Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_1T-1-2009.pdf
PDF · 130.22 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-1T/1/2009
Rozhodnutie
XT X/XXXX-XXX
XXXXXXXXXX
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd v Kežmarku na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu JUDr. Richarda Bureša a prísediacich Milana Harabina a Márie Zavackej v trestnej veci proti obžalovanému C.U. O. K. E.. takto
rozhodol:
rozhodol:
Obžalovaní
C. O., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v L. D., okres E., Č. A., trvale bytom H. M., Z.. U. N. XX/XX, okres L.,
A. O., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v L., trvale bytom H. M., Z.. U. N. XX/XX,
s ú v i n n í , že
v dobe od 01.09.1999 do 11.30.2003 v chatrči Č.. XX/XX na Z.. U. N. v obci H. M., obvinení C. O. a A. O., zanedbali nevyhnutnú osobnú starostlivosť o ich dcéru C. O., nar. XX.XX.XXXX, toho času bytom N. E. E. D., okres I. tým, že jej nebola z ich strany po celú tú dobu sústavne a riadne poskytovaná strava, hygiena, ošatenie, bývanie ako aj zdravotná starostlivosť, nakoľko s dcérou C. O. nechodili ani po opakovaných výzvach a upozorneniach zo strany zdravotníckych pracovníkov na odborné vyšetrenie, ktoré si nutne vyžadoval jej vtedajší zdravotný stav, čím došlo u poškodenej C. O. k takému zhoršeniu zdravotného stavu, že bola v zbedačenom stave, ťažko podvyživená, s mnohopočetnými fraktúrami a deformitami kostí, len ležiaca a bolestivo reagujúca na každý dotyk a s rozvojom hrozivého klinického stavu dňa 11.03.2003 prijatá k hospitalizácií na detské oddelenie NsP v L., s dobou liečenia najmenej 3 mesiace,
t e d a
- týrali blízku osobu, spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie, najmä bezdôvodným odopieraním stravy, odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, č í m s p á c h a l i
trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. b/, Trestného zákona účinného do 30.11.2003.
Z a t o s a o d s u d z u j ú
Obžalovaný C. O.
Podľa § 215 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) s použitím § 88 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) súd obžalovanému výkon trestu podmienečne o d k l a d á na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Obžalovaná A. O.
Podľa § 215 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) s použitím § 88 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) súd obžalovanej výkon trestu podmienečne o d k l a d á na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú stranu N. Q. D., K.. E.., Y. XX, XXX XX R., IČO: XX XXX XXX, s nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
O d ô v o d n e n i e
Prokurátor Okresnej prokuratúry L. podal dňa 05.01.2009 obžalobu na obvinených C.Á. O. a A. O., a to pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona účinného do 30.11.2003, ktorých sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaní po poučení podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku (najmä § 257 Trestného poriadku) na hlavnom pojednávaní vyhlásili, že nemajú záujem učiniť žiadne z vyhlásení v zmysle ustanovenia § 257 ods. 1 Trestného poriadku a sú nevinní.
Obžalovaný ku skutku uviedol, že chodil s dcérou C. na rehabilitáciu aj na neurológiu. Potom mu povedali, že sa to nedá liečiť a že bude do konca života postihnutá. Čo sa týka výživy, ona nezobrala do ruky nič, dával jej piť mlieko z fľaše ráno, poobede a večer. Manželka sa starala o hygienu dcéry, nik iný im s výchovou nepomáhal. G.. G. G. so sestričkou k nim chodil na kontroly, on ju aj liečil. Obžalovaný ho poprosil, aby mu pomohol s liečením, na čo sa ho opýtal, či má dostatok finančných prostriedkov, na čo obžalovaný odpovedal, že nemá, chodil preto za G.. G. G., aby ho objednával. Dcéra obžalovaného bola hospitalizovaná kvôli tomu, že bola chorá, nechodila. Jeho dcéra bola ležiaci pacient. Ako prišla jeho dcéra ku mnohopočetným zlomeninám uviesť nevedel. Podvyživená v tom čase nebola. Keď sa jej dotkol, neplakala, ani nekričala.
Obžalovaná A. O. na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a k veci nevypovedala.
Svedok - poškodená G. D. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že na základe oznámenia sociálnej sestry N. od 14.03.2003 viedli spisovú dokumentáciu C. O. a jej súrodencov. Z toho oznámenia vyplýva, že mal. C. O. bola prijatá dňa 11.03.2003 na detské oddelenie v L. v zúboženom stave, podvážená a jej stav bol kritický. Dieťa rodičov by bolo ohrozené, keby ostalo v opatere rodičov. Na základe tohto oznámenia vykonali dňa 28.03.2003 vyšetrenie domáceho prostredia u obžalovaných, kde zistili, že rodina býva v drevenej chatrči, ktorá pozostáva z jednej miestnosti. Izba bola zariadená len základným nábytkom, a to jednou posteľou, skriňou na šatstvo a pecou na tuhé palivo. V čase šetrenia mala rodina zásobu potravín. Ďalej zistili, že rodičia okrem mal. C. mali vo svojej osobnej starostlivosti 4 maloleté deti. Rodičia boli v tom čase nezamestnaní, poberali dávku sociálnej pomoci a prídavky na deti v sume 491,27 eur (14.800,- Sk) mesačne. V rámci šetrenia sa opýtali matky na mal. C. ohľadom jej záujmu, čo sa týka hospitalizácie na detskom oddelení. Tá im uviedla, že dieťa navštevujú podľa potreby, donesú jej
veci a potraviny. Čo sa týka hygieny domáceho prostredia, bola na veľmi nízkej úrovni. Deti boli špinavé, domácnosť zanedbaná, lôžka špinavé, na zemi neporiadok, odpadky po zemi. Mal. C. bola umiestnená v zariadení N. E. E.B. H. D. dňa 18.06.2003 a nachádza sa tam aj v súčasnosti. Majú vedomosť o tom, že rodičia nenavštevujú dieťa a neprispievajú naň žiadnou sumou. Dieťa navštívili zamestnanci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v L. dňa 09.04.2003 na detskom oddelení, a to za prítomnosti pani N. a ošetrujúcej lekárky. Už na prvý pohľad bolo vidno, že dieťa je zanedbané, podvyživené a ustráchané. Po komunikácii so zdravotníckym personálom usúdili, že by bolo pre neho najlepšie dať ho do zariadenia, kde by mu bola poskytnutá starostlivosť. Majú vedomosť o tom, že s rodičmi bol vykonaný rozhovor, bolo im oznámené, že dieťa potrebuje umiestnenie v sociálnom zariadení, s čím súhlasili. Ďalej majú vedomosť, že si dňa 25.04.2003 podali žiadosť o prijatie do N. E. E. v D. ich mal. dcéry C..
Svedkyňa K. I. na hlavnom pojednávaní uviedla, že C. O. sa narodila v roku 1990. Svedkyňa nastúpila v roku 1991 v 8. - 9. mesiaci do zamestnania na oddelenie ku G.. G.. Pamätá si na to dieťa, bolo maličké, nesedelo, nechodilo, malo detskú mozgovú obrnu od narodenia. Tým, že dieťa rástlo, tak sa nevedelo samo ani najesť, podmienky malo zlé, jedna izba, jedna posteľ, veľa súrodencov, ako všade v osade. Na rodičov spoľahnutie nebolo, bolo ťažké ich dostať na kontroly, očkovania však mala. Svedkyňa chodila osobne do osady, pozývala ich na kontroly, očkovali ich tam tiež. Podmienky v osade boli hrozné, nedarilo sa im pomôcť po finančnej stránke. Starostlivosť o dieťa bola lepšia, keď bola C. mladšia, neskôr však boli potrebné rehabilitácie. Dieťa sa predčasne narodilo, čím bolo vo vyššom veku, tým bol zdravotný stav horší, malo pokrútené nožičky, požívalo len tekutú stravu. V zdravotnej karte boli záznamy, že rodičia dieťaťa nesúhlasili s ústavnou formou liečby. Ako C. hospitalizovali, mala ruky v zvláštnej polohe. Zistilo sa, že má málo vápnika, ale že ju týrali alebo jej nejako ubližovali to nevie, ale ako tam posledne sedela, nedali sa jej tie nôžky narovnať, bola pokrútená. Svedkyňa videla, ako dieťa malo v ruke rožtek a dávalo si ho samo do úst, ale stolicu neudržalo, zdalo sa jej, že ju nemohli operovať. Telo sa mu mohlo zle formovať aj v dôsledku nedostatku výživy vinou rodičov, ale môže to byť aj zdravotným stavom. Dieťa bolo od rodičov odobraté, keď malo zápal pľúc, tak si ho tam hneď nechali, ale dôvod uviesť nevedela. Dieťa bolo podvyživené. Nevedelo pohrýzť hustú stavu. Svedkyňa si myslela, že rodičia nemali podmienky na to, aby zabezpečili zdravotnú starostlivosť vzhľadom na jej zdravotný stav. Keby dieťa bolo podchytené do veku 6 rokov, nedá sa určiť, aký by bol vývin dieťaťa. Nevedela uviesť, prečo dieťa nebolo v ústave skôr umiestnené.
Svedkyňa G. N. vypovedala, že začala hospitalizáciu na podnet G.. Š.. Bola prijatá na detské oddelenie v roku 2003, mala rôzne deformácie hrudníka, tým pádom nebolo možné, aby sa vrátila naspäť domov. Hneď pri postieľke sa rozhodlo, že to dieťa sa nevráti domov, o čom boli upovedomení rodičia, ktorí k tomu dali súhlas. Dieťa bolo na svoj vek zanedbané, lebo nevedelo robiť ani samotné úkony ako záchod a tak. Predpokladala, že to bolo spôsobené domácim prostredím.
Svedkyňa G.. R. A. uviedla, že nastúpila do práce v roku 2002, vtedy mala C. 12 rokov. Do vtedy nevie, aká bola o ňu starostlivosť, neprišla do kontaktu s rodičmi. Dieťa malo detskú mozgovú obrnu, ona sa len dozvedela, že žilo v takých podmienkach, aké boli. Bola asi dvakrát u nich na návšteve, zdá sa jej, že ju niekedy na jar poslala na neurologické vyšetrenie, ale či chodili na kontroly, to nevedela. Ohľadom podvýživy je ťažké sa svedkyni vyjadriť, lebo je to dosť rokov, ale výrazné zhoršenie tam nebolo, dieťa sedelo, váha bola nižšia, pretože trpela mozgovou obrnou, tie deti sú celkom iné, ako tie zdravé deti. Svedkyňa si nemyslí, že by rodičia zanedbávali starostlivosť o dieťa, oni zobrali to dieťa také, aké bolo a venovali sa mu v takej miere ako mohli.
