Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-380-2012.pdf
PDF · 98.65 KB
No categories available
5Co/380/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu : D.. P. V., P. X, A., zast. JUDr. Jaroslavom Bódišom, advokátom, Turistická 11, Košice, proti žalovanej : F. V., X. X, A., zast. JUDr. Andreou Tkáčovou, advokátkou, Magurská 3, Košice, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k. 35C 390/2009-171 zo dňa 20.9.2012
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 98,92 € na účet JUDr. Andrey Tkáčovej, advokátky, do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania vo výške 523,77 €, ktorú je povinný žalobca zaplatiť k rukám jej právnej zástupkyni JUDr. Andrey Tkáčovej, advokátky, Magurská 3, Košice, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal zo zistenia, že od šťastného rozvodu manželstva pred 22 rokmi prostredníctvom známych policajtov žalovaná podáva na žalobcu permanentne trestné oznámenia, že si nepní vyživovaciu povinnosť, čo sa pri dokazovaní nepotvrdilo. Podľa návrhu z jej správania vyplynulo, že prostredníctvom jej známych policajtov bigotne privodila naňho vágne trestné stíhanie, že si on neplní vyživovaciu povinnosť, pričom sudcom bolo na pojednávaní zistené, že zaplatil viac ako bolo určené, aby mal pokoj od tejto osoby. Trestné stíhanie bolo zastavené. Takto z osobného motívu a absurdným spôsobom ponižuje jeho česť a ľudskú dôstojnosť pred jeho kolegami a jeho rodinou, vystavuje ho výsmechu pred verejnosťou a politicky sa ho snaží na základe patogénnych postupov diskriminovať, kde evidentne porušuje Článok 19 ods. 2 v spojení s Článkom 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z jej pregnantného dlhodobého hyenizmu a patogénnych postupov je zrejmé, že existuje neprekonateľná nenávisť a agresivita voči jeho osobe a preto žiada Okresnú prokuratúru, aby prostredníctvom súdu nariadila jej vyšetrenie duševného stavu, pretože jej neopísateľným dlhodobým despotizmom, zverstvom a cynizmom porušuje Článok 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Z vyšetrovacieho spisu Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice Západ ČVS: ORP-252/ZA- KE-2009 súd zistil, že na základe podnetu žalovanej zo dňa 14.1.2009 vo veci podozrenia z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 a nasl. Trestného zákona, ktorého sa dopustil otec (žalobca) tým, že v období mesiacov august 2008 - január 2009 si nesplnil zákonnú vyživovaciu povinnosť, hoci je rozsudkom Okresného súdu Košice II vedeného pod číslom P 956/93 zaviazaný prispievať na výživu
svojej dcéry Patrície mesačne sumou 1.11,- Sk, t.j. 36,51 € vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca do rúk matky (žalovanej), čím jej tak dlhoval na výživu dcéry sumu 219,07 €, bolo dňa 13.2.2009 vydané uznesenie, ktorým bola vec odložená, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, pretože žalobca využil účinnú ľútosť podľa § 86 písm. a) Trestného zákona tým, že dňa 28.1.2009 vyplatil sumu 15 €, dňa 2.2.2009 sumu 70 € a dňa 4.2.2009 sumu 70 €.
