Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/52/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľa: G. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., U. XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Magdaléna Kuciaňová, so sídlom Piešťany, Nitrianska 5, proti odporcovi: CWS - boco Slovensko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Bojnická 10, IČO: 31 411/045, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Horanský, so sídlom Trebatice 187, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 16.11.2012 č.k. -484 - v časti I., takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1.693,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 2.496,38 Eur od 12.4.2001 do 2.8.2012, vo výške 17,6% ročne zo sumy 652,72 Eur od 12.4.2001 do zaplatenia, vo výške 17,6% ročne zo sumy 787,28 Eur od 1.5.2001 do zaplatenia, vo výške 17,6% ročne zo sumy 253,50 Eur od 1.6.2001 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd konanie v časti o zaplatenie 2.496,38 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne od 3.8.2012 do zaplatenia zastavil. Výrokom III. potom súd návrh vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku IV. uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. - v znení účinnom k 26.10.2000, , , , , a o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, (chybne uvedené ) a ako i ust. a Nariadenia vlády SR č. Vecne prvostupňový súd uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ najneskôr dňa 30.10.2000 oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. To znamená, že v zmysle má navrhovateľ nárok na náhradu mzdy najneskôr od 30.10.2000. Navrhovateľ si uplatnil náhradu mzdy od 1.11.2000 do 11.4.2001 a za uvedené obdobie patrí navrhovateľovi náhrada mzdy 4.457,38 Eur. Následne súd skonštatoval, že akékoľvek ďalšie rozšírenia návrhu po jeho špecifikácii na pojednávaní dňa 26.6.2012 (nad sumu 187.484,- Eur s príslušenstvom) boli vykonané po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorá sa počíta od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac. Ďalej súd skonštatoval, že navrhovateľ zobral návrh v časti o zaplatenie istiny 1.741,55 Eur s príslušenstvom späť a následne tiež v časti o zaplatenie 291,97 Eur s úrokom z omeškania od 1.12.2000 do zaplatenia. Predmetom konania tak zostalo zaplatenie istiny 4.189,80 Eur so 17,6% úrokom z omeškania od 12.4.2001 do zaplatenia. Dňa 2.8.2012 ale odporca zaplatil navrhovateľovi 2.486,38 Eur. Navrhovateľ túto sumu započítal na

istinu a v tomto smere následne upravil svoj návrh podaním, ktorým v podstate zobral návrh v časti späť, pričom odporca s týmto späťvzatím súhlasil. Z uvedených dôvodov potom súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi 1.693,42 Eur (4.189,80 Eur mínus 2.496,38 Eur) a v prevyšujúcej časti istiny súd návrh s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania zamietol. Keďže medzi účastníkmi nebol dohodnutý deň splatnosti mzdy, súd vychádzajúc z uzavrel, že odporca sa dostal do omeškania s výplatou mzdy navrhovateľovi za mesiac november 2000 dňa 1.1.2001, za mesiac december 2000 dňa 1.2.2001, za mesiac január 2001 dňa 1.3.2001, za mesiac február 2001 dňa 1.4.2001, za mesiac marec 2001 dňa 1.5.2001 a za mesiac apríl 2001 dňa 1.6.2001. Od vyššie uvedených dní súd potom priznal navrhovateľovi i úroky z omeškania od uvedených dátumov z jednotlivých súm vo výške 17,6% až do zaplatenia. V časti úrokov z omeškania z náhrady mzdy za mesiac november 2000 až február 2001, ktorých splatnosť predchádzala dňu 12.4.2001, z dôvodu uplatnenej námietky premlčania, návrh zamietol. Keďže navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania v závislosti od splatnosti tej - ktorej náhrady pripadajúcej na jeden kalendárny mesiac až podaním zo dňa 26.8.2011, súd zamietol návrh tiež v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej sumu 787,28 Eur (mzda za mesiac marec uplatnená pred uplynutím premlčacej lehoty), ktorú si ale navrhovateľ neskôr správne uplatnil od 1.5.2001, avšak zo sumy 860,72 Eur po uplynutí premlčacej lehoty. Súd preto návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania 17,6% zo sumy 73,44 Eur od 1.5.2001 do zaplatenia zamietol. Z rovnakého dôvodu súd zamietol návrh v časti úroku z omeškania zo sumy prevyšujúcej sumu 253,50 Eur (mzda za mesiac apríl uplatnená pre uplynutím premlčacej doby, ktorá sa stala splatnou 1.6.2001 a ktorú si navrhovateľ uplatnil až po uplynutí premlčacej doby od uvedeného dňa vo výške 316,74 Eur), súd preto návrh zamietol v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6% zo sumy 63,24 Eur od 1.6.2001 do zaplatenia. Záverom súd s poukazom na rozhodol, že o trovách rozhodne samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie odporca. I keď to v odvolaní výslovne neuvádza, podľa obsahu jeho odvolanie smeruje výlučne voči vyhovujúcemu výroku I., keďže z odvolania je zrejmé, že s čiastočným zastavením konania výrokom II. i zo zamietnutí časti návrhu výrokom III. súhlasí. Odporca sa odvolaním domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľovi iba 8,75% úrok z omeškania zo sumy 2.496,38 Eur od 12.4.2001 do 2.8.2012, najviac však celkovou sumou úroku z omeškania vo výške istiny, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, aby nasledujúcim výrokom konanie v časti o zaplatenie 2.496,38 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne z tejto sumy od 3.8.2012 do zaplatenia zastavil a aby výrokom III. vo zvyšnej časti súd návrh zamietol, pričom odporcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania i právneho zastúpenia. Podľa odvolateľa predmetný rozsudok je nepreskúmateľný, vychádza z neúplného a nedostatočného zistenia skutkového a právneho stavu veci, nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, pričom navrhovateľom uplatnený nárok nebol vecne a právne preukázaný. V konečnom dôsledku napadnutý rozsudok považuje za vecne a právne nesprávny, nespravodlivý a nezákonný v dôsledku čoho je ho potrebné zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie, prípadne zmeniť v uvedenom rozsahu. Podľa odvolateľa prvostupňový súd správne dospel k záveru, že predmetom konania je nárok vo výške 4.189,80 Eur, avšak nesprávne právne posúdil a vyhodnotil oba znalecké posudky, keď ani jeden zo znalcov sa pri výpočte nárokov navrhovateľa plne nevysporiadal s ust. účinným k 26.10.2000, najmä s ods. 8, ktorý znalci nezohľadnili. Znalci vychádzali z neplatného prémiového poriadku a výplatných pások navrhovateľa, pričom ani jeden nepožiadal odporcu o predloženie všetkých dokladov a noriem. Okresný súd sa iba uspokojil s konštatovaním znalkyne na pojednávaní, že jej bol v tom čase platný prémiový poriadok známy a že nie je pre výpočet náhrady mzdy podstatný. Toto konštatovanie znalkyne označil za zarážajúce, keďže v rámci znaleckého dokazovania sa ani nezaoberala skutočnosťou, aké vnútorné smernice prijaté odporcom sa vzťahujú na vyplácanie mzdy a jej pohyblivej zložky, pričom jej nebol známy spôsob vyplácania miezd u odporcu, keďže sa týmto vôbec nezaoberala. Prémiový poriadok pre výpočet náhrady mzdy označil za podstatný. Okresný súd Piešťany sa potom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal ust. a právne sa s ním nevysporiadal, ako ani s námietkami odporcu k znaleckému posudku. Ak by konajúci súd nárok navrhovateľa správne právne vyhodnotil, dospel by k záveru, že navrhovateľovi prináleží náhrada mzdy iba v sume 2.496,38 Eur. Keďže prvostupňový súd sa náležite nezaoberal a preskúmateľne nevysporiadal so všetkými relevantnými, skutkovými a právnymi otázkami, s predloženými dôkazmi, faktami a argumentami, ktoré sú kľúčové pre posúdenie a rozhodovanie o

