Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Cob-38-2012.pdf
PDF · 107.69 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/38/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, 851 01, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, 851 01, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom Q., XXX XX, R. č. XXX/XXX, štátny občan SR, o zaplatenie 816,51 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/144/2010 - 14 zo dňa 25. 11. 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 21Cb/144/2010 - 31 zo dňa 8. 11. 2011, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č. k. 21Cb/144/2010
- 31 zo dňa 8. 11. 2011 v jeho napadnutej zamietavej časti vo veci samej, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.
Z r u š u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením č. k. 21Cb/144/2010 - 31 zo dňa 8. 11. 2011 vo výroku o vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 124,50 eur. Súčasne žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9,45 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 30,60 eur a úrokov z omeškania vo výške 28,89 eur zamietol.
Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu dňa 2. 3. 2009 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 691,92 eur (20.844,70 Sk) spolu s 0,1 % denným úrokom z omeškania zo sumy 622,97 eur (18.767,70 Sk) od 23. 4. 2007 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 124,59 eur (3.753,40 Sk), ako aj nahradiť trovy konania. Rozsudkom zo dňa 20. 5. 2010 č. k. 21Cb/91/2009 - 47 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 622,97 eur, 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 622,97 eur od 23. 4. 2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 9 % ročne zo sumy 622,97 eur od 23. 4. 2007 do zaplatenia súd zamietol. Nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 38,34 eur a zmluvnej pokuty vo výške 155,19 eur vylúčil na samostatné konanie, v ktorom sa rozhodne aj o náhrade trov konania. Podaním doručeným súdom dňa 6. 10. 2010 zobral žalobca žalobu čiastočne späť v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty vo výške 124,59 eur. Súčasne špecifikoval svoje nároky, že úrok z omeškania vo výške 38,34 eur predstavuje 0,1 % denne za každú splátku v omeškaní ku dňu 27. 6. 2006 sumu 31,- Sk, ku dňu 27. 7. 2006 sumu 60,- Sk, ku dňu 27. 8. 2006 sumu 31,- Sk, ku dňu 27. 9. 2006 sumu 62,- Sk a ku dňu 7. 11. 2006 sumu 971,- Sk, spolu 38,34 eur (1.155,- Sk). Zmluvná pokuta vo výške 30,60 eur vyplýva z bodu 7.1 a nasl. Všeobecných obchodných podmienok a v zmysle Sadzobníka poplatkov je to 20 % z každej omeškanej splátky, 20 % zo sumy 1.000,- Sk je vo výške 200,- Sk. Za omeškané splátky zo dňa 27. 5. 2006 a zo dňa 27. 6. 2006 predstavuje zmluvná pokuta 400,- Sk, za omeškanie za neuhradenú splátku zo dňa 27. 7. 2006 predstavuje zmluvná pokuta 122,- Sk, za omeškanú (neuhradenú) splátku zo dňa 27. 8. 2006 predstavuje zmluvná pokuta sumu 200,- Sk a za omeškanú (neuhradenú) splátku zo dňa 27. 9. 2006 predstavuje zmluvná pokuta sumu 200,- Sk. Spolu predstavujú čiastku 30,60 eur (922,- Sk). Súd sa zaoberal výškou dohodnutej zmluvnej pokuty a jej primeranosťou vo vzťahu k zabezpečovanej pohľadávke a k vzájomným právam a povinnostiam účastníkov právneho vzťahu v zmysle ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Súd pri rozhodovaní zohľadnil nielen hodnotu zabezpečovanej povinnosti, ale aj jej význam. Súd dospel k záveru, že dojednaná zmluvná pokuta vo výške 20 % je neprimerane vysoká, lebo predstavuje 1/5 z dlžnej sumy. Keďže nekalá (neprijateľná) zmluvná podmienka je neplatná, súd nepriznal žalobcovi nárok na jej plnenie. Čo sa týka nároku na úroky z omeškania súd poukázal na odôvodnenie svojho skoršieho rozsudku a ustálil, že zmluvná voľnosť strán pri spotrebiteľských úveroch je obmedzená tak, že sa nemôže táto zmluvná voľnosť aplikovať v neprospech spotrebiteľa ani v tej časti, ktorá sa týka úrokov z omeškania a nemôže preto dohodnutý úrok z omeškania presahovať sumu, ktorá zodpovedá § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na to § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Preto, pokiaľ sa žalobca domáha aj zaplatenia 0,1 % úrokov z omeškania denne, tento nárok je v rozpore s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Oprávnený a zákonný je nárok žalobcu na úroky z omeškania len vo výške 9 % ročne. Preto v prevyšujúcej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd priznal iba nárok vo výške zodpovedajúcej 9 % úrokovej sadzby ročne. Po citácii § 153 ods. 3, 4 O.s.p. súd rozhodol, že zmluvná podmienka pre prípad porušenia povinnosti poskytnúť riadne a včas peňažné plnenie v dohodnutej výške sa dojednáva úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, pričom veriteľ je tiež oprávnený domáhať sa zmluvnej pokuty podľa Sadzobníka, je neprijateľná. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 150 O.s.p., pričom poukázal na tú skutočnosť, že žaloba bola podaná advokátom a trovy konania v prevažnej miere pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V týchto sporoch sa jedná o rutinne podávané žaloby tou istou advokátskou kanceláriou v množstve sporov, ktoré sa vedú na tamojšom súde, pričom právny
zástupca používa rovnaký text, rovnakej žaloby, pripája k žalobe rovnaké dôkazy, z ktorých napokon vyplynulo, že neboli spôsobilé uniesť dôkazné bremeno vo všetkých nimi tvrdených skutočnostiach. Žalobca na realizáciu prístupu k spravodlivosti využil neprimeraný prostriedok, ktorým vyvolal zbytočné trovy konania a navýšil tak povinnosť spotrebiteľa o tieto trovy, ktoré od neho požaduje už v žalobe. Takúto žalobu mohol po jej skoncipovaní advokátom použiť vo všetkých sporoch, rovnako aj u prípadného pokusu o zmier, ktorého odôvodnenosť je otázna, ako aj v prípade návrhu na zámenu účastníka, pretože tento žalovaný nevyvolal a tieto trovy sú zjavne neúčelné pre uplatnenie práva.
Proti tomuto rozsudok podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z náhrady za zaplatený súdny poplatok za odvolanie a z trov právneho zastúpenia vo výške 28,81 eur. Ako dôvod uviedol, že odvolanie podával v časti zamietnutej žaloby o zmluvnej pokuty, zmluvne dohodnutého úroku z omeškania a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Ako dôvod zacitoval ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 369 ods. 1 a § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Je toho názoru, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy vždy bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, nakoľko zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom. Úroky z omeškania sa tiež posudzujú podľa § 369 Obchodného zákonníka. Konštatovanie súdu o neprimerane vysokej zmluvnej pokute vo výške 20 % je nepresvedčivé a neodôvodnené. Rovnako úroky z omeškania vo výške 0,1 % denne nie sú podľa judikatúry súdov SR považované za úroky dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi. Aj v prípade, že by súd dospel k záveru, že uplatňovaný súdny úrok z omeškania je neprimeraný, mal žalobcovi priznať aspoň zákonný úrok z omeškania, na ktorý žalobcovi vzniklo právo v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. K odôvodneniu rozhodnutia súdu o trovách konania zacitoval čl. 47 Ústavy SR a § 24, § 25 a § 142 ods. 1 O.s.p. Má za to, že v predmetnom konaní nebol dôvod na nepriznanie žalobcom požadovaných trov konania, nakoľko žalobca požaduje náhradu trov konania nevyhnutne potrebných na dosiahnutie úspechu vo veci.
Opravným uznesením zo dňa 8. 11. 2011 prvostupňový súd opravil výrokovú časť rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/144/2010 - 14 zo dňa 25. 11. 2010 tak, že do jeho písomného vyhotovenia doplnil štvrtý a piaty výrok, ktoré znejú takto:
„Zmluvná podmienka, že pre prípad porušenia povinnosti poskytnúť riadne a včas peňažné plnenie v dohodnutej výške sa dojednáva úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, pričom je veriteľ tiež oprávnený domáhať sa zmluvnej pokuty vo výške 20 % z dlžnej čiastky, je neprijateľná.
Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.“
Ako dôvod uviedol, že v písomnom vyhotovení rozsudku, ktorý bol doručený účastníkom konania, došlo k zrejmej nesprávnosti, keď súd nedopatrením neuviedol v rozsudku výrok o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ako aj výrok o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom. Jedná sa o výroky, ktoré sú súčasťou rozsudku vyhláseného na pojednávaní dňa 25. 11. 2010, preto bolo potrebné podľa § 164 O.s.p. vo výroku predmetného rozsudku vykonať opravu.
Proti tomuto opravnému uzneseniu nebolo podané samostatné odvolanie. Takéto odvolanie však zahlásil žalobca v podaní zo dňa 7. 2. 2011. Týmto odvolaním neboli dotknuté výroky rozsudku o zastavení konania čo do sumy 124,59 eur a o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9,45 eur. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní odvolaním napadnutej časti rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené, ale len čiastočne.
Pretože prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vec nesprávne právne posúdil, vyzval odvolací súd oboch účastníkov, aby sa vyjadrili v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. k možnému použitiu ust. § 6 a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľov, § 3, § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka, ako aj § 372p a § 372s O.s.p., ktoré prvostupňový súd pri svojom
rozhodovaní neaplikoval a ktoré sú pre konečné rozhodnutie vo veci právne významné.
V preskúmavanej veci bola medzi účastníkmi uzavretá spotrebiteľská úverová zmluva dňa 20. 9. 2004.
Vzhľadom k výslovnému vymedzeniu rozsahu účinnosti ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy, nevzťahovali sa tieto ustanovenia na úverovú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 4. 2004 do 31. 12. 2007). V čase uzatvárania tejto zmluvy boli spotrebiteľské úverové zmluvy upravené v osobitných zákonoch, a to v zák. č. 258/2011 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Obchodný zákonník sa vzťahoval na práva a povinnosti zmluvných strán vzniklých z úverovej zmluvy uzavretej dňa 20. 9. 2004 len v prípade, že spomínané osobitné zákony nemali osobitnú úpravu (§ 261 ods. 3 písm. a) a § 497 až § 507 Obchodného zákonníka). Až od 25. 11. 2004 sa aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, mali primerane použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 23a ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 25. 11. 2004).
Ust. § 23a uvedeného zákona v znení účinnom od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004 definoval, čo sa rozumie pod tzv. typovou zmluvou, ako aj to, čo sa rozumie pod neprimeranými podmienkami, ktoré takáto typová zmluva nesmie obsahovať. Podľa § 23a ods. 2 písm. b) tohto zákona, typová zmluva nesmie obsahovať ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Pritom podľa § 6 ods. 3 písm. b) zákona za konanie v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré okrem iného môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody. Právnym dôsledkom uzavretia úverovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je celkom alebo sčasti v rozpore s dobrými mravmi, je
absolútna neplatnosť tejto zmluvy, resp. jej časti, vyplývajúca z ust. § 3 ods. 1 a § 39 v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika vstúpila od 1. 5. 2004 do Európskej únie, sú súdy rozhodujúce o právach a povinnosti zo spotrebiteľských zmlúv povinné vykladať tieto eurokomformným spôsobom, t.j. v súlade so Smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len Smernica. Čl. 6 ods. 3 tejto Smernice stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Tento článok Smernice má normatívny charakter a súdy sú povinné ho aplikovať aj v prípade chýbajúcej vnútroštátnej úpravy po vstupe Slovenskej republiky do EÚ.
Slovenská republika vedome nezahrnula do ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 1. 4. 2004, že sa tieto ustanovenia vzťahujú aj na úverové zmluvy. Podobne nezahrnula do ust. § 53 Občianskeho zákonníka ako neprijateľnú podmienku aj záväzok zaplatiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením záväzku už odo dňa 1. 4. 2004, ale urobila tak až s účinnosťou od 1. 1. 2008. V tejto súvislosti je preto treba postupovať podľa rozsudku európskeho Súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing SA proti La Comercial Internationále de Alimentation SA, podľa ktorého národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo zle uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a v znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici. Vychádzajúc z tohto rozhodnutia je treba v preskúmavanej veci interpretovať právne normy účinné v SR ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy tak, aby bol dosiahnutý výsledok uvedených v Smernici.
