Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_4CoE-201-2012.pdf
PDF · 111.02 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/201/2012
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou R. E., s.r.o., IČO: XX XXX XXX, so sídlom v C., W. 5, proti povinnému: Q. N., trvale bytom M. XXX/X, C. H. C., prechodne bytom T. XXX, N., U. Q., o vymoženie 591,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 14. mája 2012, č.k. 4Er/132/2010-21, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V odôvodnení uviedol, že tamojší súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri K., sp. zn.: EP 22072/09 zo dňa 03.11.2009. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 28.11.2005 Zmluvu o pôžičke Quatro (vo formulárovej podobe), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o pôžičke Quatro sú Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou, ktoré v Článku IX. Záverečné ustanovenie, písmeno p) upravujú rozhodcovskú doložku, ktorá uvádza nasledovné: p) Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Strany berú na vedomie, že sú povinné splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku a to v lehotách v ňom uvedených. Strany berú ďalej na vedomie, že v prípade, ak povinnosť uloženú v rozhodcovskom rozsudku dobrovoľne nesplnia, podlieha tento rozhodcovský rozsudok výkonu rozhodnutia. Touto rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať o vydanie predbežného opatrenia na všeobecnom súde. Súd poukázal na znenia ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 a § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a viacero článkov smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38, povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/ES) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Podľa vnútroštátneho práva, sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleologického výkladu, teda z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte Európskej únie minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom, sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt založený v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvu uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernica Rady 93/13/EHS. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného tak vyplýva, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Súd je preto povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade rozhodnutie súd opiera práve o neexistenciu relevantného exekučného titulu uplatnením príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Exekučného poriadku. Súd akceptoval na jednej strane dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné z pohľadu princípov determinujúcich právny štát (princíp právnej istoty prameniaci z konečného súdneho rozhodnutia) a na druhej strane základné právo občana - spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce o. i. z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali (čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS). Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM č. 51 judikoval dokonca, že čl. 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie. Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom. S poukazom na ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd uviedol, že formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správností a môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho súdneho poriadku (resp. v súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon verejnej moci ( nález ÚS ČR IV. ÚS 174/02 judikuje: "rozhodčí soud není orgánem veřejné moci a tudíž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou být rozhodnutím orgánu veřejné moci... Jeho moc tedy není delegována svrchovanou moci státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svůj osud". Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až § 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenia teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V závere poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 34,06 eur.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dopĺňa nasledovné:
Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum neprimeranej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení. Za správny tak odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou, teda, že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Súd prvého stupňa správne a dostatočne odôvodnil posúdenie danej zmluvy o pôžičke ako zmluvy spotrebiteľskej a dostatočne aj odôvodnil, prečo nemožno daný právny vzťah medzi účastníkmi podriadiť pod ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa s týmito dôvodmi v celom rozsahu stotožňuje a na ne poukazuje.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .