vol'ne ležiacu drevnú hmotu 1 kus Borovice lesnej (Pinus sylvestris) v dĺžke 5,3 m o stredovom priemere 0,15 m, celkovo o objeme 0,09 m3, ktorú z lesa, na ramene niesol do osady obce D., v ktorej, ako uvidel prichádzať policajné auto, drevo zahodil a z miesta ušiel, následne ešte v uvedený deň bol obvinený stotožnený a priznal sa ku krádeži dreva, ktoré chcel použiť ako palivo do domácnosti, ktoré mu ostalo ponechané, pričom touto krádežou spôsobil škodu pre E. A. D., okres C. vo výške 2,16,-€.

Podľa § 98 písm. a/ Tr. zákona okresný súd upustil od potrestania obžalovaného ml. A. B., pretože vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a na doterajší život mladistvého možno dôvodne očakávať, že už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jeho nápravu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote proti vôli mladistvého obžalovaného odvolanie obhajca obžalovaného, ktoré dodatočne písomne odôvodnil. V dôvodoch odvolania obhajca obžalovaného uviedol, že predmetný rozsudok považuje za nezákonný z nasledujúcich dôvodov: a) skutok, tak ako je uvedený v opise skutku sa nestal, b) obžalovaný v dobe spáchania skutku bol nepríčetný v zmysle § 95 ods. 1 Tr. zákona, resp. nebol predložený relevantný dôkaz, že by v zmysle tohto ustanovenia príčetným bol a c) pokiaľ by aj bola naplnená skutková podstata prečinu krádeže podľa Tr. zákona, vzhľadom na zásadu subsidiarity trestnoprávnej represie – „ultima ratio“, nejedná sa o trestný čin, keďže nedovolený zber dreva z lesného pozemku je primárne podľa , o lesoch priestupkom.

Odvolateľ ďalej poukázal na to, že zo skutkovej vety vyplýva motív, resp. pohnútka obžalovaného, pre ktorý sa dňa 26.10.2020 v doobedňajších hodinách vybral do lesného porastu, a touto pohnútkou má byť podľa súdu prvej inštancie nič iné, než krádež dreva. Okresný súd toto tvrdí aj napriek tomu, že by obžaloba predložila akýkoľvek dôkaz pre toto tvrdenie. Už zo samotného tohto tvrdenia vyplýva logický rozpor, keďže súd na jednej strane tvrdí, že obžalovaný sa vybral na lesný pozemok okrem iného za účelom výrubu drevnej hmoty a vzápätí tvrdí, že sa vybral na lesný pozemok bez sekery. Nie je mu známe, ako sa obžalovaný mohol vybrať do lesa za účelom výrubu drevenej hmoty bez toho, aby si vzal so sebou nástroj na to potrebný, t. j. sekeru alebo pílku. V tomto tvrdení je podľa neho logický rozpor, ktorý by sa mal vyjasniť, keďže asi ťažko by obžalovaný mohol vyrubovať drevo výlučne len holými rukami. Ako vyplýva z predmetného rozsudku, súd prvej inštancie sa týmto logickým rozporom absolútne vôbec nezaoberal, a nekriticky opis skutku tak, ako je uvedený v uznesení policajta, následne v obžalobe prokurátora, prevzal do svojho rozsudku. Poukázal na výpoveď obžalovaného na hlavnom pojednávaní zo dňa 26.10.2022, ktorý na otázku samosudcu, za akým účelom ste šli na lúku alebo do lesa, obž. udáva: Obžalovaný neodpovedal. Na ot. zákonnej zástupkyne prečo si tam išiel pre drevo, obž. udáva: Hrali sme sa na lúke a našli sme tam drevo a zobrali sme si ho domov. Z vyššie uvedeného podľa názoru odvolateľa vyplýva, že dôvodom, pre ktorý sa obžalovaný dňa 26.10.2020 v doobedňajšej dobe vybral na lúku, do lesa – voľnej prírody, bolo z dôvodu, že sa tam šiel hrať, zrejme nie sám – „hrali sme sa na lúke“ a nie z dôvodu, že by sa vybral na lesný pozemok z dôvodu krádeže drevnej hmoty tak, ako to tvrdí policajt, následne prokurátor a napokon aj súd prvej inštancie. Podľa názoru odvolateľa sa skutok tak, ako je uvedený v opise skutku, čo do pohnútky a príčiny sa nestal.

Ďalej odvolateľ v podanom odvolaní uviedol, že obžalovaný mal v dobe spáchania skutku 14 rokov, jeden mesiac a 13 dní, čiže bol dieťaťom, ktorého základné potreby – bývanie, ošatenie, stravu plne zabezpečovali jeho rodičia, čiže jeho rodičia sa o neho riadne starali, drevo na vykurovanie taktiež riadne zabezpečovali jeho rodičia. Z toho, podľa názoru odvolateľa, jednoznačne vyplýva, že obžalovaný nebol odkázaný z dôvodu nepriaznivých životných podmienok chodiť na lesné pozemky kradnúť drevnú hmotu. V opačnom prípade, ak by skutočne bolo pravdou to, čo tvrdia orgány činné v trestnom konaní, že 14 ročný chlapec sa vybral na lesný pozemok za účelom krádeže drevnej hmoty, „ktoré chcel použiť ako palivo do domácnosti“, podľa názoru obhajcu obžalovaného nepriamo orgány činné v trestnom konaní tvrdia, že rodičia zanedbávajú rodičovskú starostlivosť o obžalovaného, keďže mu umožňujú dopúšťať sa konania, ktoré je podľa trestným činom, alebo podľa osobitného zákona priestupkom, čím by sa podľa , Tr. zákona dopustili trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže.

K miestu spáchania skutku odvolateľ uviedol, že objektívna stránka skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods.1 písm. e) Tr. zákona bude naplnená výlučne len vtedy, ak si páchateľ prisvojí drevo, ktoré sa nachádza výlučne len na lesnom pozemku. V opačnom prípade, ak si páchateľ prisvojí drevo, ktoré sa nachádza na inom pozemku, než na lesnom pozemku, sa takýto skutok bude posudzovať podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pričom skutková podstata trestného činu krádeže bude naplnená za predpokladu, ak hodnota dreva bude prevyšovať sumu 266,- eur. Z tohto dôvodu miesto spáchania činu je v tomto konkrétnom prípade rozhodujúce. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozsudku, okresný súd mal miesto spáchania skutku preukázané výlučne len na tom fakte, že toto miesto sa malo nachádzať na pozemku evidovanom ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie D.. Odvolateľ poukázal na § 70 ods. 1, 2 zákona o katastri, z ktorého vyplýva, že pri pozemku, ktorý je na mape určeného operátu evidovaný ako parcela registra „E“ nie je druh pozemku záväzným údajom. Keďže v trestnom konaní platí zásada „in dubio pro reo“, nemôže v trestnom konaní byť preukázané, že pozemok, z ktorého bolo drevo odcudzené, je lesným pozemkom, výlučne len z výpisu z listu vlastníctva, z ktorého vyplýva, že predmetný pozemok je evidovaný ako parcela registra „E“, keďže druh pozemku nie je záväzným údajom. Ako vyplýva z mapy predmetného pozemku dostupnej na B. A._E. =F.,na predmetnom pozemku sa sčasti nachádza trávnatý porast a sčasti lesný porast. Tento pozemok susedí s nasledujúcimi pozemkami: pozemkom evidovaným ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, na ktorom sa taktiež nachádza lesný porast a trávnatý porast, avšak tento pozemok je na liste vlastníctva č. XX zapísaný podľa druhu ako trvalý trávny porast a pozemkom evidovaným ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, na ktorom sa taktiež nachádza lesný porast a trávnatý porast, avšak aj tento pozemok je na liste vlastníctva č. XXX zapísaný podľa druhu ako trvalý trávny porast. Ak sa porovnajú mapy pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku lesný pozemok a pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku trvalý trávny porast, pozemok, na ktorom sa nachádza trávnatý porast – lúka sa nachádza na týchto dvoch parcelách. Podľa názoru odvolateľa by nebola naplnená skutková podstata trestného činu krádeže, ak by obžalovaný odcudzil drevo z pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku trvalý trávny porast. Odvolateľovi nebolo známe na základe čoho orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že drevo bolo odcudzené z pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku lesný pozemok a nie z pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku trvalý trávny porast. Z vyšetrovacieho spisu absolútne vôbec nevyplýva, že by presné miesto, odkiaľ bolo drevo odcudzené, bolo zamerané geodetom, t. j. aby sa jednoznačne určilo, z akej konkrétnej parcely bolo drevo odcudzené. Ako vyplýva z výpovede obžalovaného a obžaloba to potvrdila, obžalovaný drevo našiel a vzal si ho z pozemku, na ktorom sa nachádzal trávnatý porast – lúka a nie lesný porast. Z tohto dôvodu bol obhajca obžalovaného názoru, že skutok tak, ako je uvedený v opise skutku, čo do miesta spáchania skutku, sa nestal, resp. nie je bez akejkoľvek dôvodnej pochybnosti preukázané, že by sa stal. Keďže neexistuje žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že miestom spáchania skutku bol lesný pozemok, obhajca namietal, že objektívna stránka prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. e) Tr. zákona naplnená nebola.

Odvolateľ ďalej v podanom odvolaní namietal nepríčetnosť obžalovaného podľa § 95 ods. 1 Tr. zákona „Mladistvý mladší ako pätnásť rokov, ktorý v čase spáchania činu nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný.“ Toto ustanovenie upravuje tzv. podmienenú trestnú zodpovednosť alebo tzv. podmienenú príčetnosť. Koncepcia podmienenej trestnej zodpovednosti sa odvíja od dosiahnutia mravnej a intelektuálnej vyspelosti mladistvého v čase spáchania činu. Trestná zodpovednosť sa tu podmieňuje dosiahnutím určitého stupňa rozumovej aj mravnej vyspelosti a bez dosiahnutia tohto stupňa trestnú zodpovednosť nemožno vyvodzovať. Koncepcia trestnej zodpovednosti mladistvých je vybudovaná jednak na princípe absolútnej trestnej zodpovednosti identifikovanej v a , vzťahujúcich sa v plnom rozsahu aj na mladistvých páchateľov a súčasne na princípe podmienenej trestnej zodpovednosti (nazývanej aj podmienená príčetnosť). Pri posudzovaní trestnej činnosti mladistvých je teda potrebné plne aplikovať zásady tzv. absolútnej príčetnosti identifikované v a . Príčetnosť je tu vymedzená negatívnou definíciou, a to tak, že absencia buď ovládacej, alebo rozpoznávacej schopnosti (resp. oboch týchto zložiek súčasne) na strane páchateľa v čase spáchania činu inak trestného, spôsobená duševnou poruchou, má za následok nepríčetnosť páchateľa, a teda absenciu možnosti vyvodenia trestnej zodpovednosti voči nemu. Spoločným menovateľom kritérií absolútnej nepríčetnosti uvedených v a relatívnej nepríčetnosti špecifikovaných v

