Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-155-2012.pdf
PDF · 94.39 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/155/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Magdaléna Krajčovičová, v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Trnava, IČO: 00 009 199, sídlo kancelárie správcu Sladovnícka 13, Trnava, zastúpený advokátskou spoločnosťou: In Medias Res, s.r.o., Františkánska 22, Trnava, proti žalovaným: 1/ Ing. H. E., nar. XX.XX.XXXX, J. W. XX, I., 2/ H. E., nar. XX.XX.XXXX, I., J. W. XX, zastúpení advokátom: JUDr. Dušan Slanina, Bradlanská 2, Trnava, o vypratanie bytu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 18C 64/2011-134 zo dňa 27. februára 2012, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalobca je povinný žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania trovy právneho zastúpenia 66,32 eur na účet právneho zástupcu žalovaných, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal, aby žalovaným bola uložená povinnosť vypratať byt č. X na druhom nadzemnom podlaží v bytovom dome bytový dom 24 bytových jednotiek na ulici J. W. XX v I., vchod č. XX, označenom súp. číslom XXXX, k. ú. I., okres I., obec I., zápis na LV č. XXXXX, vydaný Správou katastra Trnava, postavenom na parc. č. 5671/71, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, výmera 543 m2, katastrálne územie I., okres I., obec I., zápis na LV č. XXXX vydaný Správou katastra Trnava, byt ktorý pozostáva z troch izieb, kuchyne a príslušenstva. Zároveň súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania vo výške 459,69 eur k rukám právneho zástupcu žalovaných do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil citáciou § 34 a 35 ods. 1 a 3, § 126, 158, 686 ods. 1 OZ a vecne tým, že z ustanovení § 658, ods. 1 a § 686, ods. 1 a ods. 2 OZ vyplýva, že nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ale Občiansky zákonník platnosť nájomnej zmluvy neviaže na určitú formu, z čoho potom vyplýva, že písomná forma nájomnej zmluvy nie je pre jej platnosť nevyhnutná. V tejto súvislosti je tiež treba uviesť, že ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o jej obsahu zápisnica, ktorá je ale iba dokladom o tom, že sa nájomná zmluva uzavrela - nie je teda podmienkou vzniku nájomnej zmluvy; ak sa takáto zápisnica nespíše, zákon s tým nespája žiadne sankcie. Súd potom dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne, keď v konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca od novembra 2009 prijímal (a prijíma až doposiaľ) od žalovaných platby za užívanie predmetného bytu, čím dal podľa názoru súdu jednoznačne najavo, že rešpektuje užívacie právo žalovaných k bytu - za celé toto obdobie žiadnu platbu prijatú od žalovaných nevrátil, nevykonal (okrem tejto žaloby) žiaden právny krok, ktorým by nájomný vzťah žalovaných k
predmetnému bytu spochybnil. Neurobil tak napriek tomu, že skutočnosť, že vlastnícke právo spoločnosti TAZ, a.s. v likvidácii (s ktorou mali žalovaní uzavretú nájomnú zmluvu) bolo spochybnené (a následne vyvrátené), bola žalobcovi známa minimálne od právoplatnosti rozhodnutia tunajšieho súdu vo veci vedenej pod sp.zn. 44Cbi/6/2007, t.j. od 20.11.2008. Po citovanom rozhodnutí žalobca dokonca oznámil nájomcom (aj žalovaným), že nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu majú poukazovať na jeho účet (následne na istú dobu aj na účet spoločnosti TAZ - správa a predaj bytov nájomcom, s.r.o., ktorú založil žalobca) - z takéhoto konania žalobcu nepochybne vyplýva, že vystupoval ako vlastník a prenajímateľ, ktorý akceptuje žalovaných ako oprávnených užívateľov bytu. Súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaní užívajú predmetný byt bez právneho dôvodu, keď v zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia má súd za to, že i keď nie je právnym nástupcom pôvodného prenajímateľa bytu (s ktorým mali žalovaní uzavretú nájomnú zmluvu), medzi žalobcom a žalovanými došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu konkludentne, a to najneskôr dňom, kedy žalobca začal prijímať od žalovaných platby nájomného a úhrady za služby spojené s užívaním bytu bez toho, aby im ich ako neoprávnené plnenia (z titulu tvrdenej neplatnosti, resp. neexistencie nájomného vzťahu) vrátil. S poukazom na uvedené (t.j. vznik nájomného vzťahu konkludentne) sa potom súd ani nezaoberal žalobcom tvrdenými nedostatkami pôvodnej nájomnej zmluvy uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii JUDr. Dušanom Pohovejom a žalovanými. Súd naviac poukazuje na skutočnosť, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy (na základe ktorej bez prerušenia pokračuje užívanie bytu žalovanými) bol ako vlastník bytu vedený správca konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii JUDr. Dušan Pohovej, s ktorým (prostredníctvom splnomocnenej organizácie Správa mestského majetku Trnava) žalovaní v dobrej viere vo vlastníctvo a v oprávnenosť konania JUDr. Dušana Pohoveja nájomnú zmluvu uzavreli (na predpísanom tlačive, v priestoroch Správy mestského majetku Trnava, po súhlasnom vyjadrení JUDr. Dušana Pohoveja a riaditeľa Správy mestského majetku Trnava), následne byt užívali, platili nájomné a úhrady za užívanie bytu - preto by rozhodnutie súdu, ktorým by návrhu vyhovel bolo podľa názoru súdu tiež v rozpore s dobrými mravmi, nechránilo by dobromyseľného užívateľa, adresáta právneho úkonu. Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 142, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 149, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s § 10, § 16 a § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. tak, že plne úspešným žalovaným priznal náhradu trov konania v sume 459,69 €, ktorá suma pozostáva: trovy právneho zastúpenia (prevzatie veci a príprava 57,- €, účasť na pojednávaniach dňa 24.10.2011, 16.11.2011 - 57x2 = 114,- €, dňa 27.02.2012 - 58,69 €, porady s klientom dňa 21.10.2011, 14.11.2011 - 57x2 = 114,- €, 24.02.2012 - 58,69 €, paušálne náhrady á 7,4 x 5 = 37,05 €, á 7,63 x2 = 15,26 €). Sumu 99,50 € z titulu zaplateného súdneho poplatku súd žalovaným nepriznal, nakoľko títo v tomto konaní žiaden súdny poplatok v uvedenej výške neplatili.
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Ako prvé odvolateľ zdôraznil, že žalobca nemal vedomosť o osobách nájomcov z dôvodu porušenia povinnosti JUDr. Dušana Pohoveja na odovzdanie dokumentácie k nájomcom. Žalobca iba rešpektoval pokojný faktický stav a vychádzal z predpokladu, že osoby užívajúce byty, sú osobami, ktorým svedčí právo byty užívať na základe platných nájomných zmlúv. Preto v korešpondencii aj žalovaných označoval pojmom nájomcovia, avšak len do času kým nezistil, že nájomcami nie sú. Zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaných vo výške, ktorá žalobcom nebola určená ani dohodnutá, a pod variabilným symbolom, ktorý žalobcom nebol určený ani dohodnutý, nemožno za žiadnych okolností vyvodzovať, že žalobca prejavil akúkoľvek vôľu s týmito osobami uzavrieť nájomnú zmluvu, a to dokonca na dobu neurčitú. Žalobca nemohol mať ani len subjektívnu predstavu, nie to ešte objektívnu vedomosť, s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu. Poukázanie nejakej sumy na účet úpadcu neznámou osobou nemožno ani pri najbenevolentnejšom výklade práva považovať za uzavretie zmluvy konkludentným spôsobom s konkrétnym nájomcom. V tejto súvislosti zdôraznil, že úpadca spravoval celkovo 390 bytov a pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom. Fakt, že plnenia, ktoré žalovaní plnili žalobcovi sú označené ako nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, neznamená nič iné len východiskový predpoklad, že osoby užívajúce byty, sú osobami, ktorým svedčí právo byty užívať
na základe platných nájomných zmlúv. Plnenia, ktoré žalovaní plnili, považuje žalobca za plnenia bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci - bytu bez právneho dôvodu. Rozdiel medzi plnením žalovaných a reálnym kvantifikovaním bezdôvodného obohatenia (trhové nájomné), bude potom predmetom osobitného súdneho konania. Na strane žalobcu teda nikdy nebola daná vôľa uzavrieť nájomné zmluvy, a preto ani nemohlo dôjsť k prejavu takejto neexistujúcej vôle. Keďže neexistuje vôľa a ani jej prejav žalobcu ako prenajímateľa, nemožno takýto domnelý právny úkon považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Žalobcovi neumožňovala uzatvárať nájomné zmluvy ani jeho funkcia správcu úpadcu. Na takýto postup nemal ani záväzný pokyn. Vzhľadom na uvedené, právny názor prvostupňového súdu, že medzi žalobcom a žalovanými došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu konkludentne, považuje za absolútne neprijateľný a absurdný. Pri jeho akceptovaní by potom každá žaloba prenajímateľov o vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu neexistujúceho právneho vzťahu musela byť zamietnutá, pretože prenajímateľ bude vždy po určitý čas konať s domnelým nájomcom ako s nájomcom, čím by neplatnú zmluvu nahradil platnou konkludentne uzavretou. Tvrdenie, že prijatím prvej platby na účet žalobcu došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, označil za nesprávne, keďže pri jej prijatí žalobca neprejavil žiadnu vôľu a takýto záver je logicky neudržateľný.
Žalovaní odvolací návrh nepodali.
K doručenému odvolaniu žalobcu podali prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie žalovaní, ktorí navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil. Uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny, považujú za nesporné, že medzi účastníkmi konania došlo k vzniku nájomného vzťahu konkludentným spôsobom, pretože žalovaní platili nájomné a žalobca platby nájomného prijímal. Boli naplnené všetky znaky platne uzavretej nájomnej zmluvy. Žalovaní platili elektronickým spôsobom tak, že pri každej platbe bol označený prijímateľ.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) f) a h) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie.
Keďže prvostupňový súd v náležitom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie naplnenia zákonných podmienok pre vypratanie predmetného bytu žalovanými a výsledky tohto dokazovanie jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku; a keďže prvostupňový súd vec zároveň v celom rozsahu i správne právne posúdil, keď na vec aplikoval všetky dotknuté právne normy, ktoré zároveň i správne vyložil, odvolací súd zdieľa i jeho právny záver vo veci. Vzhľadom na to odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu, s poukazom na odvolacie argumenty, sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Spornou v odvolacom konaní zostala už iba otázka vymedzená odvolacou argumentáciou žalobcu, či v danom prípadne došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanými ako nájomcami - užívateľmi predmetného bytu. Odvolací súd sa pritom plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že v danom prípade, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, došlo medzi účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a teda medzi účastníkmi
je platný nájomný vzťah, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky, aby bolo žalovaným uložené predmetný byt vypratať.
Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Po tom ako vlastnícke právo žalobcu k predmetnému bytu bolo ustálené a určené súdmi, žalovaní predmetný byt užívali, žalobcovi pravidelne uhrádzali nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, bola im poskytovaná dodávka a odber plnení spojených s užívaním bytu, museli im byť predpisované zálohy na plnenia poskytované s užívaním bytu i vyúčtovania týchto služieb, na druhej strane žalobca platby poskytované žalovanými bez výhrad prijímal, a tomu, že obe strany považovali existenciu nájomného vzťahu žalovaných k predmetnému bytu za daný, nasvedčuje i prebiehajúca korešpondencia. Žalobca až do podania predmetnej žaloby, nespochybnil predmetný nájomný vzťah žalovaných k daného bytu. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností nesporne vyplýva, že obe strany sporu akceptovali, že medzi nimi existuje platný nájomný vzťah a konkludentne tým prejavili vôľu nájomnú zmluvu uzavrieť.
Odvolací súd pritom považuje za úplne irelevantné, že spočiatku žalobca nemal dostatok podkladov a informácií pre posúdenie existencie predmetného nájomného vzťahu. Celý vyššie popísaný komplex okolností daného prípadu (nielen teda prijímanie platieb nájomného a úhrad za služby žalobcom), jednoznačne nasvedčuje uzavretiu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Rovnako za nerozhodnú odvolací súd považoval skutočnosť, či žalobca mal k takémuto právnemu úkonu potrebný pokyn, prípadne, že by žalobca takýmto úkonom porušoval svoje povinnosti správcu úpadcu. Neobstojí námietka odvolateľa, že potom by každá neplatná nájomná zmluva bola vždy nahradená novou uzavretou konkludentne, keďže sú situácie kedy vlastník nehnuteľnosti od počiatku popiera nájomný vzťah s domnelým nájomcom - užívateľom (napr. pri neoprávnenom obsadení nehnuteľnosti - bytu). Dôležité je následné správanie dotknutých osôb.
Vyššie uvedený výklad predmetného právneho úkonu zároveň zabezpečí ochranu dobromyseľnosti žalovaných, ktorí podľa výsledkov vykonaného dokazovania nesporne boli dobromyseľní v tom, že daný byt užívajú na základe existujúceho nájomného vzťahu (§ 35 ods. 3 OZ).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, prvostupňový súd správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, v dôsledku čoho bolo potom dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a to včítane závislého, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania.
V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní majú právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony: ďalšia porada s klientom - 58,69 eur, vyjadrenie k odvolaniu - 58,69 eur a režijný paušál 2 x 7,36 eur - 15,26 eur. Odvolací súd pristúpil k priznaniu náhrady trov právneho zastúpenia, pričom nebol preukázaný úkon ďalšia porada s klientom a preto súd priznal odmenu za vyjadrenie k
odvolaniu zo dňa 23.4.2012 vo výške 58,69 eur a k tomu patriaci režijný paušál v roku 2012 - 7,63 eur podľa § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. bola náhrada trov konania priznaná na účet právneho zástupcu žalovaných.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.