Súd citoval okrem iného (ďalej len o.i.), čl. 19 a 41 Ústavy, §§ 11, 12, 13 OZ, ako aj § 100 ods. 1 OZ, lebo právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať, preto aj s použitím §§ 9 ods. 2, § 222 ods. 1 Tr. zák., § 118a ods. 1 O.s.p., keď podľa § 118a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada; to neplatí, ak ide o skutočnosti alebo dôkazy, ktoré vyšli najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov, z cit. zák. ust. vyplýva, že právo na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné právo) prináleží každej fyzickej osobe. Zákon vypočítava jednotlivé zložky ochrany osobnosti len príkladmo, nie taxatívne, a to najmä ochranu života, zdravia, občianskej cti, mena, prejavov osobnej povahy, ochranu osobnej slobody, osobného súkromia, podoby, pseudonymu atď.. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Teda predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu, jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na práva chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Právne prostriedky ochrany osobnosti fyzickej osoby (upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov takých zásahov a primerané zadosťučinenie) sú vymenované taktiež v zákone len príkladmo a nevylučujú aj ďalšie. Pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nielen v bežnej, ale aj v značnej miere, má takáto osoba právo na peňažnú satisfakciu. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, súd má povinnosť prihliadnuť pritom na dve hľadiská, a to závažnosť vzniknutej ujmy a najmä na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Hoci nemajetkové práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti sa nepremlčujú, právo na peňažné zadosťučinenie, ktorého účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, premlčaniu podlieha a to v 3- ročnej všeobecnej premlčacej lehote a z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobca si povinnosti v zmysle právoplatných rozsudkov o určenie manželského výživného, o rozvode manželstva účastníkov a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela, neplnil riadne a včas a preto na základe návrhov žalovanej boli voči žalobcovi vedené výkony rozhodnutia zrážkami zo mzdy a v roku 1989-1992. Následne v roku 2009 bol žalovanou podaný podnet na trestné stíhanie pre prečin neplnenia si vyživovacej povinnosti žalobcu vo vzťahu k svojej (v tom čase) maloletej dcére Patrície, ktoré bolo uznesením zo dňa 13.2.2009 zastavené z dôvodu úhrady dlžného výživného žalobcom v rámci účinnej ľútosti.
Súd zistil, že nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu zo zásahov do jeho osobnostných práv, ktoré sa mali stať v roku 1989-1992, je v celom rozsahu premlčaný v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka a preto sa týmto súd ani nezaoberal a pri tvrdenom zásahu do jeho osobnostných práv existenciou trestného stíhania pre prečin neplnenia si vyživovacej povinnosti podaného žalovanou v roku 2009, tam premlčanie síce nemožno konštatovať. Na tomto mieste súd posudzoval, či toto vôbec možno definovať ako neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, kedy vlastne žalovaná len uplatňovala zákonné právo maloletého dieťaťa na výživné zo strany otca - žalobcu.
Z tohto pohľadu súd skonštatoval, že podanie podnetu na trestné stíhanie nemôže byť spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby - žalobcu, nemožno ho chápať ako takýto zásah, pretože k nemu došlo v rámci úradného konania a priebeh uvedeného konania nijako
nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Okrem iného je nevyhnutné podotknúť, že toto trestné stíhanie si zapríčinil žalobca sám, keď určitú sumu výživného naozaj dlžil a túto zaplatil až po jeho začatí v rámci inštitútu tzv. účinnej ľútosti (§ 11 OZ).
Ak žalobca dôvodil, že práve pre podnety podávané žalovanou za neplnenie si vyživovacej povinnosti a s tým súvisiace konania (trestné či o výkon rozhodnutia) sú príčinou jeho neúspešnej kariéry na politickej scéne, kedy by mohol byť médiami a verejnosťou považovaný za nie bezúhonného, súd musí konštatovať, že v prvom rade existencia právoplatného odsúdenia za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa a trestný čin ublíženia na zdraví je tou skutočnosťou, ktorá by jeho bezúhonnosť v očiach širokej verejnosti naozaj mohla naštrbiť. Z tohto pohľadu potom riadne a zákonné uplatňovanie súdom priznaných práv na výživné podávaním návrhov na výkon rozhodnutia alebo trestného stíhania, je nepochybne oveľa menej závažnou skutočnosťou privolávajúcou možný negatívny dojem verejnosti vo vzťahu k žalobcovi než jeho právoplatné odsúdenie za tak závažný trestný čin. Práve preto nemožno neúspech v politickej kariére už vôbec pripisovať na vrub žalovanej.
