Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_2To-114-2012.pdf
PDF · 118.84 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/114/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Dušana Eckera a JUDr. Jozefa Mészárosa, v trestnej veci proti obžalovanému G. T., nar. XX.XX.XXXX v D. R., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného G. T. a poškodeného M. W. proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29.05.2012, sp. zn. 8T/65/2009, na verejnom zasadnutí konanom dňa 7. mája 2013, takto
rozhodol:
I.
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e) Tr. por. z r u š u j e s a napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sa obžalovaný G. T., nar. XX.XX.XXXX v D. R., bytom T. č. XXX
u z n á v a v i n n ý m, ž e
dňa 04.10.2006 o 02.15 hod. viedol nákladné motorové vozidlo s návesom, ťahač zn. A. G., EČ: TN-XXXCA po ceste I/XX v k. ú. obce Veľké Bierovce v smere od Prievidze na obec Drietoma, kde v km 114.152 začal s vozidlom odbočovať doľava na účelovú komunikáciu vedúcu do areálu firmy Dalitrans v čase, keď bol už predchádzaný vodičom W. G., jazdiacim na motorovom vozidle zn. Ford F., EČ:XBXXXXX tým istým smerom, následne došlo v križovatke uvedených ciest ku zrážke vozidiel, a to ľavej prednej časti vozidla vodiča G. T. a pravej prednej a pravej bočnej časti vozidla vodiča W. G. a následnému odrazeniu vozidla vodiča W. G. doľava mimo cestu, pri dopravnej nehode došlo k zraneniu vodiča W. Molnára, ktorý utrpel zmliaždenie hrudníka s hospitalizáciou vo FN F. od 04.10.2006 do 05.10.2006 bez práceneschopnosti a taktiež k zraneniu jeho spolujazdcov M. W., ktorý utrpel pohmoždenie mäkkých tkanív hlavy, bez známok otrasu mozgu, pohmoždenie prednej hrudnej steny, bez úrazových zmien na kostnom skelete hrudníka, pohmoždenie pravého ramena, zlomeninu pravej stehennej kosti, trieštivého charakteru s posunom kostných úlomkov a viacpočetné odreniny na tele s dobou liečenia od 04.10.2006 do 28.02.2007 a obmedzením v bežnom spôsobe života po dobu liečenia spočívajúcom v hospitalizácii v nemocnici, fixáciou dolnej končatiny, obmedzením pohybu a chôdze na barlách bez dostupovania na zranenú nohu, ako aj fyzickej aktivity a A. L., ktorý utrpel zmliaždenie hlavy, zmliaždenie dolnej pery s tržnou ranou asi l cm a zmliaždenie chrbta v oblasti drieku s dobou liečenia od 04.10.2006 do 10.10.2006 bez obmedzenia v bežnom spôsobe života, k dopravnej nehode došlo v dôsledku porušenia ustanovenia § 18 odsek l zákona č. 315/1996 Z. z.,
t e d a
inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.
č í m s p á c h a l
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek l, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno h) Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e
Podľa § 157 odsek 2 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona a s prihliadnutím k § 36 písmeno j) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) mesiacov.
Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona určuje obžalovanému skúšobnú dobu 1 ( jeden ) rok.
Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku súd poškodeného M. W., nar. XX.XX.XXXX v A. E., bytom F., Ul. 1. G. XXXX/X a poškodeného A. L., nar. XX.XX.XXXX v A. E., bytom F., Ul. G. XXX/XXX s ich uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie.
II.
Podľa § 319 Tr.por. sa odvolanie poškodeného M. W. z a m i e t a.
odôvodnenie:
U. rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 29.05.2012, sp.zn. 8T/65/2009, bol obžalovaný G. T. uznaný vinným pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) na skutkovom základe, že
dňa 04.10.2006 o 02.15 hod. viedol nákladné motorové vozidlo s návesom, ťahač zn. A. G., EČ: TN- XXXCA po ceste I/XX v k. ú. obce Veľké Bierovce v smere od Prievidze na obec Drietoma, kde v km 114.152 začal s vozidlom odbočovať doľava na účelovú komunikáciu vedúcu do areálu firmy N. v čase, keď bol už predchádzaný vodičom W. G., jazdiacim na motorovom vozidle zn. W. F., EČ:XBXXXXX tým istým smerom, následne došlo v križovatke uvedených ciest ku zrážke vozidiel, a to ľavej prednej časti vozidla vodiča G. T. a pravej prednej a pravej bočnej časti vozidla vodiča W. G. a následnému odrazeniu vozidla vodiča W. G. doľava mimo cestu, pri dopravnej nehode došlo k zraneniu vodiča W. G., ktorý utrpel zmliaždenie hrudníka s hospitalizáciou vo FN Trenčín od 04.10.2006 do 05.10.2006 bez práceneschopnosti a taktiež k zraneniu jeho spolujazdcov M. W., ktorý utrpel pohmoždenie mäkkých tkanív hlavy, bez známok otrasu mozgu, pohmoždenie prednej hrudnej steny, bez úrazových zmien na kostnom skelete hrudníka, pohmoždenie pravého ramena, zlomeninu pravej stehennej kosti, trieštivého charakteru s posunom kostných úlomkov a viacpočetné odreniny na tele s dobou liečenia od 04.10.2006 do 28.02.2007 a obmedzením v bežnom spôsobe života po dobu liečenia spočívajúcom v hospitalizácii v nemocnici, fixáciou dolnej končatiny, obmedzením pohybu a chôdze na barlách bez dostupovania na zranenú nohu, ako aj fyzickej aktivity a A. L., ktorý utrpel zmliaždenie hlavy, zmliaždenie dolnej pery s tržnou ranou asi l cm a zmliaždenie chrbta v oblasti drieku s dobou liečenia od 04.10.2006 do 10.10.2006 bez obmedzenia v bežnom spôsobe života, k dopravnej nehode došlo v dôsledku porušenia ustanovenia § 18 odsek l, 2 zákona č. 315/1996 Z. z.
Za to bol odsúdený podľa § 157 odsek 2 Tr.zák. s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Tr.zák. a s prihliadnutím k § 36 písmeno j) Tr.zák. na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Tr.zák. podmienečne odložený a podľa § 50 odsek 1 Tr.zák. mu bola určená skúšobná doba 1 rok. Zároveň mu bola podľa § 50 odsek 2 Tr.zák. v spojení s § 51 odsek 4 písmeno c) Tr.zák. uložená primeraná povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností škodu, ktorú trestným činom spôsobil. Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Tr.zák. mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu po dobu 12 mesiacov. Podľa § 288 odsek 1 Tr.por. boli poškodení M. W. a A. L. s ich uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote napadol prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný odvolaním proti výroku o vine a treste a súčasne namietal aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo. V dôvodoch odvolania zo dňa 4.6.2012, doplnených podaním zo dňa 30.08.2012 prostredníctvom obhajkyne obžalovaný uvádzal, že dôkazy súd prvého stupňa vyhodnotil jednostranne v jeho neprospech, nakoľko dôkazy svedčiace v jeho prospech nevzal do úvahy, pričom pri objasňovaní skutkových okolností sa opieral zjavne len o neúplný a jednostranný znalecký posudok B.. C. M. z prípravného konania a tiež výpoveď W. G. vodiča vozidla W.. Taktiež výklad príslušných ustanovení zákona 315/96 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, je zo strany súdu prvého stupňa jednostranný, pričom bez jasných dôvodov rozšíril porušenie jeho povinností aj o ustanovenie § 18 ods. 2 citovaného zákona. Nijako nezohľadnil súd prvého stupňa skutočnosti vyplývajúce zo znaleckých posudkov a konfrontácie znalcov, pričom odvolateľ v ďalšej časti podrobne cituje z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vytýka súdu prvého stupňa, že jeho záver o odbočovaní obžalovaného na miesto mimo cesty je nesprávny, nakoľko aj v samotnej obžalobe sa uvádza, že išlo o bežné štandardné odbočovanie doľava na križovatke medzi hlavnou cestou a účelovou komunikáciou. Pri právnom posúdení konania na jednej strane kladie za vinu porušenie ustanovenia § 18 ods. 1 zákona 315/96 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, avšak úplne opomína ustanovenie § 14 ods. 3 zákona, ktorý hovorí, že predchádzajúci vodič nesmie ani obmedziť (nie to ohroziť) vozidlá, pred ktoré sa po predídení zaraďuje. Taktiež záver súdu prvého stupňa vychádzajúci zo znaleckého posudku Ing. M., že ak by sa tesne pred začatím odbočovania pozrel do spätného zrkadla, určite mal možnosť v ňom vidieť svetlá vozidla Ford, ktoré v tom čase jazdilo v ľavom jazdnom pruhu, považuje ako dôkaz pre preukázanie jeho viny za irelevantný. Znalec totiž v znaleckom posudku nijako neriešil možnosť obžalovaného zabrániť dopravnej nehode včasnou reakciou po vzhliadnutí svetiel vozidla Ford v spätnom zrkadle. Ďalej podľa jeho názoru súd výrazne extenzívne a v neprospech obžalovaného rozšíril skutok oproti obžalobe o údajné porušenie už spomínaného ustanovenia § 18 ods. 2 zákona 315/96 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, podľa ktorého vodič musí zabezpečiť bezpečné odbočenie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby ak to vyžadujú okolnosti, najmä pri preprave dlhého nákladu. Vzhľadom k tomu, že podvalník ťahača, ktorý viedol, bol prázdny, bolo tiež použité výstražné svetlo oranžovej farby v zmysle § 38 ods. 1 citovaného zákona, ktoré bolo z diaľky viditeľné a v prípade, že by jazda vozidla Ford prebiehala v zmysle § 38 ods. 3 citovaného zákona, došlo by k zabráneniu nehody priestorovým priestorom, ako aj uvádza znalec Ing. M. v znaleckom posudku. Súd nepreukázal žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by v danom čase a na danom mieste určovala pri odbočovaní povinnosť použiť spôsobilú a poučenú osobu. Pritom je potrebné rozlišovať medzi dlhým nákladom a dlhým návesom (teda vozidlom). Vozidlo nie je možné považovať za náklad. Neodôvodnenie tiež súd prvého stupňa výpoveď svedka D., ktorý dosvedčoval použitie ľavého smerového svetla pri odbočovaní, vyhodnotil ako nedôveryhodnú, pretože je jeho kolegom. Naopak v prípade svedka W. poukázal prvostupňový súd, že nie je v žiadnom vzťahu s W. G. a teda jeho výpoveď považuje za vierohodnú, napriek tomu, že zjavne medzi nimi existoval určitý vzťah, možno nie len pracovný alebo kolegiálny. Súčasne z výpovede svedka W. je zrejmé, že sú v nej rozpory. Samotné výpovede vodiča G. môžu byť účelové. Opätovne poukázal na pochybenie orgánov dopravnej polície, ktorý nezistili totožnosť nezaujatého svedka celej dopravnej nehody, ktorým bol vodič českého kamiónu a ktorý vozidlo W. predchádzalo krátko predtým, ako začalo predchádzať jeho kamión. Podľa názoru obžalovaného, napriek tvrdeniam svedkov G. a W., bolo dokazovaním dokázané, že pri odbočovaní použil výstražné svetlo oranžovej farby a pri uskutočňovaní manévru odbočovania vľavo, potom, čo náhle zaregistroval v spätnom zrkadle prichádzajúce vozidlo W., okamžite zareagoval a zabrzdil, avšak zrážke už nezabránil. Zásadný rozpor však vzniká pri určení rýchlosti vozidla poškodeného značky Ford., pričom rýchlosť 80 km/h udávaná W. G., resp. 70 km/h uvádzaná M. G. vôbec nezodpovedá tomu, ako priebeh udalosti vnímal obžalovaný a tieto údaje sú zjavne podhodnotené. Takáto udávaná rýchlosť svedkami s poukazom na znalecký posudok B.. M., ktorý dopĺňal znalecký posudok B.. M., je
nanajvýš nepravdepodobná. Z posudku B.. M. tiež vyplýva, že pri možných uvažovaných rýchlostiach vozidla Ford nad 90 km/h, by vodič vozidla Renault (obžalovaný) nebol zabránil vzniku dopravnej nehody. Pokiaľ sa týka zdanlivých rozporov medzi týmito dvoma posudkami, tieto znalci dostatočne objasnili. Na základe týchto skutočností podrobne rozvedených v dôvodoch odvolania obžalovaný vyslovil názor, že mu nebola jednoznačne preukázaná existencia zavinenia, nakoľko v prípade nanajvýš pravdepodobnej rýchlosti vozidla Ford viac ako 90 km/h je zrejmá objektívna nemožnosť z jeho strany zabrániť zrážke aj pri rýchlej reakcii. Nijako neporušil ani ustanovenie § 18 ods. 1, ods. 2 Zákona o premávke na pozemných komunikáciách. V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie uvedenom obhajobou poukázal na ustanovenie § 39 Tr.zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, nakoľko uložený trest odňatia slobody a tiež zákazu činnosti považuje vzhľadom na okolnosti prípadu, jeho osobnostné pomery, hrozbu straty zamestnania, starostlivosť o dve deti za neprimerane prísny. Záverom uviedol, že navrhuje aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil ho spod obžaloby.
