Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4CoE-59-2012.pdf
PDF · 81.07 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/59/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa so sídlom Bratislava, pobočka Senica, Hollého 1219 proti povinnému: I., I.: XX XXX XXX, so sídlom Q. pod Q., M.. M. R. F. (vymazaný z obchodného registra), o vymoženie 1.828,92 Eur (55.098,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 30. januára 2012, č.k. 6Er/265/2008-14, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň rozhodol, že súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznáva. Uviedol, že tamojší súd poveril súdnu exekútorku JUDr. Ing. S. R. U.. so sídlom Exekútorského úradu v P., D. XX poverením č. XXXX*XXXXXX zo dňa 10.04.2000 vykonaním exekúcie. Súdna exekútorka doručila dňa 07.11.2008 na tunajší súd podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný bol vymazaný z Obchodného registra a súčasne si vyúčtoval trovy exekúcie vo výške 3.436,- Sk. Tamojší súd z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín zistil, že povinný bol dňa 02.12.2006 ex offo vymazaný z obchodného registra. V tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 18 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 56 ods. 1 veta prvá, § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 19, § 103 O.s.p. a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Súd zistil, že povinný ako právnická osoba bol vymazaný z obchodného registra ku dňu 02.12.2006. Z ust. § 68 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinný ako právnická osoba zanikol, nemá hmotnoprávnu subjektivitu a následne spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.). Hmotnoprávna subjektivita je podmienkou procesnej spôsobilosti (§ 20 O.s.p.), súd s takýmto účastníkom nemôže vôbec konať. Nakoľko nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľnou podmienkou konania, súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil. O trovách exekúcie súd rozhodol tak, že ich súdnej exekútorke nepriznal, nakoľko vo vzťahu k § 203 poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 M Cdo 16/2005, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že "§ 196 a § 197 ods. 1 EP určuje zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. Len výnimočne - ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie; súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie (§ 203 EP)." Z uvedeného vyplýva, že pre záver o zavinení treba zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou treba rozumieť opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie, venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil. Súd na strane oprávneného nezistil žiaden z dôvodov uvedených v § 203. Návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 31.03.2000 bol podaný dôvodne. V tejto exekučnej veci oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, a nakoľko povinný bol vymazaný z Obchodného registra dňa 02.12.2006, preto tamojší súd exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Aj v uznesení Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 202/08-20 zo dňa 6.5.2008 bol vyjadrený právny názor, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie, nakoľko ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať, že povinný bude vymazaný z Obchodného registra SR. Súdnej exekútorke sa náhrada trov exekúcie nepriznala. Oprávnený je zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia a princípu voľnej úvahy súdu. Za zavinenie je možné považovať iba zavinenie v procesnom význame zodpovednosti. Pri zastavení exekúcie zavinením oprávneného musí byť splnená aj podmienka, že existuje príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Pod zavinením oprávneného treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by spôsobili zastavenie exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 12/2004 zo dňa 22.12.2004). Taktiež súd poukázal na právny názor, ktorý vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení I. ÚS 256/2008 zo dňa 7.8.2008, citujem: "V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že "počas trvania exekúcie som musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj odmenu, ktorá mi priznaná nebola", ústavný súd poznamenáva, že samotná skutočnosť pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (IV. ÚS 38/08)". V uvedenej súvislosti sú tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19CoE/188/2011 zo dňa 27.04.2011.
Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdna exekútorka. Uviedla, že je pravdou, že oprávnený v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nakoľko v tomto čase povinný existoval ako subjekt práva a z toho vyplýva, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Na druhej strane zastávala názor, že výkon rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou a teda exekútor vykonáva exekúciu iba na návrh oprávneného. Preto dôvodila, že za činnosť, ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávneného exekútorovi nepochybne patrí odmena, ako aj náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.
Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu a dôvodov podaného odvolania. Dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správne. Rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch, ktorými súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, odvolaním napadnuté nebolo, a preto nadobudlo v tejto časti právoplatnosť, pričom odvolací súd sa v tejto časti rozhodnutím súdu prvého stupňa nezaoberal, nepreskúmaval ho.
Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že exekučné konanie začalo dňa 03.04.2000, kedy bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie doručený súdnej exekútorke.
Dňa 10.04.2000 bolo súdom vydané poverenie č. XXXX*XXXXXX na vymoženie istiny 1.828,92 Eur (55.098,- Sk) s príslušenstvom, ktorým vykonaním exekúcie súd poveril súdnu exekútorku JUDr. Ing. S. R., a to na základe platobného výmeru Sociálnej poisťovne - pobočky Senica č- XXXX/XXXX/KK zo dňa 03.03.2000.
Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že povinný bol dňa 02.12.2006 ex offo vymazaný z obchodného registra. Z tohto dôvodu, nakoľko povinný stratil v dôsledku výmazu z obchodného registra spôsobilosť byť účastníkom konania, súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Podľa § 235 ods. 2 Ex. por. exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 196 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súdna exekútorka si uplatnila trovy exekúcie vo výške 114,05 Eur (3436,- Sk) a na ich zaplatenie navrhla zaviazať oprávneného.
Súdna exekútorka má v zmysle uvedených zákonných ustanovení právo na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, teda trovy exekúcie. V zásade platí, že trovy exekučného konania znáša povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento zanikol ku dňu 02.12.2006 ako subjekt práv a povinností.
V danom veci mohol súd zaviazať oprávneného na zaplatenie trov exekúcie len v prípade naplnenia znenia zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002. Podľa ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekučné konanie bolo zastavené a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti.
Po preskúmaní veci krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie
- zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený exekútorovi dňa 03.04.2000, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako akciová spoločnosť. Povinný bol vymazaný ku dňu 02.12.2006, t.j. viac ako 6 rokov po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol v danej veci výmaz povinného z obchodného registra, a nie jeho nemajetnosť. Preto v tomto prípade nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.01.2002.
Krajský súd dodáva, že považuje za nesprávne tvrdenie súdnej exekútorky, že nakoľko je výkon rozhodnutia ovládaný dispozičnou zásadou patrí nepochybne súdnemu exekútorovi náhrada trov exekúcie. Vzhľadom na právnu úpravu náhrady trov exekúcie v Exekučnom poriadku a súdnu prax platí, že v exekučnom konaní môže nastať aj taký stav, keď nebudú uspokojené nároky exekútora pri výkone exekúcie. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z príslušných ustanovení Exekučného poriadku možno vyvodiť, že súdnych exekútorov treba považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú súdni exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime. Možno preto ustáliť, že súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Správne súd prvého stupňa poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.
Súd môže zaviazať k náhrade trov exekúcie oprávneného iba v zákonom vymedzených dôvodoch, a preto nie je možné v danom prípade použiť analógiu legis ani analógiu juris.
Z uvedených dôvodov krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .