Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/270/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Železnice Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO: 31 364 501, proti odporcom: 1. E. X., nar. XX.X.XXXX, bytom A. E. F. XX, zastúpená advokátkou: Eva Meszárosová, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 1203, 2. E. X., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, 3. maloletý P. X., nar. XX.X.XXXX, bytom tamtiež, 4. maloletá E. X., nar. X.X.XXXX, bytom tamtiež, maloletí odporcovia 3 a 4 v konaní zastúpení zákonnou zástupkyňou odporkyňou 1, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.2.2012 č.k. -84, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd odporcom 1, 2, 3 a 4 uložil povinnosť vypratať byt č. X a prízemí na železničnej zastávke č. XX v obci A. E. F. pozostávajúci z dvoch izieb, kuchyne, komory, do 15 dní po zabezpečení primeraného náhradného bytu. Zároveň odporkyniam 1 a 2 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh vo výške 99,50 Eur na účet Okresného súdu Dunajská Streda. Záverom rozhodol, že žiadny z účastníkov na náhradu trov konania nemá právo.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s poukazom na ust. . Vecne argumentoval poukazom na zistený skutkový stav, keď navrhovateľ a P. X. (manžel odporkyne 1 a otec odporcov 2 až 4 uzavreli dňa 25.8.1997 zmluvu o nájme na predmetný byt, ktorý je bytom služobným s tým, že nájom bol viazaný na dobu určitú na trvanie pracovného pomeru. P. X. ukončil pracovný pomer okamžitým skončením zo dňa 28.9.2006, spoločnú domácnosť opustil v roku 2008. Manželstvo P. X. a odporkyne 1 bolo rozvedené rozsudkom s právoplatnosťou ku dňu 8.1.2009, pričom v tom čase maloleté deti - odporcovia 2 až 4 boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti odporkyne 1. Ďalej súd argumentoval: „V byte zostali bývať iba odporcovia, ktorí sú povinní sa z bytu vysťahovať, avšak až po zabezpečení primeraného náhradného bytu. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku“. S poukazom na to, že navrhovateľ je v zmysle o súdnych poplatkoch od platenia súdneho oslobodený, súd zaviazal iba odporkyne 1 a 2 spoločne a nerozdielne na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo výške 99,50 Eur. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa s tým, že navrhovateľ mal vo veci úspech iba čiastočný.

Proti tomuto rozsudku v časti rozhodnutia vo veci samej ako aj vo výroku o trovách konania podal odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby bolo odporcom 1 až 4 uložená povinnosť vypratať predmetný byt bez poskytnutia bytovej náhrady do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že odporcom 1 a 2 bude uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi náhradu trov konania do 15 od právoplatnosti rozsudku na označený účet navrhovateľa; alternatívne žiadali, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolateľ namietal, že v časti rozhodnutia

vo veci samej rozsudok v zmysle vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na znenie zdôraznil, že zákon viaže zabezpečenie náhradného bytu na skutočnosť, že osoba, od ktorej má manžel a ďalšie osoby odvodené právo bývania bola v rozhodnom okamihu, a to buď v čase úmrtia alebo rozvodu, nájomcom predmetného bytu. Vykonaným dokazovaním v danom prípade ale bolo preukázané, že pracovný pomer a tým aj nájom predmetného služobného bytu skončil 28.9.2006 a P. X. sa z bytu odsťahoval v roku 2008, pričom manželstvo bolo rozvedené dňa 8.1.2009, tzn. že k zániku manželstva a k odsťahovaniu sa z bytu prišlo až niekoľko rokov po reálnom ukončení nájmu bytu, kedy už P. X., ani odporcovia neboli nájomcami predmetného bytu. Prvostupňový súd teda na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval . Zákon neposkytuje ochranu formou náhradného bytu ani P. X. ako bývalému nájomcovi a nie je teda dôvod, aby túto ochranu poskytol bývalej manželke a deťom, ktoré majú iba odvodené právo bývania od nájomcu. Ďalším dôvodom prečo nie je možné aplikovať je skutočnosť, že od 28.9.2006 bývalý nájomca P. X. a odporcovia predmetný byt obývali protiprávne bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Povinnosťou zabezpečiť pre odporcov náhradný byt by vznikla neoprávnená výhoda voči bývalému nájomcovi, ktorý v zmysle bol povinný z bytu sa vysťahovať bez práva na zabezpečenie náhradného bytu a to aj napriek tomu, že ako nájomca mal silnejšie postavenie.