Svedkyňa G.. R. Š. vypovedala, že C. O. bola prijatá pre patologickú zlomeninu, v podstate skonštatovali, že išlo staršiu zlomeninu. Postupne zrealizovali vyšetrenia a zhodli sa, že by bolo dobré umiestniť ju do domova, preto to nahlásili sociálnej sestre. Dieťa malo staršie zlomeniny, ktoré sa zistili, boli na rôznych častiach tela. Bolo podvyživené, nehybné. Ten stav tam hodnotili a snažili sa vylúčiť, že to bolo nejakým zavinením, alebo tou chorobou. C. mala 14 rokov, keď k nim prišla, tak príčin bolo viac: nehybnosť, podvýživa, málo chodila na slnko, mala málo vitamínov. V spolupráci s ortopédom a traumatológom zistili, že mala nedostatok kalcia. Keďže stav vyzeral hrozivo, zisťovalo sa, či to neprišlo cudzím zavinením, ale zistilo sa, že to nemuselo byť cudzím zavinením, mohlo to byť nedostatkom kalcia v kostiach. Vzhľadom na skutočnosť, že mala 14 rokov, tak si mysleli, že v detstve, keď sa to neliečilo, tak to mohlo dospieť aj k tomu, že chytením sa mohlo niečo zlomiť, pretože tie kosti boli slabé. Svedkyňa si nemyslela, že tie mnohopočetné zlomeniny mohli byť spôsobené cudzím zavinením. Niektoré zlomeniny boli na takých miestach, kde sa to asi ani nedalo zaviniť cudzou osobou, ale mohlo
sa stať, že sa niekde buchla a zlomilo sa. Detská mozgová obrna sa prejavuje svalovým ochabením, mozgové schopnosti sú zachované, naopak hybnosť môže byť len čiastočne a porucha mozgu môže byť vyvinutá celkom. Nevedeli to určiť, lebo po stránke mozgovej bola čulá, veľmi rýchlo sa učila, tá motorická časť ju hendikepovala. Na tom stave sa mohol podieľať i nedostatok stravy, i choroby, môže to byť i obmedzenou pohybovou schopnosťou. Kto za uvedený stav môže, sa nedá presne odpovedať. Môže mať na to vplyv i jednostranná strava. O tom, že by rodičia nechodili ani po opakovaných výzvach na vyšetrenia, tak to priamo neskúmali, ale G.. G. G. povedal, že boli opakovane volaní. Keď prišla do nemocnice, bolestivo reagovala na dotyky. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k tomu, či rodičia hrubo zanedbali starostlivosť o ich dieťa.
Svedok G.. G. G. na hlavnom pojednávaní uviedol, že od narodenia sa o C. staral, spolupráca s rodičmi bola dobrá, nemal pocit, že by ju týrali. Vždy keď prišiel na návštevu bola dobre oblečená vzhľadom na tie podmienky v akých žili. Nebola nikdy bitá. Starostlivosť bola dostatočná, chodil k viacerým deťom, snažili sa ich nejako vyriešiť, diagnostika sa nedala urobiť, ale boli prístupní zúčastňovať sa liečení. Tá diagnostika okolo liečby sa podarila iba z časti, nebol záujem zo strany rodičov. Ak bol nejaký problém, svedok chodil to riešiť osobne do osady. Pokladali za potrebu navštíviť deti, ktoré boli hendikepované, v tomto prípade mnohokrát neboli doma, staršie deti sa starali o mladšie, vybavenie domácnosti nebolo nič moc. C. bola oblečená čisto, stále ležala pri okne, mala mozgovú obrnu, bolo potrebné vybaviť rehabilitáciu, ale nebola ochota rodičov. Prvá zlomenina bola v roku 2001, G.. R. Š. to chcela riešiť, pri ďalšej zlomenine už svedok nebol. Svedok nevidel, že by bola podvyživená. Nevie sa vyjadriť presne, ako ju vyživovali, ale tie možnosti boli obmedzené, snažili sa o ošatenie a hygienu, ale to asi nezvládli. Rodičia sa o ňu starali, nezdalo sa mu, že by bola týraná, to si vôbec nevšimol. Pokiaľ tam chodil, dieťa nereagovalo bolestivo na dotyk. C. bola z lepších detí, o ktoré bolo postarané. Obžalovaní museli chodiť na neurológiu a rehabilitáciu do L. kvôli tomu, že sa snažili získať nejaký príplatok. Práve preto musel absolvovať tie rehabilitácie, o to sa snažil obžalovaný O. a nemyslel si, že to všetko splnil. Svedkovi išlo o to, aby dostali tie peniaze.
Súd potom pristúpil v zmysle § 264 ods. 1 Trestného poriadku k odstráneniu rozporov vo výpovediach svedka, ktorý potvrdil, že už v dojčenskom stave videli, že C. zaostáva duševne aj telesne. Rodičia nerešpektovali návštevy v poradni, väčšinou robili poradňu u nich doma. Rodičov viackrát upozorňovali na potrebu ísť s C. do detskej poradne a na odborné vyšetrenie.
