Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-5-2023.pdf
PDF · 181.02 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: "MAINTENANCE PROFI, s.r.o.", Pollova 14, 040 18 Košice – mestská časť Krásna, IČO: 36 568 457, zastúpený: JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, Werferova 1, 040 01 Košice – mestská časť Juh, IČO: 42 109 680, proti žalovanému: KOSIT a.s., Rastislavova 98, 043 46 Košice, IČO: 36 205 214, zastúpený: IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, 040 01 Košice - Sever, IČO: 36 588 041, o zaplatenie 126.252,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 8. marca 2022, č. k. 38Cb/14/2015 - 2098, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice II z 8. marca 2022, č. k. 38Cb/14/2015 - 2098 v napadnutom výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 126.115,47,- eur s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 8.925,90,- eur od 22.6.2014 do 4.7.2014, zo sumy 8.828,46,- eur od 4.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 22.155,61,- eur od 5.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 36.365,- eur od 12.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 20.064,61,- eur od 19.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 22.085,56,- eur od 21.7.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky 40,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o trovách konania.
II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) rozhodol tak, že:
I. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 126.115,47,- eur s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo sumy 8.925,90,- eur od 22.6.2014 do 4.7.2014, zo sumy 8.828,46,- eur od 4.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 22.155,61,- eur od 5.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 36.365,- eur od 12.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 20.064,61,- eur od 19.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 22.085,56,- eur od 21.7.2014 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky 40,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
III. Priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v konaní domáha úhrady istiny 126.252,91 eur s príslušenstvom dôvodiac, že dňa 31.5.2013 uzatvoril so žalovaným Servisnú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému služby, ktorých cenu vyúčtoval faktúrou č. 20140052 zo dňa 7.5.2014 na sumu 8.925,90 eur so splatnosťou dňa 21.6.2014, č. 20140054 zo dňa 20.5.2014 na sumu 22.155,61 eur so splatnosťou dňa 4.7.2014, č. 20140056 zo dňa 27.5.2014 na sumu 36.365,-
eur so splatnosťou dňa 11.7.2014, č. 20140058 zo dňa 3.6.2014 na sumu 20.064,61 eur so splatnosťou dňa 18.7.2014, č. 20140061 zo dňa 5.6.2014 na sumu 33.014,99 eur so splatnosťou dňa 20.7.2014, č. 20140062 zo dňa 6.6.2014 na sumu 5.686,80 eur so splatnosťou dňa 25.7.2014. Žalovaný vyššie uvedené faktúry žalobcovi doposiaľ nezaplatil.
3. Žalovaný potvrdil, že žalobca na základe Servisnej zmluvy, v znení jej dodatku č. 1 zabezpečoval pre žalovaného opravu vozidiel, mechanizmov a ďalšie služby do 10.6.2014. Z dôvodu neúmerného nárastu ceny opráv v roku 2014 sa žalovaný rozhodol v súlade s článkom V. bod 7 Servisnej zmluvy vykonať audit náhodne vybraných zákaziek pozostávajúcich z kontroly fakturovaných skutočností, porovnania vykonaných úkonov za normy prác, kontroly cien formou kontroly dodávateľských faktúr za náhradné diely a bolo vykonané aj porovnanie žalobcom účtovaných cien s cenníkovými cenami dodávateľov Inter Cars. Audit bol zamestnancami žalovaného vykonaný v dňoch 19.5.2014 až 21.5.2014 a zistené skutočnosti boli pre žalovaného také závažné, že listom zo dňa 10.6.2014 od Servisnej zmluvy odstúpil. Poukázal, že z vykonanej kontroly vyplynulo, že žalobca nadhodnotil fakturovanú cenu. Žalovaný preto neuznal vystavené faktúry (vrátane faktúr uplatnených žalobou), čo oznámil žalobcovi listom zo dňa 17.6.2014. Vzhľadom na zistené cenové rozdiely si žalovaný faktúrou č. 114301 uplatnil voči žalobcovi peňažné plnenie 238.513,24 eur, za obdobie trvania zmluvného vzťahu od 3.6.2013 do 10.6.2014, ktorá suma predstavuje 50 % z ceny náhradných dielov fakturovaných žalovanému za uvedené obdobie, podľa špecifikácie tvoriacej prílohu faktúry č. 114301. Keďže žalovaným uplatnené plnenie žalobca neuznal, žalovaný uskutočnil jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodol vo veci skorším rozsudkom dňa 17.4.2018, ktorým žalobe žalobcu vyhovel. Uvedený rozsudok bol odvolacím súdom zrušený s tým, že odvolací súd uložil súdu prvej inštancie posúdiť otázku vzniku nároku žalobcu na zaplatenie fakturovanej ceny. Ustáliť ako bola dohodnutá zľava z ceny v Servisnej zmluve, či sa táto vzťahovala iba na náhradné diely, olej a mazadlá, alebo aj spotrebný materiál, či výška zľavy mala vychádzať z maloobchodných, resp. nákupných cien žalobcu. Ak nastane spornosť pri výklade jednotlivých zmluvných ustanovení Servisnej zmluvy, aplikovať ustanovenie § 266 Obchodného zákonníka. Keďže žalovaný namietal dôvodnosť fakturácie a realizoval jednostranný zápočet, bude na ňom, aby preukázal ním tvrdené skutočnosti, teda nesprávnosť účtovania ceny žalobcom a jej rozsah, ako aj právny dôvod, výšku, čas vzniku a splatnosť svojich pohľadávok voči žalobcovi, keďže tvrdí, že je veriteľom pohľadávky, ktorú uplatnil na započítanie voči uplatnenému nároku žalobcu.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v konaní predložil znalecký posudok č. 2019/004 znalca Ing. Juraja Sústrika, z ktorého vyplýva záver, že žalovanému boli úplne chybne vypočítané konečné ceny účtovaných položiek. Žalobca súhrne účtoval žalovanému za originálne a neoriginálne náhradné diely a materiály, oleje a mazadlá 575.860,53 eur, pričom malo byť fakturované 205.165,96 eur (rozdiel 370.684,67 eur).
6. Žalobca nesúhlasil so závermi znaleckého posudku č. 2019/004 namietajúc, že posudok vyhotovil znalec z nesprávneho odvetia, ktorý hodnotil cenu náhradných dielov, technického a pomocného materiálu, olejov, mazív a pneumatík, ktoré sa používajú pre motorové vozidlá, nie pre strojné zariadenia. Zdôraznil, že znalec sa v posudku vyjadruje nielen k hodnote náhradných dielov a olejov, na ktoré sa podľa Servisnej zmluvy mala uplatňovať zľava, ale aj k hodnote technického a pomocného materiálu a pneumatík, na ktoré sa zľava podľa zmluvy vzťahovať nemala. Pokiaľ ide o náhradné diely a technický, pomocný materiál, tieto tvoria v znaleckom posudku spoločnú kategóriu. Zo znaleckého posudku nie je možné zistiť rozdiel v cene náhradných dielov samostatne. Je nevyhnutné vyriešiť spornú otázku, čo je náhradný diel, a či sa zľava vzťahuje na náhradný diel, keďže v znaleckom posudku jednoznačne náhradné diely odčlenené nie sú a nie je možné zo záverov zistiť, či a aká zľava bola, alebo nebola poskytnutá na náhradné diely. Taktiež znalec nehodnotil všetky položky. Znalec urobil výber 200 položiek, z ktorých vychádzal, tvrdiac, že nie je možné v rámci zadefinovania jednotlivých položiek jednoznačne určiť, o akú položku, od ktorého výrobcu sa jedná, t. j. znalec nevedel určiť, či naozaj tvoria reprezentatívnu vzorku. Podľa Servisnej zmluvy sa zľavy mali vzťahovať na náhradné diely. Znalec mal posúdiť každý náhradný diel a zistiť, či zľava bola, alebo nebola poskytnutá. Napokon žalobca namietal, že nie je zrejmé, ako znalec dospel k záveru, či cena bola účtovaná v súlade so zmluvou. Znalec vychádzal z aktuálnych cien v roku 2019 zverejnených na internetových stránkach, nie z roku 2013 – 2014, pričom použil tzv. aproximáciu súčasných cien do minulosti za pomoci indexov, ktoré zohľadňujú medzimesačný a medziročný nárast cien, vychádzajúc z nemeckej štúdie.
