Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoE-91-2021.pdf
PDF · 83.59 KB
Case nature
Subarea
1CoE/91/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, Záhradnícka 31, 829 02 Bratislava, proti povinnému: ALFECO spol. s r.o., Priemyselná 5, 821 09 Bratislava, IČO: 31 324 231, o vymoženie 749,73 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Stanislav Laifer, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, pod sp. zn. EX 3738/2012, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 56Er/2487/2012
- 23 zo dňa 07.02.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 56Er/2487/2012 - 23 zo dňa 07.02.2018 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením výrokom I. exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 56Er/2487/2012 a u súdneho exekútora JUDr. Stanislava Leifera pod sp. zn. EX 3738/2012 zastavil, výrokom II. oprávnenému a povinnému nepriznal náhradu trov konania a výrokom III. priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur, ktoré je povinný uhradiť oprávnený do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia a to s poukazom na § 57 ods. 1 písm. h), § 196, § 200 ods. 1, ods. 5, § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „EP“), § 14 ods. 1 a ods. 2 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška MS SR“) a § 256 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že poverením č. 5102* 127636 zo dňa 05.11.2012 exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie. Písomným podaním zo dňa 23.01.2018, doručeným súdu prvej inštancie dňa 24.01.2018, súdny exekútor predložil podnet na zastavenie exekúcie v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) EP, ktorý odôvodnil tým, že na základe vykonaných šetrení zistil, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie preštudovaním príloh, ktoré súdny exekútor priložil k svojmu podnetu na zastavenie exekúcie, sa stotožnil so zisteniami súdneho exekútora o nemajetnosti povinného, najmä že povinný nemá účet v banke, nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností, má vysoké dlhy na poistnom, počas exekúcie neboli vymožené žiadne finančné prostriedky a voči povinnému sa vedie viacero exekučných konaní. S prihliadnutím na účelnosť, efektívnosť a hospodárnosť konanie súd prvej inštancie exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. h) EP. Keďže žiadnemu z účastníkov konania nebolo možné pričítať zavinenie zastavenia konania, súd prvej inštancie zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o trovy exekúcie, súdny exekútor si odmenu vyúčtoval v súlade s EP a s vyhláškou MS SR a súd prvej inštancie na ich úhradu v minimálnej výške 39,83 eur (33,19 eur + DPH) zaviazal oprávneného a to s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 2 prvá
veta EP, podľa ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonnej lehote elektronicky s autorizáciou, odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a aby uložil súdnemu exekútorovi pokračovať vo výkone exekúcie. Oprávnený v podanom odvolaní namietal zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) EP, o ktoré sa vo svojom odôvodnení opiera súd prvej inštancie. Oprávnený v odvolaní uvádza, že podľa údajov z informačného systému Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, je povinný ku dnešnému dňu registrovaný ako aktívny zamestnávateľ, ktorý predkladá mesačné výkazy za svojich zamestnancov. Oprávnený má za to, že vykonávaním aktívnej podnikateľskej činnosti povinného je daný predpoklad získania finančných prostriedkov na zaplatenie exekučne vymáhanej pohľadávky oprávneného. Oprávnený tiež poukázal na skutočnosť, že podľa verejne dostupného výkazu ziskov a strát povinný v roku 2016, t. j. počas prebiehajúceho exekučného konania, dosiahol kladný výsledok hospodárenia a z týchto skutočností má oprávnený za to, že vylučujú nemajetnosť povinného ako dôvod zastavenia exekúcie a preto žiada odvolací súd, aby odvolaním napadnuté uznesenie zrušil.
4. Povinný sa v lehote danej súdom k predmetnému odvolaniu nevyjadril.
5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné.
6. Z obsahu predmetného spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že exekučný súd konal podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP a vyhovel podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného.
7. Podľa § 243h ods. 1 EP (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1.aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom do 31.03.2017) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. Podľa § 9b ods. 4 EP (v znení účinnom do 31.03.2017) v konaní podľa tohto zákona môže súd výnimočne vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci.
10. Podľa § 9b ods. 5 EP (v znení účinnom do 31.03.2017) v konaní podľa tohto zákona rozhoduje súd uznesením.
11. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
12. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil; súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
13. Požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súd splní tým, že z jeho rozhodnutia je zrejmý podstatný a výstižne interpretovaný myšlienkový postup (t. j. podstatné úvahy), ktorý súd viedol k záveru vyslovenému v enunciáte (výroku) rozhodnutia. Súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký považovať.
14. Odvolací súd konštatuje, že vyššie uvedené požiadavky výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia napadnuté uznesenie vo vzťahu k výroku I nespĺňa. V odôvodnení uznesenia úplne absentujú podstatné úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zastavení exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia sa súd obmedzil len na konštatovanie, že mu bol doručený od súdneho exekútora podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného s tým, že súd prvej inštancie opísal zistenia exekútora vo vzťahu k majetku povinného, avšak súd prvej inštancie ustálil svoj záver o existencii dôvodov na postup podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP bez toho, aby tieto konkrétne zistené skutočnosti relevantným spôsobom vyhodnotil a to aj s prihliadnutím na výšku vymáhanej pohľadávky oprávneného a exekútorom zistený rozsah majetku povinného, ako aj bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom preveril správnosť a úplnosť zistení exekútora v danom čase vo vzťahu ku komplexnému zisteniu majetkových pomerov povinného a súčasne bez toho, aby svoje hodnotenie náležitým spôsobom v napadnutom rozhodnutí odôvodnil. Odôvodnenie napadnutého uznesenia teda neobsahuje žiadne vyhodnotenie skutkového stavu z hľadiska vykonaného dokazovania exekútorom tvrdenej nemajetnosti povinného, t.j. že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a v nadväznosti na to neobsahuje ani žiadne podstatné úvahy súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k právnemu záveru o dôvodnosti zastavenia exekúcie pre nemajetnosť povinného.