je absencia ovládacej alebo rozpoznávacej schopnosti (alebo oboch týchto zložiek súčasne); pokiaľ však k defektu týchto zložiek podľa dochádza iba vplyvom duševnej poruchy, pri ide o deficit vzniknutý absenciou požadovaného stupňa rozumovej a mravnej vyspelosti bez bližšieho špecifikovania dôvodu vzniku takejto situácie. Rozumová a mravná vyspelosť bezprostredne súvisia s procesom dospievania, ktorý je u každého mladistvého individuálny. Dozrievanie osobnosti mladistvého je dlhodobý, komplikovaný proces, v ktorom jedinci podliehajú významným fyzickým, psychickým a spoločenským zmenám, ktoré môžu viesť k narušeniu rovnováhy osobnosti. V tomto je však potrebné vychádzať práve z a zisťovanie úrovne rozumovej a mravnej vyspelosti považovať, vzhľadom na odbornú náročnosť a procesný význam, za objasňovanú skutočnosť, na zistenie ktorej postup podľa (odborná činnosť) nie je postačujúci. Teda keď na posudzovanie skutočností uvedených v tomto odseku sa nebudú vzťahovať a identifikujúce pravidlá vyšetrenia duševného stavu obvineného, konštatuje, že vzhľadom na závažný procesný následok dotknutých zistení a odbornú náročnosť identifikácie požadovaných skutočností bude relevantným v tomto smere spravidla iba postup spočívajúci v zabezpečení znaleckých posudkov postupom podľa a nasl. . Úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti by mala byť posúdená znalcom - detským psychológom. Preto záver o úrovni rozumovej a mravnej vyspelosti mladistvého a jej vplyvu na schopnosť tejto osoby ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho protiprávnosť možno urobiť len na podklade znaleckých posudkov vypracovaných znalcami, a to detským psychológom a psychiatrom. Podľa ust. „V konaní proti mladistvému treba čo najdôkladnejšie zistiť aj stupeň rozumového a mravného vývoja mladistvého, jeho povahu, pomery a prostredie, v ktorom žil a bol vychovávaný, jeho správanie pred spáchaním činu, z ktorého je obvinený, a po ňom a iné okolnosti dôležité pre voľbu prostriedkov vhodných na jeho nápravu, najmä na posúdenie, či má byť nariadená ochranná výchova mladistvého. Zisťovanie pomerov mladistvého sa uloží aj orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a obci.“ Podľa : „U mladistvého, ktorý v čase činu neprekročil pätnásty rok svojho veku, treba vždy skúmať, či bol spôsobilý rozpoznať protiprávnosť činu a či bol spôsobilý ovládať svoje konanie. Znalecké skúmanie mladistvého podľa bodu 2 sa zvyčajne vykonáva znalcami z odboru detskej psychiatrie, prípadne detskej psychológie. Táto rozumová a mravná vyspelosť sa má podľa vyššie citovaného komentára k Tr. zákona zisťovať dvoma znaleckými posudkami, a to z oboru detskej psychiatrie a z oboru detskej psychológie, pričom tieto posudky sa výlučne zameriavajú na posúdenie príčetnosti podľa Tr. zákona. Čiže aj napriek tomu, že slovenský neobsahuje obdobné ustanovenia ako českého zákona o soudnictví ve věcech mládeže, ktorý explicitne ustanovuje, že rozumová a mravná vyspelosť mladistvého sa posudzuje znaleckým posudkom, resp. dvoma znaleckými posudkami vypracovanými výlučne len detským psychiatrom a detským psychológom, tak táto povinnosť vyplýva i keď nie explicitne ale implicitne z . Faktom zostáva, že orgány činné v trestnom konaní v tejto konkrétnej veci dali výlučne len vypracovať znalecký posudok, ktorý vypracoval znalec G. H. I., ktorá je súdnym znalcom v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria1). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že G. H. I. nemá špecializáciu – nie je atestovaným psychiatrom v obore detská psychiatria a už vôbec nie je oprávnená vypracovávať znalecké posudky v obore detská psychiatria, keďže ako je uvedené na tomto znaleckom posudku, špecializuje sa na liečbu alkoholizmu a toxikománie a gerontopsychiatriu – čiže sa zameriava na psychické choroby osôb starších ako 65 rokov. Žiaden znalecký posudok v obore detská psychiatria a detská psychológia, ktorého predmetom by bolo posúdenie rozumovej a mravnej vyspelosti obžalovaného, vypracovaný nebol. Tento znalecký posudok bol zameraný výlučne len na posúdenie všeobecnej nepríčetnosti podľa Tr. zákona, pričom podľa tohto znaleckého posudku ľahká mentálna retardácia u obžalovaného nemá vplyv na to, aby bol schopný rozoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť a ovládať svoje konanie, čo však nie je to isté, ako nepríčetnosť v zmysle Tr. zákona. Maloleté dieťa síce vie, že kradnúť sa v obchode nemá (pozri str. 9 druhý odsek predmetného rozsudku), ale vie maloleté dieťa, ktoré síce dosiahlo štrnásty rok ale nedosiahlo pätnásty rok, že ak z obchodu ukradne tovar v hodnote do 266,- eur tak v tomto konkrétnom prípade, nie len že nebude postihnuté podľa , keďže krádež v obchode, ak sa ním nespôsobí škoda nad 266,- eur nie je trestným činom, ale že nebude pre nedostatok veku ani len priestupkovo zodpovedná? Obhajca obžalovaného bol názoru, že ak 14 ročný si prisvojí z lesného pozemku drevo v hodnote 2,- eur, ktoré voľne nájde pohodené, ktoré sa mu javí, že je „vecou bez pána“ resp. „vecou nikoho“, bol toho názoru, že v dôsledku svojej rozumovej a mravnej vyspelosti nemusí rozpoznať protiprávnosť svojho konania, t. j. že pácha krádež, a to aj napriek tomu, že vie, že kradnúť sa nemá. Na druhej strane, ak 14 ročný si prisvojí tovar v obchode v hodnote 2,- eurá, tak aj napriek tomu, že na základe svojej rozumovej a mravnej vyspelosti veľmi dobre vie, že koná protiprávne, lebo kradnúť sa nemá, tak nebude za tento svoj činy nie len že trestnoprávne postihnutý, lebo týmto svojim konaním nenaplní skutkovú podstatu

trestného činu krádeže, ale nebude pre nedostatok veku zodpovedný ani za priestupok krádeže. Avšak to, čo je z pohľadu obhajoby dôležité je ten fakt, že príčetnosť obžalovaného podľa Tr. zákona nebola orgánmi činnými v trestnom konaní preukázaná a preto platí, že obžalovaný v dobe spáchania skutku nebol v stave príčetnom podľa , čiže z dôvodu svojej rozumovej a mravnej vyspelosti nebol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania. Týmto obhajca namietal, že obžalovaný v dobe spáchania skutku bol podľa Tr. zákona v stave nepríčetnom, čiže nie je spôsobilým subjektom.

