Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24S-8-2013.pdf
PDF · 132.52 KB
Case nature
Area
Subarea
24S/8/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Milana Segeča v právnej veci žalobcu F. B., B. XXX, XXX XX B. proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12534-2/2013-BA z 9. januára 2013 takto
rozhodol:
Rozhodnutie žalovanej č. 12534-2/2013-BA z 9. januára 2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2, písm. c) a d) O. s. p. a vec vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote dňa 24. januára 2013 domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalobu odôvodnil tým, že napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené ako vecne správne rozhodnutie žalovanej pobočky v Žiari nad Hronom č. 4180/2012-ZH-DvN z 12. októbra 2012, ktorým bola žalobcovi podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a podľa článku 61 nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zamietnutá žiadosť o priznanie dávky v nezamestnanosti. Rozhodnutie považoval za nezákonné, pretože žalovaná nesprávne vyložila ustanovenia koordinačných nariadení EÚ a to v rozpore s uplatňovaním zákonného práva občana EÚ na slobodný pohyb v rámci EÚ. Žalobca pracoval na území Talianskej republiky, kde bol riadne poistený v nezamestnanosti a tým, že si uplatnil svoje základné právo na voľný pohyb v rámci EÚ stratil rozhodnutím žalovanej právo na primerané hmotné zabezpečenie v dôsledku straty zamestnania. Nie je pochybné to, že žalovaná musí prihliadnuť na doby poistenia v nezamestnanosti, ktoré žalobca získal v Talianskej republike. Namietol nesprávne hodnotenie tej skutočnosti, že žalobca prerušil pevné väzby v Slovenskej republike, že bydlisko mal na území Talianskej republiky, a preto nesplnil podmienku článku 65 ods. 5 nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004. Fakt je ten, že od 18. júla 2009 až do 17. júna 2012 pracoval na území Talianskej republiky. Aj to, že počas tohto obdobia musel mať aj pobyt v tomto štáte, nakoľko nemohol dochádzať. Bydlisko si však zachoval na území Slovenskej republiky, kde sa približne raz za mesiac vracal za rodinou ako aj za priateľkou. V Taliansku pracoval spolu s otcom a vracali sa na Slovensko pravidelne za svojou rodinou. Ďalej v žalobe tvrdil, že zamestnanie v Taliansku nikdy nebral ako definitívne a ani nepovažoval Taliansku republiku za svoje bydlisko a už vôbec nie za svoj domov, pričom nemal úmysel tam zostať natrvalo. Žalovaná posudzovala tieto skutočnosti len na základe predtlačeného vyplneného formulára bez toho, aby vykonala nejaké dokazovanie k otázke zistenia bydliska žalobcu. Poukázal tiež na článok 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009, podľa ktorého je bydlisko centrum záujmov, ktoré treba určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií. Ďalej uviedol, že žalovaná mu nepriznala dávky preto, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadny nehnuteľný majetok tak, ako sa vyjadrila jedna z jej pracovníčok, s čím nemohol žalobca súhlasiť. Tiež poukázal na to, že otcovi dávku v nezamestnanosti žalovaná priznala, pričom podmienky mali úplne totožné s výnimkou toho, že otec vlastnil na území Slovenskej republiky nehnuteľnosť. Žalobca uviedol, že ako mladý človek si nestihol zarobiť toľko peňazí, aby si mohol na území Slovenskej republiky zakúpiť nehnuteľnosť. Otázku zisťovania centrálnych záujmov žalobcu sociálna poisťovňa obmedzila na to, že dala žalobcovi vyplniť formalizovaný dotazník a z toho vyvodila svoje závery. Ani na základe podaného odvolania neboli vykonané žiadne zisťovania a tiež bolo rozhodnuté na základe akéhosi formulára. Poukázal tiež na rozhodnutie N SR č. 4Sžso/18/2011 z 20. marca 2012, v ktorom bol postup sociálnej poisťovne pri posudzovaní nároku na dávku v nezamestnanosti podľa koordinačných nariadení EÚ spochybnený. Záver súdu, že samotné vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nepreukazuje zachovanie bydliska v zmysle koordinačných nariadení na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca v inom členskom štáte Európskej únie.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať § 104 ods. 1 a 7 zákona o sociálnom poistení ako aj článok 61 ods. 1 a 2 a článok 65 ods. 5, písm. a) základného nariadenia, z ktorých je zrejmá základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých za území iného členského štátu na území Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Poukázala na úpravu článku 1 písm. j) základného nariadenia a článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (nariadenie ES Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009) a uviedla, že žalobca v žiadosti uviedol, že pracoval od 11. októbra 2007 do 8. júna 2012 na území Talianska a predložil formulár U1 zo dňa 14. júna 2012, v ktorom neboli osvedčené všetky doby poistenia v nezamestnanosti, ktoré dosiahol na území Talianska. Preto žalovaná, resp. pobočka Žiar nad Hronom požiadala príslušnú taliansku inštitúciu o osvedčenie všetkých dôb poistení v nezamestnanosti a dôb zamestnania žalobcu tam v Taliansku. V zmysle formulára U1 bol žalobca zamestnaný na území Talianska od 11. októbra 2007 do 1. februára 2011 a poistený v nezamestnanosti bol v obdobiach od 2. februára 2011 do 17. apríla 2011, o 7. mája 2011 do 4. septembra 2011, od 7. októbra 2011 do 3. januára 2012, od 1. februára 2012 do 29. februára 2012, od 1. apríla 2012 do 27. apríla 2012, od 1. mája 2012 do 1. mája 2012 a od 2. júna 2012 do 2. júna 2012. Žalobca dosiahol v posudzovanom období 3 rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (do evidencie bol zaradený dňom 18. júna 2012) doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území iného členského štátu Európskej únie, bolo potrebné zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia. Žalobca nespĺňal podmienky na aplikácie článku 61 ods. 1. Výnimočne možno doby poistenia v nezamestnanosti podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej únie zohľadniť v prípade uvedenom v článku 65 ods. 5, písm. a) základného nariadenia, ak si osoba zamestnanec zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle článku 1, písm. j) základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia. Ďalej vo vyjadrení uviedla, že v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (žalobca bol na území Talianska od októbra 2007 do júna 2012, t. j. 4 roky a 8 mesiacov), b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
- povahy a osobných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti alebo činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (Žalobca pracoval na území Talianska najskôr ako učeň a následne vo viacerých pracovných pomeroch u jedného zamestnávateľa. Uvedené pracovné pomery boli dohodnuté na neurčitú dobu a podľa údajov osvedčených žalobcom vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 25. júna 2012 nemali dočasný charakter. V zmysle formulára E 301 zo dňa 25 októbra 2012 žalobca medzi obdobiami pracovných pomerov poberal dávku v nezamestnanosti v Taliansku, čo nasvedčuje záujmu orientovať sa prioritne na tamojší trh práce a hľadať si prácu v Taliansku);
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb (Na území Talianska sa žalobca zdržiaval s blízkou osobou
- otcom. Na územie Slovenska sa podľa svojich tvrdení vracal mesačne, uvedené však žiadnym spôsobom nepreukázal);
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná (Na území Slovenska ani na území Talianska žalobca nevlastní nehnuteľnosť. V Taliansku býval v nájme, resp. v podnájme, na Slovensku žije v spoločnej domácnosti s rodičmi);
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osobne na daňové účely (Menovaný bol zamestnaný na území Talianska, takže daňové a odvodové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydlisko sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Taliansko).
Ďalej žalovaná konštatovala, že na základe tohto mala jednoznačne za preukázané, že bydlisko žalobcu počas jeho pracovného pomeru v Taliansku nebolo zachované na území Slovenska. Z tých dvoch skutočností, teda že počas posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie nemal bydlisko na území Slovenskej republiky, a že bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebol poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, podľa žalovanej nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Talianska zohľadniť na účely vzniku nároku dávky v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia.
K žalobnej námietke, že si zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky, žalovaná uviedla, že posúdila všetky známe skutočnosti komplexne a vo vzájomných súvislostiach a pobyt rodinných príslušníkov a frekvencia návratu na Slovensko sú skutočnosti, ktoré sú nápomocné pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby, avšak len dokresľujú situáciu dotknutej a nie je možné na ne nahliadať ako na rozhodujúce skutočnosti, ktoré jednoznačným spôsobom preukazujú miesto bydliska dotknutej osoby. V súvislosti s tvrdenou rodinnou situáciou uviedla, že pobyt matky v krajine pôvodu a pobyt otca v krajine zamestnania jednoznačným spôsobom nepreukazujú zachovanie bydliska na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte Európskej únie. Zároveň poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U 2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti a úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného členského štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu (t. j. osoby, ktoré zvyčajne vykonávajú činnosť zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby na palube plavidla na mori, osoby, ktoré obvykle vykonávajú svoje činnosti na územiach dvoch alebo viacerých členských štátov a osoby, na ktoré sa vzťahuje dohoda uvedená v článku 16 ods. 1 základného nariadenia). Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Žalovaná k žalobou tvrdenému úmyslu žalobcu trvale nezotrvať v Taliansku uviedla, že po posúdení objektívnych kritérií nevznikli pochybnosti o tom, že skutočné miesto bydliska žalobcu bolo v Taliansku, a preto nebolo potrebné skúmať subjektívny úmysel žalobcu. Ďalej uviedla, že otázka určenia bydliska je zásadnou otázkou, ktorej účelom je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu, nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požadujú o dávku v nezamestnanosti. Neskúmanie miesta bydliska by neoprávnene zvýhodňovalo žiadateľov o dávku v nezamestnanosti, ktorí dosiahli doby poistenia na území iného členského štátu a to tým, že by mali právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali alebo v štáte pôvodu.
Žalovaná nesúhlasila s tým, že by jej výklad príslušných nariadení EÚ bol v rozpore so základným právom žalobcu na slobodný pohyb. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili svoje zamestnanie. Následne má nezamestnaná osoba možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti podľa článku 64 základného nariadenia do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade, že nezamestnaný využije svoje právo uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát skúma, či vôbec je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Toto je možné len podľa článku 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Pokiaľ žalobca namieta, že podmienky mal rovnaké so svojím otcom a ten dávku dostal, žalovaná uviedla, že každý prípad sa posudzuje individuálne vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom konania a nie je ho možné zovšeobecňovať. Na pojednávaní doplnila, že rozdielnosť tých prípadov spočíva v tom, že na rozdiel od žalobcu, jeho otec mal na Slovensku významnú dobu poistenia a žalobca nebol vôbec poistený pre prípad nezamestnanosti na Slovensku ani pred odchodom do Talianska a že otec mal na Slovensku manželku a nehnuteľnosť, i keď vlastníctvo nehnuteľnosti nie je podstatným dôvodom, podľa ktorého sa určuje bydlisko, ale je to skutočnosť, ktorá sa pri určení bydliska zvažuje. Navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O. s. p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a predchádzajúceho konania správneho orgánu Sociálnej poisťovne Bratislava č. 12534-2/2013-BA zo dňa 09.01.2013, ktorým bolo na odvolanie žalobcu potvrdené prvostupňové rozhodnutie vydané pobočkou v Žiari nad Hronom č. 4180/2012-ZH- DvN zo dňa 12.10.2012, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o priznanie dávky v nezamestnanosti.
Súd z obsahu správneho spisu zistil nasledovné skutočnosti:
Žalobca bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica zo dňa 18.06.2012 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobca podal žiadosť o dávku v nezamestnanosti, ktorú do Sociálnej poisťovne doručil 25.06.2012. V žiadosti uviedol, že bol poistený v čase od 11.10.2007 do 18.06.2012 u zamestnávateľa T. M., K.. Následne bol vyzvaný na predloženie pracovnej zmluvy za účelom preverenia skutočnosti potrebnej na rozhodnutie o dávke, čo do spisu predložil. Žalovaná si dala tieto doklady predložiť a zaobstarala si kontrolu údajov uvádzaných žalobcom od talianskych orgánov, ako aj vyplnený formulár potvrdený príslušným talianskym úradom. Ďalej žalobca predložil do spisu požadované výpisy o vedení osobného účtu, ktorý mal vedený vo VÚB banke v období, kedy pracoval v Taliansku a vyhlásenie na predpísanom tlačive o tom, že býva u rodičov, ponechal si bankový účet a vracal sa na Slovensko jeden krát do mesiaca.
Žalovaná prvostupňovým rozhodnutím na základe týchto dokladov obsiahnutých v správnom spise vydala prvostupňové rozhodnutie 12.10.2012 pod č. 4180/2012 ZH-DvN, ktorým rozhodla o tom, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61 nariadenia ES Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Rozhodnutie odôvodnila citáciou týchto predpisov a konštatovaním, že žalobca bol zaradený do evidencie nezamestnaných 18.06.2012 a podal žiadosť na dávku v nezamestnanosti žalovanej 25.06.2012 a tým, že pokladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, Údaje z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica potrebné na posúdenie na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu Taliansko. Konštatovala, že žalobca preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 18.06.2009 do 01.02.2011 - 594 dní, od 02.02.2011 do 17.04.2011 - 75 dní, od 07.05.2011 do 04.09.2011
- 121 dní, od 07.10.2011 do 03.01.2012 - 89 dní, od 01.02.2012 do 29.02.2012 - 29 dní a od 01.04.2012 do 27.04.2012 - 27 dní. Ďalej, že z údajov vo vyhlásení na účely posúdenia bydliska a žiadosti o dávku v nezamestnanosti je zrejmé, že výkon zárobkovej činnosti na území iného členského štátu žiadateľ mal u toho istého zamestnávateľa od r. 2007. Počas zamestnania v Taliansku s ním bola blízka osoba - otec a tieto skutočnosti je potrebné považovať za významnejšie ako návraty na územie SR jeden krát mesačne a ponechanie si bankového účtu. Z toho vyvodila, že žiadateľ nemal počas zamestnania v členskom štáte v EÚ zachované bydlisko na území SR a nemal tu zachované centrum záujmov. Ďalej konštatoval, že zo všetkých dostupných a preukázaných údajov za štát bydliska na účely aplikácie článku 61 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti. Ďalej, že na základe skutočností preukázaných v rámci konania o nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať väzby žiadateľa na území SR za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ. To boli dôvody pre zamietnutie žiadosti.
Na základe odvolania žalobcu proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaná potvrdila prvostupňové rozhodnutie napadnutým rozhodnutím. Odôvodnila ho tým, že navrhovateľ v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu EÚ - Talianska. V zmysle doručeného formulára U1 potvrdeného príslušnou talianskou inštitúciou 25.10.2012 bol žalobca poistený v nezamestnanosti na území Talianska od 18.06.2009 do 01.02.2012, čo je doba, ktorá by na území Slovenska viedla k poisteniu a od 02.02.2011 do 17.04.2011, ďalej od 07.05.2011 do 04.09.2011, od 07.10.2011 do 03.01.2012 a od 01.02.2012 do 29.02.2012, od 01.04.2012 do 27.04.2012, od 01.05.2012 do 01.05.2012 a od 02.06.2012 do 02.06.2012. Žalobca tak v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ. Preto prvostupňový orgán bol povinný posúdiť, či je možné túto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Keďže doby poistenia v nezamestnanosti nedosiahol v zmysle slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na území Talianska len v prípade, ak by sa preukázalo zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Ďalej v odôvodnení žalovaná argumentovala tým, že so zreteľom na všetky dostupné informácie má za to, že nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas posledného zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území SR. Vzhľadom na to a tiež na to, že nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Talianska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 základného nariadenia. Ďalej poukázala na článok 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, kde uviedla informácie o tom, že žalobca sa zdržiaval od októbra 2007 do júna 2012 v Taliansku, t. j. skoro 5 rokov, že pracoval prerušovane u jedného zamestnávateľa najprv ako učeň a potom ako zamestnanec, medzi obdobiami zamestnania poberal dávku v nezamestnanosti v Taliansku, že na území Slovenska má rodičov, ktorých navštevoval každý mesiac, na území Slovenska nevlastní nehnuteľnosť a na území Talianska bol s ním otec a že si plnil daňové povinnosti na území Talianska. Poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia v zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, podľa ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Ďalej v odôvodnení uviedla, že pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa osoba trvalejšie zdržuje a kde je centrum jej záujmov a kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Trvalý pobyt nie je možné spájať s pojmom bydlisko. Na záver konštatovala, že na základe všetkých dostupných informácií na účely nároku na dávku v nezamestnanosti nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho zamestnania v členskom štáte EÚ za zachované na území SR. Pokiaľ sa žalobca bránil v odvolaním s tým, že otcovi dávky boli priznané, k tomu žalovaná v odôvodnení uviedla, že nejde o postup, ktorý by bolo možné zovšeobecniť, pretože každé konanie je samostatné a dôkazná situácia je iná a vzájomné porovnávanie týchto konaní nie je relevantné. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospela k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 104 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. poistenec, ktorý po skončení výkonu činnosti zamestnanca v pracovnom pomere na určitú dobu bol zaradený do evidencie nezamestnaných občanov, má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov
a) bol poistený v nezamestnanosti z výkonu činnosti zamestnanca v pracovnom pomere na určitú dobu alebo bol dobrovoľne poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky a
b) nebol povinne poistený v nezamestnanosti z iného výkonu činnosti zamestnanca.
Podľa nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) čl. 7 pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky splatné podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov alebo podľa tohto nariadenia nepodliehajú žiadnemu zníženiu, zmenám a doplneniam, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu na základe skutočnosti, že príjemca alebo jeho rodinní príslušníci majú bydlisko v členskom štáte inom, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za poskytovanie dávok.
Podľa čl. 61 základného nariadenia 1. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.
Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
2. S výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa čl. 64 bod 1 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá spĺňa podmienky právnych predpisov príslušného členského štátu na nárok na dávky a ktorá odíde do iného členského štátu, aby tam hľadala zamestnanie, si zachová svoj nárok na peňažné dávky v nezamestnanosti podľa týchto podmienok a v rámci týchto obmedzení.
Podľa čl. 65 základného nariadenia ods. 1 osoba, ktorá je čiastočne alebo prerušovane nezamestnaná a ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát, má byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi alebo službám zamestnanosti v príslušnom členskom štáte.
ods. 2. Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
ods. 5. a) Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
b) Ak však pracovník iný ako cezhraničný pracovník, ktorý poberal dávky na náklady príslušnej inštitúcie členského štátu, ktorého právnym predpisom podliehal naposledy, poberá najprv pri jeho návrate do členského štátu bydliska dávky v súlade s článkom 64, pričom sa poberanie dávok v súlade s písm. a) pozastaví na dobu, počas ktorej poberá dávky podľa právnych predpisov, ktoré sa na neho vzťahovali naposledy.