Znalkyňa MUDr. Andrea Remecká na hlavnom pojednávaní uviedla, že čo sa týka obžalovaného O., nebola u neho diagnostikovaná žiadna duševná porucha, diagnostikovali u neho jednoduchú osobnosť so subnormným intelektom. Nejedná sa u obžalovaného o mentálnu retardáciu, osobnosť je slaboduchá, s intelektom na hranici mentálnej retardácie. U obžalovanej A. O. nediagnostikovali duševnú poruchu. Ide o jednoduchú osobnosť s hraničným intelektom, na hranici ľahkej retardácie, ľahšia retardácia ako u obžalovaného C. O.. Nebola zistená závislosť na alkohole, ani iná látková závislosť. Intelektové schopnosti sú dostatočné na to, aby boli schopní chápať trestné konanie a zúčastňovať sa trestného konania. Čo sa týka intelektových schopností, sú ľahko znížené vplyvom nižšieho intelektu a kultúrnej zaostalosti. U obžalovanej O. aj vplyvom citového vystrádania, nakoľko bola v detskom domove, čo sa týka liečenia vzhľadom k tomu, že nediagnostikovali žiadnu chorobu, nenavrhli žiadnu liečbu, pretože by bola zbytočná. Obžalovaní vedeli, že čo starostlivosť o dieťa obnáša, neuvedomovali si tú mieru, že išlo o kritický stav. Uvedomovali si, že mali sa dostavovať na kontroly, boli schopní chápať, že tá starostlivosť obnáša očkovanie a liečbu dieťaťa. V rámci rómskeho etnika sa stretávajú s tým, že pokiaľ stav dieťaťa nie je kritický, tak Rómovia nechodia k lekárovi, kým nie je akútne choré, zanedbávajú očkovanie, pretože to nepovažujú za dôležité. Určite ich neospravedlňuje, že sú kultúrne zaostalí a majú taký stereotyp. Uvedomovali si to, že dieťa bolo mentálne zaostalé, snažili sa, vedeli, že potrebuje lepšiu starostlivosť ako tie ostatné, aj to, že sa stále pomočovalo a jedlo z fľaše napriek tomu, že malo dostatočný vek na to, aby jedlo samo.
Svedkyňa G. D. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že do N. E. E. D. bola dovezená dňa 18.06.2003 so zlomeninami. Bola pod dohľadom pediatra, vlastne k nim došla z kežmarskej nemocnice, stabilizovaná, ten stav sa upravoval, tie kosti neupravia, pretože sa zrástli. Príčiny tohto zdravotného stavu nevedela uviesť.
Znalkyňa MUDr. Martina Rakayová na hlavnom pojednávaní uviedla, že C. O. trpí závažnou duševnou poruchou, ľahkou mentálnou retardáciou na úrovni ťažkej debility. Ide o vážne postihnutie psychických
funkcií, teda intelektu, ktoré nie je len prechodné, ale aj trvalé, a preto si vyžaduje sústavnú starostlivosť. Nie je schopná samostatne existovať, táto choroba je trvalá a nevyliečiteľná. Mentálnou retardáciou trpí od narodenia a zaostalá nedostatočná výchova, ale aj nedostatočná zdravotná starostlivosť tam tiež zohráva svoju úlohu. K nedostatku zdravotnej starostlivosti ďalej uviedla, že čo sa týka psychického stavu bolo zaznamenané, že od narodenia bola navštevovaná pracovníkmi v domácom prostredí, deti boli často samé, rodičia neboli prítomní v domácnosti. Boli viackrát vyzývaní, aby prišli na kontrolu, čo v záznamoch nebolo dostatočne preukázané. Dieťa vzhľadom na poruchu intelektu nevedelo posúdiť konanie rodičov. Podľa názoru znalkyne, keby rodičia prejavovali patričnú starostlivosť o fyzický a duševný vývoj dieťaťa, mohla byť v lepšom zdravotnom stave. Genetická zložka ovplyvňuje vývoj dieťaťa, ale to dieťa nebolo zaškolené, neovládalo reč, len pár slov, v domove sa naučila rozprávať. V prípade dostatočnej starostlivosti mohlo byť dieťa sebestačné. C. O. bola určite doktormi sledovaná, rodičia boli vyzývaní. Zrejme ten závažný stupeň, že bola hospitalizovaná s ťažkými postihnutiami, možno v tom mala podiel sociálna sféra. Prečo však bola tak dlho v opatere rodičov nevie posúdiť.
Znalec MUDr. Ján Gajdoš na hlavnom pojednávaní vypovedal, že pri tomto dieťati išlo o dve nepriaznivé situácie, a to hendikep a nepriaznivé sociálne prostredie, a tie keď sa dajú dokopy, tak je zázrak, že to prežilo. V podstate 13. ročná pacientka s hendikepom, nízka hmotnosť (13,6 kg), s dedičnou chybou, s lámavosťou kostí, s nedostatočnou starostlivosťou vznikla ťažká podvýživa, z lámaní kostí vznikli inoperabilné deformity kostí. Zanedbaná starostlivosť u rodičov spočívala v komplexnej výžive, nedostatku vitamínu D, osobnej hygiene, ošatenie. To dieťa vyzeralo v čase pojednávania lepšie ako bolo hospitalizované. Primeraná starostlivosť je potrebná, keď bude v takom prostredí je to dobre, doma v žiadnom prípade. Mnohopočetné zlomeniny kostí vznikajú aj pri menšom tlaku, nemohli byť spôsobené bitím. Dieťa si vyžaduje jemnú starostlivosť, pretože môže dôjsť aj pri sebe menšom chytení k zlomeniu. Rodičov v tomto prípade nie je možné viniť, skôr z oblasti výživy a hygieny. Znalec si myslí, že tam zlyhala komunikácia lekárov a sestier. Nevedel si predstaviť ako v tých podmienkach mohlo prežiť. Zdravotníci sú povinní hlásiť, ako náhle sa nedostavujú na vyšetrenia. Keby dieťa chodilo na pravidelné kontroly, dostávala by potrebnú zdravotnú starostlivosť, nie je to len o intelekte rodičov, ale je to aj pud sebazáchovy. Znalec vidí v uvedenom prípade prepad sociálnej siete, dalo sa niečo skôr spraviť zo strany sociálnych pracovníkov, pretože z dokumentácie sa dieťa po 10 rokoch zjavilo.
Svedok G.. M. L. na hlavnom pojednávaní uviedol, že v čase prijatia v N. E. E. H. D. bol jej stav veľmi zlý, teraz je oveľa lepší, je na tom lepšie po fyzickej a po psychickej stránke. Podľa hlavnej sestry a pracovníčky zdravotnej starostlivosti boli na dieťati známky týrania, nevedel sa k nim bližšie vyjadriť. Trestné oznámenie bolo podané asi 5 rokov po prijatí na oddelenie na podnet kežmarskej polície.
Na základe takto vykonaného dokazovania Okresný súd L. rozsudkom č. k. XT X/XXXX-XXX z 26.05.2011 uznal obžalovaných za vinných zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) a trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona (účinného do 31.12.2005) a obžalovanému C. O. uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov. Obžalovanej A. O. uložil taktiež úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 30 mesiacov. Zároveň poškodenú stranu N.?. D., K..E.. s jej nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko-súdne konanie.
Na podklade odvolania okresného prokurátora Krajský súd v D. uznesením č. k. XTo XX/XX-XXX zo dňa 17.01.2012 podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Tunajší súd v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v D. č. k. XTo XX/XX-XXX zo dňa 17.01.2012 doplnil dokazovanie.
Zo správy obce H. M. súd zistil, že obžalovaní bývajú v spoločnej domácnosti a spoločne sa starajú o tri maloleté deti - syna G., nar. XX.XX.XXXX, nevidomého syna C., nar. XX.XX.XXXX a dcéru C., nar. XX.XX.XXXX. Obaja sú evidovaní na príslušnom úrade práce a poberajú dávku v hmotnej núdzi. V mieste svojho bydliska sú nekonfliktní a o svoje deti sa starajú v rámci svojich možností. Bývajú v drevenej chatrči a nevlastnia žiadny majetok.
Zo správy B. - N. E. E. D. súd zistil, že C. O. je v ich zariadení umiestnená od 18.06.2003 na oddelení imobilných klientov s celoročným pobytom. Je postihnutá DMO so spastickou diparézou, stredne ťažkým stupňom mentálnej retardácie a vrodenou chybou osteogenesis imperfekta, ktorá spôsobuje lámavosť kostí, najmä dlhých. Je odkázaná na invalidný vozík. V dôsledku vážneho ochorenia musí byť pod neustálym dozorom. Vyžaduje zvýšenú a stálu ošetrovateľskú starostlivosť. Pravidelne sa kŕmi, plienkuje a polohuje. Verbálny prejav je dyslalický. Zo strany obžalovaných ako jej rodičov nie je o ňu prejavovaný žiadny záujem a počas pobytu v DSS ju nikto z príbuzných nenavštívil.
Svedok G.. G. G. na hlavnom pojednávaní uviedol, že C. od narodenia sa vyvíjala zaostalo aj duševne, aj telesne, príčinu však nepoznal. Základná starostlivosť sa riešila väčšinou doma, nakoľko poškodená C. nebývala často chorá a málokedy chodievala na ambulanciu. Hospitalizovaná bola len dvakrát, avšak diagnózu, vtedy nevedeli, neboli známe príčiny. O poškodenú bolo postarané vo všeobecnosti primerane. Čo sa týka výživy, bola hodnotená ako nižší vzrast, čo vyplývalo z choroby, ktorú potom neskôr aj diagnostikovali. V to kritické obdobie v roku 2002, ho raz sestra vyzvala, že našla poškodenú C. doma a že má zlomené predkolenie. Po príchode do osady naložili poškodenú do sanitky a odviezli na traumatológiu k G.. I.. Ošetrujúci lekár vyjadril názor, že zlomenina môže byť patologická a staršieho dáta, preto bolo potrebné pediatrické vyšetrenie, aby sa upresnila diagnóza patologickej zlomeniny. Primárka G.. R. Š. poškodenú vyšetrila a s otcom sa dohodla na ďalšom postupe. Nakoľko sa v tom čase sťahovalo oddelenia, nemohli poškodenú prijať a keďže nebolo treba akútne riešiť jej stav, hospitalizácia sa odložila a rodičia sa mali dostaviť na vyšetrenie. Poškodenú odviezol domov, pokúsil sa jej vyrobiť dláhu, aby nedošlo k poškodeniu nohy, potom bolo na obžalovaných, aby sa dostavili na vyšetrenia do nemocnice. Odborné vyšetrenia ako rehabilitačné, neurologické, ortopedické boli obžalovaným ponúknuté, svedok ich tam 2-3 krát vozil na vlastnom aute. Následne bol svedok informovaný, že poškodená je hospitalizovaná. Poškodená bola podvyživená, čo bolo v dôsledku nedostatočnej stravy a slabej výživy, ktorá postupom veku bola slabšia a slabšia. Obžalovaní vedeli, že poškodená je chorá a slabšia, boli opakovane o tom informovaní a uvedomovali si to, ale snahu nevyvíjali. Diagnóza sa nedala posúdiť, nakoľko obžalovaní nemali záujem vykonať potrebné a nevyhnutné vyšetrenia. Keď svedok navštevoval poškodenú doma, obžalovaní málokedy bývali doma. Od roku 2000, kedy sa objavilo ochorenie u poškodenej, svedok poznal diagnostiku aj liečbu a chcel vyšetriť príčinu tohto ochorenia, avšak nebola tam chuť ani ochota zo strany obžalovaných. Ide o budovanie kostí u poškodenej, takže liečba trvá dlhšiu dobu, nie je to týždňová ani mesačná záležitosť. Pokiaľ bola poškodená v dojčeneckom veku, vyvíjala sa, bola kojená a mala dobrú výživu. Postupom času sa zhoršovala aj starostlivosť, aj choroba. Ako náhle tušili o chorobe, starostlivosť mala byť zo strany obžalovaných veľmi razantná a mali sa dožadovať vyšetrenia, avšak nemali záujem a nerešpektovali vyjadrenia lekára, ale bolo dôrazne opakované, že tá starostlivosť je potrebná. V ďalšom uviedol, že pri dobrej starostlivosti nemusela diagnóza ani prepuknúť od narodenia po 20. rok života, nakoľko čím je lepšia starostlivosť, tým je lepšia rehabilitácia. Poškodená mala pôrodnú hmotnosť 1650 g, bola pol roka na novorodeneckom nedonoseneckom oddelení, kde jej bola zistená detská mozgová obrna a tiež zvýšená lámavosť kostí. Ak by sa dieťa narodilo s takou diagnózou u rodičov, ktorí sú vzdelaní a majú dostatočné prostriedky, poškodená by bola v poriadku. Negatívny vplyv na ochorenie poškodenej malo aj prostredie a domácnosť, v ktorom žilo, zlé sociálne pomery, nízky intelekt obžalovaných a aj ich finančné možnosti. Čím by bola poškodená v lepších podmienkach, zlepšil by sa aj jej mentálny vývin, ale celá tá starostlivosť viedla k tomu, že sa to zhoršilo.
Znalec MUDr. Ján Gajdoš na hlavnom pojednávaní zotrval na záveroch písomne podaného znaleckého posudku a jednoznačne skonštatoval, že v 11 rokoch s hmotnosťou 12-13 kg nie je možné hodnotiť poškodenú ako dostatočne živené dieťa. Napriek vrodenému hendikepu, vrodenej lámavosti kostí a nízkej pôrodnej hmotnosti, čo predstavuje tak 70-80 %, ide o nedostatočnú starostlivosť zo strany rodičov, teda obžalovaných. Poukázal na jej pobyt v E. Ú. H. D., kde bola prijatá v roku 2003 v zdevastovanom stave s hmotnosťou 12 kg a v roku 2012 mala hmotnosť 38 kg, bez akejkoľvek ďalšej zlomeniny. Čo sa týka hendikepu zvýšenia lámavosti kostí, upozornil, že deti s rovnakým ochorením veľmi ťažko prosperujú aj v normálnej rodine ide o tzv. porcelánové deti, podáte mu ruku, stlačíte a ruka v tom momente je zlomená. Krivica so všetkými aspektami bola u poškodenej o to výraznejšia, že ten stav relatívne zhoršoval aj nedostatok vitamínu D. Toto ochorenie nie je možné nijak ovplyvniť žiadnou liečbou, jedine prevenciou zlomenín. Obžalovaní by si boli všimli zvýšenú lomivosť kostí poškodenej, keby bola poškodená predvedená na vyšetrenie k lekárovi. Opätovne zdôraznil, že u C. sa nejedná o zdravé dieťa a nikdy nebude zdravé. Už aj predtým ako bola umiestnená do E. Ú. H. D. bola absolútne
imobilná, ležiaca. Zdôraznil, že diagnóza bola stanovená až vo veku 11-12 rokov a dovtedy nikto nevedel, že sa jedná o zvýšenú lomivosť kostí, ani rodičia, teda obžalovaní. Tak ako lekári o tom nevedeli, ani oni o tom nevedeli. Nemôže sa čakať nejaká prevencia, lebo nikto o tom nevedel. Na zlý zdravotný stav vplývali aj nedostatočné podmienky bývania, starostlivosť a hygiena, je to tak zhruba 20-30 %. Pretože dieťa imobilné má problematický príjem potravy aj v podmienkach detského oddelenia, nehovoriac o týchto podmienka. Svedok si nevie predstaviť, že prežilo toľké roky v danej situácii. Keby rodičia boli maloletej venovali väčšiu starostlivosť, chodili by častejšie k lekárom, bol by jej stav lepší, čo sa týka prežitie, ale pre liečbu nie, lebo toto ochorenie je neliečiteľné.
Súd k otázke viny vykonal súd na hlavnom pojednávaní aj dokazovanie oboznámením sa so všetkými ostatnými listinnými dôkazmi, zabezpečenými v prípravnom konaní, tak ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní.