K použitiu materiálneho korektívu podľa Tr. zákona obhajca má za to, že skutok, z ktorého je obžalovaný obvineným, je priestupkom. Poukázal na o lesoch „Na lesných pozemkoch je zakázané ťažiť stromy alebo kry, alebo odnášať alebo odvážať stromy, kry alebo ich časti vrátane dreva ležiaceho na zemi,“ Podľa zákona o lesoch: „Priestupku na úseku lesného hospodárstva sa dopustí ten, kto na lesných pozemkoch ťaží stromy alebo kry, alebo stromy, kry, alebo ich časti, vrátane dreva ležiaceho na zemi, odnáša alebo odváža, ……“ Podľa zákona o lesoch: „Za priestupok podľa odseku 1 písm. m) až q) a odseku 2 možno uložiť pokutu do 3.320 eur.“ Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ sa za priestupok považuje už samotná nepovolená ťažba stromov, odnášanie alebo odvážanie stromov, o to viac je priestupkom a nie trestným činom nepovolený zber dreva ležiaceho na zemi. Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Pezinok, sp. zn. , v ktorom je uvedené, že podľa zásady ultima ratio má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. Na základe vyššie uvedeného bol toho názoru, že pokiaľ Zákon o lesoch sankcionuje nepovolený zber dreva z lesného pozemku, a to pokutou až do výšky 3.320 eur, má sa v prvom rade páchateľ postihovať podľa Zákona o lesoch a nie podľa Tr. zákona. Na tejto skutočnosti nič nemení ten fakt, že páchateľ v dobe spáchania tohto priestupku dovŕšil síce 14 rokov, avšak nedovŕšil pätnásty rok svojho veku. To, že zákon o priestupkoch v ustanovuje, že „Za priestupok nie je zodpovedný ten, kto v čase spáchania nedovŕšil pätnásty rok svojho veku“ neznamená, že sa takáto osoba bude postihovať výlučne len z tohto dôvodu podľa . Taktiež podľa Tr. zákona: „Prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.“

Obhajca obžalovaného ďalej v podanom odvolaní uviedol, že za predpokladu, ak by obžalovaný svojím konaním aj naplnil objektívnu stránku prečinu krádeže, vzhľadom na skutočnosť, že týmto svojím konaním bez platnej povolenky odniesol z lesného pozemku voľne položené drevo v hodnote 2 eur, ktoré by odniesol niekto iný s platnou povolenkou, je závažnosť jeho konania malá, že predmetný skutok nie je z pohľadu § 95 ods. 2 Tr. zákona trestným činom. Z pohľadu okresného súdu v danom prípade tým meradlom nemôže byť len spoločenská hodnota konkrétneho kusu odcudzeného dreva, ale ja spoločenská hodnota lesného bohatstva ako takého v spojení so záujmom chrániť ho pred drobnými individuálnymi krádežami malej alebo nepatrnej hodnoty. Pretože práve drobné nikým neregulované zásahy do drevnej hmoty v lese a na lesných pozemkoch spôsobujú devastačné následky, ktoré nie sú napraviteľné hneď a ani v krátkodobom časovom horizonte plánovaného lesného hospodárstva.“ /str. 10 predmetného rozsudku/ Na tej istej strane tretí odsek súd taktiež uvádza nasledovné: „V neprospech mladistvého obžalovaného vyznela i výpoveď zástupcu poškodenej strany, ktorý na súde dosvedčil, že obžalovaného v lese videl viackrát aj ho upozorňoval.“ Podľa názoru obhajcu zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 14.09.2021, vyplýva, že svedok – poškodený G. J. D. vypovedal, že aj keď ide o maloletého, ľudia si neuvedomujú, že ide o súkromné majetky, že je to cudzí pozemok, že by na to nemali vstupovať, nemali by si z neho privlastňovať cudzie veci. Niekoľkokrát som ho videl a aj upozorňoval. Je to začarovaný kruh. Neviem, akým spôsobom to vyriešiť. Mal by tam byť nejaký trest pre maloletého. Aspoň odpracovať nejaké verejnoprospešné práce. Priamy svedkom incidentu nebol. O krádeži sa dozvedel od polície. Viackrát ho tam videl“. Podľa § 30 zákona o lesoch: (1) Každý má právo na vlastnú zodpovednosť a nebezpečenstvo vstupovať na lesné pozemky; tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitných predpisov. 45b) (2) Pri využívaní lesov verejnosťou je každý povinný chrániť a nenarušovať lesné prostredie, rešpektovať práva a oprávnené záujmy vlastníka, správcu a obhospodarovateľa lesa a pokyny obhospodarovateľa lesa, člena lesnej stráže a orgánu štátnej správy lesného hospodárstva. Podľa ust. § 31 ods. 1 zákona o lesoch: „Na lesných pozemkoch je zakázané j) ťažiť stromy alebo kry, alebo odnášať alebo odvážať stromy, kry alebo ich časti vrátane dreva ležiaceho na zemi. Podľa § 57 ods. 1 Zákona o ochrane prírody a krajiny: „Každý má právo pri rekreácii, turistike a obdobnom užívaní prírody na voľný prechod cez pozemky vo vlastníctve (správe, nájme) štátu, obce, právnickej osoby

alebo fyzickej osoby, ak tým nespôsobí škodu na majetku alebo zdraví inej osoby. Je pritom povinný rešpektovať práva a oprávnené záujmy vlastníka, správcu a nájomcu pozemku, ako aj podmienky ochrany prírody a krajiny.“ Z citovanej právnej úpravy podľa odvolateľa vyplýva, že les vždy bol a zatiaľ ešte stále aj je verejnosti všeobecne prístupný a každý, vrátane obžalovaného má plné právo voľne vstupovať na lesné pozemky aj keď sú vo vlastníctve súkromných osôb. Čiže obžalovaný mal a má plné právo chodiť do lesa a hrať sa tam, ako to uviedol vo svojej výpovedi. Svedok absolútne vôbec nevypovedal, že by obžalovaného videl odnášať z lesného pozemku v minulosti drevo. Vypovedal len, že ho niekoľkokrát videl a že ho aj upozorňoval. No nie je zrejmé, čo videl a na čo obžalovaného upozorňoval. Napriek týmto skutočnostiam súd prvej inštancie považuje túto neurčitú výpoveď svedka za „okolnosť priťažujúcu“, ktorá súdu prvej inštancie bránila použiť materiálny korektív podľa § 95 ods. 2 Tr. zákona. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie dal obhajca odvolaciemu súdu na vedomie rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 17.03.2020, sp. zn. . Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách ods. 2 § 10 Tr. zákona. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív). Pokiaľ nedovolený zber drevnej hmoty v nepatrnej hodnote, ktorá sa voľne nachádza na lesnom pozemku, nejedná sa ani o vyťažené alebo naskladnené drevo, nie je trestným činom ale priestupkom v prípade plnoletého páchateľa tak, ako to konštatoval odvolací súd vo vyššie citovanom rozhodnutí, o to viac podľa názoru obhajcu obžalovaného nebude obdobné konanie mladistvého obžalovaného v tomto prípade trestným činom z pohľadu materiálneho korektívu podľa § 95 ods. 2 Tr. zákona. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol obhajca toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 95 ods. 2 Tr. zákona, čiže ak by aj bola naplnená subjektívna a objektívna stránka prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. e) Tr. zákona, nešlo by o trestný čin.

Záverom vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, t. j. že: z napadnutého rozsudku podľa názoru odvolateľa nevyplýva, že by bola naplnená objektívna stránka prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. e) Tr. zákona, keďže nie je jednoznačne bez dôvodnej pochybnosti preukázané, že by sa obžalovaný zmocnil dreva nachádzajúceho sa na lesnom pozemku – faktom je, že obžalovaný toto drevo odniesol z trávnatého porastu – lúky a nie z lesného porastu a obžalovaný v dobe spáchania skutku bol podľa v stave prezumovanej nepríčetnosti, t. j. v dôsledku svojej rozumovej a mravnej vyspelosti prezumovane nebol schopný rozpoznať protiprávnosť svojho konania, alebo svoje konanie ovládnuť, keďže prezumpcia tejto nepríčetnosti nebola zo strany orgánov činných v trestnom konaní vyvrátená – nebol vypracovaný znalecký posudok z oboru detskej psychológie a detskej psychiatrie, alternatívne ak by aj bolo ustálené, že skutková podstata prečinu krádeže podľa Tr. zákona naplnená bola, vzhľadom na princíp ultima ratio, t. j. na Tr. zákona nejde o trestný čin, navrhol obhajca obžalovaného, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa zrušil a trestné stíhanie zastavil.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia , podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a dospel k záveru, že odvolanie obhajcu obžalovaného je dôvodné.

Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo pre správne zistenie skutkového stavu potrebné. Krajský súd však konštatuje, že pred okresným súdom boli prečítané aj také listiny, ktoré nie sú zákonným dôkazom.