Preto súd potom ani nepristúpil k vykonaniu žalobcom navrhovaného dokazovania, pretože výsluchy svedkov by na uvedenom závere súdu o tom, že uplatnenie si zákonných práv nemožno subsumovať pod zásah do osobnostných práv žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Naviac je nutné poznamenať, že väčšina vyjadrení žalobcu ostala len v rovine jeho ničím nepodložených tvrdení bez preukázania konkrétnych dôkazov, napr. skončenie pracovných pomerov, podanie 200 trestných oznámení a podnetov zo strany žalovanej (bolo preukázaných len cca 6 začatých konaní) atď, žalobu súd preto zamietol.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.
Súd citoval §§ 142 ods. 1, 151 O.s.p., § 10 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z.z. a dôvodil, že úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v celkovej výške 523,77 € predstavujúcu trovy právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby podľa vyhlášky a to v roku 2010: príprava a prevzatie zastúpenia, vyjadrenie zo dňa 18.10.2010, každý úkon po 91,29 € plus 2x režijný paušál po 7,21 €, v roku 2011: účasť na pojednávaní dňa 18.10.2011 , úkon vo výške 1 odmeny, t.j. 22,82 €, nakoľko pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci samej, účasť na pojednávaní dňa 30.11.2011, úkon vo výške 91,29 € plus 2x režijný paušál po 7,41 €, v roku 2012: účasť na pojednávaní dňa 12.1.2012 a 20.9.2012, každý úkon po 91,29 € plus 2x režijný paušál po 7,63 €. Súd nepriznal žalovanej úkon - porada s klientkou zo dňa 2.12.2011, nakoľko tento nebol zo strany zástupkyne vôbec žiadnym spôsobom preukázaný a túto sumu priznaných trov konania sumu je žalobca povinný uhradiť v zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku k rukám právnej zástupkyne žalovanej JUDr. Andrey Tkáčovej, advokátky, Magurská 3, 040 01 Košice.
Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol (v odvolacom petite nesprávne žalovaný) zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keď odvolanie odôvodnil § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p., lebo neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Nesúhlasí pritom so záverom súdu, že predmetom práva na ochranu cti a dôstojnosti tak, ako je zvýraznené v dikcii zákona a ako to vyplýva aj z dôvodovej správy je česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch jednak vo vzťahu k spoločnosti a jednak vo vzťahu k ostatným spoluobčanom. Vždy treba skúmať (čo súd neskúmal), za akých okolností a v súvislosti s plnením akých práv či povinností ku konaniu či prejavu došlo a niekedy aj upozornenie na nedostatky či chyby, ktoré bolo prednesené nevhodne a s určitou publicitou a na nevhodnom mieste môže byť objektívne spôsobilé privodiť ujmu. Rovnako je to, pokiaľ ide o kritiku. Kritika podľa ustálenej judikatúry je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky. Za neoprávnený zásah možno považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej
osoby. Môže ísť napríklad o správu týkajúcej sa intímnej sféry, čo je zároveň aj zásahom do súkromia. Ďalej v odvolaní reprodukuje len dôvody rozsudku a zvlášť jeho vybraných častí so zameraním na 200 trestných oznámení a podnetov zo strany žalovanej, pričom navrhované dokazovanie výsluchom svedkov malo preukázať dôvody pre žalobu žalobcu. Nevykonaním žalobcom navrhovaných dôkazov súd porušil základné právo žalobcu, a to právo na spravodlivý proces. Súd v rovnakom zložení ako v odvolaním napadnutej veci rozhodoval aj žalobcovu vec 35C/459/2009, kde žalobca bol presvedčený, že súd nerozhodoval nestranne a rovnako je žalobca presvedčený, že nestranne nerozhodoval súd ani v napadnutej veci 35C 390/2009, lebo morálnu ujmu možno priznať podľa súdu len špičkám politického a verejného života, ako napr. predsedovi Najvyššieho súdu SR v spore s GP SR (nesprávne uvedené z Generálnou prokuratúrou SR).
Vo vyjadrení žalovanej k odvolaniu žalobcu proti rozsudku táto navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať jej trovy odvolacieho konania v sume 98,92 €.