Smernicu nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako norma komunitárneho práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromno-právny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosti vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil európsky Súdny dvor vo veci C-17/83 Von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinnosť Smernice).
Vychádzajúc z právnej úpravy účinnej na Slovensku ku dňu 20.9.2004 (ktorá musí byť interpretovaná v súlade s čl. 3 a čl. 6 Smernice, ako aj s Prílohou čl. 3 ods. 3 tejto Smernice obsahujúcou demonštratívny výpočet nekalých podmienok), treba považovať za nekalú podmienku každú takú podmienku dohodnutú v zmluve, ktorá spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, teda aj podmienku, aby spotrebiteľ, ktorý nesplnil svoj záväzok riadne a včas, zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.
V dôsledku toho nemožno vykladať sankcie dohodnuté v zmluve zo dňa 20. 9. 2004 a v jej prílohách (Obchodné podmienky pre revolvingový úver a vydávaní a používanie platobných kariet a Sadzobník poplatkov) oddelene od seba. Jedná sa o dôsledok skutočnosti, že tak dohodnutý úrok z omeškania, ako aj zmluvná pokuta, sú sankciou za to isté porušenie zmluvnej povinnosti spotrebiteľom. Preto túto časť zmluvy by bolo možné považovať za platnú len v prípade, keď by obe dohodnuté sankcie nespôsobili značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a neboli vo svojom súhrne neprimerane vysoké. Dojednanie sankcie pozostávajúcej z úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej čiastky a súčasne aj zo zmluvnej pokuty vo výške 25 % dlžnej čiastky, považuje aj odvolací súd v ich súhrne za neprimerané. Takáto súhrnná sankcia spôsobuje výraznú nerovnosť zmluvných strán a je vo svojom súhrne v rozpore s dobrými mravmi, a preto je neplatná (§ 3 ods. 1, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka a § 6 ods. 3, ako aj § 23a ods. 2 písm. b) Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 24.11.2004).
Právnym dôsledkom neplatnosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy zo dňa 20. 9. 2004 v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty je, že súd nemôže vo svojom rozhodnutí prisúdiť žalobcovi ako veriteľovi tieto pôvodne dohodnuté sankcie. Za týchto okolností vznikol žalobcovi nárok len na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške stanovenej občiansko-právnymi predpismi (§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Aj v tomto prípade ide o dôsledok eurokomformného výkladu práva SR platného v rozhodnom čase, nastoľujúceho skutočnú rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Za týchto okolností rozhodol prvostupňový súd správne, keď zamietol žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcich výšku 9 % ročne aj zo splátok splatných v období od 27. 9. 2006 do 7. 11. 2006 prevyšujúcich sumu 9,45 eur.
Dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 20 % z dlžnej sumy by bolo prijateľnou sankciou len za predpokladu, že by si účastníci zmluvy dohodli súčasne zaplatenie primeraných úrokov z omeškania. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v jeho napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby na zaplatenie zostatku zmluvnej pokuty (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd zrušil preskúmavaný rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, že pre prípad porušenia povinnosti poskytnúť riadne a včas peňažné plnenie v dohodnutej výške sa dojednáva úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, pričom veriteľ je tiež oprávnený domáhať sa zmluvnej pokuty vo výške 20 % z dlžnej čiastky. Odvolací súd tak urobil napriek tomu, že konštatoval neprimeranosť súčtu týchto zmluvných sankcií vo svojom súhrne, čo malo za dôsledok neplatnosť tejto časti zmluvy.
Ust. § 153 ods. 3 O.s.p. upravujúce takéto oprávnenie pojednávajúceho súdu sa vzťahuje aj na konania začaté predo dňom 15. 10. 2008, keď nadobudlo toto ustanovenie účinnosť (§ 372p ods. 1 O.s.p.).
Vo výroku rozsudku, ktorým sa rozhodne o neprijateľnosti určitej zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p., musia byť podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľné, označené ich zákonnými znakmi uvedenými v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, poprípade aj iným označením so zdôraznením, že spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka).