Podľa článku 11 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia ES č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)
Spôsob určenia bydliska
1. Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
2. Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Medzi účastníkmi nebolo sporné skutkové zistenie, že žalobca bol v rozhodnej dobe minimálne 2 roky z posledných troch rokov pred jeho zaradením do evidencie nezamestnaných poistený pre prípad nezamestnanosti v inom členskom štátne EÚ. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení základného nariadenia EÚ, pravidiel, ktoré EÚ prijala za účelom koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia založených na zásade rovnakého zaobchádzania s osobami, na ktoré sa nariadenie vzťahuje, tieto umožňujú žiadateľovi o dávku v nezamestnanosti, ktorý nemá bydlisko v štáte zamestnania a nie je cezhraničným pracovníkom, aby uplatnil nárok buď v členskom štáte, kde vykonával pracovnú činnosť alebo v členskom štáte, kde má bydlisko v závislosti od toho, či sa vráti do členského štátu bydliska alebo nie. Pre prenesenie povinnosti z členského štátu, kde bol pracovník poistený na členský štát bydliska je rozhodujúcim kritériom určenie bydliska. Bydliskom je podľa čl. 1 základného nariadenia miesto, kde osoba zvyčajne býva a pobytom je miesto prechodného bývania. Bydlisko sa musí posudzovať spôsobom určeným v citovanom čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Dôležitým je citovaný ods. 2 tohto článku, kde treba v prípade pochybností alebo v prípade nedospenia k dohode, ak je spor medzi orgánmi rôznych štátov o určenie miesta bydliska vychádzať z úmyslu samotnej osoby žiadateľa, tak ako tento vyplýva z uvedených skutočností a najmä dôvody, ktoré viedli k presťahovaniu.
Správnosť rozhodnutia o dávke v nezamestnanosti závisí od správnosti zistenia a posúdenia miesta bydliska žiadateľa počas rozhodnej doby. V prípade, že žalobca mal bydlisko v Taliansku, z čoho vychádza žalovaná, jediným správnym záverom bude, že sa na neho nevzťahuje čl. 65 základného nariadenia, ale pokiaľ mal úmysel presťahovať sa späť na Slovensko, t. j. odísť z príslušného do iného členského štátu, tak mal požiadať o dávku v Taliansku a následne postupovať podľa čl. 64 základného nariadenia. Naopak, ak si zachoval bydlisko na Slovensku, je na neho potrebné aplikovať čl. 65 základného nariadenia. Výklad článku 65 ods. 5 základného nariadenia podala Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, ktorá na podanie takéhoto výkladu bola oprávnená zmocňujúcim ustanovením obsiahnutým v článku 70 písm. a) základného nariadenia a podala ho v rozhodnutí U2, ktoré v odôvodnení rozhodnutia cituje aj žalovaná, avšak necituje rozhodnutie správnej komisie, ale len jeden z dôvodov, pre ktorý bol takýto výklad prijatý. Rozhodnutie znie tak, že: 1. Článok 65 ods. 5 nariadenia ES č. 883/2004 sa vzťahuje najmä na: a) osoby uvedené v článku 11 ods. 4 uvedeného nariadenia; b) osoby uvedené v článku 13 uvedeného nariadenia, ktoré obvykle vykonávajú svoje činnosti na územiach dvoch alebo viacerých členských štátov; c) osoby na ktoré sa vzťahuje dohoda uvedená v článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia, v prípade, že počas svojej poslednej profesijnej činnosti mali bydlisko v inom členskom štáte ako príslušný štát. 2. Osoby uvedené v odseku 1, ktoré počas svojej profesijnej činnosti podliehali právnym predpisom iného členského štátu, ako je štát miesta činnosti vykonávanej ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, majú nárok na dávky na základe ustanovení právnych predpisov štátu bydliska, ako keby predtým podliehali uvedeným právnym predpisom. 3. Na účely uplatňovania tohto rozhodnutia sa štát bydliska stanovuje v súlade s článkom 11 nariadenia (ES) č. 987/2009. Z uvedeného je zrejmé, že bydlisko je potrebné určiť výlučne podľa kritérií stanovených v článku 11 citovaného vykonávacieho nariadenia, pričom dĺžka pobytu v štáte zamestnania nie je jediným výhradným a určujúcim kritériom, ako to hodnotí žalovaná. (Inak by vykonávacie nariadenie mohlo obsahovať číselný údaj o dĺžke a trvalosti pobytu, za ktorý už je potrebné ho považovať za bydlisko, teda centrum záujmov dotknutej osoby).
Ako už bolo uvedené, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaná dospela k skutkovému záveru, že žalobca nemal zachované bydlisko na Slovensku počas jeho posledného zamestnania v Taliansku. Odôvodnenie však neobsahuje hodnotenie všetkých dostupných informácií, z ktorých k takémuto záveru dospela. Na strane 3 a 4 odôvodnenia žalovaná k citácii článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia uviedla v zátvorkách k jednotlivým skutočnostiam, ktoré sa majú alebo môžu posudzovať, vybrané informácie o pobyte žalobcu v Taliansku, avšak nie všetky, ktoré na potvrdenie zachovania bydliska na Slovensku uvádza žalobca. Žalobca v žalobe tvrdí, že na území Talianska mal len pobyt za účelom vykonávania zamestnania, do ktorého dochádzali spolu s otcom a nemohli dochádzať denne alebo týždenne, a preto sa vracali domov mesačne. Taktiež tým, že nezmenil pôvodné bydlisko, ktoré mal u rodičov, toto si počas celej doby zachoval a nepresťahoval sa. Tiež si zachoval napríklad účet v banke na Slovensku. Správny orgán je povinný vyhodnotiť všetky dostupné a k veci sa vzťahujúce informácie. Nemožno považovať za dostatočne zistený skutkový stav, do ktoré nie sú zahrnuté všetky dostupné informácie o pobyte žalobcu v Taliansku a na Slovensku v rozhodnom období, teda aj tie, na ktorých zakladá žalobca svoje tvrdenie o zachovaní si bydliska na Slovensku. Žalobca podľa dotazníka na Slovensku trávil čas pravidelným dochádzaním jedenkrát mesačne a počas sviatkov a dovoleniek. Nemožno považovať za dostatočne zistený skutkový stav, keď žalovaná napriek požiadavke žalobcu uplatnenej v opravnom prostriedku nevykonala ďalšie dokazovanie napr. aj vypočutím žalobcu a rozhodla výlučne na základe žalobcom vyplneného formalizovaného dotazníka. Súd sa preto nemohol ani stotožniť s názorom žalovanej, že objektívne neexistujú pochybnosti o tom, či žalobca mal v rozhodnom období bydlisko v Taliansku.
Napadnuté rozhodnutie neobsahuje hodnotenie jednotlivých skutočností jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a ani úvahu, ktorou sa žalovaná spravovala pri hodnotení zistených skutočností, ktorou dospela k skutkovému záveru. Preto nie je možné preskúmať, či takáto úvaha je v medziach zákona a logického uvažovania.
Žalovaná sa tiež nedostatočne vyrovnala s odvolacou námietkou, podľa ktorej v inom prípade a to v prípade otca žalobcu za rovnakých podmienok bolo konštatované, že podmienky na priznanie dávky sú splnené. Žalovaná sa takouto námietkou vyrovnala tak, že všetky prípady sú individuálne a nemožno ich zovšeobecňovať, nakoľko v každom konaní je iná dôkazná situácia a vzájomné porovnávanie nie je relevantné. Tým sa ale nevyrovnala s tou námietkou, že podmienky v oboch prípadoch boli totožné. Minimálne bolo potrebné, aby uviedla, prečo sa žalobca mýli, keď sa domnieva, že podmienky boli v oboch prípadoch rovnaké.
Na základe uvedeného súd napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. c) a d) O. s. p. a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
Žalobca si v konaní neuplatnil náhradu trov konania, preto súd o náhrade trov konania nerozhodoval.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.