Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-76-2013.pdf
PDF · 86.68 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/76/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Barcajovej a JUDr. Márie Klepancovej v právnej veci žalobkyne: Ing. arch. S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., O. XX, v konaní zastúpená advokátkou: JUDr. Martina Mrázová, Bratislava, Šoltésovej 20, proti žalovanému: Štúdio K.F.A. architektúra a design, s.r.o., so sídlom Piešťany, Hollého 1, prevádzka Bratislava, Karpatská 11, IČO: 31 431 224, zastúpený advokátom: JUDr. Jozef Marko, Bratislava, Karpatská 18, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 6C/146/2008-228 zo dňa 28. novembra 2012 v časti uloženej povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti uloženej povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 6.564,60 eur p o t v r d z u j e .
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy a náhradu za nevyčerpanú dovolenku vo výške 6.564,60 eur a vo zvyšku návrh zamietol. Žalobným návrhom sa žalobkyňa domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a zároveň žiadala náhradu mzdy. Rozsudkom č.k. 36C/127/2005-71 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS Trnava č.k. 23Co/39/2007-108 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.10.2005 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.07.2007. Žalobkyňa žiadala náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru vo výške 14.966,91 eur pozostávajúc z náhrady mzdy za mesiace október až december 2005 a január až december 2006, január až október 2007 a z nároku na náhradu mzdy, ktorú si nemohla vzhľadom na neplatné ukončenie pracovného pomeru vyčerpať. Uplatňovala si aj nárok na stravné. Počas konania svoj návrh rozšírila o obdobie do decembra 2007 a za 7 dní v mesiaci január 2008. Súd prvého stupňa z pracovnej zmluvy zo dňa 30.09.2002 zistil, že pracovný pomer žalobkyne bol pôvodne uzavretý na dobu 1 roka a Dodatkom č. 2 bol predĺžený do 01. októbra 2005. Dňa 13.10.2005 žalobca okamžite skončil pracovný pomer so žalovanou, pričom táto sa domáhala následne nástupu do práce z dôvodu neplatnosti takéhoto ukončenia pracovného pomeru. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, žalobkyňa sa opäť pokúsila nastúpiť do práce, avšak žalovaný dňa 31.01.2008 s ňou opätovne skončil okamžite pracovný pomer z dôvodu, že dňa 30.01. a 31.01.2008 žalobkyňa svojvoľne opustila prevádzku spoločnosti a nenastúpila na svoje pracovisko. Žalobkyňa od 01.01.2006 bola zamestnaná. Súd prvého stupňa zistil, že hrubá mzdy žalobkyne bola v mesiaci júl 2005 - 654,92 eur, august 2005 - 684,99 eur a september 2005 - 677,16 eur. Súd prvého stupňa zároveň zistil, kedy a akým spôsobom žalobkyňa v relevantnom období čerpala dovolenku. Právne súd prvého stupňa posúdil nárok podľa ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v platnom znení a §
85 ods. 4 a 5 Zákonníka práce, ďalej ust. § 118 ods. 2 Zákonníka práce, § 134 ods. 1, 2, 4 a 9 Zákonníka práce a ust. § 252d Zákonníka práce. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.10.2005 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval ďalej až do jeho okamžitého skončenia zo strany žalovaného dňa 31.01.2008. Návrh žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od 21.10.2005 tak posúdil ako dôvodný, avšak v rozsahu menšom, ako si ho vyčíslila žalobkyňa. Ustálil, že rozhodujúcim obdobím je tretí štvrťrok roku 2005, mesiace júl až september 2005, keďže tento predchádza štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, a ktorým je štvrtý štvrťrok roku 2005. Vychádzajúc z príslušných údajov tohto štvrťroka súd prvého stupňa dospel k záveru, že priemerný mesačný zárobok žalobkyne určený podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce predstavuje sumu 697,34 eur. Žalovaný v konaní žiadal nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keďže od 01.01.2006 bola žalobkyňa zamestnaná u iného zamestnávateľa. Náhrada mzdy za obdobie 9 mesiacov zodpovedá sume 6.276,06 eur. Súd prvého stupňa posúdil aj nárok žalobkyne na sumu zodpovedajúcu nevyčerpanej dovolenke a k záveru, že jej patrí 9 dní v roku 2005. Náhradu mzdy vypočítal s poukazom na § 103 ods. 1, 2 a 5 Zákonníka práce a § 116 ods. 1 až 3 Zákonníka práce a dospel k sume 288,54 eur. Celková suma, ktorá žalobkyni patrí, tak predstavuje sumu 6.564,60 eur, ktorú jej súd prvého stupňa výrokom priznal a vo zvyšku návrh zamietol.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa včas odvolal žalobca, a to v časti, ktorou ho súd prvého stupňa zaviazal k zaplateniu sumy 6.564,60 eur. Zamietajúci výrok nenapadol. Vo svojom odvolaní napadol právne závery súdu prvého stupňa, keďže tento nezohľadnil, že zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny a pracovný pomer mal skončiť výpoveďou, ako vyplýva z odôvodnení rozhodnutí, ktoré dospeli k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa od 01.01.2006 zamestnala u zamestnávateľa, kde dosahovala vyšší zárobok ako u žalovaného. Žiadal rozhodnúť s prihliadnutím na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v platnom znení, a to tak, že náhradu mzdy zamestnancovi súd neprizná s prihliadnutím na to, že bol zamestnaný u iného zamestnávateľa. Podľa odvolateľa sú dané všetky predpoklady na to, aby žalobkyni nebola priznaná žiadna náhrada mzdy, keďže nemala reálny záujem o vykonávanie práce a bolo by v rozpore s dobrými mravmi a s čl. 2 Zákonníka práce požadovať od žalovaného náhradu mzdy a ďalšie náhrady. Tým, že žalobkyňa nenastúpila do práce po právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda v období, keď jej pracovný pomer u žalovaného trval, fakticky žiadala o čerpanie dovolenky, čo žalovaný akceptoval. Ku krokom