predmete prejednávanej súdnej veci, spôsobuje to nepreskúmateľnosť a nezákonnosť prvostupňového rozsudku a je to dôvodom na jeho zrušenie. Ako ďalšie odporca v odvolaní napadol výšku a dobu priznania úroku z omeškania s poukazom na to, že ekonomický vývoj od rozhodného obdobia do doby rozhodnutia súdu je poznačený výrazným poklesom všetkých úrokových sadzieb a výška priznaných úrokov sa z tohto dôvodu javí ako extrémne vysoká, priam ako úžera a v konečnom dôsledku takýto výkon práv navrhovateľa sa javí ako nekompatibilný s čl. III. účinného v rozhodnom období, v spojení s .

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu odporcu predložil písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, stotožnil sa so závermi prvostupňového súdu a odporcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi vyčíslenú v sume 168,64 Eur. Podľa navrhovateľa Okresný súd Piešťany úplne a dostatočne zistil skutkový a právny stav veci, náležite svoje rozhodnutie odôvodnil, vychádzal pri svojom rozhodovaní z platných právnych predpisov a rovnako tiež zo záverov znaleckých posudkov, so závermi ktorých sa plne stotožňuje. Platný prémiový poriadok odporu má relevanciu pri internom odmeňovaní jeho zamestnancov a pri určovaní priemernej mzdy v rozhodnom období je určujúcou normou Pokiaľ odporca namieta výšku a dobu priznania úrokov z omeškania, najmä rozpor s dobrými mravmi, navrhovateľ uviedol, že súdom priznaná výška a doba úrokov je v súlade s platnými právnymi predpismi. Rozporu nielen s dobrými mravmi, ale aj s platným právom sa dopustil práve odporca svojím konaním, ktoré vyústilo k tomuto už 12-ročnému súdnemu konaniu. Odporcove odvolanie označil za účelové a tendenčné s jediným cieľom predĺžiť konanie. Percentuálnu výšku úrokov z omeškania 17,6% označil za súladnú s Nariadením vlády SR č.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania - teda v napadnutej vyhovujúcej časti I. ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach je vecne správny, v dôsledku čoho sú splnené jeho podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle

Ako prvé odvolateľ namietal, že súd ani znalci sa dostatočným spôsobom nevysporiadali s ust. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len cit. zák.), v dôsledku čoho súd dospel k nesprávnemu záveru, že je daný nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 4.189,80 Eur, hoci správnym je záver, že navrhovateľovi prináleží náhrady mzdy iba v sume 2.496,38 Eur (ktorú mu odporca v priebehu konania i zaplatil). V spojení s predchádzajúcimi vyjadreniami odporcu jeho argumentácia s poukazom na znenie vychádza v podstate z toho, že pre zistenie priemerného zárobku je potrebné zistiť hrubú mzdu zúčtovanú zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a či ide o mzdu za prácu odpracovanú za dobu rozhodného obdobia, pričom označil za irelevantné, či v rozhodnom období bola zamestnancovi mzda aj vyplatená. Pohyblivá zložka mzdy navrhovateľa (prémie) za mesiac jún 2000 mu boli vyplatené až v júlovej výplate. Keďže ale mesiac jún 2000 nepatrí do rozhodného obdobia 3. štvrťroka, prémie pridané ku mzde za mesiac júl 2000 nemôžu byť podkladom pre zisťovanie priemernej mesačnej mzdy.

Treba prisvedčiť odvolateľovi, že prvostupňový súd sa v preskúmavanom rozsudku tejto otázke a protiargumentácii odporcu venoval len okrajovo iba s odkazom na závery znalkyne Ing. V.. Odhliadnuc od toho, ale odvolací súd závery prvostupňového súdu v tomto smere považoval za správne.