Podľa , za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že dokazovať skutkový stav veci možno len zákon- ným spôsobom a to dôkaznými prostriedkami, ktoré sú upravené v , resp., ktoré vyplývajú z osobitného zákona. Napriek tomu, že ustanovenie vypočítava dôkazné pros- triedky len demonštratívne, je limitujúcim faktorom dokazovania práve zásada zákonnosti, t. j. skutoč- nosť, že dokazovať možno len dôkaznými prostriedkami upravenými v , či v osobitnom zá- kone. V prípade, ak sa skutkový stav veci dokazuje prostriedkami, ktoré alebo osobitný zá- kon nepokladá za dôkazný prostriedok, nemôže byť výsledkom takéhoto dokazovania dôkaz použiteľný v trestnom konaní, teda takýto prostriedok nemôže slúžiť na náležité zisťovanie skutkového stavu veci a súd ani nemôže o takýto prostriedok oprieť svoje rozhodnutie. Úradné záznamy spísané príslušníkmi policajného zboru nie sú dôkaznými prostriedkami podľa (nejde o listinný dôkaz). Úradný záznam vypracovaný príslušníkmi PZ, pred začatím trestného stíhania, má obdobnú povahu ako majú zápisnice o podaných vysvetleniach osôb, ktoré sa realizujú podľa zákona o policajnom zbore. Účelom úradných záznamov je popísať postup polície pri overovaní informácií o tom, že mal byť alebo mohol byť spáchaný trestný čin, prípadne popísať postup polície pri realizovaní oprávnení podľa zákona o po- licajnom zbore (napríklad pri overovaní totožnosti osôb) ide teda o dokumentovanie operatívneho pos- tupu polície pred začatím trestného stíhania. Úradný záznam vypracovaný príslušníkmi PZ preto nie je dôkazným prostriedkom použiteľným v trestnom stíhaní osoby, ktorého obsah by mohol byť dôkazom, ale ide len o záznam postupu polície, ktorý má, pre trestné stíhanie, len povahu informácie. Primerane a analogicky tu možno použiť aj závery judikatúry, napríklad R 26/1989, ktorá konštatuje, že vysvetle- nia osôb, úradné záznamy, či iné zápisy polície nemôžu slúžiť ako dôkaz v konaní pred súdom. Za dô- kaz v trestnej veci môžu slúžiť len svedecké výpovede príslušníkov PZ, ktorí vykonávali operatívne šet- renie na mieste a spisovali úradný záznam, respektíve svedecké výpovede osôb, ktoré poskytovali vy- svetlenie do zápisnice o podanom vysvetlení. Podľa , písomné vyjadrenia, posudky, správy štátnych orgánov a ďalšie listiny (tu má zákon na mysli obdobné listiny ako sú správy a vyjadre- nia, napríklad rôzne zmluvy a podobne), ktorými sa vykonáva dôkaz na hlavnom pojednávaní sa prečí- tajú celé alebo ich časť, ktoré sa týkajú dokazovanej skutočnosti a umožní sa do nich nazrieť stranám a ak je to potrebné aj svedkom a znalcom. Zo slov „ktorými sa vykonáva dôkaz“ možno vyvodiť, že sa- motná listina je považovaná za dôkaz (premeň, či predmet dokazovania). Listinný dôkaz je teda v pod- state osobitným druhom vecného dôkazu, ktorý sa týka skutkového deja, prípadne osoby obvineného (napr. register trestov) či aj iných osôb (napr. osoby poškodeného a podobne). Listinný dôkaz sa preto od úradného záznamu spísaného príslušníkom PZ o postupe polície na mieste činu, či pri zadržaní po- dozrivých osôb, odlišuje v tom, že obsah listiny je sám o sebe nielen dôkazom, ale zároveň predmetom dôkazu, kým úradný záznam o postupe polície je len nosičom prípadného iného dôkazného prostried- ku a to výsluchu svedka (úradný záznam totiž obsahuje skutočnosti, ktoré určité osoby vnímali svojimi zmyslami a o ktorých by prípadne mohli vypovedať v procesnom postavení svedkov). Úradný záznam sa nemôže stať listinným dôkazom len preto, že je zachytený na papieri, nakoľko papier je v danom prí- pade len nosič informácie o možnom dôkaznom prostriedku. Úradný záznam, z hľadiska skutkového, či z hľadiska postupu polície, v trestnom konaní nič nedokazuje, nakoľko dôkazom by mohol byť len ob- sah záznamu, ktorý je možné procesne poskytnúť len vo forme svedeckej výpovede a nie záznam sám o sebe (t. j. jeho listinná podoba). Úradný záznam, sám o sebe, (ako „čistá“ listina) dokazuje len to, kto tento záznam spísal, kedy ho spísal, prípadne kde ho spísal (obsah úradného záznamu je už informá- ciou o možnej svedeckej výpovedi a jej obsahu, nejde teda o listinný dôkaz, ktorý by bolo možné prečí- tať na hlavnom pojednávaní postupom podľa ).

Ak teda orgán činný v trestnom konaní, resp. súd považuje informáciu, ktorú obsahuje úradný záznam polície za podstatnú, či závažnú pre rozhodnutie vo veci môže ju „preniesť“ do dokazovania v trestnom konaní len tak, že vypočuje osoby, ktoré úradný záznam spísali, ako svedkov, pretože až ich svedec- ké výpovede tu možno považovať za dôkazný prostriedok. Úradný záznam polície teda môže slúžiť len na posúdenie otázky, či je nevyhnutné vykonať takýto dôkaz podľa príslušných ustanovení Tr. poriad- ku. Ak policajt, v procesnom postavení svedka, uvedie pri svojom výsluchu, že sa na bližšie okolnosti nepamätá, nie je možné mu prečítať úradný záznam a až následne ho k jeho obsahu vypočuť. Rovna- ko tak nemožno odstraňovať rozpory, ktoré sa vyskytnú medzi obsahom úradného záznamu a násled- nou svedeckou výpoveďou. Prečítanie úradných záznamov polície na hlavnom pojednávaní ako listin- ných dôkazov a následné založenie odsúdenia obžalovaného aj na týchto záznamoch je možné pova- žovať za podstatné chyby konania, ktoré predchádzali napadnutému rozsudku, čo môže byť dôvodom zrušenia rozsudku odvolacím súdom ( ), prípadne aj dôvodom na zru- šenie rozhodnutia súdu v dovolacom konaní (, ). Taktiež je treba upozorniť na situácie, v ktorých príslušník PZ popisuje v úradnom zázname vyjadrenia podozri-

vých osôb, teda to čo povedali ku skutku, ohľadne ktorého sa následne vedie trestné konanie (napríklad policajt v úradnom zázname popisuje, že podozrivá osoba sa priznala policajtom k spáchaniu trestného činu, čo konkrétne uviedla a podobne). Tu treba pripomenúť, že príslušník PZ môže v trestnom konaní vypovedať ako svedok k obsahu úradného záznamu (t. j. napríklad k tomu ako vykonávali služobný zá- krok, ako zaisťovali podozrivé osoby, z čoho vyvodili, že ide o podozrivé osoby a podobne), avšak nie k tomu, čo mu ktorá osoba povedala pri vykonávaní služobného zákroku k skutku, ktorý vykazuje zna- ky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (primerane judikatúra R 26/1989). Prípadný výsluch príslušníkov PZ v procesnom postavení svedkov k tvrdeniam podozrivej osoby na mieste činu, či po jej zadržaní, je neprijateľný a nezákonný, nakoľko sa tak obchádzajú ustanovenia o vedení do- kazovania a neprípustne sa nahrádzajú výpovede osôb, ktoré spáchanie skutku alebo páchateľa vide- li alebo inak vnímali (obvineného, či svedkov) výpoveďami svedkov (policajtov), ktorí majú informácie o skutku, či jeho páchateľovi iba sprostredkovane a spáchanie skutku vlastnými zmyslami vôbec nevní- mali. Je nutné odlíšiť výpoveď policajtov ako svedkov k tomu, čo sami videli a vnímali od toho, čo im po- vedala na mieste podozrivá, či iná osoba. Takýto neprijateľný výsluch policajtov ako svedkov sa navyše využíva hlavne v prípadoch, keď obvinená osoba odmietne v trestnom konaní vypovedať, respektíve vy- povedá, že sa trestného činu nedopustila (to vyplýva z toho, že nie je potrebné vypočúvať policajtov ako svedkov za situácie, keď sa obvinená osoba priznala), pričom sa predvolá príslušník PZ, ktorý spisoval úradný záznam, a ktorý následne ako svedok vypovedá o tom, že sa pred ním osoba, ktorá je teraz ob- vinená priznala k spáchaniu trestného činu. Takýto postup je nezákonný aj preto, že sa takýmto spôso- bom celkom zjavne obchádza právo obvineného nevypovedať, resp. brániť sa akýmkoľvek spôsobom.

Pokiaľ v posudzovanom prípade sudkyňa okresného súdu na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom dňa 26.10.2022 čítala záznam polície z č.l. 64 a záznamy o podaní vysvetlenia v priestupkovom konaní ide o nezákonné dôkazy, ktoré na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nemali byť vykonané a nie je možné na ne prihliadať, ani ich čítať pri odstraňovaní rozporov.

Taktiež okresný súd nepostupoval v súlade s , pokiaľ po vykonaní dôkazov na hlavnom pojednávaní zaznamenal vyjadrenia k dôkazom prokurátora, zákonného zástupcu, sociálnej kurately a obhajcu, aj keď z ustanovenia plynie, že sa treba po vykonaní každého dôkazu opýtať, či sa chcú k nemu vyjadriť a vyjadrenie každého sa zapíše len pokiaľ ide o obžalovaného, poškodeného a zúčastnenej osoby. Z uvedeného plynie, že nie je potrebné žiadať a zapisovať vyjadrenia iných osôb okrem osôb uvedených v , ako je prokurátor, obhajca, zákonný zástupca a podobne, ale len vyjadrenie obžalovaného, poškodeného a zúčastnenej osoby, samozrejme pokiaľ sú na pojednávaní prítomní.

V prejednávanej trestnej veci bolo, aj podľa názoru krajského súdu vykonaným dokazovaním preukázané, že obžalovaný dňa 26.10.2020 vzal nájdenú, na zemi vol'ne ležiacu drevnú hmotu 1 kus borovice lesnej (Pinus sylvestris) v dĺžke 5,3 m o stredovom priemere 0,15 m, celkovo o objeme 0,09 m3, ktorú niesol na ramene a takto bol pristihnutý policajnou hliadkou.

Sporným bolo, či obžalovaný vzal uvedenú drevnú hmotu na lúke alebo na lesnom pozemku, keď tento na hlavnom pojednávaní dňa 26.10.2022 vypovedal, že drevo našiel na lúke, kým v prípravnom konaní uviedol dňa 17.03.2021, že drevo sosnu doniesol z lesa nad ich osadou. V rozpore s ust. , prokurátor prítomný na hlavnom pojednávaní ani obhajca obžalovaného ani samosudkyňa okresného súdu s poukazom aj na ust. sa tento podstatný rozpor nepokúsili odstrániť a okresný súd v odôvodnení rozsudku v rozpore s ust. neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení tohto rozporu. Ide pritom v posudzovanom prípade o podstatnú okolnosť.

Ku skutku bol vypočutý zástupca poškodenej strany G. J. D., ktorý uviedol, že z vyrozumenia polície vie, že došlo k neoprávnenému zberu drevnej hmoty v katastrálnom území D., v lesnom poraste, kadiaľ vedie vyšliapaná poľná cesta od hornej osady D. pred obcou K., nad miestnou osadou v strmom stúpaní približne 700 m až 800 m, kde sa dá dostať do borovicového lesa. Ku krádeži došlo na lesnom pozemku parcely č. L. XXXX/X vedenom na liste vlastníctva č. XXX, patriacom E. A. J. D.. Obžalovaný vošiel na uvedenú parcelu lesného pozemku bez povolenia na zber a výnos dreva. Ďalej svedok uviedol, že škoda bola uhradená a neuplatnil si ju. Na záver uviedol, že priamym svedkom incidentu síce nebol, ale zopakoval, že obžalovaného tam viackrát videl, z tohto vyjadrenia svedka však podľa názoru krajského súdu nie je zrejmé, a ani prítomný prokurátor ani súd sa svedka nedotazoval, čo konkrétne

svedok pred uvedeným skutkom videl. Zároveň krajský súd uvádza, že aj lesný hospodár s odkazom na príslušné listinné dôkazy, pokiaľ nie je rozumná pochybnosť o jeho stanovisku, môže identifikovať miesto spáchania skutku, či ide o lesný pozemok, preto sa krajský súd v tomto smere nestotožnil s odvolacími námietkami obhajoby, že by snáď bolo potrebné do konania priberať v tomto konkrétnom prípade znalca z odboru geodézie, kartografie a katastra nehnuteľností, či odboru lesníctvo.

Pokiaľ obhajoba napádala časť skutku, že nie je podľa názoru obhajcu obžalovaného logické, aby páchateľ, ktorý sa vyberie do lesa bez píly či sekery, nie je možné ho podozrievať, že tam ide kradnúť drevo, v tomto smere mohli orgány činné v trestnom konaní vychádzať aj z výpovedí vyťažovaných osôb, či podozrivej osoby, keď v súdnej praxi nie sú ojedinelé prípady, keď jeden páchateľ zreže či vyrúbe strom a po istom časovom odstupe iný páchateľ tento často už suchý strom z lesa len odnesie. Rozsudok súdu však aj v skutkovej vete musí vychádzať len zo zákonných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, podľa môže súd pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané.

Prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. e) Tr. zákona sa dopustí ten páchateľ, ktorý si neoprávnene prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a takou vecou je vec z úrody pozemku, ktorý patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo nachádzajúce sa na lesnom pozemku, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom.

Odvolateľ v dôvodoch odvolania namietal, že nešlo o drevo nachádzajúce sa na lesnom pozemku, keď jednak nebolo spoľahlivo zistené, kde obžalovaný drevo našiel, ako aj že pri pozemku, ktorý je na mape určeného operátu evidovaný ako parcela „E“ nie je druh pozemku záväzným údajom, poukázal pritom na ustanovenie zákona o katastri nehnuteľnosti. Krajský súd k uvedenej námietke uvádza, že podľa , o lesoch sa lesné pozemky neurčujú len podľa druhu pozemku uvedenom v katastri nehnuteľností, v tomto smere bolo možné v prípade pochybností, či konkrétne určené miesto je lesným pozemkom, doplniť dokazovanie výsluchom či už lesného hospodára alebo poškodeného, skutočnosť že v prípade miesta, kde mal byť podľa obžaloby strom pôvodne umiestnený, išlo o lesný pozemok, však nebol jednoznačne vyvrátený.

Podľa § 95 ods. 2 Tr. zákona, prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.

Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, že jeho závažnosť v prípade mladistvého páchateľa nie je malá.

Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti mladistvého je potrebné prihliadať najmä na osobu páchateľa. Skutočnosť, že čin bol spáchaný mladistvým ako osobou bez dostatočných životných skúseností, má pri určovaní stupňa závažnosti činu mimoriadny význam (ďalej pozri R 65/1971). Stupeň rozumového vývoja a malé životné skúsenosti mladistvého môžu podstatne ovplyvniť hodnotenie pohnútky činu (ďalej pozri R 16/1982). Zmyslom tohto ustanovenia je, aby trestná zodpovednosť mladistvého bola vyvodzovaná len pri prečinoch, ktoré vykazujú vyššiu závažnosť ako pri dospelých páchateľoch. Ak závažnosť prečinu je malá, nepôjde o prečin a proti mladistvému by mali byť použité iné výchovné prostriedky.

Zo znaleckého posudku č. 10/2020 zo dňa 14.03.2021 vypracovaného znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, G. H. I., na základe vyšetrenia mladistvého obžalovaného zo dňa 11.03.2021 vyplýva záver, že mladistvý obžalovaný trpí defektom intelektu, ľahkou mentálnou retardáciou ľahkého stupňa, pričom takto postihnutí ľudia dosahujú úrovne asi 12 ročného dieťaťa. Táto intelektová úroveň je však dostatočná na to, aby obžalovaný chápal základné morálne a spoločenské normy. Mladistvý obžalovaný chápe pojem viny a trestu, je orientovaný v realite a chápe nezákonnosť svojho konania. Rovnako chápe pojem osobného vlastníctva, práva z toho plynúce a následky pri porušení zákona. Schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť a schopnosť ovládať svoje konanie boli u obžalovaného v čase spáchania skutku podľa znaleckého posudku zachované v plnej miere. Krajský súd sa v tomto smere nestotožnil s odvolacími námietkami obhajcu obžalovaného, pretože podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č., ktorou sa vykonáva o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v odbore zdravotníctvo

a farmácia č. 48 00 00 je znalecké odvetvie 481700 psychiatria, nie je v ňom samostatné odvetvie detská psychiatria. Obligatórne sa pri mladistvých páchateľoch mladších ako 15 rokov skúma ich príčetnosť znaleckým dokazovaním znalcom z odvetvia psychiatria s poukazom na ust. . Stupeň rozumového a mravného vývoja takéhoto páchateľa v tomto konkrétnom prípade nebolo ani podľa názoru krajského súdu nutné skúmať znaleckým dokazovaním znalcom z odboru psychológia. Okresný súd podrobne odôvodnil, prečo považoval úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti u obžalovaného aj s poukazom aj na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bol stíhaný, za dostatočný, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť a ovládať svoje konanie.

Krajský súd uvádza, že obžalovaný v čase spáchania skutku nedovŕšil 15 rokov, bol žiakom 7.ročníka špeciálnej základnej školy, ktorú riadne navštevoval, z vykonaného dokazovania plynie, že drevo on nespílil, ani nezrúbal, ale vzal voľne ležiace drevo, nešlo o odcudzenie legálne poškodeným vyťaženej drevnej hmoty, nebolo preukázané, že sa obdobného konania dopustil v minulosti, škodu v celom rozsahu zaplatil, svoje konanie ľutoval. Za takejto situácie dospel potom krajský súd k záveru, že nie je potrebné s poukazom aj na kontradiktórny charakter súdneho konania napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie za účelom doplnenia dokazovania, pretože závažnosť tohto skutku je malá. Keďže obžalovaný v čase skutku nedovŕšil 15-ty rok veku, nie je za priestupok zodpovedný, preto nebolo možné vec postúpiť okresnému úradu na prejednanie priestupku ( o priestupkoch).

Krajský súd ďalej uvádza, že zákonodarca nemienil každé prisvojenie si „dreva“ považovať za trestný čin. V tejto súvislosti poukázal na zásadu chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ orgánmi aplikácie práva, t.j. orgány činné v trestnom konaní a súdy by mali dať prednosť uplatňovaniu mimotrestnej zodpovednosti pred postihom podľa predpisov trestného práva. Princíp ultima ratio má funkciu subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že právne predpisy z oblasti trestného práva majú byť používané len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich použitie je zjavne neúčelné.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd postupom podľa 321 ods. 1 písm. d/ zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a postupom podľa rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.