Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-33-2013.pdf
PDF · 105.99 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/33/2013
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného : EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Údernícka č. 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., ul. Údernícka č. 5, Bratislava, proti povinnému : Radoslavovi Katreničovi, nar. 20.10.1964, Budovateľská 45, 048 01 Rožňava, pre vymoženie pohľadávky vo výške 2 759,38 Eur s príslušenstvom, vedenej na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava, č. k.4Er/71/2010-22 zo dňa 10. 09. 2012 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol a vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 29.01.2010 domáhal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonania exekúcie pre vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému, a to na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o., rozhodcom JUDr. Katarínou Hrehorovou Kaňuchovou, sp.zn. EP 72177/09 zo dňa 30.10.2009. Dňa 11.02.2010 vydal súd prvého stupňa pod č.5808 024906* súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie podľa podaného návrhu.
Povinný návrhom ( doručeným súdnemu exekútorovi dňa 06.07.2012)odstúpeným súdnym exekútorom prvostupňovému súdu dňa 16.7.2012 požiadal o zastavenie exekúcie s tým, že je dlhodobo nezamestnaný, nepoberá žiadne sociálne dávky ani dávky v hmotnej núdzi a ani podporu k nezamestnanosti, nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok, je bezdomovec bývajúci u brata a u matky sa stravujúci. V prípade potreby vykonáva pomocné práce v pneuservise( 16 hod. mesačne), za čo dostáva odmenu vo výške 29,15 eur.
Oprávnený k návrhu povinného na zastavenie exekúcie dňa 10.08.2012 uviedol, že povinný nepreukázal splnenie ani jednej z podmeinok uvedených v ust. § 57 ods.1 Exekučného poriadku a preto so zastavením exekúcie nesúhlasil.
Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 57 , § 58 ods.1 a § 36 ods.1 Exekučného poriadku a uviedol, že púhe konštatovanie povinného o jeho nemajtnosti nie je v konkrétnom prípade relevantné, pretože nepriaznivú majetkovú situáciu povinného musí v prvom rade konštatovať súdny exekútor vykonávajúci exekúciu, nemajetnosť povinného ktorú však súdny exekútor v tejto veci doposiaľ neosvedčil.
Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti a považujúc dôvody prezentované povinným v jeho návrhu za rýdzo účelové, prvostupňový súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.
Prvostupňový súd po oboznámením sa s obsahom spisu, dokladov založených v zmluve, no najmä obsahom rozhodcovského rozsudku, najmä Zmluvy o o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty( pozn. z právneho hľadiska ide o zmluvu o úvere) a obsahom Všeobecných obchodných podmienok úveru zisil, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená vyššie uvedená zmluva, ktorou sa povinný zaviazal splácať schválený úver v pravidelných mesačných splátkach.
Následne súd prvého stupňa citoval ust. § 52 ods. 1 ,3, § 53 ods.1, 4 písm. r), § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), § 44 ods.1 zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a dospel k záveru, že Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je spotrebiteľskou zmluvou. Zmluva ,ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah bez ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela. Zmluvnými stranami sú na jednej strane spoločnosť VÚB, a.s. (dodávateľ), ktorej predmetom činnosti je (o.i.) aj poskytovanie úverov, čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Prvostupňový súd tak mal, vzhľadom na vyššie uvedené, za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknuté z uzavretej Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty postavenie spotrebiteľa. Prípadná klauzula o aplikácii obchodného zákonníka, alebo označenie Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty ako absolútneho obchodu podľa obchodného zákonníka, teda nie je žiadnou prekážkou pre aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasledujúce, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Návrh spotrebiteľskej zmluvy, Zmluvy o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, je aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom (napr. negociačným vyjadnávaním) zmeniť obsah Všeobecných obchodných podmienok (predchodcu oprávneného), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy, nemôže vyjednávať, jedinou jeho alternatívou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku (en bloc). Medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky zákonník v ust. §53 ods.4 písm. r) aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode XI. Obchodných podmienok( predchodcu oprávneného) pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Prvostupňový súd v danom prípade nemal pochybnosti o tom, že ustanovenie bodu XI. Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditnej platobnej karty je v rozpore so znením §53 ods.4 písm. r) OZ, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ( ex offo).
V zmysle ustanovenia § 39 OZ neplatný je právny úkon , ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone prvostupňový súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom, preto v zmysle ustanovenia § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú.
Po právoplatnosti rozhodnutia prvostupňový súd rozhodne o zastavení predmetnej exekúcie.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a poukázal pritom aj na ust. § 35 a § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p.
Uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a spôsobilý byť podkladom na vykonanie exekúcie. Z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že exekučný súd je z dôvodov tam uvedených oprávnený exekučné konanie zastaviť, nemôže však rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tiež nemôže meritórne skúmať súlad plnenia priznaného rozhodcovským rozsudkom s hmotným právom, nakoľko by tým pôsobil ako súd konajúci o opravnom prostriedku proti exekučnému titulu. Exekučný súd pri preskúmavaní rozhodcovského rozsudku z hľadiska uvedeného v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie však rozhodnutie samotné a exekúciu zastaví len vtedy, ak priznané plnenie je v rozpore s verejným poriadkom.
Oprávnený ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES (C - 40/08) a uviedol, že vychádzajúc zo zásady rovnocennosti ochrana garantovaná spotrebiteľovi v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci výkonu iných exekučných titulov. Podľa oprávneného nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu narušenia zásady rovnocennosti.
Poukázal tiež na znenie ust. § 52 - 54 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007, v zmysle ktorých sa za spotrebiteľské zmluvy považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ a medzi tieto zmluvy nepatrila úverová zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným.
Jej právny režim sa spravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že namietaným postupom exekučného súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní.
Záverom poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by niektoré ustanovenie rozhodcovskej doložky zakladalo výlučnú právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, nemá to za následok vyslovenie neplatnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť s por v rozhodcovskom konaní alebo na všeobecnom súde.
Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 M Cdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1
písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom).
Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len to, či sa plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom, len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 75,89 Eur vrátane DPH.
O odvolaní oprávneného proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Odvolací súd sa podľa § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného uvádza nasledovné :
Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom, ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, že Zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty zo dňa 28.07.2005 nie je spotrebiteľskou zmluvou riadiacou sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka a že rozhodcovská doložka, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a vydať exekučný titul, bola medzi účastníkmi dojednaná platne.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) tohto ustanovenia podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise; b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo; c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Takouto výnimkou je ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút, ktorým je prieskumná právomoc exekučného súdu, a to umožniť exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa uvedeného ustanovenia je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Zo znení uvedených ustanovení vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením oprávneného, že ak súd prvého stupňa posudzoval, či rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, prekročil svoju právomoc.
Citovaná zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené exekučný súd posudzuje ako predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty zo dňa 28.07.2005 je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo nenamietal ani oprávnený.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou, riadiacou sa okrem ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch aj príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, aj keď tento v čase jej uzavretia za spotrebiteľské zmluvy považoval len kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Charakter predmetnej zmluvy totiž nemožno posudzovať len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, pretože v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto členstva jej okrem iného vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej únie č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri výklade tejto smernice Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. v rozsudku vo veci C - 473/00 Cofidis).
Zároveň podľa Smernice Rady 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd, ex offo musí posúdiť, či zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom
spotrebiteľským, a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.
Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL). V uznesení vo veci POHOTOVOSŤ c/a Korčkovská (C-76/10) uviedol, že: "smernica 93/13 (o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva."
V posudzovanom prípade súd prvého stupňa pristúpil k prelomeniu materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tým, že preskúmaval platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd vo veci konal a vydal rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva okrem citovaného ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom.
V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.
Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL.
V posudzovanom prípade súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode XI. Obchodných podmienok pre vydanie a používabnie kreditných platobných kariet za rozpornú s ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, čo oprávnený namietal s poukazom na túto právnu úpravu, ktorá sa stala účinnou až po uzavretí úverovej zmluvy (zo dňa 28.07.2005).
Odvolací súd k tomu uvádza, že Občiansky zákonník síce až od 01. 01. 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu
neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Posúdenie dohodnutej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluvy má teda za následok, že táto podmienka je od počiatku absolútne neplatnou, a preto platí, že strany sa na riešení svojich sporov pred rozhodcovským súdom nedohodli. Absolútna neplatnosť totiž znamená, že na právny úkon sa hľadí, ako keby urobený nebol a tento právny úkon ani nevyvoláva právne následky. Nemožno preto pripustiť výklad obsiahnutý v dôvodovej správe k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dôsledkom vyslovenia neplatnosti rozhodcovskej doložky by ostala zachovaná možnosť prejednať spor pred všeobecným súdom alebo rozhodcovským súdom. Pre takýto záver je nevyhnutná existencia platne uzavretej rozhodcovskej doložky (v zmysle ust. § 3 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní).
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom konania preukázateľne trovy konania nevznikli, preto im neboli priznané.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.