Vo vyjadrení uviedla, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil správny skutkový a právny záver a vecne správne vo veci rozhodol v časti, do ktorej sa navrhovateľ odvolal. V zmysle platného zákona nemohol byť trest uložený žalobcovi v roku 2003 zahladený, ako to tvrdí vo svojom odvolaní. Taktiež žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že mu boli tresty zahladené a kedy, ide len o jeho tvrdenie. Argument žalovaného, že sa nikdy nestotožnil s odsudzujúcim rozsudku 3T 323/93 nie je prípustný a relevantný dôvod odvolania proti citovanému rozsudku.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je odôvodnené a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Rozsudok bol verejne vyhlásený zákonným spôsobom podľa § 156 ods. 3 O.s.p.
O nesprávne právne posúdenie ide vtedy, ak súd prvého stupňa síce použije správnu právnu normu, ale nesprávne ju vyloží (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V takomto prípade ak rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, má možnosť toto napraviť odvolací súd.
Podľa čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, zák. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa ustálenej judikatúry, účelom ochrany ľudskej dôstojnosti v súčasnom slovenskom práve sa vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nestalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osobe alebo jej vážnosť v spoločnosti má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. S poukazom na § 13 ods. 3 cit. ust., výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
V súlade s cit. zák. ust. potom súd môže nemajetkovú ujmu v peniazoch priznať, a ak sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. So zreteľom na ustálenú súdnu prax (R 45/2000), ak došlo k zásahom do osobnostných práv prostredníctvom tlače alebo televízie, treba vychádzať z toho, že zásah má širokú publicitu.
Napokon z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva (Zborník III str. 206-208), že spôsob odstránenia následkov neoprávneného zásahu bude odlišný podľa povahy veci (najmä podľa druhu zásahu do práva
na ochranu osobnosti a podľa okolností, za ktorých k zásahu došlo). Je bežné potom, že odstránenie následkov zásahu sa ukladá spôsobom zodpovedajúcim forme, v ktorej k zásahu došlo.
Odvolací súd len pripomína, že o zásah môže ísť za splnenia podmienok verejnosti zásahu a z hľadiska intenzity ide vtedy o zásah do osobnosti žalobcu, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jej morálnu integritu tak, že hrozí konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti, pritom forma zásahu môže byť akákoľvek, teda môže sa to realizovať aj formou písomnou, ale aj formou zverejnenia na internete. Splnením podmienky zásahu do chráneného práva je dôkaz o tom, že je objektívne spôsobilý privodiť nemajetkovú ujmu tým, že znižuje česť a dôstojnosť konkrétnej fyzickej osoby u iných, a to niektorou z dvoch nasledujúcich foriem, lebo ide o nepravdivé skutkové tvrdenie, prípadne pravdu skresľujúce tvrdenie, alebo o zásah týkajúci sa súkromného života dotknutej osoby.
V zásade súdna prax zaujala jednotné stanovisko, že útoky týkajúce sa cti a dôstojnosti inej fyzickej osoby, ktoré boli zverejnené v rámci súdneho či správneho konania nemôžu byť zásahom do práv chránených podľa § 11 OZ, alebo ak ide o zverejnenie skutočností z trestného konania voči fyzickej osobe. Žalobca nepreukázal podľa žaloby zásah do osobnostných práv, a preto súd žalobu zamietol.
Súd prvého stupňa z hľadiska uplatnenej námietky premlčania citoval ust. § 100 ods. 1 OZ, že právo sa premlčí, ak sa nevykonáva v dobe v tomto zákone ustanovenej, právo sa jednoznačne u žalobcu premlčalo.
Podľa § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal aj v odvolacom konaní.
So zreteľom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a o trovách konania je aj v tejto časti správny.
Výrok o trovách odôvodnil odvolací súd úspechom žalovanej a ich výšku § 10 ods. 8 vyhl. 655/2004 Z.z. o odmenách.
Odvolací súd dodáva, že žalobca nemal úspech vo veci, pokiaľ ide o nárok na nemajetkovú ujmu zo strany žalovanej v 1. rade, a preto treba úspešnej účastníčke priznať trovy.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.