Rozsudok napadol odvolaním aj poškodený M. W.. V písomných dôvodoch odvolania podaných prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne uvádzal, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý ho s poukazom na ustanovenie § 4X0 ods. 2 Občianskeho zákonníka odkázal podľa § 288 ods. 1 Tr.por. s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Odvolanie podal s tým, že trvá na náhrade škody, ktorú si riadne uplatnil v celkovej výške 4.893,44 Eur voči obžalovanému. Podľa jeho názoru sa prvostupňový súd nezaoberal podrobne otázkou, či obžalovaný je skutočne v pracovnoprávnom pomere vo vzťahu k firme N., s.r.o., H. R., preto žiadal, aby túto otázku podrobne preskúmal odvolací súd. Rozpor vidí aj v tom, že aj keď ho prvostupňový súd odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, na druhej strane obžalovanému uložil v zmysle § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. c) Tr.zák. povinnosť uhradiť v skúšobnej dobe škodu, ktorú trestným činom spôsobil. Takýmito výrokmi si prvostupňový súd odporuje, keďže obžalovaného na náhradu škody nezaviazal. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd zrušil výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody a sám rozhodol tak, že zaviaže obžalovaného uhradiť mu uplatnenú škodu v plnom rozsahu, t.j. v sume 4.893,44 Eur.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu potom zástupkyňa krajskej prokurátorky uviedla, že pokiaľ ide o ustálený skutkový stav a právnu kvalifikáciu, považuje rozsudok prvého stupňa za správny a zákonný. Pokiaľ sa týka uloženého trestu odňatia slobody a trestu zákazu činnosti, poukázala na skutočnosť, že súd prvého stupňa pri ukladaní prihliadol na všetky skutočnosti dôležité z tohto hľadiska, preto aj ukladal trest na spodnej hranici trestnej sadzby a podmienky pre použitie mimoriadneho zníženia trestu, resp. pre použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu neboli zistené. Navrhla teda odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Pokiaľ ide o odvolanie poškodeného toto navrhla taktiež zamietnuť ako nedôvodné, s poukazom na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka považovala výrok o náhrade škody za zákonný a správny.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v plnej miere pridržiava písomných dôvodov odvolania, ktoré boli zaslané súdu. Bol názoru, že obžalovaný objektívne a subjektívne nenaplnil znaky žalovaného trestného činu, preto sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Alternatívne v prípade uznania viny navrhol uložiť miernejší trest, nakoľko uložený trest považoval za neprimerane prísny. Pokiaľ ide o odvolanie poškodeného vo vzťahu k výroku o náhrade škody, toto navrhol zamietnuť vzhľadom k tomu, že poškodený si nemôže uplatňovať škodu priamo od obžalovaného, ale len buď u jeho zamestnávateľa alebo poisťovne
Poškodený M. uviedol, že trvá na tom, aby mu bola spôsobená škoda uhradená a aby bol obžalovaný zaviazaný k náhrade ním vyčíslenej škody.
Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa cíti nevinný a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v intenciách konečného návrhu jeho obhajcu, ktorý predniesol na verejnom zasadnutí.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr.por., alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.por.
Z podnetu podaných odvolaní obžalovaným a poškodeným krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a dospel k nasledujúcim záverom.
Pokiaľ ide o skutkový stav odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania správne tento ustálil s jednou výnimkou, uvedenou v skutkovej vete týkajúcou sa porušenia povinností obžalovaného v zmysle § 18 ods.2 zákona č. 315/1996 Z. z. - teda skôr otázkou právnou a ktorou sa zaoberá v ďalšom odôvodnení tohto rozhodnutia uvádzanom nižšie. Čo sa týka ďalších skutkových zistení tvoriacich podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil žiadne ďalšie chyby, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku okresného súdu, ktorý sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne, svoje rozhodnutie riadne vysvetlil v jeho odôvodnení, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 Tr.por.
Obžalovaný je zo spáchania skutku usvedčovaný výpoveďami svedkov a poškodených Františka G., M. W., znaleckým posudkom z odboru cestnej dopravy a výpoveďou znalca B.. C. M., znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva znalca MUDr. G. D., lekárskymi správami o zraneniach poškodených, protokolom o nehode v cestnej premávke a ďalšími listinnými dôkazmi.
Znalec z odboru doprava cestná Ing. C. M., ktorý vypracoval v prípravnom konaní znalecký posudok, uviedol, že jedinou príčinou vzniku aj priebehu dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy obžalovaného. Nesprávnym prvkom jazdy bol spôsob jazdy bolo, že odbočovať začal v čase, kedy už bol predchádzaný vozidlom W. F., ktorého vodiča W. G. prinútil, aby náhlym spôsobom zmenil rýchlosť aj smer jazdy, čím ho nie iba obmedzil, ale aj ohrozil. Vodič vozidla Ford pritom jazdil na začiatku svojej reakčnej doby rýchlosťou najmenej 67 km/h ± 5 % a nie je mu ani možné preukázať vyššiu rýchlosť jazdy. Podľa výsledkov vykonaných analýz sa v čase zrážky nachádzal celý pôdorysom vozidla v ľavom jazdnom pruhu, čím bola potvrdená technická prijateľnosť jeho verzie na vznik a priebeh dopravnej nehody, teda že jazdil v ľavom jazdnom pruhu, kedy mu však pomaly jazdiaca súprava obžalovaného náhle vybočila do jazdnej dráhy v čase, kedy túto predchádzal. Samotné zapnutie alebo nezapnutie smerového svetla nemalo vplyv na určenie príčiny dopravnej nehody z technického hľadiska, pretože vodič síce nesmie predchádzať, ak odbočujúce vozidlo má zapnutý ukazovateľ smeru doľava, ale odbočujúci vodič nesmie ohroziť vodičov jazdiacich za ním, pričom nemôže vedieť, či sa mu práve vo chvíli zapnutia ukazovateľa o zmene smeru jazdy nevypálila žiarovka, či nemá znečistený kryt zadného svetla, preto sa odbočujúci vodič musí opakovane presvedčiť ešte aj tesne pred začatím úkonu, či sa nezmenila dopravná situácia a odbočujúci vodič už nie je medzitým aj predchádzaný iným vozidlom. Ak by tak obžalovaný urobil, určite by v ľavom spätnom zrkadle mal možnosť vidieť svetlá vozidla Ford, ktoré v tom čase jazdilo v ľavom jazdnom pruhu. Vodič G. mohol iba zo samotnej polohy súpravy rozpoznať rizikovú situáciu až v čase 0,6 sekundy pred zrážkou, kedy vozidlo Renault začalo prechádzať stred vozovky. Obžalovaný mohol dopravnej nehode zabrániť len v takom prípade, ak by nezačal odbočovať vľavo na miesto mimo cesty. Svojou technikou pritom ohrozil vodiča vozidla Ford, keďže tento aj z technického hľadiska včasnou reakciou nemal možnosť ani intenzívnym brzdením zabrániť ich zrážke. Vodič G. predchádzal súpravu obžalovaného v úseku, kde bolo povolené predbiehať, pričom možnosť zabrániť dopravnej nehode mal, len ak by na začiatku svojej reakcie jazdil rýchlosťou variantne od 14,94 do 28,4 km/h namiesto 67 km/h alebo do 50,7 km/h namiesto 80 km/h, z ktorej by intenzívnym brzdením zastavil vozidlo pred miestom zrážky. Pokiaľ ide o znalecký posudok znalca Ing. M. M., súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vypočul oboch znalcov s možnosťou ich konfrontácie, pričom zistil, že znalecký posudok Ing. M. M. bol v podstate iba doplnkom znaleckého posudku Ing. C. M. s tým, že medzi týmito znaleckými posudkami neboli zistené relevantné rozpory. Správne však prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že znalec Ing. M. M. vo svojom znaleckom posudku riešil len pravdepodobné situácie pomocou vyšších rýchlostí vozidla Ford, ako bola rýchlosť 67 km/h ± 5 % (nad 90 km/h a vyšších) s poukazom na možnú jazdu poškodeného vyššou rýchlosťou, nakoľko podľa tvrdenia obžalovaného musel údajne krátko po sebe, resp. súčasne predchádzať aj ďalšie vozidlá jazdiacich za vozidlom
obžalovaného. Takáto úvaha, resp. tvrdenie však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. C. vodič G. uvádzal, že jazdil rýchlosťou maximálne 80-85 km/h, svedok W. uvádzal rýchlosť pri predbiehaní asi 70 km/h. Pokiaľ ide o iné kamióny, ktoré mal vodič G. najskôr predbiehať, podľa jeho výpovede k tomu došlo ešte pred mostom, ktorého začiatok je od križovatky, kde došlo k nehode vzdialený niekoľko stoviek metrov. Preto nie je na mieste uvažovať o vyšších rýchlostiach vozidla Ford z dôvodu predchádzania iných kamiónov krátko po sebe, alebo súčasne. Pritom je tiež nutné poukázať na skutočnosť, že podľa tachografu išiel obžalovaný rýchlosťou najprv 100 km/h, potom spomalil na 15 km/h, ktorou sa vliekol niekoľko sekúnd, potom začal zrýchľovať a následne zas spomaľovať. Nehodový dej nebol preto taký plynulý, ako uvádzal obžalovaný a jeho nárazová rýchlosť bola niekde na úrovni 21 km/h, tak ako skonštatoval znalec B.. C. M.. Z týchto dôvodov potom správne prvostupňový súd vychádzal pri rozhodovaní zo záverov znalca Ing. C. M.. Napokon odvolací súd poukazuje na tvrdenia poškodených W. G. a M. W.e nákladné vozidlo v čase predbiehania nemalo zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy. D. poškodeného W. G. nič nenasvedčovalo tomu, že nákladné vozidlo chce odbočiť doľava.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný ohrozil vodiča vozidla Ford Tranzit, nedbal tiež na zvýšenú opatrnosť pri odbočovaní na miesto mimo cesty, keď sa tesne pred počiatkom odbočenia nepresvedčil, či už nie je predchádzaný a z toho dôvodu došlo k dopravnej nehode. Tým porušil ustanovenie § 18 ods. 1 Zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom v čase dopravnej nehody, podľa ktorého je vodič pri odbočovaní na križovatke alebo pri odbočovaní na poľnú cestu, alebo na lesnú cestu, alebo na miesto mimo cesty povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy, nesmie pri odbočovaní nesmie ohroziť vodičov jazdiacich za ním. Vodič je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť najmä pri odbočovaní na poľnú cestu alebo na lesnú cestu, alebo na miesto mimo cesty.
Na druhej strane sa odvolací súd nestotožnil so záverom prvostupňového súdu o porušení aj ustanovenia § 18 ods.2 Zákona č. 315/1996 Z.z. obžalovaným, že si nezaistil bezpečné odbočenie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby, nakoľko to v danom prípade vyžadovali okolnosti, pretože na jeho nákladné vozidlo bol pripojený dlhý náves - špeciálny podvalník, i keď tento bol v čase dopravnej nehody prázdny. V tomto smere možno súhlasiť s názorom obhajoby, že podvalník ťahača, ktorý obžalovaný viedol bol prázdny, bolo tiež použité výstražné svetlo oranžovej farby, pričom je potrebné rozlišovať medzi dlhým nákladom a dlhým návesom (teda vozidlom) a vozidlo nie je možné považovať za náklad v zmysle § 18 ods.2 citovaného zákona. Ani ďalšie okolnosti to podľa názoru odvolacieho súdu nevyžadovali, išlo o bežné odbočenie na križovatke, aj keď za tmy.
