Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-438-2011.pdf
PDF · 102.57 KB
Case nature
Subarea
20S/438/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v konaní pred senátom zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Márie Urbanovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. O. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. A. XX, XXX XX W. proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, Kolárska 4, 813 42 Bratislava vo veci návrhu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 4397/11 zo dňa 09.09.2011, takto jednomyseľne
rozhodol:
Rozhodnutie žalovaného č. 4397/11 zo dňa 09.09.2011 z r u š u j e pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 66,- € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
odôvodnenie:
Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 4397/11 z 09.09.2011, ktorým žalovaný nezapísal žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou. V odôvodnení poukázal na § 62 ods. 1 a § 3 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a konštatoval, že z odpisu trestov, ako aj pripojeného rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 zistil, že žalobca sa dopustil 05.08.2004 v Žiline-Závodí trestného činu násilia tak, že v recepcii ubytovne Remy po predchádzajúcom konflikte priložil na brucho A.K. legálne držanú zbraň - pištol zn. Glock, typ ges.m.b.h., výrobné číslo BNA 772 so slovami: „Zabijem ťa, vystrelím Ti brucho!“, pričom A.K. päsťou pravej ruky najmenej dvakrát udrel do tváre, čím vzbudil dôvodnú obavu, že konanie, ktorým sa vyhrážal uskutoční, teda sa inému vyhrážal takým spôsobom, že to môže spôsobiť dôvodnú obavu, čím spáchal trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, za čo bol žalobca odsúdený na peňažný trest vo výmere 15.000,- Sk a bol mu ustanovený trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca. Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že nespochybňuje skutočnosť, že na žalobcu sa podľa právneho poriadku hľadí, akoby nebol odsúdený a že došlo k zahladeniu tohto odsúdenia. Súčasne konštatoval, že žalobca sa v minulosti dopustil násilného trestného činu a s prihliadnutím na okolnosti jeho spáchania, ktoré sú popísané v rozhodnutí, je spochybnené, že bude čestne a svedomite plniť povinnosti advokáta. Konštatoval, že žalovaný nemôže § 3 ods. 4 zákona o advokácii vykladať zúžene s prihliadnutím len na zákonnú fikciu zahladenia odsúdenia. Bezúhonnosť je potrebné vykladať zo širšieho hľadiska a preto žalovaný dospel k záveru, že charakter trestnej činnosti žalobcu, pre ktorú bol odsúdený, odôvodňuje záver o pochybnostiach, či v budúcnosti žalobca bude čestne a svedomite vykonávať povolanie advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou.
Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas obsiahlu žalobu žalobca, v ktorej žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby konštatoval, že žalovaný nerozhodol vecne správne, nakoľko neboli zistené relevantným spôsobom zistené skutočnosti, ktoré by osvedčovali predpoklad, že osoba žalobcu a jeho konanie nedáva záruku, že by si plnil povinnosti advokáta čestne a svedomite tak, ako vyžaduje zákon. Poukazoval na jazykový výklad pojmu uvedeného v § 3 ods. 4 zákona o advokácii a konštatoval, že žalovaný ustanovenie vykladal extenzívne, čím podriadil právny následok právnej normy aj na prípad, ktorý nemožno podriadiť pod jazykový význam jej skutkovej podstaty (hypotézy). Konštatoval, že žalovaný nebol absolútne viazaný doslovným znením tohto zákonného ustanovenia, ale sa musí aj od neho odchýliť, okrem iného, aj v prípade, ak to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku. Poukazoval na legislatívny proces, ktorý predchádzal prijatiu zákona o advokácii a konštatoval, že skutočnú vôľu zákonodarcu je možné identifikovať aj zo Spoločnej správy výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (tlač 286) vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní (č. 1078/2003), z ktorej citoval IV. uznesenie Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj ďalšie ustanovenia. Ďalej sa podrobne venoval nielen výkladu § 3 ods. 4 zákona o advokácii, ale aj obsahu rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 9T 50/2004 zo dňa 17.10.2007. Konštatoval, že zaplatením peňažného trestu bolo odsúdenie zahladené, čím sa na žalobcu hľadí, ako keby nebol nikdy odsúdený. Konštatoval, že samotný skutok, za ktorý bol odsúdený právoplatným rozhodnutím zo 17.10.2007, ku ktorému došlo 05.08.2004 v priestoroch ubytovne Remy v Žiline, ktorej bol majiteľom a prevádzkovateľom, nespáchal tak, ako mu bol kladený za vinu a že z jeho strany sa jednalo o nutnú obranu, nakoľko „údajne poškodený“ občan rómskej národnosti násilným spôsobom vznikol do kancelárie žalobcu, do ktorej nebol voľný prístup a bolo možné do nej vojsť len cez miestnosť recepčnej, pričom aj táto miestnosť recepčnej bola stavebne oddelená od vonkajších verejne prístupných priestorov. Konštatoval, že po vniknutí poškodeného do kancelárie žalobcu, kričal poškodený Róm v spoločnosti druhého Róma na žalobcu vulgárnym spôsobom, aby žalobca navalil peniaze, pričom žalobca mal na pracovnom stole značnú finančnú hotovosť a v nutnej obrane použil hrozbu zbrane, svojou legálne držanou zbraňou, na zabránenie protiprávneho konania Rómov, nakoľko v priebehu skutku bolo možné, podľa jeho názoru, vyvodiť záver, že Rómovia páchajú lúpež. Tvrdil, že predmetný skutok, napriek právoplatnému rozhodnutiu vo veci, nespáchal, v čase vyhlásenia a prijatia rozsudku bol študentom druhého ročníka právnickej fakulty a vychádzajúc z vtedy platného školského poriadku, študent právnickej fakulty, ktorý bol právoplatne odsúdený súdom pre trestný čin, mohol byť vylúčený zo štúdia. Uviedol, že to bol základný dôvod, prečo nepodstupoval ďalšie riziko konania a prijal finančný trest, ktorého zaplatením, zo zákona, došlo k zahladeniu odsúdenia.
Vyslovil názor, že vzhľadom na skutkové okolnosti uvedeného skutku (za ktorý bol právoplatne odsúdený) má za to, že v prípade hodnotenia závažnosti skutku nie sú tu dané relevantné dôvody, na základe ktorých by bolo možné preukázať vznik pochybnosti, že žalobca bude čestne a svedomite plniť povinnosti advokáta. Poukázal na základné hodnoty materiálneho právneho štátu, na princíp právnej istoty, citoval z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, poukázal na nález ÚS SR III. ÚS 72/2010 zo 04.05.2010, II. ÚS 31/04 zo 17.12.2004, ďalej na publikáciu Drgonec J: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie str. 68, 69, 1143, ako aj nález ÚS SR III. ÚS 47/97, nález PL ÚS 7/96 z 27.02.1997, nález I. ÚS 17/1997 z 22.09.1999 a nález PL ÚS 67/07 z 06.02.2008. Poukazoval na právnu teóriu a ďalšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Ďalej poukázal na čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, čl. 35 ods. 1 a čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ako aj na ďalšie ustanovenia zákona o advokácii § 3 ods. 4, 5, § 11, § 61, § 62, § 63 ods. 2. Konštatoval, že rozhodnutie odporcu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci potrebného na posúdenie veci a preto ho žiadal zrušiť. K žalobe pripojil doklady o pracovno-právnej činnosti u advokátov JUDr. Štefana Schnellyho a Mgr. Branislava Samca so sídlom v W., ako aj rozsiahlu spisovú dokumentáciu, ktorá sa týka vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Žiline v predmetnej trestnej veci žalobcu, vrátane zápisníc o výsluchu žalobcu, svedkov, fotodokumentácie v rozsahu 70 strán, ktoré sú fotokópiou vyšetrovacieho spisu, ktorý bol podkladom pre vydanie rozsudku sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
V konaní bolo vydané rozhodnutie NS SR 5Sžo/20/2012 zo dňa 28.09.2012, ktorým NS SR vyslovil právny názor, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je možné preskúmať postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. Z tohto dôvodu krajský súd ako vecne a miestne príslušný súd, o žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného, konal a rozhodol.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, obsahom pripojeného správneho spisu, obsahom pripojeného trestného spisu OS Žilina sp. zn. 9T 50/2004 a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, napadnuté rozhodnutie pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil a konštatoval, že zistenia skutkového stavu sú nepostačujúce na posúdenie veci, a to z nasledovných dôvodov:
Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pri rozhodovaní aplikoval ust. § 3 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení ku dňu vydania rozhodnutia 09.09.2011(ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého bezúhonný na účely tohto zákona nie je ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomite plniť povinnosti advokáta.
Žalovaný pritom správnou úvahou hodnotil obsah, výrokovú časť právoplatného a vykonateľného rozsudku OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania násilného trestného činu podľa § 197a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.
Z výrokovej časti tohto trestného rozsudku mal súd preukázané, že žalobca právoplatne bol odsúdený za skutok, ktorého sa dopustil 05.08.2004 v Žiline-Závodí, keď na recepcii ubytovne Remy po predchádzajúcom konflikte priložil na brucho osoby A.K. legálne držanú zbraň - pištol zn. Glock, typ ges.m.b.h., výrobné číslo BNA 772 so slovami: „Zabijem ťa, vystrelím Ti brucho!“, pričom A.K. päsťou pravej ruky najmenej dvakrát udrel do tváre, čím u neho vzbudil dôvodnú obavu, že konanie, ktorým sa vyhrážal uskutoční. Okresný súd konštatoval, že žalobca sa inému vyhrážal usmrtením takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, čím spáchal trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 190a ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 15.000,- Sk a bol ustanovený pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca. Toto rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť a právoplatnosť 17.10.2007.
Treba konštatovať, že trestný čin, ktorého sa dopustil žalobca 05.08.2004 a vo vzťahu, ku ktorému bol uznaný vinným, nemožno subsumovať pod trestné činy špecifikované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení účinnom k 09.09.2011). Z tohto dôvodu postup žalovaného, ktorý hodnotil konanie žalobcu obsiahnuté v obsahu rozsudku OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo dňa 17.10.2007, vo väzbe na § 3 ods. 4 zákona o advokácii (v znení účinnom k 09.09.2011) bolo vecne správne.
Treba konštatovať, že trestný čin podľa § 197a ods. 1 Trestného zákona nemožno považovať za obzvlášť závažný zločin s pouk. na ust. § 438 ods. 2 Trestného poriadku a § 11 ods. 1 Trestného poriadku s pouk. na znenie § 197a Trestného zákona účinného v roku 2004. Nebolo v kompetencii žalovaného, tak ako správne postupoval, posudzovať žalobcu v zmysle § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení účinnom k 09.09.2011) z dôvodu, že síce bol odsúdený za úmyselný trestný čin, avšak v konaní a v čase rozhodovania žalovaného bolo preukázané, že došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.
V ust. § 75 ods. 3 zákona o advokácii v znení účinnom do 31.12.2011, teda aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia, je upravené, že na konanie podľa zákona o advokácii sa nepoužijú ustanovenia osobitných predpisov, s odkazom na zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
Táto úprava však neznamená, že rozhodnutia vydané podľa zákona o advokácii nemusia byť súladné so základnými zásadami a pravidlami správneho konania, ktoré sú vyjadrené v § 3 zákona o správnom konaní. Súd poukazuje na § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní, podľa ktorého rozhodnutia správnych
orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Napadnuté rozhodnutie nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu veci a je vydané predčasne.
Krajský súd poukazuje, že skutok, ktorý sa vyššie citovaným trestným rozsudkom kladie žalobcovi za vinu, sa stal v roku 2004 (05.08.2004) a v čase spáchania skutku mal 28 rokov a bol študentom druhého ročníka právnickej fakulty. Treba konštatovať, že rozsudok OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo dňa 17.10.2007 je právoplatný a vykonateľný, tzn. jeho obsah je záväzný tak pre žalobcu a , aj pre súd. Zaplatením peňažného trestu došlo k zahladeniu odsúdenia žalobcu (nie zahladeniu skutku, za ktorý bol uznaný trestným rozsudkom vinným). Pre účely konania podľa § 61 a § 62 zákona o advokácii, z obsahu celého rozsudku OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 je potrebné vychádzať (§ 135 ods.1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.).
