Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_16CoE-72-2013.pdf
PDF · 84.19 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/72/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, so sídlom Bratislava, Ul. 29. augusta 8, IČO: 30 807 484, proti povinnému: DRAGON, s.r.o., so sídlom Považská Bystrica, M. R. Štefánika 161/4, IČO: 31 603 777, t.č. vymazaný z obchodného registra, o vymoženie 1 720,64 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 12. februára 2013, č.k. 1Er/292/1998-11, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený (pôvodne Národný úrad práce) podal dňa 18.02.1998 na Exekútorský úrad D.. M.. A. L. so sídlom P.. A. L. XX/ XX, E. Y., návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie 1 720,64 eur a trov exekúcie. Poverením č. 5306*002743 dňa 03.03.1998 súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe rozhodnutia Okresného úradu práce Považská Bystrica č.j. 18/97 zo dňa 17.02.1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.04.1997. Dňa 25.01.2013 podala poverená súdna exekútorka podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko povinný bol zrušený bez likvidácie a dňa 18.04.2009 bol vymazaný z obchodného registra. Žiadala, aby súd exekúciu zastavil a zaviazal oprávneného na úhradu trov exekúcie vo výške 57,08 eur. Z výpisu z obchodného registra povinného súd zistil, že dňa 18.04.2009 bol povinný - spoločnosť DRAGON, s.r.o. so sídlom M.R.Štefánika 161/4, Považská Bystrica, IČO: 31 603 777, ex offo vymazaný z obchodného registra z dôvodu, že Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 36CbR/162/2005-38 zo dňa 04. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.03.2009, zrušil spoločnosť bez likvidácie. Vzhľadom na skutočnosť, že povinný, ktorý je právnickou osobou, bol po začatí exekúcie (18.02.1998) dňa 18.04.2009 vymazaný z obchodného registra, stratil procesnú spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania v zmysle § 19 O.s.p. a § 37 ods. 1 Ex. por. Nakoľko povinný zanikol bez právneho nástupcu, v konaní nemožno pokračovať (§ 107 ods. 4 O.s.p.). Na základe uvedeného je daný dôvod, pre ktorý je exekúcia proti povinnému neprípustná a z tohto dôvodu súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. v znení účinnom do 31.1.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd poukazuje na skutočnosť, že exekúciu nezastavil pre nemajetnosť povinného, nakoľko podľa Ex. por. účinného v čase začatia exekúcie exekúciu nebolo možné zastaviť pre nemajetnosť povinného. Súd poukázal na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo zákonom č. 335/2012 Z.z. zmenené ustanovenie § 58 ods. 2 Ex. por., podľa ktorého v prípade, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Toto ustanovenie sa požije aj pri rozhodovaní v predmetnej exekúcii, nakoľko úprava neobsahuje prechodné ustanovenia. Pri rozhodovaní súd dospel k záveru, že v danej veci nie je nariadenie pojednávania potrebné, nakoľko všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci vyplývajú z listinných dôkazov. Súdna exekútorka si uplatnila trovy exekúcie - hodinovú odmenu vo výške 19,92 eur, paušálnu odmenu vo výške 16,60 eur, hotové výdavky vo výške 11,05 eur + DPH 20 %, t.j. spolu 57,08 eur. Na ich zaplatenie navrhla zaviazať oprávneného. V zásade platí, že trovy exekúcie znáša povinný. V danom prípade však povinný zanikol ako subjekt práv a povinností ku dňu 18.04.2009 bez právneho nástupcu, preto mu povinnosť zaplatiť trovy exekúcie nemožno uložiť. Na druhej strane, súd môže oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len z dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení § 203 Ex. por. S poukazom na znenie ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.1.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Ex. por. súd môže uložiť oprávnenému nahradenie nevyhnutných trov exekúcie v prípade, že oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v priebehu konania predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Toto zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady, že náklady exekúcie uhrádza povinný. Jeho použitie však prichádza do úvahy iba po splnení zákonných predpokladov, teda ak exekúcia bola zastavená a oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal právny predchodca oprávneného súdnemu exekútorovi dňa 18.02.1998, kedy bol povinný v obchodnom registri zapísaný ako spoločnosť s ručením obmedzeným. Ako vyplýva z obsahu exekútorského spisu EX 136/98 upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnému doručené do vlastných rúk. Súdna exekútorka v tejto veci vykonala posledný úkon dňa 21.05.1998, keď vydala exekučný príkaz a v exekučnom spise sa nenachádza výsledok žiadneho šetrenia, z ktorého by bolo možné predvídať, že povinný bude zrušený bez likvidácie majetku a vymazaný z obchodného registra. Konanie o zrušenie povinného bez likvidácie začalo až v roku 2005, pričom povinný bol zrušený dňa 24.03.2009 a dňa 18.04.2009 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.1.2002. Súd poukazuje i na dikciu zákonného ustanovenia § 203 Ex. por. v znení účinnom do 31.1.2002, ktoré predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Okrem uvedeného súd prihliadol aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, v ktorom bolo zdôraznené, že riziká podstupované v súvislosti s výkonom určitej profesie (v danej veci išlo o profesiu advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, sú vyvažované výhodami súvisiacimi s touto profesiou (profesijný monopol na obhajovanie v súdnom konaní). Tieto závery možno bez ďalšieho aplikovať i na činnosť a postavenie exekútora ako činnosti vykonávanej v rámci slobodného povolania. Skutočnosť, že exekútor vykonáva slobodné povolanie pritom konštatoval i Súdny dvor ES vo svojom uznesení zo dňa 21.5.2008 vo veci C8209456/07. Z uvedeného možno vyvodiť, že riziko, ktoré exekútor nesie, je kompenzované v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcií. Exekútor svojim návrhom na zápis do zoznamu exekútorov a jeho vykonaním dáva súhlas s vykonávaním činnosti exekútora a s tým spojeným rizikom, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov. Vzhľadom na skutočnosť, že na zaplatenie trov exekúcie nemožno zaviazať povinného a ani oprávneného, súd súdnej exekútorke trovy exekúcie nepriznal a nezaoberal sa potom ani správnosťou ich vyúčtovania.
Proti tomuto uzneseniu, a to jeho výrokovej časti o trovách exekúcie, podala v zákonnej lehote odvolanie súdna exekútorka D. M.. A. L.. Namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, keď v danom prípade mal súd exekúciu zastaviť z dôvodu nemajetnosti povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a pri rozhodovaní o trovách exekúcie mal postupovať podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedla, že nakoľko do 31.012002 nebolo výslovne určené v Exekučnom poriadku, ako postupovať v prípade daného skutkového stavu, musí sa na danú právnu situáciu aplikovať rovnocenná právna skutočnosť, za použitia zásad analógie práva, ktorá je výslovne upravená v ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Mala za to, že ak súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku postupoval nesprávne, pretože v prípade nemajetnosti ide vždy o dôvod zastavenia exekúcie pre nemajetnosť, ustanovený v § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Preto považovala za bezpredmetné aplikovať a postupovať pri rozhodovaní o trovách exekúcie podľa § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.01.2002, nakoľko dôvodu zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku zodpovedá iba procesný postup ustanovený v § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku v spojení s ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd nielen povinný rozhodnúť o výške trov exekúcie, ale je aj povinný na ich úhradu zaviazať oprávneného. V tejto súvislosti poukázala aj na právny názor vyslovený v uznesení NS SR sp. zn. 5 MCdo 21/2011 zo dňa 28.01.2013. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.
Oprávnený sa k odvolaniu súdnej exekútorky písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti (vo výroku o trovách exekúcie) podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie súdnej exekútorky nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 196 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.
Podľa § 203 citovaného zákona, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
V predmetnej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, doručeným súdnej exekútorke D. M.. A. L. dňa 18.02.1998, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 1 720,64 eur s príslušenstvom, a to na poklade exekučného titulu, ktorým je rozhodnutie Okresného úradu práce Považská Bystrica č.j. 18/97 zo dňa 17.02.1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 08.04.1997.
Z výpisu z obchodného registra ohľadom povinného vyplýva, že Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 36CbR/162/2005-38 zo dňa 04. februára 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.03.2009, zrušil bez likvidácie spoločnosť DRAGON, s.r.o., so sídlom Považská Bystrica, M. R. Štefánika 161/4, IČO: 31 603 777, zapísanú v obchodnom registri Okresného súdu Trenčín v oddieli Sro vo vložke č. 2605/R. Povinný bol následne dňa 18.04.2009 ex offo vymazaný z obchodného registra.
Ustanovenie § 197 ods. 1 Exekučného poriadku určuje zásadu, že odmenu patriacu súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti, náhradu jeho hotových výdavkov a náhradu za stratu času uhrádza povinný. V danej veci však súd nemohol na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, keďže tento bol z obchodného registra vymazaný, a teda ako subjekt práv a povinností zanikol. Výnimočne, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Vychádzajúc zo znenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 v spojení s § 235 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Použitie uvedeného ustanovenia teda prichádza do úvahy iba pri splnení zákonných predpokladov, teda ak exekúcia bola zastavená a oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Po preskúmaní veci odvolací súd v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že oprávnený v priebehu konania nemohol ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému podal oprávnený u súdnej exekútorky dňa 18.2.1998 a povinný bol ako obchodná spoločnosť vymazaný z obchodného registra dňa 18.04.2009, t.j. až po viac ako 11 rokoch po začatí exekučného konania. Oprávnený teda nemohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bol výmaz povinného z obchodného registra. Podľa Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, totiž nebolo možné danú exekúciu zastaviť pre nemajetnosť povinného. Odvolací súd zároveň konštatuje, že ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku bolo do Exekučného poriadku zavedené až zákonom č. 32/2002 Z. z. s účinnosťou od 01.02.2002, pričom predmetné exekučné konanie začalo dňa 18.02.1998. Podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, ktorý je nutné na danú vec aplikovať vzhľadom na citované prechodné ustanovenie § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, nebolo možné zaviazať oprávneného k náhrade trov exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného.
Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na to, aby súd na zaplatenie trov exekúcie zaviazal oprávneného podľa § 203 Exekučného poriadku v príslušnom znení. Súd poukazuje i na to, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, predpokladá možnosť, nie povinnosť súdu uložiť povinnosť zaplatiť trovy exekúcie oprávnenému, a teda obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať súdnemu exekútorovi trovy zastavenej exekúcie. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 13.01.2005, sp. zn. II. ÚS 12/2005, konštatoval, že ustanovenie § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť súdu nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Uvedené vyplýva z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, mieru jeho zavinenia a napokon aj to, že keby tu aj bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita.
Z týchto dôvodov, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách exekúcie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.