V zmysle v znení účinnom v rozhodnom období, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby odpracovanej v rozhodnom období. Podľa ods. 8 tohto ustanovenia ak sa zamestnancovi v rozhodnom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za

dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok; zvyšná časť (časti) tejto mzdy za zahrnie do hrubej mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zák. mzdou sa pritom rozumejú peňažné plnenia alebo plnenia peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplýva, že mzda navrhovateľa u odporcu spočívala z dvoch zložiek, zo základnej pevnej zložky mzdy a z pohyblivej zložky - prémií podľa prémiového poriadku prijatého u odporcu. V poslednom štádiu konania pritom medzi účastníkmi už nebolo sporné, že táto pohyblivá zložka mzdy vo forme prémií bola poskytovaná odporcom navrhovateľovi za vykonanú prácu a preto nesporne bola súčasťou jeho mzdy v zmysle cit. Bolo tiež preukázané a nesporné, že táto pohyblivá zložka mzdy navrhovateľa - prémie boli vyplácané navrhovateľovi v mzde za nasledujúci mesiac za jeho výkony odvedené v predchádzajúcom mesiaci. Z uvedeného tiež nesporne vyplýva, že v rozhodnom období predchádzajúceho štvrťroku pred skončením pracovného pomeru, v mzde za mesiac júl boli odporcovi vyplatené prémie za jeho výkony v predchádzajúcom mesiaci, ktorý do rozhodného obdobia nespadal, ako správne na to poukazoval odporca. Z týchto správnych skutkových záverov ale odporca následne vyvodil nesprávne právne závery.

V zmysle cit. pre zistenie priemerného zárobku na pracovnoprávne účely je rozhodujúca hrubá mzda zúčtovaná na výplatu v rozhodnom období a doba odpracovaná v rozhodnom období. Zo znenia citovaného ustanovenia nesporne vyplýva, že rozhodujúcou je tá hrubá mzda zamestnanca, ktorá bola v rozhodnom období (teda nie za rozhodné obdobie), teda v našom prípade od júla so septembra 2000, zúčtovaná navrhovateľovi na výplatu. Mzda zúčtovaná navrhovateľovi na výplatu v rozhodnom období je teda mzda za mesiac júl, august a september 2000 tak základná, ako i jej pohyblivé zložky, pričom nie je rozhodné a z hľadiska citovaného ustanovenia je irelevantné, či v rámci tejto hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodnom období sú započítané prémie, teda pohyblivá zložka mzdy, ktoré ale vychádzajú z výkonov navrhovateľa za predchádzajúci mesiac mimo rozhodného obdobia. Táto skutočnosť by bola v zmysle cit. relevantná iba v tom prípade, ak by navrhovateľovi v rozhodnom období bola zúčtovaná na výplatu mzda, ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, v dôsledku čoho by sa zohľadnila iba jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. To znamená, že ak by v mzde navrhovateľa v rozhodnom období júl až september 2000 boli obsiahnuté prémie nie mesačné, ale napríklad polročné alebo celoročné, vtedy by bolo možné do jeho hrubej mzdy započítať iba na dané obdobie pripadajúcu časť z týchto odmien. K takejto situácii ale v danom prípade nedošlo, keďže navrhovateľovi bola vyplácaná pohyblivá zložka mzdy mesačne. Prístup navrhovaný odporcom by bol i nespravodlivý, keďže pri mesačnom vyplácaní prémií by zo mzdy za daný štvrťrok bola vylúčená pohyblivá zložka vyplatená v prvom mesiaci, pričom prémia za posledný mesiac štvrťroku doň už nespadá, keďže bola zúčtovaná až v nasledujúcom období. Zamestnanec by tak bol v danom kvartáli nedôvodne ukrátený o jednomesačnú pohyblivú zložku mzdy.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, znalci i súd postupovali správne a námietky odvolateľa vo vzťahu k nesprávnemu výpočtu priemerného zárobku navrhovateľa na účely zistenia výšky náhrady mzdy sú nedôvodné.