V tomto smere sú irelevantné argumenty žalobcu uvádzané v žalobe, keď tvrdí, že trestného činu sa nedopustil, že sa jednalo o nutnú obranu a že trest prijal iba z toho dôvodu, aby sa vyhol ďalším problémom, ktoré by mu mohli vzniknúť vo vzťahu k štúdiu na VŠ. Argumenty, ktoré popierajú spáchanie trestného činu, sú pre posúdenie veci bezpredmetné.
Bolo právom žalobcu všetky skutočnosti a dôkazy preukazujúce jeho nevinu uviesť v konaní OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 a jedine v tomto konaní mohol svoju nevinu preukázať. Pokiaľ akceptoval obsah rozhodnutia sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 a prijal uložený trest, ktorý aj vykonal (zaplatený peňažný trest), tak nie je možné po právoplatnom a vykonateľnom vydaní rozhodnutia sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 „vstupovať“ do tohto trestného konania, hodnotiť spáchaný skutok a účinne argumentovať tvrdením a dôkazmi, že skutok nespáchal, že sa jedná o nutnú obranu, ani v správnom konaní, ani v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. V tejto časti uvedené žalobné dôvody, ktorými žalobca spochybňuje vecnú správnosť citovaného trestného rozsudku, sú pre posúdenie veci irelevantné. Tento rozsudok je právoplatný a vykonateľný, bol záväzný pre žalovaného, ktorý bol oprávnený a povinný aj pri rozhodovaní z jeho obsahu, aj napriek zahladeniu trestu, vychádzať.
Krajský súd vychádza z účelu trestného zákona, ktorým je chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie SR. Prostriedkami na dosiahnutie účelu trestného zákona sú hrozba trestami, ukladanie a výkon trestu a ochranné opatrenia (§ 1, § 2 zák. č. 140/1961 Zb.) účinného k 31.12.2005, v čase začatia trestného stíhania.
Jednoznačne treba konštatovať, že trestné konanie ako také, má výchovný aspekt, jednak na osobu, ktorá je obvinená zo spáchania trestného činu, resp. obžalovaná zo spáchania trestného činu následné právoplatné uloženie trestu je dôsledkom „sankciou“ za protizákonnú činnosť osoby. Treba konštatovať, že samotné trestné konanie, ako aj právoplatné rozhodnutie o uznaní osoby vinnej zo spáchania trestného činu a uloženie trestu, v mnohých prípadoch má výchovný aspekt nielen k osobe páchateľa, ale môže mať aj k osobe v okolí páchateľa a vo vzťahu k spoločnosti ako takej. Tieto závery sú obsahom zásad ukladania trestov (§ 34 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z.).
Pokiaľ by sme bez ďalšieho popreli možný výchovný účel a výchovný aspekt, akéhokoľvek právoplatného rozhodnutia súdu, o uznaní viny zo spáchania konkrétneho trestného činu, na osobu páchateľa, popreli by sme akýkoľvek výchovný účinok odsudzujúceho rozsudku.
Treba brať však do úvahy, že výchovný aspekt môže pôsobiť vo vzťahu k rôznym páchateľom trestných činom rôzne a aj v rôznej intenzite, avšak absolútne nemožno vylúčiť existenciu a aj určitú intenzitu výchovného účelu trestného konania a právoplatného odsúdenia, vo vzťahu k osobe páchateľa.
Krajský súd konštatuje, že žalobca spáchal trestný čin, ktorý je kvalifikovaný ako úmyselný trestný čin násilného charakteru 05.08.2004. Rozhodnutie žalovaný vydal 09.09.2011. V čase skutku bol 28 ročný, študent právnickej fakulty. V čase vydania rozhodnutia bol vo veku 35 rokov, možno konštatovať, zrelý mladý muž. Uvedené časové rozhranie viac ako 7 rokov je dostatočné na to, aby v tomto období mohol výchovný aspekt odsudzujúceho rozsudku, vo vzťahu k žalobcovi byť naplnený, resp. mohol sa dostatočne prejaviť alebo aj neprejaviť. Či tento výchovný aspekt mal vplyv na osobu žalobcu alebo nie z obsahu spisu, ani v vykonaného dokazovania nevyplýva.
Správne orgány nevykonali žiadne dokazovanie, akým spôsobom po spáchaní skutku a po právoplatnom odsúdení (05.08.2004 a 17.10.2007) žalobca pôsobil v spoločnosti, ako sa správal k svojmu okoliu, ako vystupoval.
Podľa názoru krajského súdu je potrebné vzhľadom na obdobie 7 rokov posudzovať osobu žalobcu komplexne, nielen vychádzať z obsahu trestného rozsudku, ale zisťovať, akým spôsobom sa žalobca v spoločnosti osvedčil, resp. neosvedčil.
Tieto aspekty sú pre posúdenie osoby žalobcu a aj z komplexného hľadiska podstatné.
Podľa názoru krajského súdu žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si nezadovážil všetky potrebné informácie o osobe žalobcu a vychádzal len z obsahu trestného rozsudku, ktorým bol žalobca uznaný zo spáchania úmyselného trestného činu. Vzhľadom na jeho vek, ktorý bol v čase spáchania trestného činu, status študent VŠ a pohnútky, ktoré viedli žalobcu k „prijatiu trestu“, nemožno, bez ďalšieho konštatovať, že by toto súdne rozhodnutie, ako aj predchádzajúci trestný proces (trestné stíhanie), nemalo na osobu žalobcu žiadny vplyv. Preto bude povinnosťou žalovaného, v ďalšom konaní, doplniť skutkový stav veci a zistiť si všetky dostupné informácie o osobe žalobcu až do rozhodnutia žalovaného tak, aby komplexne osoba žalobcu, vo vzťahu k výkladu § 3 ods. 4, bola posúdená. Súčasťou informácií o žalobcovi bude nielen obsah predmetného odsudzujúceho rozsudku, ale bude potrebné, aby si žalovaný zadovážil potrebné dôkazy, ktoré by preukazovali žalobcovu „trestnú, príp. priestupkovú činnosť“ po 05.08.2004, podkladom pre rozhodnutie žalovaného bude aj správa o povesti žalobcu v mieste jeho trvalého bydliska (prechodného bydliska), správy od všetkých zamestnávateľov žalobcu po 05.08.2004 až do rozhodnutia žalovaného, resp. iné podklady svedčiace o pôsobnosti žalobcu v spoločnosti po 05.08.2004
Bez zadováženia uvedených podkladov nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie žalovaného. Preto súd na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci pri aplikácii ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Na záver súd dodáva, že rozhodnutie žalovaného musí rešpektovať všetky všeobecné právne zásady, a to aj princíp spravodlivosti a právnej istoty, medzi ktoré patrí aj princíp legitímneho očakávania a spoľahlivosť a predvídateľnosť rozhodnutí verejnej správy, pričom tieto princípy sú aplikovateľné aj na postup a rozhodovanie žalovaného v predmetnej veci. Krajský súd dodáva, že rozhodnutie žalovaného musí vychádzať z rovnakého prístupu žalovaného ku všetkým uchádzačom o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. I keď všeobecne platí zásada „bez sudcu niet žalobcu“, výlučne je na postupe žalovaného, aby prístup v hodnotení podkladov na rozhodnutie uplatňovaný vo vzťahu k žalobcovi bol primeraný a bol rovnaký, aký uplatňuje vo vzťahu k iným osobám, ktorých do zoznamu advokátskych koncipientov zapísal (nezapísal). Krajský súd poukazuje, že súd je nezávislý, to však neznamená, že sudca nekomunikuje so spoločnosťou, s okolím, nevníma média, nezískava aj iné informácie než z obsahu spisov, pričom je všeobecne známe, že v zoznamoch advokátov a advokátskych koncipientov, ktoré vedie žalovaný, sú v niektorých prípadoch aj zapísané osoby, ktorých bezúhonnosť, podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, v podobných situáciách, posudzoval žalovaný inak.
Žalovaný mal v konaní úspech pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. mu vzniká právo na náhradu trov konania. Žalobcovi vzniklo právo na náhradu súdneho poplatku vo výške 66,- €, preto mu súd priznal trovy konania vo výške 66,- € a na ich zaplatenie zaviazal neúspešného účastníka - žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v dvoch vyhotoveniach.