7. Žalovaný zotrval na správnosti záverov znaleckého posudku č. 2019/004. Dôvodil, že o „pravé“ započítania sa jedná, čo do sumy 191.442,67 eur a v časti, kde ide o popretie nároku žalobcu bez účinného započítania je na žalobcovi, aby svoj nárok v konaní preukázal z dôvodu, že žalovaný danosť tohto nároku od začiatku popiera. Súhrnná fakturácia žalobcu bola nesprávna v rozsahu 238.512,24 eur, ktorá suma pozostáva zo 47.069,57 eur ako nedôvodnej fakturácie a 191.442,67 eur ako započítanie žalovaného, čo vyplýva aj zo započítacieho prejavu, ktorý spochybňoval samotnú fakturáciu bez ohľadu na stav úhrady záväzkov. Zo záverov predloženého znaleckého posudku pritom vyplýva nadhodnotenie cien náhradných dielov o 370.684,67 eur.
8. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom bola dňa 31.3.2013 uzatvorená Servisná zmluva podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka s dohodnutým predmetom špecifikovaným v článku II. V článku IV. bola dohodnutá cena a v bode 6 uvedeného článku bol dohodnutý režim zliav pri fakturácii žalobcu na náhradné diely použité pri opravách vozidiel a mechanizmov a to: a) 10 % zľavu z doporučenej predajnej ceny na originálne náhradné diely; b) 10 % zľavu (resp. 13 % od 1.1.2014 dodatkom č. 1) z pultovej ceny na náhradné diely spoločnosti Inter Cars Slovenská republika, alebo spoločnosti Elit v prípade neoriginálnych náhradných dielov; c) 10 % zľavu z pultovej ceny na neoriginálne diely všeobecne od iných než v písm. b) uvedených dodávateľov. Zhotoviteľ sa zaviazal kupovať neoriginálne náhradné diely od iných než v písm. b) vymedzených dodávateľov len výnimočne v prípadoch časovej tiesne a momentálnej nedostupnosti náhradného dielu u dodávateľa Inter Cars Slovenská republika alebo spoločnosti Elit. V bode 7 článku IV. sa zhotoviteľ zaviazal fakturovať objednávateľovi oleje a mazadlá so zľavou 10 % z pultovej ceny olejov a mazadiel.
9. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebol sporný rozsah vykonaných opráv, druh a množstvo použitého materiálu, ani rozsah prác a cena, ktorú žalovaný nespochybnil. Sporný bol výklad článku IV. zmluvy, týkajúci sa ceny, kde žalovaný namietal, že žalobca postupoval pri fakturácii cien náhradných dielov a spotrebného materiálu, olejov a mazadiel v rozpore s uzatvorenou zmluvou, keď nezohľadnil v cene dohodnuté zľavy, teda fakturácia žalobcu v tejto časti bola nesprávna, vyššia.
10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, upravujúceho inominátnu zmluvu, § 266 Obchodného zákonníka a § 35 Občianskeho zákonníka, upravujúcich výklad prejavu vôle, ďalej podľa § 580 Občianskeho zákonníka o započítaní vzájomných pohľadávok a §§ 365, 369 ods. 1, 369c Obchodného zákonníka, upravujúcich omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.
11. Poukázal súd prvej inštancie, že strany uzatvorili zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
12. Žalobca dôvodil, že zmluvne dohodnuté zľavy z ceny mali byť poskytnuté iba na náhradné diely a nie na spotrebný materiál, ako to nesprávne tvrdil žalovaný. Súd prvej inštancie s poukazom na výkladové pravidlá Obchodného a Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že služby predstavujú servisné práce a materiál predstavujú náhradné diely, súčiastky, ďalší materiál, oleje, mazadlá, pneumatiky. Podľa Servisnej zmluvy sa zľava vzťahuje iba na náhradné diely, oleje a mazadlá.
13. Poukázal súd prvej inštancie, že žalobca uplatnil pohľadávku 126.212,91 eur, vyplývajúcu zo šiestich faktúr. Vzhľadom na jednostranný zápočet žalovaného pohľadávok vyúčtovaných faktúrou č. 1143456 na sumu 30,67 eur a faktúrou č. 1143457 na sumu 66,77 eur (spolu 97,44 eur), ktoré žalobca ako dlžník žalovaného akceptoval, odrátal súd prvej inštancie zo žalobcom uplatnenej sumy 126.212,91 eur sumu 97,44 eur (126.212,91 eur – 97,44 eur = 126.115,47 eur).
14. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že z faktúry č. 20140052 na sumu 8.925,90 eur priznal úroky od 22.6.2014 do 4.7.2014 a zo sumy 8.828,46 eur (8.925,90 eur - 97,44 eur) od 4.7.2014 do zaplatenia z dôvodu, že k jednostrannému zápočtu týchto pohľadávok malo dôjsť 1.7.2014, pričom jednostranný zápočet žalovaný uplatnil proti žalobcovi dňa 3.7.2014 /č. l. 771 spisu/. Žalobca proti žalovanému uplatnil pohľadávku z faktúry č. 20140054 v sume 22.155,61 eur, so splatnosťou 4.7.2014, z faktúry č. 20140056 zo dňa 27.5.2014 v sume 20.064,61 eur, splatnej dňa 18.7.2014, faktúry č. 20140061 zo dňa 5.6.2014
v sume 33.014,99 eur so splatnosťou dňa 20.7.2014 s tým, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 22.085,56 eur (započítanie sumy 10.929,43 eur = 16.616,23 eur - 5.686,80 eur, ktorú žalobca zaplatil žalovanému a žalobca túto sumu žalovanému vrátil a priznal omeškanie od 21.7.2014). Žalobca uplatnil pohľadávku z faktúry č. 20140062 zo dňa 6.6.2014 v sume 5.686,80 eur, z ktorej súd prvej inštancie odrátal celú sumu s poukazom na vyššie uvedené a žalobcovi nepriznal úrok z omeškania, pretože táto suma bola započítaná skôr (3.7.2014), ako došlo k splatnosti predmetnej faktúry dňa 25.7.2014. Žalobcovi nemohol byť priznaný úrok z omeškania s poukazom na to, že žalovaný svoj peňažný dlh žalobcovi splnil, žalobca ho vrátil žalovanému späť, preto súd prvej inštancie sumu 16.616,23 eur zarátal v sume 5.686,80 eur na faktúru č. 20140062 splatnú dňa 25.7.2014 a zvyšnú sumu 10.929,43 eur na faktúru č. 20140061 na sumu 33.014,99 eur, splatnú dňa 20.7.2014. Uplatnená výška úrokov z omeškania nebola žalovaným namietaná a medzi stranami sporná.