Pokiaľ išlo o náhradu trov konania s poukazom na odvolateľ zdôraznil, že súd neprikázal, aby bol súdny poplatok za podanie návrhu vo výške 99,50 Eur navrhovateľovi vrátený. Taktiež súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania aj keď mal vo veci neúspech len v nepatrnej časti.

Odporkyňa 1 vo svojom písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu navrhovateľa, podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s tým, že so stanoviskom navrhovateľa sa nestotožňuje. Poukázala na to, že pracovný pomer s ex manželom bol ukončený 28.9.2006. Zároveň navrhovateľ ale dňa 8.12.2006 v zmysle dal výpoveď z nájmu bytu, ktorej písomné vyhotovenie prevzal P. X. dňa 22.12.2006, pričom uvádza, že nájom bytu končí uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty, teda 31.3.2007. Už vtedy ale P. X. nežil v spoločnej domácnosti s odporkyňou 1 a služobný byt opustil. Odporkyňa 1 je preto toho názoru, že tým, že P. X. ako nájomca bytu trvale opustil spoločnú domácnosť a ona spolu s maloletým deťmi naďalej byt užívali, vzniklo im v zmysle právo na zabezpečenie primeraného náhradného bytu s poukazom na .

Ostatní účastníci odvolací návrh nepodali, odporkyňa 2 sa k doručenému odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, teda v celom rozsahu, keďže i odvolaním nenapadnutý výrok o povinnosti odporcov 1 a 2 zaplatiť súdny poplatok je výrokom závislým od rozhodnutia vo veci samej (, ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ním došlo k odňatiu účastníkom možnosť konať pred súdom je nevyhnutné v zmysle zrušiť a podľa ods. 2 vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ako už bolo uvedené vyššie, prvostupňový súd preskúmavaný rozsudok po stručnom uvedení, čoho sa navrhovateľ domáhal a ako sa vo veci vyjadrila právna zástupkyňa odporkyne 1, po strohom vymenovaní listinných dôkazov a po citácií uviedol preukázané skutkové okolnosti daného prípadu a celé rozhodnutie odôvodnil fakticky iba vetou: „V byte zostali bývať iba odporcovia, ktorí sú povinní sa z bytu vysťahovať, avšak až po zabezpečení primeraného náhradného bytu, preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku“.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného , pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Povinnosťou všeobecného súdu je pritom uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (mutatis mutandis , , ). Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (). Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ().

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s vyššie citovaným ust. a uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil, keďže vôbec nevysvetlil prečo podriadil zistený konkrétny skutkový stav pod hypotézu právnej normy - ním aplikovaného ust. . Súd nemôže iba reprodukovať text zákonného hmotnoprávneho ustanovenia a k tomu bez ďalšieho priradiť svoj právny záver bez toho, aby bolo súčasne zrejmé akou cestou - akým myšlienkovým postupom, akými úvahami k tomuto právnemu záveru dospel a aké argumenty pritom použil. Z odôvodnenia tak nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri ich hodnotení na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej.