15. Odvolací súd uvádza, že nemajetnosť povinného je objektívna skutočnosť predstavujúca stav, kedy povinný nevlastní žiadny majetok, alebo len majetok nepatrnej hodnoty, nepostačujúci ani na úhradu trov exekúcie a neexistuje reálny predpoklad, že v majetkovej a sociálnej situácii na strane povinného dôjde v dohľadnej dobe k zlepšeniu. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť síce nie je podmienené súhlasom oprávneného, avšak existenciu nemajetnosti musí mať súd preukázanú. Rozhodnutie o zastavení exekúcie pre nemajetnosť podlieha súdnej kontrole a je rozhodnutím súdu. Dôsledky zastavenia exekúcie nastávajú až právoplatnosťou tohto súdneho rozhodnutia. Na vydanie takéhoto rozhodnutia preto súd musí mať dostatočne preukázanú existenciu nemajetnosti povinného a nemôže sa obmedziť len na tvrdenia súdneho exekútora bez toho, aby mal dôvodnosť týchto tvrdení preukázanú vykonaným dokazovaním. 16. Exekučné konanie je integrálnou súčasťou súdnej moci. Predstavuje prirodzenú právnu základňu, umožňujúcu realizáciu práva úspešného účastníka súdneho alebo iného konania, na vymoženie priznaného mu práva alebo plnenia. Esenciálnou a neopomenuteľnou podmienkou exekučného konania je dispozícia vykonateľným exekučným titulom. Oprávnený (veriteľ) disponujúci exekučnými titulom očakáva poskytnutie súdnej ochrany smerujúcej k naplneniu účelu exekučného titulu v prípadoch, kedy povinný (dlžník) uloženú mu povinnosť nesplní dobrovoľne. Odopretie vykonania exekučného titulu jeho realizáciou v exekúcii musí byť založené na závažných, zákonom predpokladaných okolnostiach, vylučujúcich vykonanie exekúcie. Existenciu týchto okolností musí súd vždy dôsledne skúmať a svoje rozhodnutie o ich existencii v súlade so zákonom riadne a presvedčivo odôvodniť. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil.
17. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je pre nedostatok uvedenia dôvodov, pre ktoré došlo v danom prípade k zastaveniu exekúcie, nepreskúmateľné.
18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
19. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení predmetné, odvolaním dotknuté uznesenie, č.k. 56Er/2487/2012 - 23 v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil v celom rozsahu (výroky II a III sú výrokmi závislými od výroku I o zastavení exekúcie) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
20. Nakoľko odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie v konečnom výroku I o zastavení exekúcie, bolo postupom vyplývajúcim z § 379 písm. a) CSP potrebné zrušiť aj výrok II. o trovách konania a výrok III. o trovách exekúcie súdneho exekútora, v prípade ktorých ide o výroky závislé. Tento postup odvolacieho
súdu má oporu v citovanom ustanovení CSP a nutnosti jeho aplikácie za uvedenej procesnej situácie nebráni ani neprípustnosť odvolania vyplývajúca z § 243b ods. 3 EP pre výrok o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo vydané po 01.11.2013. V prípade zrušenia konečného rozhodnutia, ktorým je v prejednávanej veci výrok I. o zastavení exekúcie, totiž nie je možné ponechať v platnosti výrok II. o trovách konania a výrok III. o trovách exekúcie, ktoré sú od konečného výroku závislé a ich právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku.
21. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude dôsledne sa oboznámiť s obsahom spisu exekútora a z neho vyplývajúcim rozsahom vykonaného šetrenia majetkových pomerov povinného, ako aj s časovým úsekom tohto šetrenia. Takto zistené skutočnosti súd prvej inštancie následne vyhodnotí z hľadiska, či rozsah exekútorom vykonaného šetrenia a čas jeho vykonania dáva spoľahlivú a právne obhájiteľnú odpoveď o existencii nemajetnosti povinného. Vzhľadom na dobu od doručenia podnetu (24.01.2018) súd prvej inštancie doplní dokazovanie zistením aktuálnych majetkových pomerov povinného a to buď priamym šetrením, alebo šetrením prostredníctvom súdneho exekútora. Na tomto základe súd prvej inštancie opätovne posúdi dôvodnosť podnetu exekútora na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného a vo veci rozhodne (vydá rozhodnutie) len v prípade, ak podnet exekútora vzhliadne dôvodným a v takom prípade je súd prvej inštancie povinný svoje rozhodnutie presvedčivým spôsobom odôvodniť. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že návrh na zastavenie exekúcie môže podať výlučne účastník konania. Táto dikcia vyplýva zo všeobecnej procesnoprávnej zásady, že procesné úkony dispozície návrhom alebo jeho konaním patria do výlučnej autonómie účastníkov konania. Súdny exekútor môže podať podnet na zastavenie exekúcie, pokiaľ zákon neustanoví, že môže podať aj návrh na zastavenie exekúcie. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje aj na možnosť aplikácie postupu predpokladaného zákonom č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to v prípade splnenia zákonom upravených podmienok pre zastavenie starej exekúcie.
22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
23. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).