Ako ďalšie odvolateľ namietal výšku (sadzbu) a dobu priznania úrokov z omeškania s poukazom na to, že od rozhodného obdobia došlo k poklesu všetkých úrokových sadzieb a priznaná výška úrokov je tak v rozpore s dobrými mravmi. Hoci prvostupňový súd na rozhodnutie v časti o úrokoch z omeškania nesprávne aplikoval ust. , keďže ako lex specialis mal osobitné ustanovenie o úrokoch z omeškania v , ktorý omeškanie a jeho následky ale upravuje obdobne ako , pričom vo výške úrokov z omeškania odkazuje na výšku stanovenú pre občianskoprávne vzťahy, prvostupňový súd i v tomto smere dospel k správnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje.

V zmysle v znení účinnom v rozhodnom období výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia; nikto nesmie tieto práva zneužívať ku škode druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spolupracovníkov.

Výška úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy bola v rozhodnom období upravená v Nariadení vlády SR č. v tak, že výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej NBS platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Diskontná sadzba v celom rozhodnom období (od 13.1.1996 až do 31.12.2001) bola 8,8% a jej dvojnásobok potom predstavuje úrok z omeškania 17,6% ročne, ako správne uzavrel prvostupňový súd.

V zmysle citovaného ustanovenia je pritom rozhodný úrok z omeškania účinný k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorý potom platí po celý čas omeškania bez ohľadu na jeho dĺžku. Úrok z omeškania pritom predstavuje sankciu postihujúcu dlžníka v dôsledku porušenia jeho právnej povinnosti splniť svoj dlh riadne a včas. Má funkciu - preventívnu (nútiť dlžníka, aby riadne a včas splnil svoju povinnosť a tým čiastočne zmierniť veriteľove riziko), uhradzovaciu (náhrada za používanie istiny, ktorú v dôsledku omeškania veriteľ nemohol používať) a sankčnú (ako trest za to, že veriteľ svoje peniaze nemohol používať a naopak úžitky z nich čerpal dlžník). Dlžník pritom môže predísť vzniku nároku veriteľa na úroky z omeškania, príp. ich zvyšovaniu tým, že svoj dlh splní. Za daných okolností, bez existencie ďalších výnimočných okolností prípadu, odvolací súd nebol toho názoru, že by výkon tohto práva navrhovateľa (na zákonné úroky z omeškania) bol v rozpore s pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia, prípadne zneužívaním práva zamestnanca ku škode zamestnávateľa, v zmysle , na ktorý odvolateľ odkazuje. Uplatnenie nároku na úroky z omeškania v danom prípade nie je zneužitím práva navrhovateľa, ale uplatnením jeho zákonného nároku a ako také nemôže byť v rozpore s pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia. Zo žiadneho ustanovenia žiadnej právnej normy účinnej na území Slovenskej republiky nie je možné vyvodiť obmedzenie konečnej výšky úroku z omeškania iba do výšky istiny, ako sa toho domáha odvolateľ. Ako už bolo uvedené vyššie, úrok z omeškania je sankciou voči dlžníkovi, ktorý si včas a riadne nesplnil svoj záväzok a jeho výška je spravodlivo úmerná dobe omeškania a tým i ujme, ktorá tým vznikla veriteľovi.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd správne rozhodol, ak navrhovateľovi priznal i zákonný 17,6% úrok z omeškania a to bez ohľadu na konečnú výšku takto priznaného úroku.

Po vyčerpaní odvolacích dôvodov, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním odporcu napadnutej vyhovujúcej časti I., ako vecne správny s použitím potvrdil.

O trovách tohto odvolacieho konania bude s poukazom na ust. rozhodnuté prvostupňovým súdom.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.