Ust. § 153 ods. 4 O.s.p. účinné od 1. 3. 2010 ukladá súdu, aby v súlade s § 53a Občianskeho zákonníka uviedol vo výroku rozsudku presné znenie podmienky, ktorá bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti. Cieľom tohto výroku je, aby dodávateľovi
vznikla povinnosť zdržať sa používania takejto podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, pričom túto povinnosť na základe takéhoto výroku si môže uplatniť každý spotrebiteľ dotknutý podmienkou opísanou vo výroku takéhoto rozsudku. Výrok by mal preto opísať znenie podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je predmetom konania (§ 372s O.s.p. v spojení so zákonnými znakmi uvedenými v súčasnosti v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
V preskúmavanej veci sa prvostupňový súd v tejto časti výroku svojho rozhodnutia obmedzil len na odpísanie neprijateľnej podmienky v znení uvedenom v zmluve medzi
účastníkmi. Neuviedol však všeobecné znaky, ktoré by mali spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedenie zákonných znakov upravených v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v preskúmavanej veci v konečnom dôsledku nebolo možné aj vzhľadom k tomu, že ku dňu uzavretia zmluvy nebol ani v Zákone o ochrane spotrebiteľa a už vôbec v Občianskom zákonníku zapracovaný ako neprijateľná podmienka záväzok spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením záväzku. Naviac prvostupňový súd rozhodol o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky bez toho, aby v súlade s ust. § 100 ods. 1 O.s.p. upozornil účastníkov na to, že na základe preukázaných skutočností sa mu javí použiteľné ust. § 153 ods. 3 O.s.p. Za tohto stavu určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky predstavuje v konečnom dôsledku aj odňatie možnosti konať pred súdom žalobcovi, čo je samo o sebe dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.
Za opodstatnené nie je možné považovať ani odvolanie žalobcu proti výroku o náhrade trov konania. Odvolací súd sa síce stotožňuje s právnym názorom odvolateľa, že aj on má v súlade s čl. 47 Ústavy SR právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, a teda aj právo nechať sa v konaní zastupovať advokátom. Právo na náhradu takto vzniklých trov konania je však závislé od úspechu v súdnom spore, pričom v preskúmavanej veci bol prevažne úspešným účastníkom žalovaný. Predmet konania v preskúmavanej veci totiž pozostáva nielen zo žalovanej istiny 691,92 eur a zmluvnej pokuty vo výške 124,59 eur, ale aj z príslušenstva istiny pozostávajúceho z úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne, t.j. 36,5 % ročne za obdobie od 23. 4. 2007 do zaplatenia, čomu zodpovedá podľa § 10 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - ďalej len Vyhláška, päťnásobok ročného plnenia, t.j. čas do 23. 4. 2012. Za obdobie od 23. 4. 2007 do 23. 4. 2012 je potom výška kapitalizovaného úroku z omeškania 1.138,78 eur. Celkove si preto žalobca podanou žalobou uplatňoval plnenie v úhrnnej výške 1.955,28 eur.
Rozhodnutiami súdov bola žalobcovi prisúdená istina vo výške 622,97 eur, 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 622,97 eur za obdobie od 23. 4. 2007 do zaplatenia, čomu zodpovedá za obdobie do 23. 4. 2012 kapitalizovaná suma 280,79 eur. Okrem toho boli žalobcovi prisúdené aj 9 % úroky z omeškania za obdobie do 22. 4. 2007 vo výške 9,45 eur. Spolu bolo žalobcovi prisúdených celkom 913,21 eur. V dôsledku toho mal žalobca vo veci úspech len čo do podielu 46,70 %, kým žalovaný mal úspech čo do podielu 53,30 %. Viacej úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Z týchto dôvodov odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.
Na rozhodnutie o náhrade trov konania nemá vplyv zrušenie výroku rozsudku prvostupňového súdu o neprimeranosti zmluvných podmienok. Prvostupňový súd takto
rozhodol bez návrhu účastníkov, a preto zrušenie či prípadne potvrdenie takéhoto rozhodnutia nemôže mať vplyv na posudzovanie úspešnosti účastníkov v súdnom konaní.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.