Predpokladom uplatnenia dispozície právnej normy je, že sú súčasne naplnené všetky podmienky obsiahnuté v hypotéze. V danom prípade ale prvostupňový súd vôbec nevykonal subsumpciu zisteného skutkového stavu pod hypotézu aplikovaného . Rozhodol na základe argumentu, z ktorého vôbec nevyplýva, či sú naplnené pojmové znaky hypotézy danej právnej normy a či môže nastúpiť následok predpokladaný jej dispozíciou. Preto z rozsudku nie je jasné, či daný skutkový stav je alebo nie je prípadom predpokladaným hypotézou . Prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu ani nevyvodil, či v danom prípade išlo skutočne o služobný byt v zmysle , ani základný právny záver podstatný pre rozhodnutie danej veci, kedy - k akému dátumu došlo k zániku nájmu predmetného bytu a aké bolo následné právne postavenie odporcov k bytu. Záver prvostupňového súdu teda priamo logicky nevyplýva z premís uvedených v rozhodnutí. V zmysle cit. súd má povinnosť vyrovnať sa so všetkými relevantnými argumentmi a návrhmi účastníkov. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že navrhovateľ v priebehu celého konania argumentoval spôsobom, ktorý použil i v odvolaní. Podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku prvostupňový súd sa z jeho argumentáciou vôbec nevysporiadal a nie je teda zrejmé, či sa s ňou stotožnil, či ju vyvrátil alebo ju spochybnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tak nie je zrejmé prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu navrhovateľa. V tejto súvislosti odvolací súd osobitne poukazuje na námietku navrhovateľa, že v čase trvalého opustenia spoločnej domácnosti resp. rozvodu manželstva Ladislav X. už nebol nájomcom predmetného služobného bytu, keďže nájom zanikol niekoľko rokov predtým. Napriek tomu, že prvostupňový súd v preskúmavanom rozsudku viazal vypratanie bytu odporcami na zabezpečenie im primeraného náhradného bytu, tento svoj záver nijako bližšie nezdôvodnil a na vec ani neaplikoval žiadne z ust. a nasl. o bytových náhradách.

Ak sa prvostupňovému súdu javilo vypratanie predmetného bytu odporcami bez poskytnutia bytovej náhrady za rozporné s dobrými mravmi (čo ale z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia jednoznačne ani nevyplýva), bolo potom jeho povinnosťou tieto svoje závery dostatočne právne i vecne vyargumentovať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na publikované rozhodnutie NS ČR vo veci - judikát R 5/2001, mutatis mutandis rozsudok NS ČR sp. zn. v zmysle ktorých, síce prostredníctvom ust. s poukazom na dobré mravy nemožno konštituovať novú dosiaľ neexistujúcu povinnosť, teda založiť právo a priznať tak účastníkovi právo na bytovú náhradu, ktorá mu priamo ani analogicky z hmotnoprávnych noriem nesvedčí, ale priznanie náhrady v takomto prípade nie je konštituovaním nového práva, ale obmedzením práva existujúceho, keď žalobe o vypratanie bytu možno vyhovieť - vzhľadom k dôvodom hodným osobitného zreteľa - výnimočne len za predpokladu priznania bytovej náhrady. Rozhodnutie ktorým je povinnosť vypratať byt viazaná na zaistenie bytovej náhrady s odkazom na , je potrebné ponímať nie tak, že užívateľovi bytu- odporcovi bolo založené právo, ktoré doteraz nemal, ale že navrhovateľovi bolo odopreté právo, ktoré získal, totiž právo na bezpodmienečné vypratanie odporcu v lehote plynúcej už od právoplatnosti rozhodnutia. Keďže argumentom rozporu s dobrými mravmi by s poukazom na uvedené mal byť odopretý výkon práva, zodpovedajúci úsudok súdu musí byť podložený dôkladnými skutkovými zisteniami a musí súčasne presvedčivo dokladať, že tieto zistenia dovoľujú záver, že výkon práva je s dobrými mravmi skutočne v rozpore. Vyhovenie žalobe za predpokladu priznania náhrady za byt musí byť odôvodnené tak závažnými dôvodmi na strane toho, kto má byt vypratať (napríklad jeho rodinnými a sociálnymi pomermi, dĺžkou užívania bytu, prípadne i jeho investíciami do neho), tak na strane toho, kto sa vypratania bytu domáha, resp. doložením, že možno spravodlivo požadovať, aby sa ochrana jeho práva takto podmienila a odložila.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd dospel k preskúmavanému rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so subsumáciou zisteného skutkového stavu pod použitú hmotnoprávnu normu, bez toho, aby sa vysporiadal s podstatnými a relevantnými argumentmi účastníkov, a bez toho, aby sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozsudok, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a treba ho považovať za arbitrárne, teda za rozporné s a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V dôsledku toho bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu v zmysle , keďže takýmto postupom súdu došlo k odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom, zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne sa vecou zaoberať, pričom bude nevyhnutné opätovne vyriešiť možnosť subsumácie zisteného skutkového stavu pod súdom prvého stupňa aplikované ust. , vysporiadať sa so všetkou podstatnou argumentáciou tak navrhovateľa, ako i odporcov a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie musí byť náležite v súlade s ust. odôvodnené.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.