Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-232-2012.pdf
PDF · 88.8 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/232/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci žalobcu: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, IČO: 00 009 199, so sídlom Trnava, sídlo kancelárie správcu Sladovnícka 13, Trnava, zastúpeného spoločnosťou: In Medias Res, s.r.o., so sídlom Františkánska 22, Trnava, proti žalovanému: T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, E., o vypratanie bytu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.4.2012, č.k. 8C/64/2011-98, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by žalovanému bola uložená povinnosť vypratať garsónku č. XX na 4. nadzemnom podlaží v bytovom dome b.j. 35 na ulici R. XX v E. označenom súp. č. XXXX postavenom na parc. č. 8673/1 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 706 m2 v kat. úz. E., okres E., obec E., zapísané na LV č. XXXXX vydanom Správou katastra Trnava. Rozhodnutie prvostupňový súd po aplikácii ust. § 123, § 126 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1, § 686, § 34, § 35 ods. 1 a 2 a § 39 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil v podstate tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh je nevyhnutné ako nedôvodný zamietnuť. Vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný uzavrel dňa 30.9.1998 ako nájomca s TAZ SIPOX a.s. Trnava ako prenajímateľom zmluvu o nájme predmetného bytu na dobu neurčitú od 1.10.1998, odkedy žalovaný predmetný byt aj užíva. V konaní na Okresnom súde Trnava pod č.k. 44Cbi/6/2007 bola žaloba žalobcu JUDr. Dušana Pohoveja SKP úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii Trnava o vylúčenie predmetného bytového domu, v ktorom sa sporný byt nachádza, z konkurznej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody, š.p. v likvidácii Trnava, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 21CoKr/4/2008-767, v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom, zamietnutá. Žalovaný platí od januára 2009 mesačné nájomné a preddavky za plnenia poskytované s užívaním bytu žalobcovi. Žalobca sa domáha vypratania predmetného bytu s odôvodnením, že žalovaný ho užíva bez právneho dôvodu, keďže zmluva o nájme bytu je absolútne neplatná, nakoľko domnelý prenajímateľ TAZ SIPOX a.s. nikdy nemal právo so sporným bytom nakladať. Z rozhodnutí súdov prvostupňový súd uzavrel, že vlastníkom resp. osobou oprávnenou s predmetným bytom nakladať v čase uzavretia danej zmluvy o nájme boli Trnavské automobilové závody š.p. Trnava a od vyhlásenia konkurzu na jeho majetok správca konkurznej podstaty. Ak teda spoločnosť TAZ SIPOX a.s. uzavrela zmluvu o nájme predmetného bytu so žalovaným, je potom tento právny úkon od počiatku absolútne neplatný pre nedostatok dispozičného oprávnenia nakladať s predmetom zmluvy v čase uzavretia. Zmluva je teda podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Nájomné právo žalovaného k predmetnému bytu nikdy nevzniklo a neexistuje. V ďalšom súd zdôraznil, že Občiansky zákonník na platné uzavretie nájomnej zmluvy nevyžaduje písomnú formu. Právny úkon je tak možné urobiť konaním a to buď výslovne alebo konkludentne, alebo i opomenutím. Po zhrnutí, že žalovaný predmetný byt užíva od 1.10.1998 a od januára 2009 platí žalobcovi nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, že žalobca vykonal dňa 9.4.2010 ohliadku predmetného bytu, že 1.12.2011 správca vystavil predpis zálohových platieb, že vyhotovil vyúčtovanie zálohových platieb za rok 2010, uzavrel, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú konkludentne, keď v konaní bolo preukázané, že žalovaný uhrádza pravidelne platby nájomného a preddavky a to na účet žalobcu, pričom sám žalobca vyzýval užívateľov bytov, aby platili nájomné v rovnakej výške ako doteraz, platby od žalovaného prijímal, ich výšku nespochybňoval a správca vyhotovoval pre žalovaného ročné zúčtovania zálohových platieb. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný užíva predmetný byt bez právneho dôvodu, keď podľa súdu došlo ku konkludentnému prejavu vôle smerujúcemu k uzavretiu zmluvy o nájme tak na strane žalobcu, ako i na strane žalovaného a to najneskôr dňom 9.4.2010, kedy došlo k vyriešeniu jednej z podstatných náležitostí nájomnej zmluvy a to označenia bytu a rozsahu jeho užívania., keď ďalšia náležitosti a to výška nájomného a preddavkov, bola vyriešená už skôr. Medzi účastníkmi došlo ku konsenzu o obsahu podstatných obsahových náležitostí novej nájomnej zmluvy, ktorá bola medzi nimi uzavretá na dobu neurčitú, keďže doba nájmu nebola dohodnutá. Na základe toho potom súd považoval návrh žalobcu za nedôvodný a jeho žalobu na vypratanie bytu žalovaným zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Ako prvé odvolateľ zdôraznil, že žalobca nemal vedomosť o osobách nájomcov z dôvodu porušenia povinnosti JUDr. Dušana Pohoveja na odovzdanie dokumentácie k nájomcom. Žalobca iba rešpektoval pokojný faktický stav a vychádzal z predpokladu, že osoby užívajúce byty, sú osobami, ktorým svedčí právo byty užívať na základe platných nájomných zmlúv. Preto v korešpondencii aj žalovaných označoval pojmom nájomcovia, avšak len do času kým nezistil, že nájomcami nie sú. Zo skutočnosti, že na účet žalobcu prichádzali platby žalovaných vo výške, ktorá žalobcom nebola určená ani dohodnutá, a pod variabilným symbolom, ktorý žalobcom nebol určený ani dohodnutý, nemožno za žiadnych okolností vyvodzovať, že žalobca prejavil akúkoľvek vôľu s týmito osobami uzavrieť nájomnú zmluvu, a to dokonca na dobu neurčitú. Žalobca nemohol mať ani len subjektívnu predstavu, nie to ešte objektívnu vedomosť, s kým mal údajne uzavrieť nájomnú zmluvu. Poukázanie nejakej sumy na účet úpadcu neznámou osobou nemožno ani pri najbenevolentnejšom výklade práva považovať za uzavretie zmluvy konkludentným spôsobom s konkrétnym nájomcom. V tejto súvislosti zdôraznil, že úpadca spravoval celkovo 390 bytov a pri ustanovení do funkcie správcu úpadcu nedisponoval žiadnymi dokladmi vzťahujúcimi sa k predmetným bytom. Fakt, že plnenia, ktoré žalovaní plnili žalobcovi sú označené ako nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, neznamená nič iné len východiskový predpoklad, že osoby užívajúce byty, sú osobami, ktorým svedčí právo byty užívať na základe platných nájomných zmlúv. Plnenia, ktoré žalovaní plnili, považuje žalobca za plnenia bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní cudzej veci - bytu bez právneho dôvodu. Rozdiel medzi plnením žalovaných a reálnym kvantifikovaním bezdôvodného obohatenia (trhové nájomné), bude potom predmetom osobitného súdneho konania. Na strane žalobcu teda nikdy nebola daná vôľa uzavrieť nájomné zmluvy, a preto ani nemohlo dôjsť k prejavu takejto neexistujúcej vôle. Keďže neexistuje vôľa a ani jej prejav žalobcu ako prenajímateľa, nemožno takýto domnelý právny úkon považovať za slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, a preto nemohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy. Žalobcovi neumožňovala uzatvárať nájomné zmluvy ani jeho funkcia správcu úpadcu. Na takýto postup nemal ani záväzný pokyn. Vzhľadom na uvedené, právny názor prvostupňového súdu, že medzi žalobcom a žalovanými došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy k predmetnému bytu konkludentne, považuje za absolútne neprijateľný a absurdný. Pri jeho akceptovaní by potom každá žaloba prenajímateľov o vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu neexistujúceho právneho vzťahu musela byť zamietnutá, pretože prenajímateľ bude vždy po určitý čas konať s domnelým nájomcom ako s nájomcom, čím by neplatnú zmluvu nahradil platnou konkludentne uzavretou. Tvrdenie, že prijatím prvej platby na účet žalobcu došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu neurčitú, označil za nesprávne, keďže pri jej prijatí žalobca neprejavil žiadnu vôľu a takýto záver je logicky neudržateľný.
Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že s odvolaním nesúhlasí a myslí si, že prvostupňový súd rozhodol vo veci správne. Nesúhlasí preto, aby bol jeho rozsudok zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V odvolaní nie je uvedené nič nové, iba sa opakuje to, o čom už bolo rozhodnuté.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), d) f) a h) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie.
Keďže prvostupňový súd v náležitom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie naplnenia zákonných podmienok pre vypratanie predmetného bytu žalovaným a výsledky tohto dokazovanie jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku; a keďže prvostupňový súd vec zároveň v celom rozsahu i správne právne posúdil, keď na vec aplikoval všetky dotknuté právne normy, ktoré zároveň i správne vyložil, odvolací súd zdieľa i jeho právny záver vo veci. Vzhľadom na to odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne, výstižné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu, s poukazom na odvolacie argumenty, sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Spornou v odvolacom konaní zostala už iba otázka vymedzená odvolacou argumentáciou žalobcu, či v danom prípadne došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanými ako nájomcom - užívateľom predmetného bytu. Odvolací súd sa pritom plne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že v danom prípade, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, došlo medzi účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, a teda medzi účastníkmi je platný nájomný vzťah, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky, aby bolo žalovanému uložené predmetný byt vypratať.
Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom, ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právny úkon možno urobiť aj konkludentne (nevýslovne, faktickým správaním) za predpokladu, že tento spôsob prejavu nevzbudzuje pochybnosti o tom akú vôľu chcel subjekt prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy pritom nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka); nájomná zmluva môže vzniknúť aj ústne prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom čo chceli účastníci prejaviť. Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o nájme bytu tak na strane prenajímateľa ako aj na strane nájomcu. Otázku či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Konkludentný prejav možno urobiť predovšetkým použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré v spoločenskom a v právnom styku obvykle slúžia na vyjadrenie určitej vôle, ale aj použitím takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré síce obvykle neslúžia na vyjadrenie určitej vôle, z ktorých ale, vzhľadom na okolnosti prípadu, treba vyvodiť v konkrétnom prípade, že ide o prejav určitej vôle. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Po tom ako vlastnícke právo žalobcu k predmetnému bytu bolo ustálené a určené súdmi, až do podania predmetnej žaloby, žalovaný predmetný byt užíval niekoľko rokov (vychádzajúc z písomnej ale neplatnej nájomnej zmluvy). Za toto obdobie byt nerušene ako nájomca užíval, nielenže žalobcovi pravidelne uhrádzal nájomné a úhrady za služby spojené s užívaním bytu, bola mu poskytovaná dodávka a odber plnení spojených s užívaním bytu, boli mu predpisované zálohy na plnenia poskytované s užívaním bytu i vypracované vyúčtovania týchto služieb, na druhej strane žalobca platby poskytované žalovaným bez výhrad prijímal. Žalobca nikdy - až do podania predmetnej žaloby, nespochybnil predmetný nájomný vzťah žalovaného k daného bytu. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností nesporne vyplýva, že obe strany sporu akceptovali, že medzi nimi existuje platný nájomný vzťah a konkludentne tým prejavili vôľu nájomnú zmluvu uzavrieť.
Odvolací súd pritom považuje za úplne irelevantné, že spočiatku žalobca nemal dostatok podkladov a informácií pre posúdenie existencie predmetného nájomného vzťahu. Celý vyššie popísaný komplex okolností daného prípadu (nielen teda prijímanie platieb nájomného a úhrad za služby žalobcom), jednoznačne nasvedčuje konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi. Rovnako za nerozhodnú odvolací súd považoval skutočnosť, že žalobca nemal k takémuto právnemu úkonu potrebný pokyn, prípadne, že by žalobca takýmto úkonom porušoval svoje povinnosti správcu úpadcu. Neobstojí námietka odvolateľa, že potom by každá neplatná nájomná zmluva bola vždy nahradená novou uzavretou konkludentne, keďže sú situácie kedy vlastník nehnuteľnosti od počiatku popiera nájomný vzťah s domnelým nájomcom - užívateľom (napr. pri neoprávnenom obsadení nehnuteľnosti - bytu). Dôležité je následné správanie dotknutých osôb.
Vyššie uvedený výklad predmetného právneho úkonu zároveň zabezpečí ochranu dobromyseľnosti žalovaného, ktorý podľa výsledkov vykonaného dokazovania nesporne od domnelého uzavretia predmetnej nájomnej zmluvy v roku 1998 až do doručenia mu predmetnej žaloby, bol dobromyseľný v tom, že daný byt užíva na základe existujúceho nájomného vzťahu (§ 35 ods. 3 OZ).
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, prvostupňový súd správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, v dôsledku čoho bolo potom dôvodným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a to včítane závislého, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania.
V odvolacom konaní bol opätovne plne úspešný žalovaný. Keďže ale si náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, nebola mu odvolacím súdom priznaná.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.