Z výpovedí svedkov, poškodených, ako aj z výpovedí obžalovaných bolo podľa názoru súdu jednoznačne preukázané, že maloletá C. O. na konci žalovaného obdobia bola prijatá do Nemocnice s poliklinikou v L. dňa 11.03.2003 ako 13- ročná v zbedačenom stave, ťažko podvyživená, s mnohopočetnými fraktúrami dlhých kostí, hrudníka, chrbtice a deformitami kostí, len ležiaca, bolestivo reagujúca na každý dotyk, na koži svrab, rozprávajúca len slabo po cigánsky. Po doplnení dokazovania na hlavnom pojednávaní sa súdu podarilo zistiť, že príčiny hospitalizácie dňa 11.03.2003 tkveli tak v sociálnom prostredí, kde sa dieťa nachádzalo ako aj v chorobách, ktorými dieťa trpelo. Vina obžalovaných bola preukázaná v značnej miere samotnými výpoveďami predvolaných a vypočutých svedkov.
Vo svojich výpovediach ako v prípravnom konaní tak i na hlavnom pojednávaní svedkovia K. I. a G.. G. G. uviedli, že si nemysleli, že by obžalovaní ako rodičia hrubo zanedbali starostlivosť o dieťa. Obžalovaní sú zo skutkov uvedených vo výrokovej časti usvedčovaní výpoveďou znalkyne G.. G. A., podľa vyjadrení ktorej, keby rodičia prejavovali patričnú starostlivosť o fyzický a duševný vývoj dieťaťa, mohla byť v lepšom zdravotnom stave. Svedok G.. G. G. a znalkyňa MUDr. Martina Rakayová sa zhodli v tom, že v rodine obžalovaných deti boli občas samé a staršie deti sa starali o mladšie. Zo spáchania trestnej činnosti boli usvedčení aj výpoveďou svedka G.. G. G., ktorý uviedol, že čím by bola C. v lepších podmienkach, zlepšil by sa aj jej mentálny vývin a vedelo by sa jej pomôcť a potlačiť tú chorobu, ale celá poskytnutá starostlivosť viedla len k tomu, že sa to zhoršilo. K trestnej činnosti sú nepriamo usvedčovaní aj svedkyňou - poškodenou G. D., ktorá sa vyjadrila, že dva týždne po hospitalizácii bola hygiena domácnosti na veľmi nízkej úrovni. Znalec MUDr. Ján Gajdoš v uvedenom prípade videl prepad sociálnej siete, dalo sa niečo spraviť zo strany sociálnych pracovníkov.
Skutočný stav bol ďalej preukázaný znaleckými posudkami, a to predovšetkým znalca MUDr. Jána Gajdoša, ktorý jednoznačne v zhode so svojou výpoveďou na hlavnom pojednávaní uviedol, že mnohopočetné zlomeniny a ťažká podvýživa maloletej vznikli v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných, a to v dôsledku ich nedostatočnej komplexnej starostlivosti zo strany rodičov o maloletú. V podanom znaleckom posudku skonštatoval, že dieťa v 13 rokoch s hmotnosťou 12-13 kg nie je možné hodnotiť ako dostatočne živené dieťa, a to aj napriek vrodenému hendikepu - vrodenej zvýšenej lomivosti kostí a nízkej pôrodnej hmotnosti 1.650 kg. Zabezpečením dostatočnej a pestrej stravy s primeraným prísunom vitamínov (hlavne vitamínu D, ktorý má dominantný význam pri rozvoji kostí) bolo možné dosiahnuť hmotnosť približne primeranú jej veku. ďalej uviedol, že v bezprostrednej súvislosti s prítomnosťou vrodeného ochorenia kostí sú hlavne mnohopočetné patologické zlomeniny, hlavne dlhých kostí, ktoré u dieťaťa s týmto ochorením vznikajú aj pri minimálnom zaťažení. Neošetrené patologické zlomeniny sa hoja spontánne, deformitami kostí.
V kontexte predloženého znaleckého posudku možno konštatovať, že konanie obžalovaných malo charakteristické znaky týrania a obžalovaní boli usvedčení aj správami Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v L., správami ošetrujúceho lekára, ako i správami N. E. E. H. D. a ostatnými správami, z ktorých všetkých v súhrne je zrejmé, že maloletá C. je v súčasnej dobe v dôsledku vážneho ochorenia a zanedbanej starostlivosti zo strany rodičov, pod neustálym dozorom a vyžaduje zvýšenú a stálu ošetrovateľskú starostlivosť.
Svedecká výpoveď G.. K. A. v podstate bola zameraná na osoby obžalovaných, ktorých popísala ako osobami nižšieho intelektu s kultúrnou zaostalosťou. Aj keď obžalovaní vedeli, čo starostlivosť o dieťa
obnáša, je otázne, či bolo v ich možnostiach a schopnostiach v domácom prostredí vytvoriť pre dieťa s takýmto hendikepom priaznivé životné podmienky.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, intelekt obžalovaných, kultúrnu zaostalosť a celkové sociálne prostredie, v ktorom poškodená žila, mal súd za preukázané, že obžalovaní prejavmi hrubšieho stupňa necitlivosti a bezohľadnosti týrali blízku osobu spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie, najmä bezdôvodným odpieraním stravy, odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, hygieny, zdravotnej starostlivosti a bývania. Svojím konaním tak obžalovaní podľa názoru súdu naplnili všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona účinného do 30.11.2003. Súd sa však nemohol nestotožnil s právnou kvalifikáciou skutku tak, ako navrhovala prokuratúra, že obžalovaní sa mali dopustiť uvedeného skutku v zmysle § 215 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona účinného do 30.11.2003, teda že závažnejší spôsob konania treba vidieť v tom, že obžalovaní páchali trestnú činnosť po dlhší čas a že uvedeným skutkom spôsobili ťažkú ujmu na zdraví.
Súd dospel k záveru, že nie je možné kvalifikovať konanie obžalovaných v zmysle § 215 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, že týmto skutkom spôsobili mal. C. ťažkú ujmu na zdraví. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by u maloletej bola zistená vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou zároveň je aspoň jeden z taxatívne vymenovaných prípadov, a to zmrzačenie, strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti, ochromenie údu, strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva, poškodenie dôležitého orgánu, zohyzdenie, vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu, mučivé útrapy alebo porucha zdravia trvajúca dlhší čas. Taktiež súd nevyhodnotil konanie obžalovaných v zmysle § 215 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, teda ako páchanie po dlhšiu dobu, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že takáto intenzita konania, jeho početnosť a konkrétny spôsob spáchania činu, ktorý možno kvalifikovať už ako zločin týranie blízkej osoby a zverenej osoby, trvala od 01.09.1999 do 11.03.2003, čo možno považovať za páchanie po dlhšiu dobu, ale vzhľadom na ust. § 88 Trestného zákona sa ani táto kvalifikovaná skutková podstata nepoužije.
Podľa § 88 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (ďalej len „Trestného zákona“) na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, prihliadne sa len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť.
Na základe týchto skutočností teda bola vina obžalovaných bez akýchkoľvek pochybností preukázaná tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Má sa za to, že rodičia nezaistili pre dieťa dostatočnú lekársku starostlivosť a aj napriek predvolaniam k obvodnému lekárovi a potrebe špecializovanej liečby u odborného lekára sa na vyšetrenia nedostavovali. S poukazom na závery znaleckých posudkov súd vyhodnotil, že dôvodom tohto ich konania bola ich zlá sociálna situácia, ale aj kultúrna zaostalosť, čo ich však neospravedlňuje. Je pravdou, že mal. C. od narodenia trpí detskou obrnou, lámavosťou kostí a mentálnou retardáciou. Práve o to viac si vyžadovala osobitnú starostlivosť, keďže i pri menšom tlaku dochádzalo k spôsobeniu zlomenín. Keďže mal. C. mala problém i s prijímaním potravy, čo potvrdil aj otec, že jej dávali z fľaše piť mlieko, mala byť tomuto dieťaťu poskytnutá podľa vyjadrenia lekárov dostatočne primeraná komplexná strava.
Nie je možné, aby spoločnosť tolerovala takéto správanie obžalovaných ako rodičov, a to bez ohľadu na to, či poškodená dodatočne vníma takéto zarážajúce konanie voči svojej osobe, ako týranie. Má sa za to, že týraním sa rozumie zlé zaobchádzanie s blízkou osobou alebo osobou, ktorá je v starostlivosti alebo výchove, ktorým páchateľ prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti s určitým trvaním. Nevyžaduje sa, aby u blízkej alebo zverenej osoby vznikli následky na zdraví, ale musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie resp. psychické alebo i fyzické útrapy. Z uvedených dôvod potom súd kvalifikoval konanie obžalovaných bez akýchkoľvek pochýb ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona účinného do 30.11.2003, nakoľko obžalovaní svojim konaním naplnili všetky pojmové znaky uvedeného trestného činu - zločinu tak, ako to má na mysli zákonodarca.
Obžalovaní sa skutku dopustili ako plne trestnoprávne zodpovedné subjekty. Nebolo preukázané, že by v čase páchania skutku nemohli rozpoznať jeho protiprávnosť, ani že by nemohli ovládať svoje konanie.
Obžalovaní sú z miesta trvalého pobytu hodnotení všeobecne. Priestupkovo zatiaľ riešení neboli. Obžalovaní C. O. a A. O. boli trestným rozkazom Okresného súdu L. sp. zn.: XT XXX/XXXX z 30.09.2005 uznaní vinnými z trestného činu nezákonného zamestnávania detí podľa § 217a Trestného zákona účinného do 31.12.2005 za čo im bol uložený trest odňatia slobody na 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Na oboch obžalovaných sa hľadí akoby neboli odsúdení. Obžalovaný C. O. bol predtým, 16.08.1995, ešte raz súdne trestaný za majetkovú trestnú činnosť, kedy sa aj pri tomto odsúdení, hľadí na obžalovaného, akoby nebol odsúdený.
Podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného zákona pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4), na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť.
Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol na spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, pričom u obžalovaných súd nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 33 Trestného zákona a taktiež nezistil ani žiadnu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 34 Trestného zákona. Vzhľadom na okolnosti spáchania skutku, prihliadnuc na následok činu, motív konania obžalovaných a možnosti ich nápravy, dospel súd k záveru, že pre dosiahnutie účelu trestu, ktorým je najmä náprava obžalovaných a ochrana spoločnosti, bude postačujúce uložiť im trest odňatia slobody v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby, za súčasného podmienečného odloženia jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu. S poukazom na to súd rovnako obom obžalovaným podľa § 215 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 88 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, výkon ktorého im podľa § 58 ods. 1 písm. a/ a § 59 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil a súčasne im určil skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov.
Súd odkázal poškodeného N.Ô., Q. D., K.. E.., v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku na občianske súdne konanie, pretože o nárokoch poškodeného by sa mohlo rozhodnúť len po vykonaní ďalších dôkazov.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd D.. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.