Na základe uvedeného, vychádzajúcich zo skutkových zistení odvolací súd tak, ako aj súd prvého stupňa dospel k záveru o vine obžalovaného, avšak musel napraviť vyššie spomínané pochybenie. Preto zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že upravil skutkový stav, kedy zo skutkovej vety vypustil porušenie ustanovenia § 18 ods.2 Zákona č. 315/1996 Z.z. o cestnej premávke obžalovaným. Naopak však mohol zabrániť dopravnej nehode pri dôslednom rešpektovaní povinnosti v zmysle § 18 ods.1 Zákona č. 315/1996 Z.z. o cestnej premávke, podľa ktorého je vodič pri odbočovaní na križovatke alebo pri odbočovaní na poľnú cestu, alebo na lesnú cestu, alebo na miesto mimo cesty povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy a nesmie pri odbočovaní nesmie ohroziť vodičov jazdiacich za ním.
Po právnej stránke potom konanie obžalovaného odvolací súd kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek l, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno h) Trestného zákona, pretože inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. S ostatnými skutkovými zisteniami a právnym posúdením odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Pri ukladaní trestu potom odvolací súd prihliadol na všetky zásady pre ukladanie trestu v zmysle § 34 Tr.zák., najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. Obžalovanému v zmysle § 36 písm. j/ Tr.zák. poľahčovalo, že doposiaľ viedol riadny život, priťažujúce okolnosti zistené neboli. Z miesta
bydliska je hodnotený dobre, priestupkovo riešený v mieste bydliska nebol. V evidenčnej karte vodiča má evidované záznamy o uložených pokutách v blokovom konaní z roku 2006, 2008 a 2009 za prekročenie rýchlosti jazdy. Odvolací súd teda ukladal trest v rámci trestnej sadzby ustanovenia § 157 ods. 2 Tr.zák. upravenej s požitím § 38 ods. 3 Tr.zák., § 36 písm. j) Tr.zák., pričom mu uložil trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby v trvaní 15 mesiacov s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Odvolací súd znížil výmeru trestu oproti súdu prvého stupňa s poukazom na vypustenie jedného z porušených ustanovení Zákona o cestnej premávke.
Aj keď obžalovaný v súvislosti so spáchanou trestnou činnosťou porušil závažným spôsobom povinnosti vodiča, neukladal mu odvolací súd podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr.zák. aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Prihliadol pri tom jednak na skutočnosť, že v prejednávanom prípade nejde zo strany obžalovaného o nejaké arogantné porušovanie predpisov v cestnej premávke, ale vzal do úvahy tiež osobné pomery obžalovaného, ktorý pracuje ako vodič z povolania, pričom sa stará s družkou o výživu dvoch maloletých detí, pričom rodina je značne závislá od jeho zárobku. S poukazom na ustanovenie § XX ods.X Tr.zák., podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby, odvolací súd v danom prípade od uloženia trestu upustil, pričom samotným trestom odňatia slobody bude splnený jeho účel.
D. ide o náhradu škody, ktorú si poškodení M. W. a A. L. uplatnili voči obžalovanému, odvolací súd ich s nárokmi na náhradu škody odkázal s poukazom na § 420 odsek 2 Občianskeho zákonníka na občianske súdne konanie. Podľa § 420 odsek 2 Občianskeho zákonníka je škoda spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Keďže z dokazovania vyplynulo, že obžalovaný v čase dopravnej nehody ako zamestnanec spoločnosti N., s.r.o plnil pracovné povinnosti, vzniknutú škodu si poškodení musia uplatňovať u tejto spoločnosti. Preto odvolací súd odvolanie poškodeného LK. nepovažoval za dôvodné a zamietol ho.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody rozhodol odvolací súd z podnetu podaných odvolaní tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok