Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Sd-101-2012.pdf
PDF · 116.83 KB
Case nature
Area
Subarea
24Sd/101/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v konaní vedenom pred samosudkyňou JUDr. Zuzanou Jančárovou, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. X. V., nar. XX.X.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom Š. G. č. XXXX/X, XXX XX F. - I., proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, v konaní o opravnom prostriedku podanom navrhovateľom proti rozhodnutiu odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 17.4.2012, takto
rozhodol:
Rozhodnutie odporkyne Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXX XXX XXXX X zo dňa 17.4.2012 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. s použitím ust. § 250l ods. 2 O.s.p. a ust. § 250q ods. 2 O.s.p. z r u š u j e a v e c v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 17.4.2012 odporkyňa Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava podľa § 259 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 721/2004 Z. z. a podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok zo dňa 1.8.2008 k 14.4.2004 a žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok zo dňa 14.4.2010 k 14.4.2010.
Proti tomuto rozhodnutiu navrhovateľ podal opravný prostriedok, ktorý bol doručený na Krajský súd v Žiline dňa 2.5.2012.
Uviedol v ňom, že za sporné považuje v napadnutom rozhodnutí tvrdenie odporkyne: keďže suma vyplácaného výsluhového príspevku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, je vyššia ako suma starobného dôchodku, nevznikol vám nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, pretože výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, plní funkciu starobného dôchodku. Takéto tvrdenie odporkyňa v napadnutom rozhodnutí neodôvodnila žiadnym ustanovením zákona. Odvoláva sa len na právny názor vyslovený Krajským súdom v Žiline zo dňa 11.11.2010, ktorým súd zamietol rozhodnutia odporkyne zo dňa 17.10.2008 a 14.5.2010. Odporkyňa nemala v danom konaní úlohu uplatniť názor, že výsluhový príspevok priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia a považovaný za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002, môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru, ktorý uviedol krajský súd vo svojom rozsudku zo dňa 11.11.2010. Uplatnené tvrdenie odporkyne je len súčasťou dôvodovej správy k zákonu č. 222/2003 Z.z., o ktorý bol dovtedy účinný zákon č. 100/1988 doplnený, a ktorého účinnosť nadobudla
dňom 1.7.2003. Takto doplnený zákon nemohol a nemôže byť aplikovaný v prípadoch, keď nárok na starobný dôchodok vznikol ešte pred účinnosťou tohto zákona, teda do 30.6.2003. Podľa tejto dôvodovej správy uzákonením takéhoto princípu bolo dosiahnuť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok splnil funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Tým, že odporkyňa uvedený princíp v jeho prípade uplatnila pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (222/2003), treba jej postup považovať za retroaktívny, pričom v našom právnom systéme platí všeobecný zákaz retroaktivity. Zákaz retroaktivity nedovoľuje odňať právo, na ktoré už vznikol nárok. Uplatnenie takéhoto princípu (takéhoto tvrdenia) na nepriznanie starobného dôchodku je aj porušenie v tom čase účinného zákona o sociálnom zabezpečení. V tom čase účinný zákon o sociálnom zabezpečení nepoznal žiadne také zákonné ustanovenie, podľa ktorého ak osoba poberá výsluhový príspevok považovaný za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002, nemá nárok na starobný dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení z titulu toho, že výsluhový dôchodok (v danom prípade príspevok) je vyšší ako starobný dôchodok, na ktorý vznikol nárok. Tak isto § 21 ods. 1 písm. b) v tom čas účinného zákona o sociálnom zabezpečení (podľa ktorého odporkyňa odôvodňuje jeho nárok na starobný dôchodok od 14.4.2003) neoprávňoval nepriznanie starobného dôchodku a u tohto paragrafu neexistovala odvolávka na iný paragraf, na základe ktorého by nebolo možné priznať tento starobný dôchodok. Uplatnenie takéhoto princípu zo strany odporkyne by bolo v rozpore aj v tom čase účinným zákonom č. 73/1998, podľa ktorého patrí policajtovi pri ukončení služby výsluhový príspevok a ak spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení, tak mu patrí aj starobný dôchodok podľa tohto zákona o sociálnom zabezpečení a podľa zákona č. 73/1998 mu patrí aj prídavok k starobnému dôchodku. Uplatnením takéhoto princípu v napadnutom rozhodnutí znova dochádza k nerešpektovaniu čl. 30 Medzinárodného dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, ako aj k nerešpektovaniu právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 28.9.2011, sp. zn. 7So/11/2011, ktorým potvrdila rozsudok Krajského súdu v Žiline z 11.novembra 2010 č. k. 25Sd/294/2008-73. V zmysle čl. 30 Dohovoru navrhovateľa nadobudnuté právo na starobný dôchodok odo dňa 14.4.2003 musí byť zachované aj pri zmene zákonov. V zmysle čl. 17 a 19 Dohovoru navrhovateľovi mal byť dňom 14.4.2003 priznaný starobný dôchodok a od uvedeného dňa aj riadne mesačne vyplácaný. V napadnutom rozhodnutí odporkyňa nerešpektovala ani ust. § 95 ods. 1 zákona č. 100/1988, hoci ho odvolací súd citoval vo svojom rozsudku zo dňa 28.9.2011. Vydaním takéhoto rozhodnutia odporkyňa porušila aj § 6 ods. 3 zákona č. 461/2003, podľa ktorého poistencom patria práva pri výkone sociálneho poistenia rovnako v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v sociálnom zabezpečení ustanovenou osobitným zákazom (zákonom č. 365/2004). Na základe uvedeného navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 17.4.2012 a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 4.7.2012, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Žiline dňa 12.7.2012, žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.
Uviedla, že napadnutým rozhodnutím bol realizovaný rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/294/2008-73 zo dňa 11. novembra 2010, ktorým boli zrušené rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 17.10.2008 a zo dňa 14.5.2010, obe č. XXX XXX XXXX X. Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 7So/11/2011 zo dňa 28.9.2011. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku vyslovil názor, že Sociálna poisťovňa postupovala v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom, keď nevzala do úvahy skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodným dohovorom č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach uverejneným v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb., podľa ktorého vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok zachovanie nadobudnutých práv na starobné dôchodku. V ostatnom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky plne stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu. Krajský súd vo svojom rozsudku vyslovil názor, že výsluhový príspevok priznaný ako dávka sociálneho zabezpečenia a považovaný za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru.
Pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe služby, najviac však o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok. Na základe takto vysloveného právneho názoru krajský súd v ďalšom konaní zaviazal Sociálnu poisťovňu znovu posúdiť nárok navrhovateľa na starobný dôchodok a znovu rozhodnúť o jeho žiadosti o starobný dôchodok so zohľadnením aj doby služby v policajnom zbore a zohľadnením doby služby vykonávanej v I. kategórii funkcií, pričom takéto rozhodnutie riadne odôvodní. Na základe takto vysloveného názoru, ktorý je pre Sociálnu poisťovňu v ďalšom konaní záväzný, bol nárok navrhovateľa na starobný dôchodok opätovne posúdený. V zmysle § 259 ods. 1 zákona boli dôchodkové nároky navrhovateľa posúdené podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003. Navrhovateľ v opravnom prostriedku namieta aplikáciu § 274 zákona. K uvedenej námietke navrhovateľa odporkyňa uviedla, že tak krajský, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zaviazali Sociálnu poisťovňu zohľadniť pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok dobu služby vykonávanú v I. kategórii funkcií. Ustanovenie § 274 ods. 1 zákona zachováva nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie do 31. decembra 2023. Jedným z takýchto nárokov je aj nárok na zníženie dôchodkového veku, ako tomu je aj v prípade navrhovateľa, ktorý dôchodkový vek s prihliadnutím na dobu služby vykonávanú v I. kategórii funkcií dosiahol dovŕšením 55 rokov veku. Z uvedeného dôvodu bol v prípade navrhovateľa aplikovaný § 274 zákona.
Navrhovateľ nepovažuje za spornú skutočnosť, že dôchodkový vek dovŕšil dosiahnutím 55 rokov veku, 14. apríla 2003. Za sporné navrhovateľ považuje tvrdenie, že keďže suma vyplácaného výsluhového príspevku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, je vyššia ako suma starobného dôchodku, nevznikol mu nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia), pretože výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok plní funkciu starobného dôchodku. V tejto súvislosti si dovoľujeme poznamenať, že v samotnom rozsudku krajského súdu je vyslovený právny názor, s ktorým sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ,podľa ktorého výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. môže od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia) len vtedy, ak jeho výška zodpovedá výške starobného dôchodku, primeranej dobe trvania služobného pomeru. V zmysle § 250j ods. 6 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je
Sociálna poisťovňa viazaná právnym názorom súdu, preto v dôchodkovej záležitosti
rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ namieta, že takýto právny názor súdu bol v jeho dôchodkovej záležitosti vyslovený len všeobecne, preto Sociálna poisťovňa pri posudzovaní jeho nároku na starobný dôchodok nemala uplatniť vyslovený právny názor súdu. Dovoľujeme si podotknúť, že v závere opravného prostriedku navrhovateľ cituje rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vyslovené v preskúmavacích konaniach iných navrhovateľov o iných predmetoch konania, ktoré však v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky nie sú pre Sociálnu poisťovňu pri posudzovaní nároku navrhovateľa na starobný dôchodok právne záväzné. Z obsahu opravného prostriedku navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ žiada neaplikovať záväzný právny názor súdu vyslovený v jeho dôchodkovej záležitosti, pretože tento bol podľa navrhovateľa vyslovený len vo všeobecnosti, a naopak žiada, aby sa aplikoval právny názor súdu vyslovený v inom konaní o inom predmete konania, ktorý záväzný nie je. Takejto námietke navrhovateľa nie je možné vyhovieť s poukazom na už citované ustanovenie § 250j ods. 6 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa retroaktivity pri posudzovaní jeho dôchodkových nárokov poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3So49/2004 zo dňa 26. augusta 2004, ktorý uviedol, že o retroaktivitu by sa jednalo v prípade, keby v dôsledku prijatej novely zákona odporca rozhodol o spätnom odňatí už vyplatených dávok, ktoré by potom musel navrhovateľ vrátiť, lebo podľa novšieho zákona nespĺňa podmienky na jeho vyplatenie. Navrhovateľovi do dnešného dňa nebola vyplatená žiadna splátka dôchodku, ani mu nebol dôchodok odňatý, pretože Sociálna poisťovňa navrhovateľovi do dnešného dňa žiadnu dávku dôchodkového poistenia nepriznala. Navrhovateľ poukazuje na porušenie zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého bol posudzovaný jeho nárok na starobný dôchodok, pretože tento zákon v znení účinnom k 14. aprílu 2003, t. j. v čase dovŕšenia dôchodkového veku navrhovateľa, nepoznal žiadne také ustanovenie, podľa
ktorého ak osoba poberá výsluhový príspevok považovaný za výsluhový dôchodok, nemá nárok na starobný dôchodok podľa tohto zákona.
Dovoľujeme si v tejto súvislosti poukázať na znenie § 21 ods. 3 zákona v spojení s prechodným ustanovením § 173i zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 1. júla 2003, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ by podľa zákonnej úpravy účinnej do 31. decembra 2003 nemal nárok na starobný dôchodok. Navrhovateľ taktiež poukazuje na rozpornosť posúdenia jeho nároku na starobný dôchodok s v tom čase účinným zákonom č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého patrí policajtovi pri ukončení služby výsluhový príspevok, a ak spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb., tak mu patrí aj starobný dôchodok podľa tohto zákona, a podľa zákona č. 73/1998 Z. z. mu patrí aj prídavok k starobnému dôchodku. § 212 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení účinnom do 30. júna 2002 pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok, invalidný dôchodok, čiastočný invalidný dôchodok alebo na dôchodok za výsluhu rokov podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok s prídavkom k dôchodku. Okrem skutočnosti, že v čase dovŕšenia dôchodkového veku navrhovateľa, t. j. k 14. aprílu 2003, citované ustanovenie už nebolo účinné, vyplýva z neho, že pri súbehu uvedených nárokov patril buď príspevok alebo dôchodok. V žiadnom prípade nie aj príspevok aj dôchodok, ako žiada navrhovateľ. Táto námietka navrhovateľa je preto právne neopodstatnená. Navrhovateľ v opravnom prostriedku poukazuje na nerešpektovanie článku 30 medzinárodného dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, na základe ktorého žiada, aby mu bolo zachované jeho nadobudnuté právo. Podľa či. 30 uvedeného Dohovoru vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok zachovanie nadobúdaných práv na príspevkové invalidné, starobné a pozostalostné dôchodky. Zákonodarca Slovenskej republiky podmienky nárokov na dôchodkové dávky upravil v zákone č. 461/2003 Z. z., pričom nároky na dávky, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z. sú upravené v prechodných ustanoveniach uvedeného právneho predpisu s následným použitím právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003. V súlade s uvedenými právnymi predpismi boli dôchodkového nároky navrhovateľa v dávkovom konaní posúdené a bolo o nich riadne rozhodnuté tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Námietke navrhovateľa týkajúcej sa zachovania jeho nadobudnutého práva nie je možné vyhovieť, pretože navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok nevznikol, na základe čoho v prípade navrhovateľa nemožno hovoriť o zachovávaní akéhokoľvek práva, resp. nároku. Aplikovať § 95 zákona č. 100/1988 Zb., na ktorý navrhovateľ v opravnom prostriedku poukazuje, nie je možné, nakoľko navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok nevznikol.
Krajský súd v súlade s ust. § 250l až § 250s O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, oboznámil sa s administratívnym spisom odporkyne a ostatným spisovým materiálom.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní žiadal napadnuté rozhodnutie odporkyne zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.
Poukázal na skutočnosť, že dôchodkový vek dosiahol dňom 14.4.2003. Žiadosťou z 25.4.2003 požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku od 14.4.2003 podľa § 21 citovaného zákona č. 100/1988 platného a účinného k 30.6.2003. Odporkyňa rozhodnutím z 15.7.2003 v spojení s rozhodnutí z 25.9.2003 jeho žiadosť zo dňa 25.4.2003 zamietla. Ako dôvod uviedla § 21 ods. 3, § 173i zákona č. 100/1988. O § 21 ods. 3 a § 173i bol zákon č. 100/1988 doplnený zákonom č. 222/2003, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.7.2003, teda po termíne, kedy splnil podmienky nároku na starobný dôchodok. Uplatnenie týchto paragrafov pred termínom ich účinnosti treba považovať za retroaktívne, pričom retroaktivita v našom právnom systéme nie je prípustná. Zákaz retroaktivity totiž nedovoľuje odňať práva, na ktoré už vznikol nárok. Ak už raz splnil zákonné podmienky nároku na starobný dôchodok, odporkyňa nemôže tvrdiť opak. Nepriznanie mu starobného dôchodku odo dňa 14.4.2003 treba považovať aj za postup v rozpore s čl. 30 Dohovoru č. 128, podľa ktorého vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok za konanie nadobudnutých práv na starobné dôchodky. Odopretie priznania starobného dôchodku navrhovateľovi dňom 14.4.2003 treba považovať aj za postup v rozpore s čl. 19 Dohovoru č. 128. Odporkyňa veľmi dobre vie, že Dohovor č. 128 je pre ňu záväzný, že tento má v zmysle príslušných článkov Ústavy SR prednosť pred vnútroštátnymi predpismi,
teda aj pred zákonom č. 100/1988 účinného od 1.7.2003. Aj tieto dôkazy jednoznačne potvrdzujú, že navrhovateľovi nárok na starobný dôchodok vznikol dňom 14.4.2003 a nárok mu bol nezákonne odopretý právoplatným rozhodnutím odporkyne zo dňa 15.7.2003 v spojení s rozhodnutím z 25.9.2003. V zmysle § 94 ods. 1 zákona č. 100/1988 účinného k 30.6.2003, nárok na starobný dôchodok vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. Podľa § 94 ods. 2 zákona č. 100/1988 účinného k 30.6.2003 nárok na výplatu starobného dôchodku vznikol splnením podmienok ustanovených pred vznik nároku na starobný dôchodok. V zmysle ust. § 95 ods. 1 zákona účinného k 30.6.2003 ak sa dodatočne zistí, že dávka sa neprávom odoprela, dávka sa prizná odo dňa, od kedy patrí. Odporkyňa vie, že odo dňa 14.4.2003 sa dopúšťa porušovania základných práv navrhovateľa garantovaných Dohovorom č. 128, čoho dôkazom je aj právny názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, vyslovený v rozsudku sp. zn. 7So/11/2011. Odporkyňa v napadnutom rozhodnutí nerešpektovala uvedený právny názor odvolacieho súdu v predmetnej veci, a preto toto jej napadnuté rozhodnutie treba považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s Ústavou SR, v rozpore s Dohovorom č. 128 a zákonom č. 100/1988 účinného k 30.6.2003.
Odporkyňa prostredníctvom svojho povereného pracovníka vo svojej výpovedi na pojednávaní žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, pričom poukázala na jej podrobné písomné vyjadrenie zo dňa 4.7.2012.
Krajský súd podľa § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne, i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporkyne zo dňa 17.4.2012 vyplýva, že výška sumy výsluhového príspevku (12 455,-Sk mesačne od júla 2002), ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, je k 14.4.2003 nepochybne vyššia, ako suma starobného dôchodku (7 651,-Sk mesačne). K 14.4.2003 by navrhovateľovi vznikol nárok na starobný dôchodok v sume 7 651,-Sk mesačne. Keďže suma vyplácaného výsluhového príspevku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, je vyššia ako suma starobného dôchodku, navrhovateľovi nevznikol nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia), pretože výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok plní funkciu starobného dôchodku.
Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1.1.2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1.1.2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.12.2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.
Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa priznávajú do 31.12.2023.
Z dávkového spisu odporkyne súd zistil, že navrhovateľ bol v služobnom pomere v dobe od 1.2.1976 do 30.4.1999 a uvedená doba služby bola zaradená do I. kategórie funkcií. Navrhovateľovi bol podľa § 211 ods. 3 zákona č. 73/1998 Zb. priznaný výsluhový príspevok od 1.5.1999, ktorý bol od 1.7.2002 pretransformovaný podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. na výsluhový dôchodok. Výsluhový príspevok podľa § 210 ods. 2 zákona č. 73/1998 Zb. v znení účinnom do 30.6.2002 patril najdlhšie do dosiahnutia šesťdesiateho roku veku. Pre výšku a nárok na výsluhový príspevok navrhovateľa, pretransformovaný na výsluhový dôchodok bola zhodnotená doba služobného pomeru: od 1.10.1968 do 25.9.1970 - základná vojenská služba hodnotená: 1 rok a 360 dní v I. kategórii funkcií, od 1.2.1976 do 31.12.1998 - príslušník ZVJS hodnotená: 22 rokov a 334 dní v I. kategórii funkcií a od 1.1.1999 do 30.4.1999 - príslušník ZVJS hodnotená: 120 dní v III. kategórii funkcií.
Z oznámenia Generálneho riaditeľstva ZVJS, Útvaru sociálneho zabezpečenia Bratislava č. GR ZVJS-12156/120-03 zo dňa 28.5.2003 vyplýva, že navrhovateľovi nebola priznaná dávka dôchodkového zabezpečenia podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.
Dňom 1.7.2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z ust. § 39 a § 124 zákona č. 328/2002 Z. z. je zrejmé, že výsluhový príspevok aj vzhľadom na iný spôsob jeho výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému dôchodku priznanému podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z. z.. Výsluhový príspevok je naďalej výsluhovým príspevkom podľa zákona č. 73/1998 Zb. a za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. sa iba považuje, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, priznanú podľa predchádzajúcich predpisov.
Ust. § 1 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov nebráni vzniku nároku na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia aj príslušníkovi ozbrojeného zboru alebo ozbrojených síl, ktorý už dosiahol dôchodkový vek podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, splnil podmienky nároku na niektorú z výsluhových dávok a získal k tomuto dňu akúkoľvek hodnotiteľnú dobu poistenia vo všeobecnom systéme dôchodkového poistenia (nie dobu poistenia vyžadovanú u poistenca, ktorý bol poistený výlučne vo všeobecnom systéme).
Odporkyňa pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencom osobitného systému, by mala najskôr vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila vtedy, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napr. pri skoršom odchode do dôchodku), následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku, vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu.
Odporkyňa sa doposiaľ nevysporiadala s dôsledkami skutočností, že navrhovateľovi bol priznaný výsluhový príspevok, ktorý je naďalej výsluhovým príspevkom podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. sa iba považuje, a nie invalidný dôchodok ani čiastočný invalidný dôchodok podľa § 40 až § 45 a § 101 zákona č. 328/2002 Z. z.. Aj v prípade, ak by navrhovateľ potrebnú dobu poistenia získal po zhodnotení poistenia v osobitnom systéme, má odporkyňa povinnosť vykonať výpočet dôchodku s prihliadnutím na dobu poistenia vo svojom poistnom systéme a dôchodok priznať navrhovateľovi po zohľadnení aj nižšej doby poistenia vo výške, zodpovedajúcej rozsahu poistenia vo všeobecnom systéme.
Tvrdenie odporkyne, že navrhovateľovi nevznikol nárok na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia), pretože výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, plní funkciu starobného dôchodku, odporkyňa v napadnutom rozhodnutí nezdôvodnila a len všeobecne konštatovala, že tým realizuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sd/294/2008-73 zo dňa 11. novembra 2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7So/11/2011 zo dňa 28. septembra 2011.
Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne nie je v súlade so zákonom, preto ho podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. s použitím ust. § 250l ods. 2 O.s.p. a ust. § 250q ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne opätovne posúdiť nárok navrhovateľa na starobný dôchodok od 14.4.2004, kedy navrhovateľ dovŕšil vek 56 rokov a určiť jeho výšku po vykonaní výpočtu dôchodku, zodpovedajúcemu dobe zabezpečenia (poistenia) vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 vety prvej O.s.p. v spojení s ust. § 250l ods. 2 O.s.p. a nepriznal úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania voči odporkyni, keďže navrhovateľ v konaní nevzniesol procesný návrh na ich uplatnenie v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 246c ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach.
V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým že,
a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
V Žiline, dňa 30. apríla 2013
JUDr. Zuzana Jančárová
samosudkyňa
Za správnosť vyhotovenia:
Miriama Talapková