Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/237/2012

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: CASH COLLECTORS SK s. r. o., Bratislava, Mlynské Nivy 49, zast. splnomocnenkyňou: Havel, Holásek & Partners s. r. o., advokátska kancelária, Bratislava, Mlynské Nivy 49, proti povinnej: G. N., nar. XX. O. XXXX, bytom F., A. XXX/X, o 1.723,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 9. augusta 2012 č. k. -24, EX 600/2012 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak žiadosť JUDr. Jozefa Kaducha, ďalej tiež len „exekútor“ z 2. apríla 2012). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne a E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); a o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „“); , , , O. z. ( v znení účinnom od 1. januára 2008) ako i odkazom na o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „“) a Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). Vecne mal najmä za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah (na základe Zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty, uzavretej povinnou a právnou predchodkyňou oprávnenej 12. novembra 2004; ďalej tiež „zmluva“), v ktorom rozhodcovskú doložku, zanesenú do tzv. formulárovej zmluvy, bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 18 Všeobecných obchodných podmienok právnej predchodkyne oprávnenej, tvoriacich súčasť zmluvy) bolo praktické nanútenie záujmu veriteľky riešiť spory medzi účastníkmi výlučne v rozhodcovskom konaní a to tým skôr, ak doložka bola dojednaná už na začiatku zmluvného vzťahu (nie teda v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale presne naopak), povinná si takúto doložku osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy (ale mala len možnosť odmietnuť návrh zmluvy ako celok). Na takomto nazeraní (na základ oprávnenia vydať rozhodcovský rozsudok) pritom podľa súdu prvého stupňa nič nemenilo, že do zákona (O. z.) sa neprijateľná podmienka prikazujúca spotrebiteľovi riešiť spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní dostala až po uzavretí zmluvy (keď zákonný výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách bol a stále je len demonštratívny) a podstatným je tu zmysel úpravy, ktorým je poskytnutie spotrebiteľovi minimálne takého štandardu ochrany, aký stanovuje smernica. Neplatná rozhodcovská doložka tak nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať aj rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok uvedenému odporujúci nie je spôsobilým exekučným titulom; dôvodil napokon okresný súd.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zmenu a poverenie exekútora vykonaním exekúcie s alternatívnym návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie (keď tu zjavne mohlo ísť len o druhý navrhovaný spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže odvolaním výslovne formulovaná požiadavka na zmenu uznesenia a vydanie poverenia exekútorovi priamo odvolacím súdom evidentne popierala fakt výlučnej príslušnosti okresných súdov na vydávanie poverení - v tejto súv. por. najmä § 45 ods. 1 E. p.). I s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej tiež „SD“), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a citácie z odbornej literatúry, odvolateľka primárne namietala nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc za to, že povinná mala možnosť v rozhodcovskom konaní sa brániť a nemožno preto akceptovať postup exekučného súdu nahrádzajúci pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nevyužitím týmto či už žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku alebo iných procesných mechanizmov podľa ). I neprijatie (súdom prvého stupňa) ňou (oprávnenou) zaužívanej rozhodcovskej doložky je potom dôsledkom riadenia sa chybným prekladom príslušného článku smernice do slovenského jazyka, pričom z korektnej jazykovej verzie možno vyvodiť iba neprijateľnosť rozhodcovských konaní (arbitráží) neupravených právnymi predpismi, o aký prípad ale u rozhodcovského konania v Slovenskej republike upraveného zákonom nejde. Dojednaná rozhodcovská doložka je podľa jej názoru v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a platne dojednaná, takže vyvoláva s ňou spojené právne účinky. Prvostupňový súd tak svojim rozhodnutím úplne popiera zmysel a účel rozhodcovského konania (umožniť mimosúdne riešenie sporov pri rešpektovaní rovnosti oboch sporových strán rozhodcovského konania), a to nerešpektovaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktorý možno považovať za rozhodnutie rovnocenné rozhodnutiu súdov všeobecných. Odvolateľka má zároveň za to, že jej právna predchodkyňa si predložením rozhodcovskej zmluvy plnila iba svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a neporušila v čase rozhodnom pre posúdenie veci príslušné právne predpisy.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej preto logicky za neopodstatnené.

Predovšetkým sa však žiada hneď úvodom predoslať, že odvolací súd v tejto veci nemal dôvod (a to navzdory presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) zakomponovanej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť, dostatočnú súdržnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu samozrejme z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko tu však bol i dosť jasne vyjadrený a nemenej podrobne argumentačne podporený nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa (odvolacieho súdu) aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu inak v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vyjmúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), žiaduce je doplniť ( in fine) ešte toto :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, že tuzemský právny poriadok neposkytuje priestor pre nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie, ktorému účelu primárne slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.

