Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15C-214-2005.pdf
PDF · 133.76 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-15C/214/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V samosudkyňou JUDr. Zdenkou Kleimanovou v právnej veci navrhovateľa G.. V. Z. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., M. J. E. X, zast. L.. F. L., advokátom so sídlom v V., M.roti odporcovi Slovenská republika - O. V., V., V., o náhradu škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb. takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmy vo výške 8.298,48 EUR a trovy konania vo výške 5.020,51 EUR na účet advokáta L.. F. L. vedený vo X. a.s., č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na súd dňa 16.6.2005 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Návrh odôvodnil tým, že v dôsledku rozhodnutia O. č. PB-XXX-XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorým bola ukončená jeho bezpečnostná previerka C.. stupňa v zmysle § 26 ods. 3 zák. č. 241/2001 Z.z. bez vyjadrenia, bol dňom XX.XX.XXXX odvolaný z funkcie staršieho referenta špecialistu odboru boja proti terorizmu úradu organizovanej trestnej činnosti správy kriminálnej a finančnej polície P. P. zboru a preložený ku M. riaditeľstvu P. zboru v V.. O. bol dňa X.XX.XXXX ustanovený do funkcie staršieho inšpektora - policajný orgán obvodného oddelenia PZ v V. F. U. - stred. Dôvodom tohto preradenia bolo, ako to vyplýva zo služobného hodnotenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX, že pri doterajšom pracovnom zaradení prichádzal do styku s materiálmi, obsahom ktorých sú alebo môžu byť utajované skutočnosti stupňa utajenia „Z.“ a podľa záverov O. nespĺňa predpoklady ustanovené zákonom č. 241/2001 Z.z. na vznik oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami uvedeného stupňa utajenia, môže preto vykonávať iba inú menej zodpovednú funkciu.
Krajský súd v Bratislave v konaní č. XXS XXX/XX dňa XX.X.XXXX zrušil cit. rozhodnutie O. o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia a vec vrátil na ďalšie konanie. Y. XX.X.XXXX vydal O. podľa § 26 ods. l zák. č. XXX/XXXX Z.z. o ochrane utajovaných skutočností osvedčenie č. PB-XXXX/XXXX-Ž o tom, že navrhovateľ sa môže oboznamovať s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia Z.. Y. X.X.XXXX bol navrhovateľ ustanovený do funkcie starší referent špecialista oddelenia odhaľovania, úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru.
Navrhovateľ v návrhu dôvodil, že preradením na menej zodpovedné miesto, bol zároveň preradený z 8. do 5. platovej triedy, čím mu vznikla škoda na funkčnom plate, na osobnom príplatku, na osobitnom príplatku, na výsluhe, príplatku mechanika a referenta, nevyplatením 14. platu v roku 2002 a rozdielom na 13. a 14. plate v rokoch 2003 a 2004. Celkovú skutočnú škodu a ušlý zisk vyčíslil ako rozdiel vo
finančnom ohodnotení pred preradením a počas 21 mesiacov preradenia, celkom vo výške 231.236,- Sk.
Tým, že bol nezákonne preradený na menej zodpovednú prácu, vznikla mu aj iná - morálna ujma. Bolo mu znemožnené, pokračovať v práci, na ktorú sa dlhodobo pripravoval štúdiom, nadobudol značné skúsenosti a dosahoval v nej vynikajúce výsledky. Bol mu znemožnený ďalší kariérny postup, pretože s hodnosťou kapitán bol preradený k poriadkovej polícii, kde je plánovanou hodnosťou nadporučík a aj jeho priamy nadriadený mal nižšiu hodnosť. Veľmi sa zmenil po preradení prístup jeho okolia k nemu. Ľudia boli k nemu nedôverčiví a zdržanliví, hľadeli naňho ako na osobu, ktorá sa dopustila viacerých porušení zákona a z toho dôvodu bol preradený. Keďže sa mu znížil príjem, bolo mu znemožnené získať potrebný úver vo finančných inštitúciách. Na pôvodnom pracovisku by dosahoval aj vyššie odmeny, min. 15.000,- Sk ročne, keďže však išlo o nenárokovateľnú položku, túto stratu nevyčíslil v skutočnej škode, ale fakticky mu táto ujma vznikla, rovnako aj ujma pri výsluhovom dôchodku. Za túto morálnu ujmu požadoval náhradu nemateriálnej ujmy vo výške 250.000,- Sk.
Navrhovateľ dôvodil, že škoda (skutočná aj morálna) mu vznikla výlučne nezákonným rozhodnutím O., preto sa jej náhrady domáhal v zmysle § 1 zák. č. XX/XXXX Zb., ktorý hovorí, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré vydal štátny orgán. Pred podaním žaloby sa obrátil na O. s návrhom na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. O. na tento návrh nereagoval.
Odporca návrh odmietal ako nedôvodný. Pokiaľ ide o rozhodnutie O. č. PB-XXX-XX/XXXX-XXX o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia, toto bolo vydané po získaní a vyhodnotení podkladových materiálov uvedených v § 17 ods. l zák. č. XXX/XXXX Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, získaných v rámci bezpečnostnej previerky žalobcu. Vyhodnotením podkladových materiálov dospel O. k záveru, že osobu navrhovateľa nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú, pretože boli zistené skutočnosti, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť a ovplyvniteľnosť tejto osoby a môžu ovplyvniť schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach. Navrhovateľ teda nesplnil predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa § 11 ods. l písm. g) zák. č. 241/2001 Z.z. a preto O. ukončil bezpečnostnú previerku bez vyjadrenia.
Po zrušení rozhodnutia O. rozsudkom M. súdu v V. sp. zn. XXS XXX/XX-XX zo dňa XX.X.XXXX vykonal O. s navrhovateľom bezpečnostný pohovor a požiadal F. informačnú službu a Policajný zbor o poskytnutie ďalších informácií o bezpečnostnej spoľahlivosti navrhovateľa. Na základe týchto novopostúpených informácií a vykonaného bezpečnostného pohovoru rozhodol O. dňa XX.X.XXXX o vydaní osvedčenia. D. zdôraznil, že O. pri novom rozhodovaní vychádzal už z nových informácií a tiež na základe nového zákona č. XXX/XXXX Z.z. o ochrane utajovaných skutočností, v ktorom boli nanovo a exemplifikatívne ustanovené bezpečnostné riziká navrhovanej osoby.
Nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že NBÚ postupoval nezákonne pri vydaní rozhodnutia PB-XXX/ XX-XXX. K. však namietal, že by navrhovateľ na základe cit. rozhodnutia nebol spôsobilý vykonávať doterajšiu funkciu a bol spôsobilý vykonávať inú, menej zodpovednú funkciu. Tvrdil, že navrhovateľ na základe predmetného rozhodnutia O. nebol oprávnený oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, čo však ešte neznamená, že bol následne spôsobilý vykonávať už len inú, menej zodpovednú funkciu. Rozhodnutím O. nebola v žiadnom prípade dotknutá jeho odborná spôsobilosť, kvalifikačné predpoklady a výslednosť kvality plnenia úloh. Neexistuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím O. a preradením žalobcu na inú, menej zodpovednú funkciu a vznikom škody. Škoda, ktorej náhrady sa navrhovateľ domáha, vznikla nie na základe rozhodnutia O., ale na základe rozhodnutia jeho zamestnávateľa. Z toho dôvodu žiadal návrh zamietnuť.
Súd vo veci vykonal dokazovanie a dňa 12.12.2006 vyhlásil rozsudok, ktorým priznal navrhovateľovi náhradu škody (ušlý zisk) vo výške 231.236,- Sk. Návrh navrhovateľa v časti náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch zamietol (1. rozhodnutie). O trovách konania súd rozhodol osobitným uznesením zo dňa 29.1.2007.
Podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní vydal štátny orgán (§ l ods. l). Zodpovednosti podľa odseku l sa nemožno zbaviť (§ 1 ods. 2).
Podľa § 2 právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 3) a zrušenie tohto rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. l). Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody na súde, je predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím s príslušným ústredným orgánom štátu a neuspokojenie tohto nároku v 6-mesačnej lehote odo dňa podania žiadosti.
Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Súd konštatoval, že predpoklady vzniku zodpovednosti štátu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. sú dané: Je tu existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Boli využité riadne zákonné prostriedky proti nezákonnému rozhodnutiu, nezákonné rozhodnutie bolo zrušené. Štát je preto povinný škodu uhradiť.
Keďže zák. č. 58/1969 Zb. sám pojem škody nevymedzuje, ale odkazuje na subsidiárne použitie občianskeho zákonníka, súd o rozsahu náhrady škody rozhodol podľa tohto všeobecného predpisu.
V zmysle § 420 občianskeho zákonníka (OZ) sa pod pojmom škoda rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Súčasťou náhrady škody sú aj nemajetkové ujmy výslovne uvedené v zákone ako je bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a nemajetková ujma podľa § 13 OZ, ktorej priznanie je dôvodné, ak morálne zadosťučinenie nie je postačujúce.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy požadovanej navrhovateľom, keďže zák. č. 58/1969 Zb. nemá ustanovenie o jej náhrade, na posúdenie tohto nároku by bolo možné použiť len ustanovenia občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. l OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 OZ pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. l najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odporca sa síce nedomáhal náhrady nemajetkovej ujmy výslovne podľa cit. ustanovení titulom práva na ochranu osobnosti, ale z odôvodnenia svojho nároku je zrejmé, že odvolanie z vysokošpecializovanej funkcie v policajnej hierarchii do menej kvalifikovanej práce považoval za svoju degradáciu, že táto okolnosť znížila jeho vážnosť u blízkych a spolupracovníkov, uplatnenie v spoločnosti a mohla spôsobiť aj ohrozenie jeho zdravia a života, konkrétny zásah do týchto práv potrebný na priznanie nemajetkovej
ujmy však nepreukázal. Súd zistil, že primerané zadosťučinenie sa mu dostalo, keď ho zamestnávateľ dňom 1.1.2005 vymenoval opätovne do pôvodnej funkcie.