smerujúcim k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou pristúpil žalovaný až v decembri 2007 a januári 2008. Napokon vo svojom odvolaní napadol výrok o trovách konania, keďže súd prvého stupňa odložil rozhodovanie o trovách konania až do právoplatnosti vo veci samej. Vo svojom odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietne v celom rozsahu, prípadne v napadnutej časti vec zruší a vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie považuje za obštrukciu a naťahovanie času vo vzťahu k žalobkyni. Žalobkyňa nepodala odvolanie, napriek tomu, že súd prvého stupňa jej v celom rozsahu nevyhovel. Žalobkyňa deklarovala záujem pracovať u žalovaného a na jeho výzvu sa dostavila na pracovisko a žiadala prideliť prácu, ktorá jej však pridelená nebola a o tomto bol vyhotovený zápis. Riadne sa zapísala do dochádzkovej knihy a tieto doklady aj v konaní predložila. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal porušenie povinnosti žalobkyne dostaviť sa na výzvu na pracovisko. S poukazom na tieto skutočnosti jednoznačne žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy podľa § 79 a nasl. Zákonníka práce. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyni nevznikol nárok, keďže priznanie náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi, považuje za absurdné a naopak nepriznanie náhrady považuje za rozporné s dobrými mravmi, a to aj s poukazom na to, že žalobkyňa počas celého konania prejavovala vôľu pracovať pre žalovaného, avšak ako jediná živiteľka rodiny sa musela zamestnať pri najbližšej možnej príležitosti. Poukázala na satisfakčný charakter náhrady mzdy a iných nárokov pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru a poukázala na ustálenú judikatúru, ktorá vylučuje vznik nároku na náhradu mzdy výlučne v špecifických prípadoch, ako dočasná pracovná neschopnosť, prípadne vznik nároku na starobný dôchodok. Čo sa týka náhrady za nevyčerpanú dovolenku, žalobkyňa poukázala na to, že vzhľadom na neplatné ukončenie pracovného pomeru si dovolenku vyčerpať nemohla, a teda jej má byť vyplatená tak, ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa žiadala potvrdiť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje.
Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva:
Predmetom odvolania je preskúmanie rozhodnutia v časti priznanej náhrady mzdy žalobkyni pri aplikácii ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v platnom znení. Vo svojom odvolaní žalovaný nenapáda spôsob vyčíslenia náhrady ani jej výšku ako takú, domáha sa zmeny rozhodnutia zamietnutím návrhu v celom rozsahu výlučne s odôvodením, že takto uložená povinnosť je v rozpore s dobrými mravmi.
Termín „dobré mravy“ zákonník práce nevymedzuje, avšak s týmto korektívom sa v rámci zásad, z ktorých zákonník práce vychádza, priamo formulovaným v čl. 2 ZP, stretneme. Negatívnu hranicu výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov predstavuje zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmom „morálka“ a „mravnosť“. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3Cdo 191/96 možno dospieť k záveru, že dobré mravy patria medzi zásady súkromného práva. Používajú sa ako kritérium, ktoré obmedzuje subjektívne práva v ich obsahu, resp. častejšie ako kritérium, ktoré obmedzuje výkon subjektívnych práv. Obsah pojmu „dobré mravy“ spočíva vo všeobecne platných morálnych normách, resp. normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní. Základným zmyslom príkazu konať v súlade s dobrými mravmi je vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie morálky, zaistiť základnú slušnosť pri výkone subjektívnych práv, resp. zachovať isté etické minimum pri výkone subjektívnych práv. Konanie subjektu v rozpore s dobrými mravmi a zneužitie práva sú podľa ustanovení o neplatnosti právnych úkonov postihnuté absolútnou neplatnosťou.
Zákaz zneužitia práva predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je protiprávnym úkonom. Osobitosťou takéhoto protiprávneho úkonu je to, že nevzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti, ale k jeho vzniku dochádza pri výkone práva spôsobom, ktorý zákon zakazuje. Táto osobitosť protiprávneho úkonu pri nedovolenom výkone subjektívnych práv ho odlišuje od iných protiprávnych úkonov. Protiprávneho úkonu pri zneužití práva sa dopúšťa oprávnený subjekt, ktorý porušuje určitú, a to zákonom ustanovenú povinnosť (zákaz zneužitia), avšak až vo fáze realizácie subjektívneho práva.
Výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného ukončenia pracovného pomeru spôsobom vyplývajúcim priamo zo zákona, pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu formulovaného v ust. § 79 Zákonníka práce, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. V prejednávanej veci bolo judikované porušenie zákona samotným žalovaným, ktorý je povinný niesť za takéto svoje konanie zodpovednosť práve spôsobom určeným v ust. § 79 Zákonníka práce.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov, že žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický rozpor a vec je i správne právne posúdená.
Odvolací súd plne sa stotožňujúc s napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa ho v zmysle § 219 ods. 1 OSP potvrdil a s poukazom ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením (k tomuto len na okraj k odvolateľovej námietke nesprávnosti použitia ust. § 151 ods. 3 OSP súdom prvého stupňa odvolací súd poznamenáva, že je výlučne v kompetencii súdu zhodnotiť spôsob rozhodovania o náhrade trov konania a v predmetnej veci možno konštatovať citovaným ustanovením predpokladanú zložitosť veci a viacero uplatnených nárokov, a teda odôvodnenosť takejto úvahy súdu prvého stupňa).
Poučenie:
Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.