15. K listu žalovaného zo dňa 17.6.2014 /č. l. 761 spisu/ adresovaného žalobcovi vo veci Reklamácia faktúr - výzva na plnenie, v ktorom okrem iného žalovaný uviedol, že predmetom auditu boli zákazky tak, ako sú uvedené na prvej strane výzvy na plnenie, na druhej strane reklamácie s tým, že poukázal, že žalobca žalovanému vo faktúrach neposkytoval zľavy, zvyšoval ceny ako zistil audit, súd prvej inštancie poukázal, že v konaní nebola žalovaným predložená audítorská správa, ani žiaden iný zápis o vykonaní auditu, resp. konkrétne, čo bolo zistené v audite. Nebolo preto zrejmé, ktoré osoby sú zodpovedné za vykonanie auditu a výsledky auditu, resp. záznam a správa sa nedostali ani do dispozície žalobcu.
16. Uviedol súd prvej inštancie, že žalobca správne poukazoval, že nemohol namietať výsledky auditu žalovaného, keďže z jeho obsahom nebol oboznámený. V prospech žalovaného bolo aj to, že žalobca poskytol žalovanému zľavu na všetok materiál, nielen na náhradné diely.
17. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom auditu žalovaného neboli zákazky a faktúry, ktoré sú predmetom konania o žalobe žalobcu.
18. Poukázal súd prvej inštancie, že žalovaný započítaval jednostranným právnym úkonom podľa § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka svoje pohľadávky z faktúry č. 1143201, č. 1143456 a č. 1143457 spolu v sume 238.609,68 eur proti pohľadávkam žalobcu spolu v sume 255.225,91 eur, ktorý zostatok predstavuje 16.616,23 eur v prospech žalobcu s tým, že v pohľadávkach žalobcu boli okrem ďalších faktúr aj faktúry, ktoré sú predmetom konania.
19. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal dôvodnosť započítania, ani vystavenia faktúry č. 1143201. Dôkazné bremeno je na žalovanom, aby preukázal nesprávnosť fakturácie žalobcu, prípadne nesprávneho účtovania vo faktúrach vystavených žalobcom, keďže to bol žalovaný, ktorý realizoval jednostranný zápočet voči pohľadávkam žalobcu, keďže započítaním žalovaný prejavil vôľu plniť záväzok v prospech žalobcu, ktoré nahradzuje plnenie a predstavuje zaplatenie peňažnej pohľadávky vzájomným zúčtovaním – odpočtom.
20. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný prostriedkami procesnej obrany nepreukázal dôvodnosť započítania, nepreukázal, konkrétne ktorých položiek, v ktorých faktúrach, v akej sume bola nadhodnotená cena, a teda aj účtovaná konečná cena v jednotlivých faktúrach. Iba samotné tvrdenia žalovaného, že sa týka celého uplatneného nároku žalobcu bez konkrétneho preukázania konkrétnych položiek a konkrétneho zvýšenia cien, resp. nepoužitia zľavy žalobcom proti žalovanému nemá dopad pri obrane žalovaného a spôsob spochybnenia a nepreukázania konkrétnosti a určitosti týchto nesprávnych účtovaní žalobcu žalovanému, nie je dôkazom o tom, že žalovaný správne vystavil faktúru č. 1143201 na sumu 238.512,24 eur, ktorú jednostranným právnym úkonom započítal proti pohľadávke žalobcu, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 29.10.2020 spochybnil výšku tejto započítanej sumy.
21. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s prezentovanými závermi žalovaného, ktorý nepreukázal, či sa má zľava z ceny poskytovať z pultovej ceny, alebo inej ceny. Bol to žalovaný, ktorý namietal dôvodnosť fakturácie žalobcu a uskutočnil jednostranný zápočet. Žalovaný nepreukázal tvrdené skutočnosti, teda nesprávnosť účtovania ceny žalobcom, jej rozsah, právny dôvod, výšku, čas vzniku a splatnosť svojich pohľadávok proti žalobcovi, keď tvrdil, že je veriteľom pohľadávky, ktorú uplatnil na započítanie proti nároku žalobcu. Žalovanému nevzniklo právo na ďalšiu zľavu z fakturovanej ceny.
22. Ďalšie návrhy žalovaného na výsluch svedkov vykonávajúcich audit považoval súd prvej inštancie za nadbytočné z dôvodu, že nebol predložený audit, resp. správa o vykonaní auditu. Zároveň výsluch týchto svedkov, by nepriniesol do dokazovania nové skutočnosti z dôvodu, že v prípade jednostranného započítania žalovaného je podstatný práve jeho započítací prejav, audítorská správa a preukázanie predovšetkým listinnými dôkazmi, že takáto pohľadávka žalovaného proti žalobcovi existovala. Súd prvej inštancie nebral do úvahy žalovaným predložený znalecký posudok z dôvodu, že tento je všeobecný. Netýka sa predmetných materiálov vo faktúrach, ktoré sú predmetom konania a ktorých vyúčtovanie spochybňuje žalovaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal, že v posudku je hodnotených cca 200 položiek. Zároveň znalec posudzoval ceny súčiastok, náhradných dielov a rozdiely v cenách nie v rozhodných rokoch.
23. Súd prvej inštancie výrokom II. zamietol žalobu v časti istiny 97,44 eur (30,67 eur + 66,77 eur) a v časti uplatneného úroku z omeškania, zohľadniac sumy 16.616,23 eur pri faktúrach č. 20140052 sumu 8.925,90 eur (zápočet sumy 97,44 eur), č. 20140061 sumu 33.014,99 eur (zápočet sumy 10.929,43 eur zo sumy 16.616,23 eur), omeškanie zo sumy 22.085,56 eur od 21.7.2014 a č. 20140062 v sume 5.686,80 eur - nepriznal úrok z omeškania z dôvodu, že k zaplateniu žalovaného a vráteniu sumy 16.616,23 eur žalobcom opäť žalovanému došlo skôr, ako k splatnosti predmetnej faktúry (zo sumy 16.616,23 eur suma 5.686,80 eur).
24. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úhradu ceny prác a materiálu podľa uzatvorenej Servisnej zmluvy v rozsahu 126.115,47 eur, vrátane príslušenstva, ktorého výška bola zmluvne dohodnutá v článku XI. bod 2, keďže sa žalovaný dostal s plnením do omeškania, tak ako je to uvedené vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie.
25. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 C.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore. Keďže žalobca bol úspešný v pomere 99,9 % a žalovaný v pomere 0,1 %, čo predstavuje iba nepatrný neúspech žalobcu, priznal súd prvej inštancie úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ktoré je povinný uhradiť neúspešný žalovaný.
26. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný a to proti výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel a výroku III., ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd napádaný rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda dôvodmi uvedenými podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p.
27. Žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok je vecne nesprávny, arbitrárny a je dôsledkom nezákonného postupu súdu prvej inštancie. V konaní žalovaný tvrdil a preukazoval, že žalobca postupoval pri fakturácii cien náhradných dielov a spotrebného materiálu v rozpore s uzatvorenou zmluvou a tiež v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čím sa počas trvania zmluvného vzťahu žalobca na úkor žalovaného obohatil na úrovni 238.512,24 eur, keď žalovanému fakturoval náhradné diely a spotrebný materiál v rozpore s uzatvorenou zmluvou. Žalovaný odmietol uhradiť žalobcovi faktúru č. 20140039, č. 20140042, č. 20140045, č. 20140048, č. 20140052, č. 20140053, č. 20140054, č. 20140056, č. 20140058, č. 20140061 a č. 20140062, kde žalobca nedôvodne fakturoval cenu spolu 47.069,58 eur, ktorú žalovaný nemohol žiadať ako pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonaným zápočtom, ktoré nevyvolalo žiadne účinky. Účinky vyvolalo iba započítanie žalovaného čo do sumy 191.442,66 eur. Keďže žalovaný spochybňoval fakturáciu žalobcu, je na žalobcovi, aby preukázal, aké náhradné diely použil – nadobúdacími faktúrami, aká bola ich obvyklá maloobchodná cena, a že poskytol zľavu v súlade so Servisnou zmluvou, keďže túto skutočnosť žalovaný poprel už v liste zo dňa 17.6.2014. Bolo na žalobcovi, aby splnil dôkaznú povinnosť a na ňu nadväzujúce dôkazné bremeno, a preukázal dôvodnosť uplatnených pohľadávok. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku ťarchy dôkazného bremena a v nadväznosti na to nesprávne žalobe vyhovel bez toho, aby žalobca uniesol dôkazné bremeno. Žalovaný zároveň preukazoval dôvodnosť svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, eventuálne na náhradu škody, ku ktorému došlo
neoprávnenou fakturáciou zo strany žalobcu a následnými úhradami faktúr zo strany žalovaného, a to najmä znaleckým posudkom znalca Ing. Juraja Sústrika č. 2019/004, z ktorého obsahu a záveru jednoznačne vyplýva dôvodnosť obrany žalovaného, že žalobca pri fakturácii cien náhradných dielov, olejov a mazadiel neposkytoval príslušné zľavy tak, ako sa na to v Servisnej zmluve zaviazal.
28. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu a arbitrárnemu záveru, že pojem náhradné diely nemá zahŕňať aj napríklad spotrebný materiál a pneumatiky, a že zľava dohodnutá v Servisnej zmluve sa má vzťahovať iba na náhradné diely v užšom zmysle slova. Samotný žalobca v priebehu konania učinil výklad pojmu náhradný diel tak, že doň zahrnul aj spotrebný materiál a pneumatiky, čo zodpovedá výkladu podľa ustanovenia § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka. Záver súdu prvej inštancie je aj v rozpore s gramatickým výkladom pojmu náhradný diel, ktorý je rozhodujúci z hľadiska § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zľavy sa mali poskytovať práve aj z týchto položiek, ktoré do svojho súhrnu zapracoval aj súdny znalec Ing. Juraj Sústrik v znaleckom posudku č. 2019/004. V praxi sa pojmy náhradné diely a súčiastky (autosúčiastky) používajú synonymicky tak, že medzi nimi nie je žiadny rozdiel. Bolo preto povinnosťou žalobcu poskytnúť príslušnú zľavu na náhradné diely v širšom slova zmysle (vrátane spotrebného materiálu a pneumatík).
29. Žalovaný poukázal, že zo znaleckého posudku č. 2019/004 vyplýva, že žalobca neoprávnene (v rozpore s uzatvorenou zmluvou) fakturoval na náhradných dieloch žalovanému o 370.684,67 eur viac, pričom žalovaný si ako obranu uplatnil len sumu 238.512,24 eur. Napriek tomu, že znalecké dokazovanie potvrdilo dôvodnosť vykonaného „započítania“, súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s predloženým znaleckým posudkom. Súd prvej inštancie zároveň odmietol vykonať akékoľvek ďalšie dôkazy navrhnuté žalovaným a to výsluch zamestnancov žalovaného uskutočňujúcich interný audit na kontrolu správnosti fakturácie žalobcu, predloženie listinných dôkazov (nadobúdacích titulov, faktúr) vystavených pre žalobcu od jeho dodávateľov, aby sa ustálila špecifikácia náhradných dielov dodávaných žalobcom pre žalovaného a ich maloobchodná cena. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na potrebné zistenie rozhodujúcich skutočností a ich nevykonanie nie je ani presvedčivo odôvodnené. Nemožno a priori pred vykonaním určitého dôkazu uzatvoriť, že navrhovaný dôkaz by tvrdenú skutočnosť neosvedčil, a týmto spôsobom požadovať od strany návrh iného dôkazného prostriedku. Súd prvej inštancie nevyhovel ani návrhu žalovaného na výsluch znalca Ing. Sústrika, čo neodôvodnil, čím nenaplnil kvalitatívne požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 C.s.p. K absencii audítorskej správy žalovaný poukázal, že závery auditu sú uvedené v liste žalovaného zo dňa 17.6.2014, ktorý je súčasťou spisu, kde bolo žalobcovi oznámené, k čomu realizovaný audit dospel. Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Hodnotenie predloženého znaleckého posudku súdom prvej inštancie je nezrozumiteľné. Súd nemôže hodnotiť odborné závery, ku ktorým znalec dospel z hľadiska ich správnosti. Posudzuje iba úplnosť posudku vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Súd nemôže nahrádzať vlastné odborné zistenia znalca vlastnými domnienkami. Znalec pritom dôsledne vychádzal z faktúr žalobcu a ich špecifikácie, preto nie je zrejmé, na základe akých úvah dospel súd prvej inštancie k záveru, že posudok sa netýka materiálov účtovaných vo faktúrach, ktoré sú predmetom konania.
30. Napokon žalovaný zvýraznil, že ako prejudiciálna otázka sa v spore mala posudzovať dôvodnosť pohľadávky žalovaného uplatnenej na započítanie. Predmetom dokazovania teda nemali byť len pohľadávky uplatnené žalobcom jednotlivými faktúrami, ale každá jedna faktúra vystavená žalobcom pre žalovaného, vrátane faktúr už uhradených žalovaným, keďže pri ich vystavovaní žalobca nepostupoval v súlade so Servisnou zmluvou. Zároveň navrhol v konaní na odvolacom súde doplniť dokazovanie a to výsluchom označených svedkov, znalca Ing. Juraja Sústrika a listinnými dôkazmi uvedenými v podanom odvolaní.
31. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. K nevypočutiu svedkov navrhovaných žalovaným uviedol, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale iba tie, ktorými sa majú preukázať relevantné skutkové tvrdenia. Žalovaný pritom výsluch navrhnutých svedkov odôvodnil tým, že svedkovia dokážu ozrejmiť a preukázať postup žalobcu pri fakturácii cien náhradných dielov. Zvýraznil, že zľavy na použité náhradné diely, oleje a mazadlá mali byť poskytnuté z pultových cien týchto náhradných dielov, nie z nadobúdacích (nákupných) cien žalobcu. Bolo by v rozpore s hlavným účelom podnikania (dosiahnutie zisku), ak by žalobca poskytoval
náhradné diely, oleje a mazadlá o 10 %, resp. 13 % lacnejšie, ako ich sám nakúpil. Poukázal, že na pojednávaní dňa 1.10.2019 sporové strany dospeli k zhode, že pod pultovými cenami sa majú rozumieť ceny pre konečných spotrebiteľov, teda maloobchodné ceny. Z týchto cien mal žalobca poskytovať zľavu. Žalovaný v konaní uvádzal, že svedkovia, ktorí mali vykonávať interný audit u žalobcu, mali zistiť nezrovnalosti v nadobúdacích faktúrach žalobcu, ako aj navýšenie ceny, a to porovnaním nákupných cien žalobcu a cien účtovaných žalovanému, teda že žalobca na niektorý nakúpený materiál účtoval maržu, čo vyplýva aj z listiny „Reklamácia faktúr“ zo dňa 17.6.2014, v ktorej žalovaný informoval žalobcu o niektorých zisteniach z vykonaného auditu. Skutočnosti, ku ktorým mali byť navrhnutí svedkovia vypočutí, sú vo vzťahu k predmetu sporu irelevantné, keďže žalovaný neuvádzal, že navrhnutí svedkovia, by sa dokázali vyjadriť k maloobchodným cenám materiálu platným v rozhodnom čase. K navrhovanému výsluchu svedkyne A. B. mimo iného poukázal, že podľa vyjadrení žalovaného na pojednávaní dňa 29.9.2020, tomuto výsluchu navrhovaných svedkov neprikladal veľkú relevanciu, keďže ich výsluch, by mohol iba „dokresliť situáciu“. Žalovaný v konaní netvrdil, že by predmetom auditu mal byť servisný prípad, ktorý je predmetom faktúr, ktorých úhrady si žalobca v konaní uplatnil. Na to, aby bol výsledok auditu žalovaného hodnoverný, ale najmä preskúmateľný, je nevyhnutné, aby jeho výsledkom bola písomná správa, ktorá sa odvoláva na konkrétne, ale predovšetkým objektívne preveriteľné zistenia. V liste žalovaného zo dňa 17.6.2014 prezentované údaje, pokiaľ by aj boli pravdivé, sú objektívne nepreskúmateľné, čo je účelom všeobecných formulácií a fráz, ktoré sa v liste vyskytujú. Žalovaný sa v priebehu konania bránil predložiť písomné závery auditu, ktoré by uvádzali konkrétne preveriteľné údaje, namiesto toho navrhoval vypočuť svedkov, o ktorých sa ani nevie, či predmetný audit vykonávali, keďže do dnešného dňa žalovaný nepredložil písomnú správu z auditu, pod ktorou by boli podpísaní jednotliví kontrolóri. Najzávažnejším nedostatkom takzvaného auditu žalovaného bol objem skúmaných dát, ktorý sa týkal doslova zanedbateľného množstva servisných prípadov (zákaziek). Žalovaný vykonal audit 19 zákaziek, pričom iba faktúra 20130021 obsahovala 159 zákaziek a celkovo za celé obdobie spolupráce bolo realizovaných viac ako 2600 zákaziek. V percentuálnom vyjadrení tak žalovaný realizoval kontrolu 0,73 % všetkých zákaziek, pričom u auditu nie je ani zrejmé, či pochybenia boli zistené iba pri niektorých alebo pri všetkých zákazkách. K návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania predložením nadobúdacích dokladov žalobcu z dôvodu potreby presnej identifikácie náhradných dielov uviedol, že každý náhradný diel je jednoznačne identifikovaný vo faktúre.
32. Ďalej žalobca poukázal, že žalovaný pri svojich výpočtoch o navýšení fakturovaných cien žalobcom robí hrubé chyby. Už vo vstupných údajoch uvádza, že rozdiel cien bol 57,05 %, následne dospel k navýšeniu ceny o 67,05 % tak, že spočítal 54,05 % a 13 %. Ozrejmil, že žalobca nakupoval náhradné diely vo veľkom množstve a zároveň mal dlhodobú obchodnú spoluprácu so svojimi dodávateľmi. Títo mu náhradné diely predávali za ceny nižšie, než boli ceny maloobchodné (pultové). Nakoľko nákupná cena žalobcu bola spravidla nižšia, najmenej o 10 %, resp. 13 % oproti cene maloobchodnej, bol schopný žalovanému takúto zľavu oproti maloobchodným cenám poskytnúť. Je preto logické, že pokiaľ nákupná cena žalobcu oproti maloobchodnej (pultovej) cene bola nižšia o viac ako 10 %, resp. 13 %, žalobca účtoval žalovanému náhradné diely stále so ziskom (maržou). Marža na náhradné diely teda priamo vyplývala z podstaty Servisnej zmluvy, pričom však mohlo na strane žalobcu dochádzať aj ku strate, pokiaľ náhradný diel kúpil s menšou zľavou oproti maloobchodnej cene, než akú zľavu mal sám poskytnúť žalovanému. Pre žalovaného takáto dohoda predstavovala istotu výhodnejšej ceny, než bola cena maloobchodná, pre žalobcu pochopiteľne motiváciu nakupovať vo veľkom a vyjednať pre seba čo najlepšie veľkoobchodné nákupné ceny. Pokiaľ teda žalovaný vytýka žalobcovi jeho maržu vo výške až 52,85 %, tento údaj je absolútne irelevantný, pokiaľ porovnanie cien vychádzalo z nákupných a nie z pultových cien. Žalobca neposkytoval žiadne „subdodávky“, nakupoval náhradné diely, ktoré používal pri opravách.
33. Žalobca zvýraznil, že žalovaným namietanú nesprávnosť fakturácie musí preukazovať žalovaný, nie žalobca. Žalobca v konaní preukázal existenciu Servisnej zmluvy ako aj vykonanie konkrétnych servisných úkonov. V konaní nebol sporný právny dôvod, na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Žalobca v konaní predložil žiadanky na opravu vystavené žalovaným, z ktorých vyplýva rozsah požadovaných opráv a faktúry, z ktorých vyplýva rozsah skutočne realizovaných opráv. Žalovaný nespochybnil rozsah vykonaných opráv, druh a množstvo použitého materiálu, ani rozsah prác a ich cenu. Žalovaný vykonaným jednostranným započítaním uznal pohľadávky žalobcu v celej uplatnenej výške, čo vyplýva z listu zo dňa 3.7.2014, kde sú uvedené celé fakturované sumy. Žalovaný teda prejavil vôľu plniť záväzok žalobcu v celej výške. Účinky započítania vo vzťahu k časti fakturovanej sumy nemohli
nastať (iba z dôvodu, že žalovanému pohľadávka doposiaľ nevznikla), avšak účinky uznania záväzku nastali už samotným prejavom vôle vykonať započítanie. Uznanie dlhu uľahčuje veriteľovi procesné postavenie v prípade sporu, pretože veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu a ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník, pokiaľ by namietal, že dlh nevznikol (či nevznikol v uznanej výške), že bol splnený alebo že inak zanikol, musel by to preukázať. V dôsledku uznania dlhu žalovaným došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného, a to aj vo vzťahu k sumám, ktoré doposiaľ neuhradil, a ktoré boli fakturované vyššie uvedenými faktúrami. V liste zo dňa 3.7.2014 žalovaný akceptuje pohľadávky žalobcu v celom rozsahu tak, ako boli vyúčtované jednotlivými faktúrami a následne s týmito faktúrami žalobcu, ktoré uvádza v celom rozsahu, započítava ním uplatnený nárok. Žalovaný tak ani v započítaní neuvádza, že faktúry čiastočne neuznáva. Žalovaný vo všeobecnosti uviedol, že fakturácia je nesprávna, no neuvádza, ktoré položky a v akej výške sú nesprávne fakturované.
34. K žalovaným predloženému znaleckému posudku žalobca konštatoval, že tento bol vypracovaný znalcom z nesprávneho odvetvia. Znalec hodnotil cenu náhradných dielov, technického a pomocného materiálu, olejov a mazív a pneumatík, ktoré sa používajú pre motorové vozidlá a nie strojné zariadenia. Zároveň žalobca uviedol, že predložený znalecký posudok neobsahuje všetky zákazky, resp. jednotlivé zákazky neobsahujú všetky materiálové položky a niektoré položky sa nachádzajú v inej faktúre, než uvádza znalec. V znaleckom posudku sa uvádza, že znalec z 18145 položiek urobil výber 200 položiek (vzorku), ktoré sa podľa neho najviac opakujú a reprezentujú ním vytvorené kategórie materiálu, čo predstavuje 1,10 % materiálových položiek. Pri 98,9 % materiálových položiek znalec nerealizoval žiadne znalecké skúmanie, nezabezpečil si ceny týchto materiálov. Znalec pritom nevedel zabezpečiť pultové ceny materiálu z rozhodného obdobia, preto použil aproximáciu cien do minulosti za pomoci indexov, ktoré sa spracúvajú pre celé odvetvie (strojárenstvo, no väčšina náhradných dielov bola z automobilového odvetvia), teda sú nepresným nástrojom aproximácie cien, pretože nevystihujú situáciu v konkrétnom odvetví. Ďalej poukázal, že znalec zohľadňoval nárast cien náhradných dielov (dvere, nárazník a pod.) od 11 % do 40 %, pričom prevažná väčšina materiálových položiek predstavovala rôzny technický a pomocný materiál v centových položkách (skrutky, tesnenia, izolačné pásky a pod.). Zároveň u časti materiálu znalec nevedel vôbec zistiť cenu materiálu. Znalec tak nerozlišoval absolútne rozdiely v cenách materiálu, ale iba rozdiely percentuálne. Znalec zároveň nezohľadnil reálne úspory, prípadne preplatenia na strane žalovaného, iba spriemeroval jednotlivé zľavy a prirážky a dospel k záveru, že všetky ceny materiálu boli nadhodnotené o 64,37 %, ktoré percento následne uplatnil na ceny pri všetkých položkách a dospel k sume 370.684,67 eur, čo je tendenčné a vykazuje známky účelovosti.
35. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní. Zvýraznil, že žalobca poskytol žalovanému pre účely auditu falošné nadobúdacie doklady, čo je uvedené v liste žalovaného zo dňa 17.6.2014 - Reklamácia faktúr. Ďalšia skutočnosť, ktorá vyplynula z auditu žalovaného bola tá, že žalobca účtoval ceny náhradných dielov (v širšom ponímaní tohto pojmu) vo vyššej sume, ako bola maloobchodná cena, pričom v zmysle Servisnej zmluvy mal tieto dodať naopak so zľavou oproti maloobchodnej cene. Výsledky auditu sú podstatné aj vo vzťahu k všetkým faktúram, nakoľko z neho vyplýva neoprávnená fakturácia ceny náhradných dielov v rozpore so Servisnou zmluvou. K navrhovanému výsluchu svedkyne A. B. argumentuje žalobca vetou vytrhnutou z kontextu, ktorá bola prednesená v súvislosti, že relevantnosť tohto dôkazu bude závisieť aj od predbežného právneho názoru súdu prvej inštancie. V konaní žalovaný predložil písomné zhrnutie záverov auditu a súčasne navrhol doplniť dokazovanie ústnymi výpoveďami svedkov, ktorí audit vykonali. Závery auditu a znalecký posudok jednoznačne preukazujú, že zo strany žalobcu dochádzalo počas celého zmluvného vzťahu k nesprávnemu účtovaniu cien náhradných dielov v rozpore so Servisnou zmluvou v neprospech žalovaného. Poukázal, že v liste zo dňa 17.6.2014 žalovaný uviedol, že žalobcom vystavené faktúry neuznáva čo do výšky. Žalovaný žiadal predloženie nadobúdacích dokladov k náhradným dielom z dôvodu potreby ich identifikácie, aby bolo možné s absolútnou presnosťou uzavrieť, aké zľavy mal žalobca v zmysle Servisnej zmluvy. Znalec v podanom posudku nevychádzal z aritmetického priemeru, ale váženého priemeru a bral do úvahy početnosť a hodnotu jednotlivých položiek, pričom znalcom zvolená metóda je štandardnou vedeckou metódou.
36. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na skutočnostiach uvádzaných vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
38. Žalobca odvolanie voči zamietavému výroku (výroku II.) súdu prvej inštancie nepodal. Tento nadobudol právoplatnosť a preto jeho vecná správnosť nepodlieha odvolaciemu prieskumu.
39. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
40. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p.
41. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu, pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
42. Pokiaľ žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., k tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nemožno podradiť pod ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. porušenie poučovacej povinnosti súdu). Ide teda predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorého dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na to, že žalovaný okrem skutkových tvrdení v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktoré by svedčili o procesnom pochybení súdu (tvrdenú nepreskúmateľnosť odvolací súd subsumoval pod § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), ktoré by malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a takéto procesné pochybenie súdu prvej inštancie odvolací súd z obsahu spisu nezistil, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
43. Neúplnosť zistenia skutkového stavu /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./ je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
44. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
45. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a
z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
46. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným tvrdené odvolacie dôvody nie sú naplnené, pretože súd prvej inštancie z toho, čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a v nadväznosti na to, správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok a správne aj vo veci rozhodol, ak žalobe vyhovel v rozsahu ako je to uvedené vo výroku I.
47. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, prečo nevykonal navrhované ďalšie dôkazy, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd prvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými, pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.
48. Pokiaľ teda žalovaný v podanom odvolaní vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie a namieta aj porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces spojené s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný právny názor než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./.
49. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).
50. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 C.s.p.) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.
51. Odvolací súd zastáva názor, že ani ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 C.s.p., na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by svojim procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci.
52. Odvolací súd preto odkazuje na vecne správne a zákonné dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje, keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, keďže žalovaný v odvolaní uvádza tvrdenia, ktoré uviedol pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal.
53. Aj keď základom rozhodnutia odvolacieho súdu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje,
považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného uviesť nasledovné:
54. Predmetom sporu je nárok žalobcu na úhradu ceny realizovaných opráv vozidiel, mechanizmov a ďalších služieb pre žalovaného, na základe Servisnej zmluvy v znení jej dodatku č. 1, uzatvorenej medzi stranami sporu, ktorú žalobca účtoval faktúrami č. 20140039, č. 20140042, č. 20140045, č. 20140048, č. 20140052, č. 20140053, č. 20140054, č. 20140056, č. 20140058 a č. 20140061.
55. Rozsah vykonaných opráv, druh a množstvo použitého materiálu ako ani rozsah prác a ich cenu žalovaný nespochybnil. Žalovaný však namietal, že žalobca postupoval pri fakturácii cien náhradných dielov, spotrebného materiálu, olejov a mazadiel v rozpore s uzatvorenou zmluvou, keď nezohľadnil v cene dohodnuté zľavy, teda fakturácia žalobcu v tejto časti mala byť nesprávna, respektíve vyššia. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný riadne vykonávanie poskytovaných služieb zo strany žalobcu nenamietal, teda nereklamoval ich vadnosť.
56. Žalobca v priebehu konania zotrval na výške uplatnenej pohľadávky, ktorej dôvodnosť preukazoval vystavenými faktúrami, ku ktorým priložil jednotlivé žiadanky na opravu a realizované zákazky. Zároveň namietal, že zmluvne dohodnuté zľavy z ceny mali byť poskytnuté iba na náhradné diely a nie aj na spotrebný materiál, čo tvrdil žalovaný.
57. V priebehu konania sa odstránila spornosť, z akých cien sa mali poskytnuté zľavy odvíjať, keď strany dospeli k zhodnému záveru, že dohodnuté zľavy mali byť žalovanému poskytnuté z maloobchodných (tzv. pultových) cien a nie z nadobúdacích cien žalobcu.
58. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v Servisnej zmluve uzatvorenej medzi stranami (v znení jej dodatku č. 1) bola dohodnutá príslušná zľava z ceny, iba pokiaľ ide o originálne/neoriginálne náhradné diely, oleje a mazadlá, čo vyplýva aj zo samotného znenia článku IV. bod 6 a 7 zmluvy, kde strany výslovne dohodli, že príslušná zľava bude poskytnutá na „náhradné diely“. Pokiaľ sa v článku IV. bod 6 písm. c), prvá veta uvádza, že sa poskytne zľava na „neoriginálne diely“, zo znenia ďalšieho textu vyplýva, že aj takéto slovné spojenie sa má vykladať ako „náhradné diely“, keďže v ďalšom texte tohto ustanovenia je opätovne použitý pojem „neoriginálne náhradné diely“. Uvedený výklad je tak v kontexte aj s článkom IV. bod 5 zmluvy, kde strany jednoznačne rozlišovali označenie materiálu potrebného na vykonanie servisných úkonov na: (i) náhradné diely, (ii) súčiastky a (iii) ďalší materiál nevyhnutný a účelne použitý pri opravách. Preto pojem „náhradné diely“ je pre účely uzatvorenej Servisnej zmluvy potrebné vykladať zužujúco, kde pod kategóriu náhradného dielu nemožno subsumovať súčiastky a ďalší materiál nevyhnutný a účelne použitý pri opravách, teda tzv. spotrebný (pomocný) materiál ako skrutky, matice, a pod.
59. Treba pritom prisvedčiť žalobcovi, že (rozširujúci) výklad žalovaného, podľa ktorého zľava z ceny sa mala vzťahovať na všetok materiál potrebný na vykonanie servisných úkonov, nie je správny, keďže ak by úmyslom strán bolo poskytnutie zľavy na všetok materiál, nebol dôvod, aby v uzatvorenej zmluve táto bola výslovne dohodnutá s odkazom iba na „náhradné diely“ a „oleje a mazadlá“.
60. Preto sa dohodnutá zľava nevzťahovala aj na ďalší materiál (nevyhnutný a účelne použitý pri opravách vykonávaných podľa zmluvy) a pneumatiky. Pokiaľ žalobca poskytoval žalovanému zľavu aj na iné (ďalšie) položky ako „náhradné diely“, nemožno to samo osebe vykladať tak, že zmluvne bola dohodnutá zľava aj na tieto ďalšie položky, keďže z obsahu spisu vyplýva, že takúto zľavu žalobca neposkytoval pri všetkých položkách (rovnakého druhu), ale iba ad hoc.
61. Faktúru č. 1143201 na sumu 238.512,24 eur, ktorou si žalovaný uplatnil u žalovaného „zvýšenú fakturáciu“ si žalovaný započítal voči pohľadávkam žalobcu jednostranným právnym úkonom, listom zo dňa 3.7.2014.
62. Započítaním žalovaný prejavil vôľu plniť záväzok žalobcu, čo možno považovať za uznanie dlhu, keďže z prejavu žalovaného je zrejmé, že veriteľovi poskytuje plnenie. Aj keď započítanie je zaradené medzi spôsoby zániku záväzku inak, než splnením, z hľadiska veriteľa je tento spôsob zániku porovnateľný so splnením, pretože veriteľov nárok sa uspokojí. Započítanie teda splnenie nahradzuje, je vlastne zaplatením pohľadávky vzájomným zúčtovaním – odpočtom.
63. Keďže to bol žalovaný, ktorý namietal dôvodnosť fakturácie žalobcu a realizoval jednostranný zápočet, bolo na ňom, aby preukázal ním tvrdené skutočnosti, teda nesprávnosť účtovania ceny žalobcom a jej rozsah, ako aj právny dôvod, výšku, čas vzniku a splatnosť svojich pohľadávok voči žalobcovi, keďže tvrdil, že je veriteľom pohľadávky, ktorú uplatnil na započítanie voči nároku žalobcu.
64. Žalovaný na svoju obranu v konaní, s výnimkou znaleckého posudku, nepredložil žiadne dôkazné prostriedky (konkrétne dôkazy). Len samotné tvrdenie (konštatovanie) žalovaného o nadmerne vysokej fakturácii žalobcu, ktorá je v rozpore s uzatvorenou Servisnou zmluvou nepostačuje, a preto takéto samotné tvrdenie v súdnom konaní nemôže viesť k tomu, aby žalobcom preukázaná pohľadávka nebola žalobcovi v súdnom konaní priznaná.
65. Takýmto dôkazom nie je ani list žalovaného zo dňa 17.6.2014, kde žalovaný mimo iného, uvádza aj závery ním vykonaného auditu (kontroly) iba niektorých vystavených faktúr žalobcom. Napokon odvolací súd zvýrazňuje, že z listu zo dňa 17.6.2014 vyplýva, že žalovaný založil výsledky svojho auditu o nesprávnom účtovaní ceny zo strany žalobcu práve na nesprávnych záveroch, že zľava sa mala poskytnúť z nadobúdacích cien žalobcu, čo nezodpovedá zmluvnému dojednaniu v Servisnej zmluve.
66. Súd prvej inštancie pritom vyhodnotil žalovaným predložený znalecký posudok Ing. Juraja Sústrika č. 2019/004 v absolútnom súlade so zásadami hodnotenia znaleckých posudkov. Súd samozrejme nemôže hodnotiť správnosť znaleckého posudku z hľadiska posúdenia správnosti odborných výpočtov znalca v predmetnom znaleckom posudku. Zároveň tiež platí, že súd nemôže nechať znalecký posudok „bez povšimnutia“ a prípadne nekriticky prebrať závery v ňom uvedené. Súd prvej inštancie uviedol, na základe akých skutočností bol znalecký posudok predložený žalovaným, z právneho hľadiska nesprávny a nespôsobilý preukázať žalovaným uvádzané tvrdenia.
67. Odvolací súd udáva, že napriek tomu, že znalecký posudok smeruje k poznaniu skutočností, ku ktorých zisteniu sú nevyhnutné odborné znalosti a skúsenosti, aj znalecký posudok podlieha sudcovskému hodnoteniu a to z pohľadu, či odôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, či je odôvodnenie logické, či posudok vychádza zo zistených skutočností, či nie je rozporný, či je úplný, či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý, či závery posudku sú náležite odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo treba vysporiadať, a či závery posudku sú súladné s výsledkami ostatných dôkazov.
68. Súd prvej inštancie dôvodne konštatoval, že žalovaným predložený znalecký posudok bol vypracovaný na základe nedostatočných podkladov a jeho závery sú nepresvedčivé. Súd prvej inštancie teda postupoval v súlade s pravidlami hodnotenia dôkazov (článok 15 C.s.p., ako aj § 191 C.s.p.), spravujúc sa teóriou voľného hodnotenia dôkazov.
69. Z obsahu znaleckého posudku č. 2019/004 vyplýva, že znalec určil výšku zľavy, ktorú mal žalobca poskytnúť žalovanému aj z pomocného a technického materiálu, na ktorý sa podľa Servisnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami nemala zľava vzťahovať, čo ozrejmil už odvolací súd vyššie.
70. Ďalej znalec pri výpočte výšky zľavy postupoval tak, že pri zisťovaní maloobchodnej ceny náhradných dielov použil informačný systém spoločnosti AUDATEX Slovakia s.r.o., ktorý slúži najmä pre potreby poisťovní, ako aj z cien uvedených na internete. Pokiaľ ide o samotný informačný systém spoločnosti AUDATEX Slovakia s.r.o., z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je známe, že ide o kalkulačný program, teda neodzrkadľuje konkrétne maloobchodné ceny, ale predstavuje iba určité vodítko pre účely likvidácie poistných udalostí na motorových vozidlách, pričom logickou snahou poisťovní je určenie práve čo najnižších cien prác a materiálu pri určení poistných plnení. Zároveň, pokiaľ ide o cenu náhradných dielov zverejnených na internete, táto sa môže značne líšiť, teda nemožno ustáliť (preveriť), práve aké ceny zohľadnil (prevzal) znalec pre účely určenia maloobchodnej ceny jednotlivých náhradných dielov. Odvolací súd zároveň vzal do úvahy aj výhrady žalobcu k spôsobu postupu znalca pri zvolenom spôsobe určenia zľavy z ceny, keď tento nehodnotil všetky položky, ale vybral iba cca 200 „referenčných“ položiek, pričom neozrejmil, z akého dôvodu práve ním nezohľadnené položky nemali mať vplyv na správne určenie výšky zľavy dohodnutej v Servisnej zmluve. Odvolací súd sa stotožňuje aj s námietkami žalobcu k neprávnej aproximácii cien do minulosti pomocou indexov, ktoré sú určené pre celé odvetvie strojárenstva, hoci znalec posudzoval diely z automobilového odvetvia.
71. Podľa odvolacieho súdu z obsahu samotného znaleckého posudku č. 2019/004 vyplývajú iba všeobecné a jednostranné tvrdenia a závery, ktoré nie sú preukázané takými dôkazmi, na základe ktorých by bez akýchkoľvek pochybností bolo možné dospieť k záverom, ktoré prijal znalec Ing. Juraj Sústrik.
72. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že znalec Ing. Juraj Sústrik je zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov pre odbor - strojárstvo, odvetvie - odhad hodnoty strojových zariadení a odvetvie - stroje a zariadenia na všeobecné účely, pričom hodnotil cenu materiálov používaných pre motorové vozidlá, teda znalecký posudok bol vypracovaný bez toho, aby bol zároveň pribraný na posúdenie čiastkových otázok konzultant z príslušného odboru a to z odvetvia - cestná doprava, na čo bol žalovaný upozornený už znalcom Ing. Zuzanou Kudlovou, PhD. v mailovej komunikácii zo dňa 31.3.2019 /č. l. 922 spisu/. Vyššie uvedené je preto nevyhnutné hodnotiť tak, že nie je možné prebrať závery znalca Ing. Juraja Sústrika uvedené v podanom znaleckom posudku.
73. Takéto nedostatky znaleckého posudku č. 2019/004 nebolo možné odstrániť ani samotným výsluchom znalca Ing. Juraja Sústrika, ktorý nebol spôsobilý zodpovedať čiastkové otázky z iného odboru, preto by bol jeho výsluch aj podľa názoru odvolacieho súdu neúčelný.
74. Samotné predstavy žalovaného, že ním zvolené a označené dôkazné prostriedky sú spôsobilé preukázať, že žalobca postupoval pri fakturácii cien náhradných dielov a spotrebného materiálu v rozpore s uzatvorenou zmluvou a v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a tým sa na úkor žalovaného neoprávnene obohacoval, nemožno zamieňať s povinnosťou konajúceho súdu vykonávať tieto dôkazy, keďže súd nevykoná navrhnuté dôkazy, pokiaľ dospeje k záveru, že dôkaz neoverí tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou hodnotou.
75. Uvedené sa vzťahuje aj na návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania a to výsluchu zamestnancov žalovaného uskutočňujúcich interný audit a predloženie nadobúdacích dokladov žalobcu k použitému materiálu na servisné úkony, keďže pre posúdenie výšky zľavy, ktorá mala byť poskytnutá na základe Servisnej zmluvy nie sú rozhodné ceny, za ktoré náhradné diely nakupoval žalobca, ale maloobchodné ceny. Pokiaľ žalovaný navrhoval dokazovanie ohľadom špecifikácie náhradných dielov, odvolací súd udáva, že samotná špecifikácia náhradných dielov je uvedená už na účtovných dokladoch vystavených žalobcom pre žalovaného a zároveň bola zistiteľná aj samotným žalovaným, keďže jednotlivé náhradné diely boli použité práve vo vozidlách a mechanizmoch žalovaného.
76. Žalovaný navrhol výsluch svedkyne A. C. B. na preukázanie priebehu jednaní o znení Servisnej zmluvy (že žalobca podpísal Servisnú zmluvu dobrovoľne a bez nátlaku), ako aj následného správania strán po jej uzatvorení. Podľa odvolacieho súdu navrhnutý výsluch označenej svedkyne je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, keďže nie je spôsobilý preukázať, že žalobca neposkytoval žalovanému zľavy z ceny v súlade so Servisnou zmluvou, ale smeroval iba k ozrejmeniu postupu strán v rámci kontraktačného procesu, ktorého výsledkom bolo uzatvorenie samotnej Servisnej zmluvy.
77. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, nebol týmto postupom žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.
78. Súd prvej inštancie nevykonanie ďalšieho dokazovania riadne a logicky odôvodnil ich nadbytočnosťou a zároveň tým, že žalovaným navrhované dôkazy neoveria, ani nevyvrátia tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na tvrdenia žalovaného nedisponujú vypovedacou hodnotou.
79. Podľa čl. 8 C.s.p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
80. Základný princíp sporového konania spočíva v povinnosti strán sporu tvrdiť a preukazovať skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci, teda je na žalobcovi, aby tvrdenia uvádzané v žalobe aj
preukázal a je na žalovanom, ak chce byť úspešný v spore, aby poprel tvrdenia žalobcu a na preukázanie svojich tvrdení predložil dôkazy.
81. Podľa § 149 C.s.p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
82. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je teda povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo, alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý to, čo v spore tvrdí.
83. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
84. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec, alebo ho síce poprela, ale neúčinne. Pre popretie skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky, ako pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany, ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať, resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie považuje za neúčinné.
85. Závery súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného počas konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalobcu a že žalovaný nepreukázal prostriedkami procesnej obrany, že uplatnená peňažná pohľadávka žalobcu je nedôvodná, považuje odvolací súd za správne a nepochybne vyplývajú aj z obsahu spisu.
86. K námietke odvolateľa, že žalobca v prejednávanej veci neuniesol dôkazné bremeno, ktorú však odvolací súd nepovažuje za dôvodnú, odvolací súd len dodáva, že občiansko-právne konanie je konaním dôkazným, to znamená, že sporové strany majú povinnosť tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení (tzv. bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že počas konania neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť vo veci rozhodnuté v jej neprospech. Strany sporu teda zaťažuje bremeno tvrdenia a v rámci konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia (§ 150 ods. 1, § 132 C.s.p. v spojení s § 185 ods. 1 C.s.p.).
87. V rámci dokazovania platí teda zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia a musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu, pretože každá strana je zaťažená dôkazným bremenom ohľadne skutočnosti, ktorú tvrdí. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré musí sporová strana v konaní tvrdiť a preukázať, ako aj rozloženie dôkazného bremena (t. j. nositeľa dôkazného bremena ohľadom jednotlivých rozhodujúcich skutočností), je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu.
88. V prejednávanej veci, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku bolo na žalobcovi, ktorý dôkazné bremeno uniesol. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojej obrany, že povinnosť plniť mu nevznikla.
89. Za takejto situácie, keď žalobca uniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku a žalovaný svoju obranu, že povinnosť plniť mu nevznikla náležite nepreukázal, súd prvej inštancie rozhodol na základe vykonaných dôkazov (po vyhodnotení dôkazov jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti) správne, keď žalobe čiastočne o zaplatenie 126.115,47 eur s príslušenstvom vyhovel. Z dôvodu, že splatná pohľadávka žalobcu nebola doposiaľ uhradená v plnej výške, vznikol žalobcovi aj nárok na úhradu zmluvne dohodnutých úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ktorého výšku a splatnosť žalovaný ani nerozporoval. Odvolací súd sa s týmto
vyhodnotením súdu prvej inštancie stotožňuje a dodáva, že toto vyhodnotenie dáva v predmetnej veci dostatočný podklad pre závery prijaté súdom prvej inštancie o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku voči žalovanému v rozsahu, tak ako to je uvedené vo výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie.
90. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (výrok III.), ktorým žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na plnú náhradu trov konania, ktoré je povinný uhradiť neúspešný žalovaný.
91. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie, samostatným uznesením.
92. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).