Podľa názoru súdu za neoprávnený zásah do osobnosti občana nemožno považovať vydanie rozhodnutia podľa zák. č. 241/2001 Z.z.
Na základe odvolania navrhovateľa proti zamietajúcej časti rozsudku aj proti uzneseniu o trovách konania Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd svojím uznesením č. 3Co 114/07-172 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Rovnako zrušil a vrátil na ďalšie konanie uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania.
Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku uviedol, že napriek tomu že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu výslovne neupravuje nárok na nemajetkovú ujmu (na rozdiel od § 17 ods. 2 zákona č. 514/2006 Z.z.), právo na jej priznanie vyplýva zo znenia čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa priznáva osobe právo na náhradu škody, pričom škodou v širšom význame možno rozumieť tak skutočnú škodu, ušlý zisk ako aj nemajetkovú ujmu. Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach proti Slovenskej republike vyslovil, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu nie je účinným prostriedkom nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora sa opakuje komunitárna zásada, že národné procesné predpisy nesmú znemožňovať získanie náhrady škody, t.z. vnútroštátna práva úprava so silou zákona nesmie odňať navrhovateľovi právo, ktoré mu priznávajú platné právne predpisy vyššej právnej sily. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia o.i. uviedol: Správny je názor súdu prvého stupňa o nemožnosti priznania uplatneného nároku podľa ustanovení občianskeho zákonníka o ochrane osobnostných práv, keď navrhovateľ konkrétny zásah do svojej cti potrebný na priznanie nemajetkovej ujmy nepreukázal a tiež pre neexistenciu neoprávneného zásahu ako základného predpokladu pre poskytnutie tejto ochrany. Napriek tomu však právne posúdenie veci súdom prvého stupňa nebolo správne, keď sa nezaoberal možnosťou posúdenia uplatneného nároku aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. l Ústavy Slovenskej republiky súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Súd prvého stupňa vo svetle chápania náhrady škody v zmysle Dohovoru v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. neskúmal, či navrhovateľ má právo na odškodnenie svojich práv zaručených mu Dohovorom, a v tejto súvislosti aj právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Nezaoberal sa teda, či v danej veci neprichádza do úvahy aplikácia konkrétneho článku Dohovoru a v tejto súvislosti, či pri utrpení osoby v dôsledku porušenia konkrétneho článku Dohovoru budú zohľadnené kritériá stanovené judikatúrou Európskeho súdu pri ľudské práva pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia v časti nemajetkovej ujmy. Ak súd prvého stupňa pri posudzovaní nevzal do úvahy, či boli dodržané základné ľudské práva a slobody zaručené ústavou, či medzinárodnými zmluvami, jeho postup nemožno považovať za správny. Povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude skúmať, či v danom prípade bolo možné domáhať sa náhrady s odvolaním sa na zákon č. 58/1969 Zb. s odvolaním sa na články Dohovoru, ako základu pre odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vec opätovne prerokoval v prikázanom smere.
Je nesporné, že súd je pri svojom rozhodovaní viazaný okrem vnútroštátnych zákonov aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika v zmysle Ústavy SR viazaná a ktoré majú prednosť pred zákonmi, ak priznávajú viac práv.
Podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich, uverejnený v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 1 Dohovoru Slovenská republika priznáva každému, kto podlieha jej jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru v článkoch 2 až 12.
V prejednávanej veci nebolo zistené porušenie ľudského práva a základných slobôd navrhovateľa ani podľa jedného z článkov 2 až 12. Pokiaľ sa navrhovateľ dovolával svojho práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na ustanovenie článku 5 Dohovoru ods. l a 5, tak súd sa s týmto nestotožnil, pretože tento článok sa navrhovateľa netýka.
Podľa čl. 5 ods. l Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov uvedených v ods. a) až f), pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Na preradenie navrhovateľa v dôsledku nezákonného rozhodnutia odporcu v žiadnom prípade nemožno ani len vzdialene analogicky aplikovať ustanovenie o porušení jeho práva na osobnú slobodu v zmysle cit. článku Dohovoru. Navrhovateľ na porušenie iného práva v Zmysle dohovoru nepoukazoval. Súdu nie je známe žiadne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorého by vyplývalo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch za ujmu utrpenú v dôsledku preradenia občana na inú prácu. Judikáty, na ktoré navrhovateľ poukazoval sa týkali nezákonnej väzby a iných, nie však obdobného prípadu, preto ich pre vec navrhovateľa súd nemohol aplikovať.
Súd prvého stupňa pri posudzovaní veci navrhovateľa teda vzal do úvahy, či boli dodržané základné ľudské práva a slobody zaručené ústavou, či medzinárodnými zmluvami a dospel k záveru, že tieto práva navrhovateľa neboli porušené a že vnútroštátne predpisy, podľa ktorých bola vec posúdená (zák. č. 58/1969 Zb. aj občiansky zákonník) poskytujú navrhovateľovi dostatočný prostriedok na účinnú ochranu jeho práv.
Súd pri opätovnom prejednaní veci nezistil žiadne nové okolnosti, ktoré by neskúmal pred rozhodnutím o zamietnutí nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy.
Záverom súd zdôrazňuje, že aj keby vec bola posudzovaná podľa zák. č. 514/2003 Z.z. účinnom od 1.7.2004, ktorý už obsahuje ustanovenie o úhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch (na rozdiel od zák. č. 58/1969 Zb.), aj rozhodnutie o nej je podmienené tým, že iné zadosťučinenie nie je dostačujúce.
V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že aj priznaná náhrada škody za ušlý zisk (zistený ako rozdiel v plate, ktorý navrhovateľ dosahoval pred preradením a po preradení, keď mu bol vyplácaný podľa skutočne vykonávanej práce), je určitou formou odškodnenia aj za nemateriálnu ujmu. Je nesporné, že preradenie navrhovateľovi spôsobilo psychickú traumu. Podľa názoru súdu však nezákonné rozhodnutie odporcu nespôsobilo na strane navrhovateľa nenapraviteľné a neodstrániteľné následky, napr. trvalým vylúčením z policajného zboru. Opätovné preradenie navrhovateľa na pôvodné zaradenie napravilo pochybnosti o jeho osobe, ktorými sa navrhovateľ cítil dotknutý, preto je súd toho názoru, že navrhovateľovi bolo poskytnuté riadne zadosťučinenie.
Z uvedených dôvodov súd nárok navrhovateľa na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nedôvodný rozsudkom zo dňa 23.3.2010 zamietol (2. rozhodnutie) a rozhodol o trovách celého konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že navrhovateľovi ich priznal v platnej mene vo výške 3.906,27 EUR.
Voči zamietavému výroku tohto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, odporca odvolanie nepodal.
Krajský súd Bratislava uznesením č. 3Co 94/2010-212 zo dňa 26.9.2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil, že súd prvého stupňa vo svetle chápania náhrady škody v zmysle Dohovoru v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb. neskúmal, či navrhovateľ má právo na odškodnenie za porušenie svojich práv zaručených mu Dohovorom a v tejto súvislosti aj právo požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa posúdil nárok navrhovateľa len s prihliadnutím na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, neposúdil však vec s prihliadnutím aj
na ďalšie články Dohovoru, ... neodôvodnil prečo neskúmal nárok navrhovateľa podľa všetkých článkov Dohovoru.
Súd prvého stupňa bude teda povinný preskúmať nárok navrhovateľa s prihliadnutím na všetky články Dohovoru.
Konajúci súd vec opätovne prejednal v prikázanom smere, pričom ďalšie dokazovanie v zmysle § 118a O.s.p. už nepripustil.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 sa stal súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky uverejnením v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. Podľa Čl. 1 vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii práva a slobody uvádzané v Hlave I tohto Dohovoru nasledovne: Čl. 2 Právo na život Čl. 3 Zákaz mučenia Čl. 4 Zákaz otroctva a nútenej práce Čl. 5 Právo na slobodu a bezpečnosť Čl. 6 Právo na spravodlivé súdne konanie Čl. 7 Uloženie trestu výlučne na základe zákona Čl. 8 Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života Čl. 9 Sloboda myslenia, svedomia a náboženstva Čl. 10 Sloboda prejavu Čl. 11 Sloboda zhromažďovania Čl. 12 Právo uzavrieť manželstvo Čl. 13 Právo na účinný prostriedok nápravy Čl. 14 Zákaz diskriminácie Čl. 15 Odstúpenie vo výnimočných situáciách Čl. 16 Obmedzenie politickej činnosti cudzincov Čl. 17 Zákaz zneužitia práv a Čl. 18 Hranice použitia obmedzení výkonu práv.
Po preskúmaní všetkých článkov Dohovoru v súvislosti s vecou navrhovateľa súd konštatoval, že rozhodnutím odporcu o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia, (ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.6.2003 zrušené), nedošlo k porušeniu jeho práv a slobôd priznávaných Dohovorom ani podľa jedného článku ako sú citované vyššie. Ujma, ktorá vznikne tým, že niekto nemôže vykonávať svoje doterajšie povolanie v žiadnom prípade nie je totožná s ujmou, ktorá vznikne porušením práva na slobodu a bezpečnosť, priznané v článku 5 Dohovoru.
Z toho súd vyvodil, že ani jeden z článkov Dohovoru nepriznáva navrhovateľovi väčšiu ochranu práv ako mu zabezpečujú vnútroštátne zákony - Ústava SR, zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s ust. § 11 - 13 a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo znamená, že aj v zmysle čl. 13 Dohovoru má navrhovateľ účinné prostriedky nápravy podľa týchto zákonov.
Súd už skôr rozhodol, že navrhovateľ má v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody, ktorá mu vnikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia, túto škodu mu priznal ako ušlý zisk a to v požadovanej výške.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, túto možno priznať podľa § 13 v dôsledku porušenia práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 občianskeho zákonníka.
Právo na peňažnú satisfakciu podľa § 13 ods. 2 OZ má fyzická osoba, ktorej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti bola znížená nielen v bežnej, ale v značnej miere, pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je postačujúce. Zákon ustanovuje súdu prihliadnuť na dve hľadiská a to na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.
Bolo preukázané, že zamestnávateľ preradil navrhovateľa na inú prácu, pričom dôvodom preradenia bolo, že na doterajšom mieste nemá naďalej oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. Je nesporné, že navrhovateľ psychicky ťažko znášal takúto zmenu vo svojom profesijnom živote, keď
z doterajšieho vysokého kariérneho postu sa dostal na najnižšie zložky policajnej hierarchie, kde aj jeho nadriadený mal nižšiu hodnosť, bol mu znížený plat, musel pracovať v uniforme a tomu formálne prispôsobiť svoj vzhľad. Takáto psychická ujma však v žiadnom prípade nedosahuje intenzity ujmy osoby, ktorá bola nezákonne držaná vo väzbe, alebo nezákonne obvinená zo závažného trestného činu v súvislosti s výkonom povolania, pričom obvinenie takejto osoby bolo medializované, a zasluhovala by si tak ochranu podľa čl. 5 Dohovoru. O dôvodoch preradenia vedeli len najbližší nadriadení navrhovateľa, avšak aj po jeho preradení sa nikto nemohol domnievať, že sa dopustil niečoho nekalého, že nie je bezúhonný, pretože v takomto prípade by musel byť z policajného zboru prepustený, čo sa nestalo. Okrem tejto psychickej ujmy navrhovateľ nepreukázal nič konkrétne, čo by preukazovalo zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ohrozenie jeho života a zdravia alebo cti. Treba tiež povedať, že samotné rozhodnutie odporcu, ktoré sa posudzuje ako nezákonné, (pretože súd ho zrušil v dôsledku nesprávne vykonaného bezpečnostného pohovoru a ako také je predčasné), samo osebe nie je spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby.
Súd aj po opakovanom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy nie je možné vyhovieť. O preradení navrhovateľa rozhodol jeho zamestnávateľ, ktorý okamžite, ako navrhovateľ získal bezpečnostnú previerku, tohto preradil na pôvodné pracovisko, čím dal všetkým jasne najavo, že o profesionálnych a osobnostných kvalitách navrhovateľa nie sú žiadne pochybnosti. Tým došlo k náprave predchádzajúceho stavu, teda k stavu pred vydaním nezákonného rozhodnutia, čo súd považuje za primerané zadosťučinenie, ktorého súčasťou je aj priznanie ušlého zisku.
Vzhľadom na to, že nebolo preukázané, že rozhodnutím odporcu v značnej miere bola znížená dôstojnosť vážnosť a občianska česť navrhovateľa v spoločnosti, a vzhľadom na to, že vážnosť navrhovateľa bola obnovená zaradením na pôvodné pracovisko, súd navrhovateľovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 OZ ani v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepriznal a jeho návrh v tejto časti zamietol rozsudkom zo dňa 22.3.2012 (3. rozhodnutie).
Na základe odvolania podaného navrhovateľom voči tomuto rozsudku Krajský súd v Bratislave uznesením č. 3Co 193/2012-254 zo dňa 28.9.2012 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd v odôvodnení tohto svojho rozhodnutia konštatuje, že podľa konštantnej judikatúry objektívne spôsobilým vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana môže byť aj zásah spočívajúci v nesprávnom úradnom postupe. Je teda zrejmé, že náhrady nemajetkovej ujmy sa možno domáhať jednak podľa ustanovení zákona č. 58/1969 v spojení s použitím príslušných ustanovení medzinárodných zmlúv ako aj postupom podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko ESĽP opakovane konštatoval nedostatočnosť zákona č. 58/1969 Zb. pri odškodňovaní subjektov poškodených konaním štátu.... V predmetnom konaní malo dôjsť k nemajetkovej ujme u navrhovateľa v dôsledku nezákonného rozhodnutia vydaného odporcom. Odvolací súd v predmetnej súvislosti poukazuje na relevantné rozhodnutia ÚS SR upravujúce právo na inú súdnu ochranu. Podľa judikatúry východiskom konania orgánov štátnej moci je postulát vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, rozsahu a spôsobom stanoveným zákonom. Uvedené právo je chránené tiež Listinou základných práv a slobôd. Základné právo na inú právnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a právo na jej určitú kvalitu. ... Podľa judikatúry ÚS SR neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy je aj princíp právnej istoty. Ten spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné orgány verejnej moci budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať. Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, keďže predovšetkým na ňom sa zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k orgánom verejnej moci. ....
Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. Zn. 19S 261/02-25 zo dňa 23.6.2003 má odvolací súd za preukázané, že O. v konaní, v ktorom rozhodoval o vykonaní bezpečnostnej previerky C.. navrhovateľa nedostatočne zistil skutkový stav potrebný pre správne posúdenie veci a jeho záver o ukončení previerky bez vyjadrenia bol predčasný... Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že odporca svojím konaním porušil právo navrhovateľa na inú právnu ochranu garantované predovšetkým čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd, nakoľko svojím konaním a postupom pri vykonávaní bezpečnostnej previerky postupoval v zásadnom rozpore s vyššie kladenými požiadavkami na postup, konanie a rozhodovanie štátnych orgánov pri výkone verejnej moci. Odvolací súd osobitne zdôrazňuje požiadavku zákonnosti postupu orgánov v prípade, kedy tieto rozhodujú utajene a subjekty, ktorých práva a povinnosti súd rozhodnutím týchto orgánov dotknuté, nie sú oboznámené s dôvodmi vydania rozhodnutia, ako tomu bolo v prípade navrhovateľa....
Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nemôže posudzovať vzniknutú ujmu navrhovateľa podľa ustanovení o ochrane osobnosti, nakoľko z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu škody možno uplatňovať jednak prostredníctvom zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s medzinárodným dohovorom ako aj analogicky podľa § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd uložil v novom konaní súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou vzniku ujmy u navrhovateľa, vysporiadať sa s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého ujmou môže byť aj trvanie nezákonného stavu po určitý čas, vykonať dokazovanie ohľadne závažnosti spôsobenej ujmy, zaoberať sa služobným hodnotením navrhovateľa vypracované nadriadeným, podľa ktorého navrhovateľ za podiel na odhaľovaní obzvlášť závažnej trestnej činnosti s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou bol opakovane disciplinárne odmenený a s tým súvisiacimi predpokladmi na kariérny postup navrhovateľa, pričom je potrebné mať na zreteli, že nemajetkovou ujmou je potrebné rozumieť tiež pocit krivdy, nespravodlivosti či poníženia. Súd prvého stupňa má pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadniť tiež odstrašujúcu a preventívnu funkciu výšky primeraného zadosťučinenia. Zároveň odvolací súd vyslovil, že keďže v danom prípade sa nejedná o konanie o ochrane osobnosti, súd prvého stupňa nemôže uplatniť postup podľa § 118a O.s.p.
Konajúci súd v ďalšom konaní doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne C.. V. G., matky navrhovateľa a opätovným výsluchom účastníkov, resp. ich zástupcov:
Svedkyňa C. vypovedala, že keď im syn oznámil, že chce vykonávať prácu policajta, spočiatku ho ako rodičia od tohto rozhodnutia odhovárali, on sa však nedal odradiť. Vyštudoval vysokú policajnú školu, o jeho práci doma veľmi nehovorili, chodil unavený, ale bol spokojný. V roku 2002 začal chodiť z práce stiesnený, pred Vianocami im povedal, že má problém, že nedostal bezpečnostnú previerku a následne bol z doterajšej práce odvolaný a preradený na Obvodné oddelenie. Od začiatku toto preradenie znášal veľmi zle, okamžite sa musel ostrihať nakrátko, musel nosiť uniformu, avšak vzhľadom na svoju postavu športovca - veslára nemali preňho uniformu primeranej veľkosti, v saku bol úplne natlačený. Okrem týchto preňho stiesňujúcich okolností, mu znížili plat o 3-4 triedy, čo celá rodina veľmi pociťovali a dostali sa do finančnej tiesne. V tom čase bol otec navrhovateľa veľmi chorý, podstupoval náročnú onkologickú liečbu, čo bolo finančne veľmi náročné. Okrem toho, že syn, ktorý s nimi žil v spoločnej domácnosti, ich podporoval psychicky, pomáhal celej rodine aj finančne. Po preradení na menej platenú prácu tento nedostatok preto všetci veľmi pocítili. Syn v tomto období psychicky veľmi trpel, celú situáciu vnímal ako veľkú nespravodlivosť a krivdu, bol absolútne vytrhnutý zo svojho predchádzajúceho prostredia a pracovného kolektívu a ocitol sa v úplne inom prostredí. Predtým bol veselý, stále sa smial, avšak po preradení sa v ňom niečo veľmi zmenilo. Keď opätovne dostal previerku a vrátil sa na predchádzajúce pracovisko, bol šťastný, avšak jeho povahu to už nezmenilo. Prežitá skúsenosť v ňom zanechala pocit pochybovania o sebe, keď k jeho preradeniu došlo bez akéhokoľvek dôvodu a jeho zavinenia, odmietal snažiť sa o ďalší postup v kariére. To, že sa syn v inkriminovanom období veľmi zmenil, vnímali aj ostatní členovia rodiny, pýtali sa jej, či nie je chorý alebo či nemá podobné problémy, pretože táto zmena na ňom bola zjavná, Oni však vzhľadom na špecifickosť synovej práce o tom veľmi nehovorili, avšak aj napriek tomu, jej brat, ktorý je policajtom v inom okrese sa dozvedel, že syn je preradený pretože má problémy s bezpečnostným úradom. Svedkyňa tiež vypovedala, že v tom čase sa syn chcel osamostatniť a riešiť si bývanie, avšak vzhľadom na nízky príjem po preradení, mu úver nebol poskytnutý.
Súd opätovne vyhodnotil celé vykonané dokazovanie a s poukazom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je prvostupňový súd viazaný, dospel k záveru, že návrhu na priznanie nemajetkovej ujmy je potrebné vyhovieť:
Je jednoznačne preukázané, že k preradeniu navrhovateľa na inú pracovnú pozíciu v Policajnom zbore SR došlo v dôsledku rozhodnutia O. o ukončení bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia. Toto rozhodnutie znamenalo, že navrhovateľ nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti.
Zamestnávateľ navrhovateľa, ktorý sám požiadal o bezpečnostnú previerku na doterajšiu pracovnú pozíciu navrhovateľa, na ktorú sa vyžadovalo oprávnenie oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Tajné“, nemal inú možnosť, ako navrhovateľa, ktorý takéto oprávnenie nezískal, odvolať z doterajšej pracovnej pozície, čo je zrejmé z Personálneho rozkazu č. XX zo dňa XX.XX.XXXX o odvolaní z doterajšej funkcie. E. NBÚ a odvolanie navrhovateľa z doterajšej pracovnej pozície je teda v príčinnej súvislosti, bez ohľadu na obranu odporcu, že jeho rozhodnutie nemuselo nutne znamenať preradenie navrhovateľa.
Rozhodnutie odporcu zo dňa 26.8.2002 o ukončení bezpečnostnej previerky navrhovateľa bez vyjadrenia M. rozsudkom zo dňa XX.X.XXXX v konaní č..rušil ako nezákonné (je irelevantné, či nezákonnosť bola zistená v procesnom postupe štátneho orgánu alebo inak).
Navrhovateľ preukázal, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia O., odvolania z doterajšej funkcie a preradenia na podstatne nižšiu pozíciu v policajnom zbore mu okrem skutočnej škody (ušlého zisku) vznikla aj nemajetková ujma. S prihliadnutím na jeho celoživotnú zanietenosť pre prácu policajta a dosahované pracovné výsledky v nej, (čo jednoznačne vyplýva zo služobného hodnotenia nadriadenými) je nesporné, že navrhovateľ svoje preloženie na najnižšiu pozíciu („pochôdzkára“) bez akéhokoľvek vlastného zavinenia, vnímal ako degradáciu s pocitmi krivdy, nespravodlivosti a poníženia a že týmto nezákonným rozhodnutím štát výrazne zasiahol do jeho pracovného a osobného života. Okrem toho, že bol finančne postihnutý (na mzde, príplatkoch a prípadných odmenách), jeho kariéra nielenže bola vrátená minimálne o dva roky naspäť, ale kariérny postup sa zastavil. Znížilo sa jeho spoločenské uplatnenie, dôstojnosť, vážnosť a česť v práci a v rodine. Preradenie s povinným nosením uniformy a odkrytie jeho totožnosti predstavovalo preňho riziko ohrozenia vlastného života a zdravia od osôb z kriminálneho prostredia, ku ktorým prenikol v rámci predchádzajúceho pracovného zaradenia. Bol vytrhnutý z doterajšieho pracovného kolektívu, kde dosahoval vynikajúce pracovné výsledky, doterajší spolupracovníci s ním prestali na pokyn nadriadených komunikovať, o osobe navrhovateľa vedeli len toľko, že je bezpečnostne nespoľahlivý, no nevedeli dôvod. S novým pracovným zaradením sa psychicky nikdy nestotožnil a neuspokojil. Cítil sa silne traumatizovaný a bezmocný, keď bol bez toho, že by porušil akýkoľvek právny predpis, odstavený od práce, ktorú mal rád. Ani po opätovnom preradení na pôvodné pracovné zaradenie (po získaní bezpečnostnej previerky) sa mu nikto neospravedlnil. Nezákonný stav, ktorý trval 23 mesiacov nesporne spôsobil zásah osobného a pracovného života navrhovateľa a bol spôsobilý narušiť jeho dôstojnosť, vážnosť a profesionálnu česť . Pocit krivdy, nespravodlivosti, poníženia, obavy o svoj život a zdravie a o dlhodobo aktívne budovanú profesionálnu budúcnosť, a z toho vyplývajúcu psychickú traumu, nesporne spôsobili navrhovateľovi nemajetkovú ujmu, ktorú je potrebné nahradiť. Súd navrhovateľom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, za primerané zadosťučinenie na jej odstránenie.
S poukazom na vyššiecitované ustanovenia článku 46 ods. 3 Ústavy SR, článku 13 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. l a 2, § 2 a § 20 zák. č. 58/1969 Zb., § 11 a § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka súd uznal, že štát zodpovedá za škodu vrátane nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu a preto návrhu vyhovel a odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, v platnej mene vo výške 8.294,48 EUR.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal ich náhradu vo výške 5.020,51 EUR z titulu trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ prostredníctvom svojho advokáta vyčíslil trovy právneho zastúpenia z nárokov uplatnených žalobou vo výške tarifnej odmeny z tarifnej hodnoty 481.236,- Sk (231.236,- Sk náhrada škody + 250.000,- Sk náhrada nemajetkovej ujmy) podľa vyhl. č. 163/2002 Z.z. za úkony vykonané do 1.1.2005 vo výške 9.462,- Sk /1 úkon a podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. za úkony vykonané od 1.1.2005 vo výške 9.650,- Sk/1 úkon. Za 16 úkonov vykonaných v čase od 29.10.2004 do 12.12.2006 uplatňoval odmenu vo výške 154.803,50 Sk vrátane 19 % DPH (bez režijných paušálov). Z takto vyčíslenej sumy mu bola právoplatným rozsudkom zo dňa 23.3.2010 priznaná odmena vrátane 19 % DPH v celkovej výške 114.641,- Sk + príslušný režijný paušál k 16-tim úkonom, z tarifnej hodnoty priznanej sumy náhrady škody 231.236,- Sk. Z titulu odmeny za nemajetkovú ujmu uplatňuje rozdiel vo výške 40.162,- Sk vrátane 19 % DPH. Súd tento rozdiel na odmene v celkovej výške 1.333,15 EUR priznal (bez režijných paušálov, ktoré už boli priznané) s tým, že vykonané úkony sú preukázané a vymenované v rozsudku zo dňa 23.3.2010. Ďalej má advokát nárok na odmenu z tarifnej hodnoty 8.298,48 EUR vo výške 237,34 EUR za každý úkon právnej služby, za 14 úkonov nasledovne:
účasť na pojednávaní dňa 4.3.2010, písomné podanie vo veci samej 4.3.2010, účasť na pojednávaní 23.3.2010 vo výške 1, písomné podanie - odvolanie zo dňa 6.4.2010, písomné podanie - vyjadrenie zo dňa 1.3.2012, účasť na pojednávaní 1.3.2012, písomné podanie - vyjadrenie zo dňa 5.3.2012, účasť na pojednávaní dňa 22.3.2012 vo výške 1, písomné podanie - odvolanie zo dňa 4.4.2012, písomné podanie - vyjadrenie zo dňa 12.2.2013, účasť na pojednávaní dňa 12.2.2013 a 26.3.2013, písomné záverečné vyjadrenie z 7.5.2013, účasť na pojednávaní dňa 7.5.2013; odmena spolu predstavuje sumu 2.966,76 EUR. Advokát má nárok na režijný paušál k jednotlivým úkonom, t.j. 4x 7,21 EUR (2010), 5x7,63 EUR 2012) a 5x7,81 EUR (2013), spolu RP vo výške 106,04 EUR. Odmena a RP spolu vo výške 3.072,80 EUR sa zvyšujú o 20 % DPH, t.j. o 614,56 EUR na sumu 3.687,36 EUR. Trovy právneho zastúpenia, ktoré spolu s doplatkom predstavujú sumu 5.020,51 EUR je odporca povinný v zmysle § 149 O.s.p. zaplatiť advokátovi. Súd nepriznal navrhovateľovi trovy - odmenu advokátovi za úkony: stretnutie s klientom 8.2.2013 a 25.3.2013, keďže advokát nepreukázal, že tieto úkony boli vykonané a že išlo o účelne vynaložené náklady.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho do- ručenia cestou podpísaného súdu Krajskému súdu v Bratislave, dvojmo.
V odvolaní okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 42 ods. 3 O.s.p. sa musí uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v čom sa vidí nesprávnosť tohto rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 202 a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.