I v tejto konkrétnej veci treba totiž (obdobne ako už v minulosti v iných exekučných veciach prejednávaných tunajším súdom, v ktorých sa žiadalo o udelenie poverenia na vykonanie rozhodcovského rozsudku vo veciach definične spadajúcich pod ochranu spotrebiteľa) trvať na tom, že je

to už súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už opakovane poukazuje na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (rozumej udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu) je možným len v prípade nezistenia (exekučným súdom) rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (ktorými listinami sú 1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (teda zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z takýchto listín (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či pôjde o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného musí byť nepochybné, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a to platí i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právne významným tu totiž je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť odhliadajúc od možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zaiste nie je dôvod nesúhlasiť s možnou námietkou, že tu z pohľadu „dopracovania sa“ oprávneného (veriteľa) k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského rozsudku či k zmene jeho výroku, akou kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je a ani byť nemôže, ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie ich povahe v tej - ktorej veci aj ďalšieho postupu - ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a nezriedka závažných vád exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už rovnako v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu (podľa ) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. -35, inak vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. ) nebol dôvod ustupovať.

Správnou potom už z dôvodov priblížených v odôvodnení napadnutého uznesenia nemôže byť ani interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinnej, ktorej cieľom je presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia

výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ a O. z. bol už v čase uzavretia zmluvy aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (), ktorý v rámci svojho ustanovenia (nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinnej z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia , nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci).

Obstáť potom nemohla ani námietka naznačujúca riadenie sa súdu prvého stupňa chybným jazykovým znením smernice.

Jednak totiž medzi súdom prvého stupňa a oprávnenou nešlo vidieť skutočný spor v odpovediach na otázku priamej aplikovateľnosti smernice (aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že táto bola použitá len ako výkladové pravidlo za účelom objasnenia zmyslu právnej úpravy), tunajší súd sa však i k tu oprávnenou nadnesenému problému nenáležitej implementácie smernice Slovenskou republikou už vyjadril, takéto svoje vyjadrenie urobil v duchu nemožnosti úspechu obrany rozhodcovských doložiek (a aj konaní vedených na ich podklade, resp. do tretice i výsledkov takýchto konaní), založenej na tuzemskom zákonnom rámci rozhodcovských konaní a ani v tejto veci nevidí dôvod od svojej skoršej argumentácie v uvedenom smere (v takejto súv. por. najmä uznesenia Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2012 č. k. -30 a z 31. mája 2011 č. k. -15, prvé vydané vo veci Okresného súdu Senica sp. zn. a druhé vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn. ).

I pre prejednávanú vec významnou podstatou z vyššie označených rozhodnutí je záver, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu por. najmä čl. 169 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čiže jedného z tzv. bazálnych predpisov komunitárneho práva, záväzného bez ohľadu na jeho implementáciu a majúceho podľa čl. 7 pds. 2 vety druhej SR prednosť aj pred slovenskými zákonmi). Z toho ale a contrario (opakom) treba vyvodiť aj to, že vyšší (než európskou legislatívou zaručovaný) štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Práve toto ale muselo aj v tu posudzovanej veci spôsobiť, že celkom bez významu bola argumentácia založená na nesprávnom preklade smernice do slovenčiny; nakoľko bez ohľadu na správnosť (či nesprávnosť) prekladu súčasťou tuzemského právneho poriadku už v čase uzavretia zmluvy neskoršej oprávnenej a taktiež až neskoršej povinnej bolo ako ustanovenie O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný odsek 4) rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho odseku 4, dnes 5 za neplatné), ktorému je vlastné (ako na to správne poukázal už súd prvého stupňa), že je len demonštratívny (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia). Tuzemská právna úprava v práve odcitovanej podobe potom pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany spotrebiteľa i pominúc úpravu v smernici, resp. vo všeobecnosti na úrovni európskej.

Záver o prijateľnosti (primeranosti) aj v tejto veci spornej rozhodcovskej doložky však nešlo oprieť ani o odvolaním citovanú úpravu zo zákona o bankách.

Podľa takéhoto zákona banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (odkaz poznámkou č. 88j v zákone na a - pozn. odvolacieho súdu) o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (v tomto prípade odkaz poznámkou č. 88k v zákone na a tiež zakotvujúci kolektívnu povinnosť bánk a pobočiek zahraničných bánk zriadiť osobitný rozhodcovský súd - opäť pozn. odvolacieho súdu).

Podľa § 93b ods. 2 zákona o bankách návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov (ktorými sú podľa poznámky č. 88l v zákone o bankách a E. p. - do tretice pozn. odvolacieho súdu).

Prekračuje rámec úvah potrebných na vyriešenie príslušného problému, či zákonodarcu k „obohateniu“ zákona o bankách predovšetkým prvým zo zhora citovaných ustanovení viedla nedôvera v schopnosť všeobecných súdov dostatočne rýchlo či účinne zabezpečiť vymožiteľnosť pohľadávok bankového sektora alebo presvedčenie o poskytnutí aj klientom bánk dostatočného prostriedku ochrany práv alternatívou v podobe rozhodcovského konania (ktoré presvedčenie sa práve v mnohých tunajšiemu súdu známych prípadoch ukázalo mylným), či dokonca tu boli iné pohnútky; pretože už samotný postup predchodkyne oprávnenej bol svedectvom neriadenia sa takouto úpravou (resp. neurobenia tak korektne).

Jednak totiž požiadavkou na neodvolateľnosť návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 93b ods. 1 zákona o bankách treba rozumieť len požiadavku, aby pre prípad rozhodnutia sa klienta z akéhokoľvek dôvodu pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy nemusel čeliť prípadnému rozmysleniu si takéhoto zámeru zo strany banky, najmä však návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte ust. § 93b ods. 1 a ods. 2 vety druhej zákona o bankách môže byť len návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nepôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy trvanie na odstránení pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky). Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení (bez preháňania ukryje) medzi iné zmluvné podmienky a to dokonca ani nie priamo do zmluvy (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), ale len do vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne či často i vôbec neoboznamuje (hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak). Nepochybne to bolo pritom práve nedôsledné napĺňanie zámeru vyvoditeľného už z pôvodného znenia (ktorým bol do zákona o bankách doplnený , tu por. i čl. I bod 125 novelizujúceho zákona) v praxi, ktoré viedlo k neskoršej úprave odseku 1 tu diskutovaného paragrafu zákona o bankách

doplnením doň (s účinnosťou od 1. decembra 2009) aj povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia (v tejto súv. napokon por. i čl. XI bod 24 a čl. XXI ).

Práve oprávnená tak nad rámec neprimeranej (dnes neprijateľnej) podmienky konštatovanej napadnutým uznesením a predstavovanej konkrétnou podobou rozhodcovskej doložky odvolaním upozornila na ďalší dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku bolo treba považovať za neprijateľnú.

Rovnako ako v iných tzv. spotrebiteľských veciach, v ktorých došlo k uplatneniu rozhodcovskej doložky a následnému sporu o to, či na vykonanie rozhodcovského rozsudku možno udeliť poverenie, tak aj v prejednávanej veci muselo platiť, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u podôb doložky obsahovo zhodných s tou v prejednávanej veci - majúcich charakter výlučnej rozhodcovskej doložky (u akej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné, tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius“ - od menšieho k väčšiemu). Na veci pritom nič nemenilo, že v intenciách tu posudzovaného konkrétneho prípadu nástup alternatívy v podobe všeobecného súdnictva podmieňuje nepristúpenie klientom (spotrebiteľom) na návrh rozhodcovskej zmluvy (ust. § 93b ods. 2 časti vety druhej za bodkočiarkou zákona o bankách), keďže z už uvedeného vyššie vyplýva jednak možnosť takéhoto počínania klienta len v prípade predloženia mu návrhu podľa odseku 1 ustanovenia (rozumej dostatočne zrejmého a objasneného návrhu predpokladajúceho informované rozhodovanie sa spotrebiteľa) a opäť za použitia už spomenutého právneho argumentu „a minori ad maius“ treba trvať na tom, že ak vylúčenie následku v podobe rozhodcovského konania spôsobí už informovaný nesúhlas klienta s návrhom rozhodcovskej zmluvy, tým skôr to musí platiť vtedy, ak informovaný nesúhlas tu nie je preto, že klient (spotrebiteľ) k rozhodnutiu (zmluvu uzavrieť či naopak návrh neprijať) pristupoval za vytvorenia (a to práve jeho zmluvným partnerom) takej situácie, pri ktorej bol zákonom predpokladaný postup a teda i informovaný súhlas či nesúhlas vylúčený.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší rovnako exaktne (zo strany súdu prvého stupňa) formulovaný záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať i náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo inak exekučným titulom).

Poskytnúť rozhodcovskému rozsudku zaťaženému takouto vadou punc legitimity nešlo, žiadosť exekútora o udelenie mu poverenia na vykonanie exekúcie bola preto zamietnutá dôvodne a odvolaciemu súdu za už priblíženej situácie ani neostávalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa a a potvrdiť.

O trovách odvolacieho konania potom (obdobne ako pred súdom prvého stupňa o trovách konania pred ním) rozhodnuté nebolo, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a E. p.). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením ( per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.