Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/213/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, proti povinnému: T. L., nar. XX. F. XXXX, naposledy bytom Q., F. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: Mgr. Zuzana Valachovičová, Okresný súd Skalica, o 1.346,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 28. júna 2011 č. k. -27, EX 2688/11u takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého (ďalej len „exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 18. februára 2011 (inak vo veci vedenej exekútorom pod sp. zn. EX 2688/11u). Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. a E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); , a a a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej (Tatra banka, a.s., Bratislava, Hodžovo námestie 3) bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z bodov 4.9.1 - 4.9.3. Všeobecných obchodných podmienok predchodkyne oprávnenej) bolo nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. Na takomto nazeraní na vec pritom podľa súdu prvého stupňa nič nemenilo, že do len indikatívneho a teda nevyčerpávajúceho zákonného výpočtu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (do O. z.) sa podmienka ako tá z prejednávanej veci (čiže ustanovenie požadujúce od spotrebiteľa spory s dodávateľom riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní) dostala až po uzavretí tzv. úverovej zmluvy, nakoľko tu podstatným je účel právnej úpravy (poskytnutie spotrebiteľovi minimálne takého štandardu ochrany, aký mu zaručuje smernica).

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zhode s väčšinou dosiaľ tunajšiemu súdu predložených jej odvolaní v obdobných veciach i tu súdu prvého stupňa vytýkala prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom (keďže z ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní - ďalej tiež len „ZoRK“ - vyplýva len možnosť zastaviť exekúciu - nie teda aj zamietnuť žiadosť o poverenie) a tiež nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc najmä za to, že ani z dostupnej judikatúry SD EÚ (Súdneho dvora Európskej únie) vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie

exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Ani vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu tzv. úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. O. z. a mala sa tak riadiť len zákonom o spotrebiteľských úveroch (č. , ďalej tiež iba „ZoSÚ“) a inak ( v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Obch. z.“). Ani z dôvodovej správy k ust. O. z. nemožno potom vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku, dôvodilo sa napokon odvolaním.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť ( in fine) ešte toto:

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (- ých) je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami SD EÚ v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu

už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zásadne nemožno namietať proti tomu, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru (sformulovateľného na jednej strane i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave z 29. februára 2012 č. k. -29, vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).

Správnou však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Odhliadajúc od toho, že oprávnená v tejto veci zrejme pre paušálne použitie takmer vo všetkých obdobných veciach ňou uplatňovaných dôvodov pominula, že aj v tomto prípade úpravu v ZoSÚ dopĺňal (namiesto až neskôr v príslušnom zmysle doplneného O. z.) aj zákon o ochrane spotrebiteľa (), ktorý v rámci svojho ustanovenia (nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť však vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia , nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci - keď navyše zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako podmnožina spotrebiteľských zmlúv).

Takto ale samozrejme musela by byť celkom bez nádeje na úspech i prípadná obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u formulácií doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci - kde mala dokonca rozhodcovská doložka (citovaná inak už v rozhodcovskom rozsudku majúcom tu poslúžiť za exekučný titul) charakter de facto výlučnej rozhodcovskej doložky (u ktorej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola by i otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol); pričom tu napokon odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, 1. ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti“ exekučného titulu použitého v tejto konkrétnej veci rozhodujúcou a 2. aký by mala význam (pri vyjdení z neprijateľnosti dohody o právomoci rozhodcovského súdu) obhajoba platnosti tej časti rozhodcovskej doložky, ktorá zakotvovala právomoc všeobecného súdu na iné než právomoci rozhodcovského súdu podriaďované spory (čl. 4.9. bod 4.9.3. Všeobecných obchodných podmienok predchodkyne oprávnenej) a teda pravidlo, ktoré by muselo nastúpiť aj v prípade neexistencie rozhodcovskej doložky či zmluvy ako takej.

Napokon ani prípadná (v tejto konkrétnej veci inak nepoužitá) obrana založená na zákonnej povinnosti uzavrieť zmluvu s tu diskutovanou doložkou nemohla mať nádej na úspech, keďže tunajší súd už zaujal stanovisko aj k praxi ukrývania rozhodcovských doložiek medzi iné zmluvné ustanovenia, samozrejme takúto prax (vyplývajúcu aj z podkladov v prejednávanej veci) označil za neakceptovateľnú a od takéhoto svojho názoru nevidí dôvod ustupovať (podrobnejšie por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2012 č. k. -39, uverejnené ako jedno z tzv. zásadných rozhodnutí v spotrebiteľských veciach aj na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti a analyzujúce tu spomínanú stránku problému).

Odvolací súd preto podľa a a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním) nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením ( per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.