Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-200-2012.pdf
PDF · 101.71 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/200/2012
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: Z. L., nar. XX. A. XXXX, bytom J. XXX, o 460,08 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: Mgr. Vladimír Cipár, Vazovova 9, Bratislava, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 26. januára 2012, č. k. 12Er/62/2005-22, EX 93/2005, takto
rozhodol:
Odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. vyhlásil exekúciu za neprípustnú, II. zastavil ju a III. oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi Mgr. Vladimírovi Cipárovi náhradu trov exekučného konania vo výške 301,49 eur. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 57 ods.1 písm. g/, § 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 E.p. (zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku účinného do 30. októbra 2006 a ustanoveniami § 39 a § 574 ods. 2 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.). Vecne mal za to, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe úverovej zmluvy č. 1510036 uzatvorenej dňa 23. marca 2004, ktorú povinný riadne a včas neplnil. V tejto úverovej zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy tak, aby sa táto notárska zápisnica mohla stať vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že povinným udelené splnomocnenie advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi je neplatné, keďže splnomocnenie tejto osoby bolo súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 O.z. považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom k uznaniu právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 O.z. jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa postupoval v zmysle § 58 ods. 1 E.p. a rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) E.p. o neprípustnosti exekúcie a následne o jej zastavení.
Rozhodnutie o trovách potom právne odôvodnil ustanoveniami § 196, § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 1 E. p. a tiež ustanoveniami § 1, § 2 ods. 1, § 3, § 14 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, 2 a 3 § 14 ods.1,2 a 3, § 15 ods.1 a § 22ods.1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2008 (tzv. exekútorská tarifa), a napokon vecne záverom o zavinení na zastavení exekúcie oprávnenou (ktorá na vykonanie exekúcie predložila nespôsobilý exekučný titul), čím exekútorovi vzniklo právo na celkovú odmenu vo výške 301,49 eur.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá ho navrhla zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/, teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúceho k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Predovšetkým notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Teda ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Poukázala na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v SR povahu prameňa práva (smernica Rady 93/13/EHS a exekučným súdom údajne citované rozhodnutia ESD), a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť (čo je však v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia, kde takýto odkaz na Smernicu a rozhodnutia ESD nie je - pozn. odvolacieho súdu). Dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Taktiež uviedla, že exekučný titul - notárska zápisnica - bol vydaný v súlade s právnym poriadkom.
Následne potom oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi
Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj závislé rozhodnutie o trovách exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.
Pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného do úverovej zmluvy na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.
Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo a ani ísť nemohlo.
Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti časti úverovej zmluvy neaplikoval Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci žiaden z takýchto predpisov ani nepoužil (ani ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo totožných veciach tej istej oprávnenej prejednávaných inými súdmi).
Aj v tejto konkrétnej veci to bol potom vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by ale bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol.
Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 E. p. predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci.
Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p., obe
spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe prezentovaného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol byť) opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol.
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa dostatočnej vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu.
V praxi súdov platí, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konanie pred exekučným súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd tak nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu.
Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie § 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E. p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p.. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 23. marca 2004. Uvedená zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho právny úkon urobený za povinnú, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica zo dňa 16. októbra 2004 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.
Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom
otázkou, ktorá spadá do roviny akademickej diskusie ) a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd preskúmal uznesenie i v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov exekúcie, v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 6 v spojení s § 57 E. p. s použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), a s poukazom na ustanovenie § 212 ods. 1 O. s. p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že aj v tejto časti je potrebné napadnuté uznesenie potvrdiť. Oprávnená sa totiž v odvolaní k tretiemu výroku napadnutého uznesenia, v ktorom jej súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 301,49 eur, vôbec nevyjadrila, neuviedla tam žiaden odvolací dôvod k tomu prislúchajúci a nenamietla žiadnu z priznaných položiek trov exekúcie, čo do dôvodnosti, resp. čo do výšky. Odvolací súd preto i v tejto časti uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (podľa § 219 v spojení s § 212 ods. 1 O. s. p.).
V odvolacom konaní takto zaznamenal formálne úspech povinný a bol to preto on, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd mu však žiadnu náhradu nepriznal, pretože, odhliadnuc od nepodania návrhu na priznanie náhrady, povinnému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.